Marián Ďuriš: Island odmietol Brusel v referende | TVOTV

Hosťom televízie OTV je pán Marián Ďuriš, expert na zahraničnú politiku.

Ďakujem pekne, že ste prijali pozvanie.

Dobrý deň.

Dobrý deň.

Želám vám aj všetkým divákom ďakujem za pozvanie.

Pán Ďuriš, v nedeľu sa na Islande konalo referendum o obnovení prístupových rokovaní s Európskou úniou. Dnes už poznáme výsledok. Islandania návrat k rokovaniam odmietli a proces vstupu do Európskej únie sa tak neobnoví. Tú históriu však nie každý z nás možno tak dopodrobna pozná ako vy. Poprosím vás o informáciu. Čo viedlo Island k tomu, že pred 13 rokmi prístupové rokovania s Bruselom prerušili?

Rozhodnutie Islandu z roku 2013 bolo otázkou politickej suverenity a teda koľko z nej je Reykjavík, hlavné mesto, ochotný vymeniť za určité pozitíva členstva. Odpoveď vtedajšej vlády znela, že o toľko suverenity rozhodne prísť nechce.

Ten vývoj bol pomerne rýchly. O členstvo Island žiadal 2009, krátko po ničivej finančnej kríze. Krajina vtedy čelila kolapsu bankového sektora, prudkému oslabeniu koruny a hospodárskej neistote. Členstvo v EÚ čiastka politickej reprezentácie javilo ako určitá cesta. Rokovania sa začali 2010, postupovali rýchlo a keď ich nová vláda v roku 2013 zmrazila, bolo otvorených 27 z 33 vecných kapitol a 11 bolo predbežne uzavretých.

Nešlo teda o úplne neúspešný proces, ale problém bol najmä rybolov a takisto poľnohospodárstvo. Pre veľkú krajinu môže byť rybolov jedným z odvetví ekonomiky. Pre Island je však oveľa oveľa viac. Je to zdroj exportných príjmov, pracovných miest aj súčasť určitej národnej identity.

Island sa zároveň obával, že spoločná európska rybárska politika obmedzí jeho kontrolu nad vlastnými vodami a kvótami pre lov. Podobne citlivý bol agrosektor, ktorý je pre miestne podmienky mimoriadne špecifický. Takže to bol faktor číslo jeden.

Druhým faktorom bola politická zmena. V parlamentných voľbách v apríli 2013 zvíťazili strany vlastenecké, strany konzervatívne. Nová vláda rozhodla, že rokovania zastaví a prípadný návrat k nim podmieni referendom. Táto vláda vlastne urobila asi najlepšiu vec, ktorú mohla, lebo podľa vtedajších prieskumov ukazovali podporu členstva v Európskej únii len okolo 25 %, kým proti bolo 60 % Islandanov.

Toto bola otázka oficiálneho členstva, ale dnes Island už má veľkú časť toho takzvaného – v úvodzovkách – európskeho balíka aj bez členstva. Keďže od 90. rokov je prostredníctvom európskeho hospodárskeho priestoru jednotného trhu a cez Schengen má takisto voľný pohyb osôb. Takže tá vtedajšia úvaha a logika vecí spočívala práve v tomto: prečo by sme mali odovzdávať ďalšie právomoci Bruselu, keď ako krajina už máme značnú časť ekonomických výhod európskej integrácie.

Takáto forma spolupráce bola pre nich v danom čase dostatočná. Členstvo skrátka nepotrebovali, nechceli prísť o prílišnú časť suverenity, a preto tie prístupové rokovania zmrazili.

Pán Ďuriš, Island dnes nie je členským štátom Európskej únie, napriek tomu patrí medzi ekonomicky úspešné a stabilné krajiny Európy. Ako by ste charakterizovali súčasné vzťahy medzi Islandom a Európskou úniou? V ktorých možno oblastiach Island s úniou spolupracuje a v čom si naopak zachováva Island svoju suverenitu a nezávislosť?

