82.výročí Slovenského národného povstania - BRAT za BRATA 29.8. 2026

Žiá.

Sá zčá K slovensko naše Slovensko našej saž sa duša naja Č s a zje H Kľak nad stráčnikom padá sná ešte ticho spí.

Mráz kreslí ruže na okná.

Tym s komínov stúpa do hm.

Bola nedeľa januárový deň, keď dolinou kráčal čierny.

Matka vzala dieťa do náručia.

A kto si zabúcha?

Na dvere on mlčali.

Zon neznel viac.

Sneh pod nohami strácal svoju bielú tvár.

Klaký nezabudne slovenská zem.

Na kruh snehu, na horiaci dom.

Na tých, čo sa nevrátili sem.

Ostrýň, nech vašem mená nesie zvon cez dolinu, cez vtáčik ďaleko ponad hrom.

O strom grúni zastal čas.

Ľudí hnalých z vlastných brán.

Ženy starcov v mraze nad dedinou čierny mrak.

Potom vyšiel oheň k nebu, dym zahalil.

Zimný deň.

Kto unikol smrti v snehu, niesol navždy jej čiernu tie.

Horíčali, zvon neznel viac, len vietor niesol dolinouch pláč.

Okľak, ostrý gruň.

Nezabudne slovenská zem na kruh snehu, na horiaci dom.

Na tých, čo sa nevrátili sem.

Ok, hostý duň, nech vašem mená nesie.

Zvon cez dolinu cez ptážnikáž ďaleko ponad hron a potom cesta viedla na klak už diľky bod cítitým.

Niekto utekal hore do hár, iný zostal so svojím.

Dom za domomizol v ohni, dvor za dvorom zostal sám.

V bielom snehu detské stopy konie sa nevedno kam.

Vraj sneh dokáže prikryť všetko, každú stopu, každý hriech.

No sú rany, ktoré nezakryje ani 100 januárových snehov.

Sú mená, ktoré nezomrieť.

Súhlasy, ktoré počuť nás.

Kým si na nich spomenieme.

Vracajú sa domov zas, zas, zas.

Nezabudne slovenská.

Nezabudne slovenská zem.

Nie pre pomstu, nie pre hnev.

Nie pre pomstu, nie pre hnev.

Ležy sa to nevrátilo sem.

Ostry.

Nech vaše mená nesie zvon cez dolinu, cez vtáč ďaleko ponad hrom.

Hostý Grú, keď január prikryje dolinu a nad vtáčnikom zostane tie, spomeň si na tých, ktorí vzali dom, ktorým vzali život pamätne.

No pamätn.

Ľudia, pamätajte, neplačte a v hrdle držte horké stony úzkosti.

V každej jednej piesni, ktorá zaznela aj teraz a zaznejú ďalšie baladické piesne, sú príbehy z listov ľudí, ktorí sa už nevrátili.

Skúste počúvať text a možno nájdete tú iskierku nádeje života, že len spoločne dokážeme všetko zmeniť.

September padal na karpatský les.

V blate spal chlad a niekde v diaľke doeli delá.

Kráčali tam mladí muži, chlapci, ktorí ešte nedávno poznali celkom iný svet.

Domo, rodinu, lásku.

Teraz mali pod nohami studenú zem.

Nad hlavou tým a pred sebou Duklo.

Každý z nich myslel na niekoho.

Niekto na svoju milú, niekto na otca.

A niekto v tej tme potichu vyslovil jediné slovo mama.

Keď noc prikryla krvavé horské svahy, neboli hrdinami z pamätníkov.

Boli to obyčajní ľudia a báli sa tak, ako by sme sa báli my.

6. október.

Hranica bola blízko.

Za horami bola zem, ktorú mnohí nazývali domovom.

Na kamátach mali blato v očiach únavu a vo vreckách fotografie, listy, spomienky na život, ktorý na nich niekde ďaleko čakal.

Jeden z nich možno napísal: "Mar, vrátim sa, len na mňa čakaj." Ale nevrátil sa.

Namiesto jeho krokov na dvere domova zaklopal iba vietor.

A tak zostali tam hore v Karpatskej zemi pod stromami, ktoré každú jeseň znovu strácajú svoje listy.

