82.výročí Slovenského národného povstania: Banská Bystrica 29.8.2026

Kom zastaviť stáť. Úctu k pamiatke.

Padli im zdať.

Zádanie úcty ukončiť sa hobi sa hovi neúy bratia ne sai stratia slova živij zaatia predavi stratia ožiju posenstvo naše posato.

Slovensko naše pradosý rokom, aby sa predalom aleujú saá Čestná stráž k nohe.

Zbraň.

Čestná stráž.

Smer priamy.

Chodom.

Chod.

Čestná stráž vpravo.

Bok.

Čestná stráž.

Smer priamy.

Pochodom.

Chod.

Vážení najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky, ako aj vzácna návšteva z Českej republiky, podpredseda vlády a minister obrany pán Jaromír Zuna.

Vážené dámy, vážení páni, milí prítomní aj diváci Slovenskej televízie.

Všetkých vás vítam na celoslovenských oslavách 82. výročia Slovenského národného povstania.

Dnešný štátny sviatok si pripomenieme pri tomto monumentálnom pamätníku. Postavili ho v meste, ktoré sa na niekoľko týždňov stalo centrom najväčšieho ozbrojeného vystúpenia v dejinách našej krajiny.

Udalosti, ktoré si dnes pripomenieme, predznamenali ďalší vývoj v našej krajine, potvrdili naše postavenie po boku víťazných štátov proti hitlerovskej koalícii. Znie to veľmi jednoducho, ale bolo to dôležité.

Oklieštenému územiu Slovenska po viedenskej arbitráži sa po oslobodení a konci vojny vrátili odtrhnuté územia na juhu vrátane Košíc, Lučenca, Levíc či Nových Zámkov.

Odvaha povstalcov posilnila v našom národe odhodlanie, že si budúcnosť v našej krajine môžeme určovať sami a nie pod direktívou nacistickej tretej ríše.

Aj keď povojnový vývoj v strednej Európe nebol jednoduchý, dnes je Slovensko aj ďalšie krajiny demokratickým štátom a plnoprávnym členom Európskej únie.

Dámy a páni, dovoľte mi odovzdať slovo prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Petrovi Pellegriniemu.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážený pán prezident Gašparovič, excelencie, vzácni hostia, ale predovšetkým vy, vážení a drahí veteráni. Ešte predtým, ako začnem, dámy a páni, dovoľte, aby sme jedným veľkým potleskom zagratulovali k predvčerajším 98 ôsmim narodeninám nášmu veteránovi, ktorý tu dnes s nami je, Vladkovi Strmeňovi. Všetko najlepšie k tomuto nádhernému sviatku.

Vážené dámy, vážení páni, ctení hostia. Pri pohľade na toto ctené zhromaždenie, pri pohľade na ľudí, ktorí sa tu zišli na tomto pre slovenský národ ikonickom mieste v Banskej Bystrici, a pri pohľade na vás, drahí veteráni, ktorí tu dnes stojíte a sedíte v prvej rade, mi v mysli rezonujú iba dve slová.

Vďačnosť a hrdosť.

Vďačnosť za vašu obetu, naši hrdinovia a hrdinky. A hrdosť, že ste písali kapitoly národnej nezlomnosti a viery v zlomovom období boja proti fašizmu. A výrazne ste prispeli k tomu, že sme ako národ v tých pohnutých časoch nezlyhali.

Drahí hrdinovia, navždy ste v našich srdciach. Vám dnes patrí naša nekonečná úcta a rešpekt. Vy ste nositelia tých víťazných časov. Vy ste nositelia myšlienok slobody a demokracie, ktoré vytvárali morálny základ slovenského národa a my vám za to úprimne všetci ďakujeme.

Uvedomujem si, že pre niektorých sú to len slová, ktoré sa часто opakujú a môžu časom znieť aj ako fráza. Ale chcem jasne povedať, že váš život, vaša odvaha a vaše strádanie z nich nikdy frázu neurobia. A každý pohľad do vašich očí, všetky vaše slová a spomienky z tých čias, ktoré vyslovujete, stelesňujú váš životný odkaz, múdrosť a skúsenosť pre nás všetkých.