Má s Európskou úniou vzťah, ktorý možno zjednodušene opísať ako integrácia bez členstva. Nie je členskou krajinou Európskej únie, nerozhoduje v inštitúciách a islandski poslanci nesedia v Európskom parlamente. Zároveň však Island patrí medzi najúžšie prepojené nečlenské štáty Európy.

Základom je takzvaný európsky hospodársky priestor alebo EHP. Island je spolu s Nórskom a Lichtenštajnskom súčasťou jednotného trhu Európskej únie. To znamená voľný pohyb tovaru, služieb, kapitálu, osôb a preberanie časti legislatívy do islandského práva.

EHP však nie je plnohodnotné členstvo. Island napríklad nie je súčasťou spoločnej poľnohospodárskej ani rybárskej politiky EÚ, teda práve tých oblastí, ktoré sú pre jeho suverenitu citlivé. Island je zároveň v Schengene, takže jeho občania môžu cestovať po tomto priestore bez kontrol na hraniciach.

Spolupráca s EÚ však zachádza ešte ďalej v prípade Islandu. Island sa zúčastňuje alebo zapája do viacerých programov v oblasti výskumu, vzdelávania, kultúry, životného prostredia či civilnej ochrany. Zaujímavé je, že Island s EÚ spolupracuje aj v oblastiach, ktoré EHP priamo nepokrýva. Napríklad kooperuje s EÚ v otázkach Arktídy, kybernetickej bezpečnosti, obrany či námornej bezpečnosti.

Ekonomicky je pritom Európa pre Island kľúčová. EÚ je jeho najväčší obchodný partner a EHP je hlavný rámec, cez ktorý sa islandská ekonomika pripája k tomuto trhu.

Paradoxne teda platí, že Island si vybral Európu bez Európskej únie. Preberá teda časť pravidiel jednotného trhu, využíva výhody voľného pohybu, spolupracuje, ale ponecháva si vlastnú menu, politické rozhodovanie a kontrolu nad citlivými oblasťami. Práve preto je islandský model celkom zaujímavý a ukazuje, že medzi úplnou izoláciou a členstvom EÚ existuje široká, obrovská zóna miery spolupráce bez formálneho, oficiálneho členstva.

To znamená, že ak počujeme niektorých poslancov napríklad z PS hovoriť o tom, že ten či onen nás v úvodzovkách ťahá z Európy, tak je to falošný emocionálny slogan, vždy sprevádzaný aj ich ďalšími bludmi. Tento slogan je nepravdivý. Island, práve Island jasne dokazuje, že áno, dá sa nebyť oficiálnym členom a popritom spolupracovať s Európskou úniou do tej vyhovujúcej miery, kde neprichádza o veľkú časť suverenity.

Skúsenosť Islandu ukazuje, že aj krajina mimo Európskej únie úspešne fungovať a rozvíjať svoje hospodárstvo a medzinárodné postavenie. Na akých pilieroch je v súčasnosti založené – či už zahraniční, ale predovšetkým ekonomické ukotvenie Islandu?

Island má svoju zahranično-politickú líniu postavenú na viacerých pilieroch a aj kvôli svojej unikátnej polohe si veľmi cielene doskladal sieť spoluprác podľa toho, čo potrebuje.

Prvým pilierom je EFTA a EHP. Island je členom Európskeho združenia voľného obchodu, teda skrátenie EFTA. A ako sme už hovorili, cez EHP je zapojený do jednotného európskeho trhu. To je kľúčová islandska stratégia – mať otvorené dvere na európsky trh.

Ich druhým bezpečnostným pilierom je NATO, teda atlantická spolupráca. Island bol jedným z 12 zakladajúcich členov a je pritom pomerne výnimočným členom, lebo nemá vlastnú armádu. Jeho obrana stojí výhradne na kolektívnej obrane NATO v spolupráci so spojencami a strategickej polohe v severnom Atlantiku. Americko-islandská obranná dohoda z roku 1951 zostáva v platnosti aj po odchode amerických síl z Islandu v roku 2006. NATO zároveň pravidelne zabezpečuje letecký dohľad nad islandským vzdušným priestorom.