Rok za rokom, desatročie za desatročím.

Dnes cez Duklu vedie cesta.

Ľudia prechádzajú priesmikom, ponáhľajú sa domov.

Ale keď sa zastavíš a zostaneš chvíľu ticho, možno ho začuješ.

Vietor, ten istý vietor, ktorý prechádzal týmito horami aj vtedy.

Neste mená mužov, ktorí sa už nikdy nevrátili domov.

Veľa synov, bratov, otcov milovaných.

Neboli spam.

Neboli nesmrteľní.

Neboli nesmrteľní.

Boli ako my.

Mali svoje lásky.

Mali svoje sny.

Mali svoje sny.

Chceli ešte počuť zvony svojich miest.

Chceli otvoriť tvé domov.

Objať svoju mamu a povedať, som späť.

Ale mnohí tie dvere už nikdy neotvorili.

Preto keď raz budeš stáť na Dukle, nepočítaj iba tanky, nepozeraj iba na pamätníky.

Pozri sa na tie hory, na les, na zem pod svojimi nohami a na chvíľu zostaň ticho, pretože tá zem si pamätá.

Pamätá strach, pamätá bolesť, pamätá posledné slová a pamätaj tých, ktorí tu zostali navždy.

Tak zapál sviečku.

Nie za vojnu, nie za slávu, nie za slávu, nie za víťazstvo, ale za človeka, za mladého muža, ktorý mal doma niekoho, kto na neho čakal a ktorý si v poslednej chvíli možno želal iba jedno, ešte raz vidieť domov.

Ešte raz objed svoju mamu a ešte raz žiť.

Pamätajte na nás.

My sme chceli žiť.

Pamätajte na nás.

Tak ako tak ako vy.

V horách zostal hlas.

Nad Slovenskom visela ťažká oblaha a po cestách prichádzala vojna.

V dedinách sa zatvárali okná, matky objímali synov a niekde v diaľke už bolo počuť prvé výstrely.

Vtedy sa krajina rozhodla, že nebude mlčať.

Správa sa niesla od domu k domu.

Cudzie vojská vstúpili do krajiny a rozkaz bol jasný.

Postaviť sa na odpor.

Z kasárny vychádzali vojaci, z lesov schádzali partizáni.

Robotník stál vedľa učiteľa, otec vedľa mladého syna.

Každý mal svoj strach.

Každý mal niekoho doma a predsa kráčali.

A z Banskej Bystrice letel hlas cez celé Slovensko.

Ešte sme tu, ešte dýchame, ešte sme sa nevzdali.

Keď horeli on pod horami, keď noc bola dlhšia než deň, vstali tí, čo nechceli žiť na kolenách vo vlastnej zemi.

Nech vietor ich príbeh nesie cez doliny mesta.

Kým budú slovenské hory stáť, v horách zostane ich hlas.

Pod horami tuneli delá.

Na cestách chorela zem.

Noc bola plná ranených a zdalo sa, že nemá konca.

Niekto bol ešte chlapec.

Iný už doma nechal deti.

Vo vreckách fotografie, pár riadkov od ženy, kúsok chleba a možno poslednú cigaretu.

Nikto z nich nevedel, či sa ešte niekedy vráti.

No ráno znovu vstali a išli tam, odkiaľ ostatní utekali.

Keď horeli pod horami, keď noc bola dlhšia než deň, vstali tí, čo nechceli žiť na kolenách vo vlastnej zemi.

Nech vi príbeh nesie cez doliny mestách.

Kým budú slovenské hory stáť, v horách zostane ich hlas.

Potom prišlo ticho.

Banská Bystrica padla.

Na námestí zostali prázdne ulice a po cestách kráčali cudzie vojská.

Mohlo sa zdať, že je koniec, ale nebol.

Tí, čo ešte vládali, vzali zbrane a odišli vyššie do hor, do snehu, do hladu, do zimy, pretože niekedy sa víťazstvo nemeria tým, kto zostane stáť na námestí.

Niekedy sa meria tým, kto odmietne poklaknúť.

Nechia tie hory nad Bystricou, nech odpovie dol.

Za všetkých, čo vtedy povedali, svoju slobodu nevydal.

