82.výročí Slovenského národného povstania - BRAT za BRATA 28.8. 2026

Prečo taký názov a prečo tá jazda?

Jazda za hrdinov a hrdinky Slovenského národného povstania.

Jazda za tých, ktorí nám vybojovali slobodu.

Slobodu, aby my sme mohli šťastne žiť.

Jediné, čo chceli, zapamätať si ich mená, ich boľ, to, aby neboli zabudnutí.

Zapamätať si to, že oni nevedeli, ako už voňajú kvitnúce kvety, ako vyzerá zelená tráva a ako sa radovať zo života so svojou rodinou.

Preto si vážte každú chvíľu, ktorú môžete stráviť po boku rodiny, svojich detí, svojich priateľov.

Vážte si každú jednu chvíľku, ktorú môžete stráviť.

A aj tak poďakujete tým, ktorí za nás položili životy.

Skúste si vypočuť krátku baladickú pieseň o utrpení matky.

Bolo ráno, hlas spala na poli. Zlže sa strácal v údolí. Pred domom stál náklad jak sivý a svet bol odrazu aký si cudzí.

Zapla som ti kabát ku krku, dala chlieb a ruženec do vrecka. Ty si vravela mami, ja sa vrátim. No hlasu sa ti chvel ako sviečka.

Choď dcéra moja, ak už musíš ísť, nech ťa noc prikryje, keď nebude kde spať. Ja budem každý večer pri okne stáť a prosiť nebo nech ťa vráti naspäť.

Choď, dcéra moja, no pamätaj, za horou zostal náš maličký dom. Kým bude v peci posledný plameň, budeš mať dieťa, kam vrátiť sa v ňom.

Prvý list prišiel niekedy v zime. Papier voňal dymom a diaľkou. Mami, sme živé, neboj sa o mňa. Len noc je tu dlhá a zem veľmi chladná.

Druhý list bol kratší než prvý. Tri riadky, čo čítala, som stokrát. Počujem delá a zajtra zas idem. Keď prídem domov, budem iba spať.

Choď, dcéra moja, ak už musíš ísť, nech ťa noc prikryje, keď nebude kde spať. Ja budem každý večer pri okne stáť. Ťa prosiť nebo nech ťa vráti naspäť.

Choď dcéra moja. No pamätaj za horou zostal náš maličký dom. Kým bude v peci posledný plameň, budeš mať dieťa, kam vrátiť sa v ňom.

Potom jar prišla bez tvojich listov. Čerešňa zakvitla pri našich dverách. Po ceste chodili cudzie matky. Každá mala rovnaký strach v očiach.

A jedného dňa zastal muž pri bráne. Čiapku si zložil, nepovedal nič. V ruke mal obálku so štátnou pečaťou a ja som vedela, čo prišiel mi vziať.

Vráť sa, dcéra moja, už nemusíš ísť. Oj raz skončí, utýchne jej hlas. Ja stále večer pri okne stojím. Ak by si náhodou našla cestu k nám, vráť sa, dcéra moja.

Veď čaká ťa dom. Na stole tanier a posteľu stlaná. Len tvoje topánky pod schodmi mlčia a tvoja izba zostala zamknutá.

Roky sa minuli, vojna je v knihách. Na poli znovu dozrieva klas. Ľudia už zabudli na zvuk sirén. No matka nezabudne, nezahojí čas.

Keď vietor večer otvorí bránku, ešte sa obzriem, si to ty. A v každej mladej žene, čo kráča domov, na chvíľu vidím tvoje oči.

Tak spi, dcéro moja, kdekoľvek spíš, pod cudzou zemou, pod nebom bez mien. Ja nechám pri okne horieť ti sviecu, kým nepríde za mnou môj posledný deň.

A keby sa ma tam hore pýtali, čo vojna vzala z nášho sveta preč, nepoviem víťazstvo, nepoviem slávu, poviem len tvoje meno ja.

Každé jedno meno prpadal na karpatský les. Napíč celým Slovenskom je tisícky mien, tisícky životov tunel, tisícky ľudí, ktorí nezažili.

Mladí muži, chlapci, ktorí ešte poznali celkom iný svet. Smútok, narodenie svojho dieťaťa, radosť zo života, lásku.

Tisícky ľudí nezažilo, čo je to žiť. Tisícky matiek nezažilo, čo je to priniesť dieťa na tento svet.

Ah, nezažilo čo je to radovať sa z prvých krôčkov? Čo je to radovať sa z toho, že robí neplechu, z toho, že nepočúva.

Skúste popremýšľať o tom, či vaše kroky sú správne a o tom, či si dokážete vážiť každú jednu minútu života, každú jednu spoločnú chvíľu s niekým, kto má také isté srdce ako vy.

Skúste popremýšľať nad tým, čo by spravili za to tí, ktorí padli. Si skrýva, čo by dali za to, aby mohli riešiť každodenné naše problémy.

Čo by dali za to, že by sa mohli čo len prechádzať v daždi za zlého počasia alebo prechádzať sa po zlej ceste? Strážte nás.

Oni prišli o život o to najcennejšie, čo človek má. My ho máme a skúsme si ho vážiť takého, aký je.

My sme vznikli z malej iskierky a dnes horí veľký plameň napri celým Slovenskom. A my sme pravda.

Pravda, ktorú vám prinášajú vašich predkov v našich telách, v našich srdciach a našich duších.