Pri vás si uvedomujeme, čo sa stane, ak rezignujeme na mier. Ak rezignujeme na súboj s extrémizmom, ak prestaneme presadzovať prirodzené hodnoty, akými sú ľudskosť, slušnosť a tolerancia, pretože od nich sa odvíja nielen vzťah medzi ľuďmi, ale aj vzťahy medzi národmi. A opustenie týchto hodnôt znamená, žiaľ, jediné – nástup radikalizmu.

Znamená to nástup netolerancie a nenávisti so snahou rozširovať svoje politické, ekonomické či územné zisky. Znamená to nástup ideológií, ktoré chcú fyzicky zlikvidovať celé národy a dejiny sa, žiaľ, často opakujú v ich najbrutálnejšej podobe.

Začne sa to hanlivým nápisom na stene, dehumanizáciou a ponižovaním a skončí sa to vraždami, vyhladzovacími tábormi a vojnami.

Náš spoločný odkaz preto musí znieť nie. Nedovoľme to. Nezostaňme pasívnymi a rezignovanými v boji s neslušnosťou.

Sú to často každodenné boje, kde nepriateľ je skrytý v zákopoch sociálnych sietí, kde mu anonymita dáva falošnú odvahu. Nedovoľme, prosím, urážať ženy. Neurážajme nikoho pre jeho pôvod, vierovyznanie, farbu pleti alebo orientáciu. Bráňme ľudskosť a človečenstvo každý jeden deň.

To musí byť morálny odkaz z dnešnej slávnostnej Banskej Bystrice.

Drahí veteráni, prežili ste si svoje príbehy v zákopoch na hranici života a smrti. Mnohí vaši druhovia sa slobody, ktorej verili, žiaľ nikdy nedožili. Ich životné plány, sny a príbehy zostali navždy pochované v rodnej zemi.

Bojovali ste, víťazili, ale žiaľ aj umierali so spolubojovníkmi z tých bratských národov, ktoré nám v Slovenskom národnom povstaní pomáhali. A aj za to im všetkým patrí náš rešpekt a úcta.

Pamätajme si, my ktorí tu dnes stojíme, na leto 1944: Strečno, Telgard, Martin, Vrútky, Priekopa, Čiernybalok, Baťovany, Čremošné, Jalná, Žarnovica, Malužina, Obišovce, Bošácka dolina, Rajecká dolina, Ostrvo, Poľana, Prašivá, Chabenec, Ďbier či Veľký Bok.

Tam sa písali príbehy, ktoré by zaienili aj hrdinov z antických bájí. Bola to naša Odyssea, bola to naša strastiplná, ale víťazná cesta za slobodou.

Chcem však na tomto mieste zdôrazniť, že Slovenské národné povstanie nebolo len najhrinskejším vojenským skutkom tohto národa, pred ktorého obeťami, hrdinami a účastníkmi sa dnes s hlbokou úctou skláňame a pripomíname si ich statočnosť, odvahu a nezlomného ducha.

Svojím hrdinstvom v zákopoch a v bojoch s okupantami títo odvážni muži a ženy vytvárali podmienky na iný rovnako dôležitý politický zápas. Zápas o našu štátnosť.

Práve v týchto rokoch sa začalo formovať nové hrdé historické vedomie slovenského národa. Nezabúdajme na to a inšpirujme sa tým.

Morálno-politickým príkladom pre našu súčasnú rozdelenú spoločnosť, zmietanú v nenávisti a osočovaní, by mal byť historický akt prijatia vianočnej dohody z decembra 1943.

Z pohľadu dneška je to niečo priam nepredstaviteľné. Dámy a páni, v tom čase sa dokázali spojiť úplne protichodné politické sily. Spojili sa v mene vyššieho cieľa, v mene vyššej vízie. Spojili sa za ideu novej štátnosti a spojili sa pre svoj národ.