Za tých, čo sa domov nevrátili, za každý nedopísaný list.

Kým budeme ich mená pamätať, budú medzi nami žiť.

Nech vi príbeh nesie cez každý slovenský prach.

Kým budú slovenské hory stáť, v horách zostane ich hlas.

Dnes sú tie hory tiché, tráva prikryla zákopy a po starých cestách znovu chodia deti.

Ale keď večer sadne na doliny, možno v tom vetre začuješ vlastných, ktorí kedysi povedali, sloboda nie je daň.

Slobodu musí mať kto brániť.

Nezabudnite.

Poprosil by som vlajku motovlastencov, aby sa tu zaradila potom chlapcov paragánováč, aby tiež tu bola tá vlajka.

Potom tu máme ešte motorkári Slovenska.

Poprosím z vlajkov.

Tu máme ešte nejakú klubovú vlajku slovenských motovlastencov.

Tichá noc nad horou spí.

Ivko, aj tu môžete ísť ku nám. Poď.

Vietor kráča, poď v diaľke oheň, mladý chlapec domína, pod kabátom list si skrýva od dievčaťa z doliny. Vráť sa ku mne, keď sneh zmizne, keď sa vrátia. No, no, no, je dlhá cesta zlá.

Ja si myslím, že toto je ten moment, kde ľudia a národ pochopí, kto je na tej správnej ceste, kto ľudí spája a nerozľuje. My všetci máme spoločné srdce a spoločnú cestu.

My spoločne sme dokázali dnes, čo tu je, že kde sa spojí zdravý rozum a dobré srdce, tak príde veľa ľudí a naša cesta bude krásna, nádherná, usmiata. A konečne vidno, že rodina je Slovensko.

Ďakujem. Odovzdám človeку, ktorý konečne prišiel a povedal: zrobme hrubú čiaru za všetkým a poďme ukázať národu, že to vieme robiť spolu.

Niektorí majú vesty, niektorí tričká, niekto sú, niektorí sú len obyčajne oblečení. Každému jednému vám patrí vďaka.

Obrovská vďaka Mariánovi, že nabral tú silu a skúsil to spojiť a podarilo sa. Spoločne sme všetci konečne bok po boku, ako sa to patrí, ako jedna rodina.

Marián, nech sa páči.

Ďakujem. Eh, my všetci, ktorí sme tu, eh, kráčame po rôznych cestách, ale ideme rovnakým smerom. A tak ako sme dneska začali, tak verím, že už to bude navždy.

Prečítajú: Našou krvou skropená je cesta. Neopustite ich. Sľubujeme.

Na tento moment čakalo veľa ľudí. Nedá mi povedať, aj keď sme na piatom mieste, že zlo odišlo preč. Zlo bude rozprávať len škaredé reči. Ale tu je vidieť, s kým je sila a s kým je pravda. A pravda je s nami.

Ja vám ďakujem, že všetci spoločne kráčame v krokoch našich predkov, že tiež spojili spoločne sily, vyhrali nad nepriateľmi. Na našej ceste už bude len úsmev, žiadne zlo, ale dobré srdce a nádherná cesta. Ale aby sme nezabudli na hrdinov a hrdinky.

Všade sa spomínajú hrdinky a hrdinovia, hrdinky málokde. Preto vás poprosím, vypočujte si krátku baladu venovanú hrdinkám a pravdivému príbehu a verím, že naša cesta po tejto balade bude ešte krajšia.

Bolo ráno, ma spala na poli. Zľuže sa strácal v údolí. Pred domom stál náklad jak sivý a svet bol zrazu aký si cudzí. Zapla som ti kabátku krku, dala chlieb a ruženec do vrecka. Ty si vravala: "Mami, ja sa vrátim." No hlas sa ti chvel ako sviečka.

Choď, dcéra moja, ak už musíš ísť, nech ťa noc prikryje, keď nebude kde spať. Ja budem každý večer pri okne stáť a prosiť nebo, nech ťa vráti naspäť. Choď, dcéra moja, no pamätaj, za horou zostal náš maličký dom. Kým bude v peci posledný plameň, budeš mať dieťa, kam vrátiť sa v ňom.