Potom môžeme hovoriť o takom treťom pilieri.

To je ten severský rozmer.

Island je členom Severskej rady a úzko spolupracuje s Dánskom, Fínskom, Nórskom a Švédskom. V tom je prvok určitej regionálnej solidarity medzi štátmi s podobnými hodnotami a sociálnymi modelmi.

Napokon je tu aj Arktída. Island je členom Arktickej rady a jeho poloha mu dáva veľmi strategickú váhu, oveľa väčšiu, než by naznačovala jeho populácia alebo počet obyvateľov. Severný Atlantik, Grónsko, námorné trasy a postupne aj geopolitické súperenie v Arktíde teda robia z Islandu pomerne dôležitý článok medzi Severnou Amerikou a Európou.

Island je napokon aj členom OSN, takisto OECD, OBZ a Rady Európy.

Čo sa týka spolupráce smerom na východ do Ázie, obchod s Ruskom alebo Indiou je menší, takmer marginálny. Obchod s Čínou je o niečo výraznejší. Island do Číny vyváža najmä ryby. Z Číny dováža priemyselný spotrebný tovar, ktorý tvorí asi 15 % importu. Čiže Islandu to dáva zmysel.

Výsledkom je určitý typ rovnováhy. Bezpečnostne je Island na západe ekonomicky previazaný s Európou, regionálne patrí k severu a politicky si ponecháva svoj rozhodovací priestor a práve preto môže odmietnuť členstvo v Európskej únii bez toho, aby sa ocitol v nejakom geopolitickom vzduchoprázdne, v nejakom vákuu niekde na okraji.

Vráťme sa ešte k výsledku referenda. Ak by voliči, hypoteticky, podporili obnovenie prístupových rokovaní s Európskou úniou, aký by bol ďalší postup? Čo by také členstvo znamenalo pre samotný Island?

Ak by Islandania v referende hlasovali za obnovenie rokovaní, vláda by musela znovu sformulovať svoje rokovacie ciele, predložiť ich parlamentu na schválenie. Následne by sa rokovania obnovili a Island by pritom mal celkom komfortnú štartovaciu pozíciu. Ako sme už uviedli, v predchádzajúcom procese bolo otvorených 27 kapitol a 11 z nich už bolo predbežne uzavretých.

Starý proces by sa však len tak jednoducho nezapol ako počítač po reštarte. Niektoré kapitoly a podmienky by bolo znovu potrebné skontrolovať a preveriť. Asi najtvrdšia bitka by sa opäť odohrala okolo rybolovu a poľnohospodárstva a Island by musel vyjednávať do akej miery prijme pravidlá spoločnej politiky Európskej únie, aké prechodné obdobia alebo špecifické podmienky by mohol získať, respektíve či vôbec na také niečo pristúpiť.

Aj Európska komisia v súvislosti s obnovením procesu zdôrazňovala, že špecifiká Islandu v oblasti rybolovu a agra budú potrebné zohľadniť. To však môže byť len bežná diplomatická floskula, ktorá býva používaná v kontakte s akýmkoľvek partnerom na diskusiu a aj tak by to nakoniec záviselo od schopnosti islandských vyjednávačov, či by dosiahli pre seba uspokojivý výsledok.

Teoreticky, ak by sa aj podarilo vyrokovať dohodu ako celok, vtedy by Island automaticky nevstúpil do Európskej únie. Nasledovalo by jej schválenie na islandskej strane, následne ratifikácia členskými štátmi Európskej únie podľa ich ústavných pravidiel. A islandská vláda navyše počítala s tým, že o samotnom členstve by občania opäť rozhodovali v ďalšom referende, kde by už nebola otázka prístupových rokovaní, ale samotného členstva, či s ním vôbec súhlasia.