Preto vás poprosím všetkých o minútu ticha za všetkých hrdinov a hrdinky druhej svetovej vojny.

Boža sláve zamský krása z srdeča sčestá prosa neu aš saíu zastaveni bratia na Slovensko naše posiatá po slovensko po slá alejá si sajaša najaš szamí pále národa jediny boľ sovieckí saúz slava ž.

Ako som vravel, buďte radi, že môžeme žiť. Radujme sa z každej jednej chvíľky.

Škoda, že na začiatku nám trošku zaparovala technika, lebo vy ste si vypočuli baly, ktoré sú vyrozprávané a teda prepísané z listov padlých bojovníkov a bojovníčiek, hrdinov a hrdiniek.

Písal to ich život. Ale niekedy áno, viem, zle sa počúva utrpenie, utrpenie druhých a smútok druhých.

Ale len smútok a utrpenie, ktorý zažívali počas druhej svetovej vojny, nás naučí vážiť si to, čo dnes máme.

Viem, každý máte veľa problémov a starostí. Aj oni ich mali a predsa museli opustiť svoje rodiny, svoje deti a ísť a ísť bojovať za nás, za všetkých, za svoje rodiny, ale aj za nás.

Položili svoj život a už sa nevrátia. Skúste popremýšľať nad tými slovami, ktoré som povedal.

Skúste popremýšľať. Prečo nepoďakovať tým, ktorí vďačíme za to všetko?

Prečo sa nepokloniť? Prečo nezapáliť sviečku, nepoložiť kvietok, nepozametať ich hrob, keď chceli od života iba jedno a to je žiť.

Iba my spoločne dokážeme vrátiť naspäť dobro. Ja som už aj v kamienke spomínal v obci, keď sme boli, že krátke slovo my, iba my všetko dokážeme.

V listoch bolo napísané, že dostal som príkaz od svojho nadriadeného, ale my sme to zvládli. Dostali sme príkaz od prezidenta, ale my sme to zvládli. Som nebol.

Stále je tam to my. My ako národ, my ako rodina, my ako jedna alebo jedno obrovské srdce, ktoré ukazuje, že aj keď zomreli, stále sú s nami a dobro ešte nezmizlo.

Zdvihnite hlavu pevne, stojte na svojich nohách a buďte hrdí na svoju zem.

Naše krásne Slovensko, na našu nádhernú krajinu, za ktorú vďačíme práve týmto hrdinom a predkom.

Niekto povie, že som už niekedy rozcitlivený, ale ono poviem to tak, aby ste sa aj trošku zasmiali, že mám vás rád.

Ja viem od vás, že nie je to obojstranné, ale aj tak vás mám rád. Ten, kto ma pozná, vie, že mám rád humor a úsmev na tvári, lebo ľudia by sa mali radovať zo života, zo spoločných chvíľ, zo spoločných ciest, zo spoločných udalostí a najmä z toho, že tu môžeme spoločne krásne žiť.

Ďakujem vám veľmi pekne a keď vás môžem poprosiť... verím, že keď odpojím to od tej elektriky, tak presuniem tam reproduktor a vydrží chvíľočku, aby sme mohli do neba tým našim hrdinom a hrdinkám spoločne zakričať trikrát hurá, aby to počuli a boli na vás hrdí, že ste proste nezabudli.

Ďakujem veľmi pekne a vás spasí.

Z čiernych buchov a v bielom snehu zostal, čo už nemal kto domov jesť.

Keď na jasne zišli, zhvča čakalo pri bráne.

Každý večer hľadelo tam, odkiaľ sa mal vrátiť k nám.

No iba vietom zhorú pieseň do lúkna a v nej ako by zaznel hlas: „Nečakaj ma viac."

Hej, hory, hory, pamätajte nás na tých, čo nevrátili sa zas.

Verte, že tie hory, kopce, cesty budú tak, ako pamätajú na týchto hrdinov, budú pamätať aj na vás, že ste si našli čas, chvíľu a že ste nezabudli.

Každá jedna cesta, každý jeden krok a kilometer bude v čase zarytý, takže sa nebude dať zmazať.

Dnes nás je stovka. Zajtra budeme v tisícoch, nap zajtra v miliónoch. A len preto, že naši predkovia vyhrali a dnes sú vo vašich telách.

Ešte raz obrovské ďakujem a teraz spoločne našim predkom do neba a hrdinom a hrdinkám trikrát hurá!

Hurá! Hurá! Za všetkých hrdinov druhej svetovej vojny. Trikrát hurá!

Hurá! Hurá! Hurá!

Za hrdinov veľkej a čestnej vojny. Trikrát hurá!

Hurá! Hurá! Hurá!

A tak ako som vravel, slovíčko „mi, slovíčko mi" vyjadruje spojenie a niečo úžasné, čo ľudia dokážu dokázať, čo rodina dokáže vytvoriť.

My sme jeden celok a jedno srdce a my stále rozprávame, že my sme tu doma.

Takže ak to niekto ešte nepočul, tak verím, že to budú počuť aj v Liptovskom Mikuláši. Trikrát: My sme tu doma!

My sme tu doma! My sme doma!

Určite to bolo počuť v Hrádku, v Mikuláši, nie?

Takže ešte raz. Trikrát: My sme tu doma!

My sme tu! My sme tu! My sme tu!

Nevadí, večer pocvičíte a už potom to bude aj na Bystricu.

Takže ešte raz obrovská vďaka. Za 10 minút odchádzame.