Prvý list prišiel niekedy v zime. Papier voňal dymom a diaľkou. Mami, sme živé, neboj sa o mňa. Len noc je tu dlhá a zem veľmi chladná.

Druhý list bol kratší než prvý. Tri riadky, čo čítala, som stokrát. Počujem delá a zajtra zas ideme. Keď prídem domov, budem iba spať.

Choď, dcéra moja, ak už musíš ísť, nech ťa noc prikryje, keď nebude kde spať. Ja budem každý večer pri okne stáť, ťa prosiť nebo, nech ťa vráti naspäť. Choď, dcéra moja, no pamätaj, za horou zostal náš maličký dom. Kým bude v peci posledný plameň, budeš mať dieťa, kam vrátiť sa v ňom.

Potom jar prišla bez tvojich listov. Čerešňa zakvitla pri našich dverách. Po ceste chodili cudzie matky. Každá mala rovnaký strach v očiach. A jedného dňa zastal muž pri bráne. Čiapku si zložil, nepovedal nič. V ruke mal obálku so štátnou pečaťou a ja som vedela, čo prišiel vziať.

Vráť sa, dcéra moja, už nemusíš ísť. Vojna raz skončí, utichne jej hlas. Ja stále večer pri okne stojím. Ak by si náhodou našla cestu k nám, vrácať sa, dcéra moja. Veď čaká ťa dom. Na stole tanie a posteľana. Len tvoje topánky pod schodmi močia a tvoja izba zostala zamknutá.

Roky sa minuli, vojna je v knihách. Na poli znovu dozrieva klas. Ľudia už zabudli na zvuk sirény. No matka nezabudne, nezahojí čas. Keď vietor večer otvorí bránku, ešte sa obzriem, si to ty. A v každej mladej žene, čo kráča domov, na chvíľu vidím tvoje oči.

Tak spi, dcéro moja, kdekoľvek spíš, pod cudzou zemou, pod nebom bez. Ja nechám pri okne horieť ti sviecu, kým nepríde za mnou môj posledný deň. A keby sa ma tam hore pýtali, čo vojna vzala z nášho sveta preč, nepoviem víťazstvo, nepoviem slávu, poviem len tvoje meno.

Amen.

Národ slovenský. Teraz sa pozerať. Teraz prišla sila a pravda. Konečne sme dokázali spojiť niečo nádherné a úžasné. A takto to už bude naveky vekov.

Na našej ceste zlo nemá čo robiť. Naše kroky budú, ako som povedal, len vpred. Zo srdca vám ďakujem v mene seba, v mene národa, že ste úžasní ľudia a dokázali ste to takto spojiť. A zapamätajte si, že len spoločne sme silní a spoločne pravda pôjde s nami.

Za všetkých hrdinov druhej svetovej vojny. Trikrát hurá!

Hurá! Hurá! Hurá!

Za herojov veľkej a čestnej vojny. Trikrát hurá!

Hurá! Hurá! Hurá!

A teraz hurá vám všetkým za to, že ste priložili ruku k dielu a dokázali svet spojiť a všetkým ukážeme, kde je sila a kde stojí národ. Takže trikrát hurá za vás všetkých.

Hurá! Hurá! Hurá!

Prepáčte, ale v Bystrici to nebolo počuť. Takže ešte raz. Trikrát hurá!

Hurá! Hurá! Hurá!

Teraz, keď môžem poprosiť o nejakú pieseň od našej speváčky Kalinky.

(Ruská pieseň a pesme v zmiešanom stave - texty nedajú zmysel, zachovan surový obsah)

Si by ste chceli viac počuť ruských pesniček v mojom podaní, nech sa páči, mám pre vás CDčko.

Ďakujeme veľmi pekne.

Ja len čo sa týka trošku inštrukcií: nebudeme sa tu fotiť, lebo nás je strašne veľa, čo je super a nádherné na to sa pozerať. Ale odfotíme sa všetci spoločne pri druhom pamätníku na Kliaku. Tam je viacej miesta.

A ešte raz vám všetkým obrovská vďaka.

Keď v najbližších dňoch uvidíte nejaký titulok v novinách, že zase tu bola propaganda, píšte len pod príspevok, že nie propaganda, ale konečne prišla pravda a sila.

Ďakujem vám veľmi pekne.