Čo by mohlo také členstvo priniesť? Island by získal stoličku pri stole. Ako člen by mal svojho komisára, poslancov v Európskom parlamente a hlas v rade. Čo sa týka europoslancov, zrejme by ich mal okolo šesť, podobne ako Malta. Získal by tiež prístup k rozhodovaniu o pravidlách jednotného trhu a stal by sa súčasťou aj colnej únie.

Na druhej strane by musel prijať širší balík spoločných politík, prispievať do rozpočtu Európskej únie a vzdať sa časti svojej súčasnej regulačnej autonómie. Otázkou je takisto vstup do eurozóny, lebo na Islande prebehlo viac diskusií o eure, či ho napríklad možno prijať aj bez členstva v Európskej únii, či by to štátu prospelo a podobne. Ale to skôr bežalo v čase finančnej krízy, keď hľadali cestu von a dnes je situácia samozrejme už iná.

Vieme, ako referendum dopadlo – že islandania povedali nie, ale ani prípadne áno. Obnova prístupových rokovaní by nebola okamžitým priklonením sa k Bruselu. Bolo by to len otvorenie veľmi náročného a zdĺhavého vyjednávania o členstve. Aj to vlastne s otáznym koncom.

Pán Ďuriš, záverečná otázka na vás. Rozhodnutie Islandanov neobnoviť prístupové rokovania s Európskou úniou vyvoláva otázky aj v krajinách, kde sa vedú obdobné a mnohokrát búrllivé diskusie o prínosoch a nevýhodách členstva v Európskej únii. Takéto diskusie sa nevyhýbajú ani Slovenskej republike. Aj u nás sa táto téma veľmi často otvára. Čím si vysvetľujete postoj islandskej verejnosti? Aké boli ich hlavné dôvody, pre ktoré významná časť Islandanov nepovažovala členstvo v Európskej únii za výhodné?

Myslím, že mnoho dôvodov, prečo Islandania odmietli vrátiť sa ku stolu a rokovať o prístupe k Európskej únii, sme už povedali. Island je parlamentná republika, člen ICD, EHP, Schengenu. Je to demokracia. Národ skrátka prehovoril, že je to demokracia, že niektorí predstavitelia tohto štátu sú na vysokej úrovni. Svedčí aj to, že aj tí, ktorí chceli obnoviť rokovania s EÚ, rešpektovali výsledok referenda. Dokonca dodali, že to bola oslava demokracie.

To je rozdiel oproti nám, keď progresívni predstavitelia, keď niečo nedopadne podľa ich predstáv, tak začnú obviňovať a nadávať na ľudí, na voličov, že boli oklamaní, že sú hlúpi, podvedení a podobne. Tu je priepasný rozdiel v kultúre a celkovo v určitej slušnosti.

Čiže Island má svoju cestu v bezpečnostnej, zahraničnopolitickej, ekonomickej orientácii. Je s Európou prepojený cez EHP a Schengen. To sme už spomínali. Len si zvolil inú, nižšiu mieru politickej integrácie. Island takisto nie je súčasťou spoločnej poľnohospodárskej, rybárskej, dokonca ani migračnej politiky Európskej únie v rovnakom zmysle ako členské štáty.

Takže pre Islandanov otázka neznie, či Európa alebo izolácia. Nevyberajú sa medzi čiernou a bielou, ale skôr medzi tým, koľko Európy chce a koľko rozhodovania si chce ponechať doma. Preto je pochopiteľné, že väčšina Islandanov nevidí dôvod vymeniť súčasný model za plné členstvo.

Islandský príbeh je takou malou lekciou o suverenite a zároveň zaujímavý príklad, že aj malý štát môže úplne v pohode odmietnuť veľký integračný kolos ako Európska únia. Racionálne si vyhodnotí, čo mu členstvo prináša, čo ho môže stáť a čo už dokáže získať inými formami spolupráce.

Ďakujem vám pre dnešok veľmi pekne za všetky informácie, ktoré ste poskytli divákom televízie OTV a teším sa na ďalšie rozhovory s vami. Dovidenia.

Ďakujem za rozhovor. Želám vám aj divákom ešte príjemný deň a aby bol mesiac september úspešný.