Ideu novej slovenskej štátnosti stelesňovalo vytvorenie ilegálnej slovenskej národnej rady, orgánu, ktorý jasne formuloval politickú ambíciu Slovákov prevziať zodpovednosť za svoj národ. Odmietal československý model spolužitia s českým národom a odmietal aj kontinuitu s nedemokratickým fašistickým slovenským štátom.

Bol to vtedy silný a jasný demokratický signál nielen dovnútra krajiny, ale aj smerom do zahraničia.

Musíme oceniť vizionársku prezieravosť politických lídrov SNP budovať novú demokratickú slovenskú štátnosť.

A tak ako Štefánik využil meniace sa medzinárodné prostredie po prvej svetovej vojne, tak títi lídri dokázali využiť ozbrojené povstanie na nové formulovanie ambícií spravovať veci verejné tu u nás doma na Slovensku.

Za to im tiež patrí naša vďaka a rešpekt, pretože mnohí z nich za túto ideu zaplatili po vojne svojimi životmi. Priniesli za to obrovské obete a prichádza čas aj o tomto verejne hovoriť. A kde inde, ak nie tu, na tomto pamätnom mieste v Banskej Bystrici.

Uvedomme si, že nie je náhoda, že v časoch najväčšieho politického teroru v 50. rokoch boli týrani v žalároch takmer všetci, ktorí v povstaní niečo znamenali. Niektorí stihli ujsť do zahraničia, niektorí boli odsúdení vo vykonštruovaných procesoch na dlhoročné väzenie, no niektorí žiaľ neušli pred šibenicou.

Uctíme si preto všetkých hrdinov národnoemancipačného procesu. Dôstojné a slobodné postavenie slovenského národa pre nich bolo ich životným ideálom. Tak ako vojenským hrdinom povstania, aj im dnes venujeme našu tichú spomienku.

Môžem menovať smutný zoznam obetí: legendárny veliteľ druhej slovenskej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika a predseda Zväzu slovenských partizánov generál in memoriam William Žingor; popravený partizánsky dôstojník a náčelník štábu Žingorovej brigády generál in memoriam Radislav Nosák; popravený významný organizátor povstania na Ponitri a veliteľ Hornonitrianskej partizánskej brigády Jozef Trojan; popravený partizánsky veliteľ a organizátor tajných prechodov prenasledovaných cez hranice Vladimír Velecký. A týmto sa tento zoznam nekončí.

Mnohí politickí činitelia boli vystavení perzekúcii a väzeniu len preto, že chceli pre svoj národ dôstojné postavenie a právomoci. Veľký rešpekt a česť ich pamiatke.

Hrdo si tu pripomeňme, že sa svojho sna o slobode nikdy nevzdali. Ako ukazujú dejiny, z vojenskej porážky sa môže zrodiť aj morálne víťazstvo. No naopak, z morálnej prehry nikdy víťazstvo nevzídeme.

A krásne to naformuloval Alexander Dubček, ktorý bol taktiež súčasťou povstania a dokonca bol v ňom aj zranený. Citujem: "Vývoj ľudstva nie je reťaz víťazstiev. Aj porážky ovplyvnili dejiny sveta. Človek nemôže ísť iba do takého boja, o ktorom vopred vie, že ho vyhrá. Niektoré zdanlivé neúspechy sa neskôr ukážu ako víťazstvá, pretože uviedli čosi do pohybu. Tí, čo boli v prvom zákope, možno neprešli, ale tí, čo išli za nimi, už dosiahli svoj cieľ."

A túto myšlienku Alexandra Dubčeka môžeme považovať za skoncentrovanú filozofiu našich novodobých dejín. Všetky najvýznamnejšie mílniky modernej slovenskej histórie, či už to bolo štúrovské povstanie, Slovenské národné povstanie alebo pražská jar sa skončili vojenskou porážkou a predsa ich mravné posolstvá formovali náš hodnotový a národno-štátny vývoj.

Slovenské národné povstanie je nespochybniteľným historickým a hodnotovým prameňom našej štátnosti. Správajme sa k tejto udalosti s pozornosťou a úctou, ktorú si zaslúži. Nerobme z neho len nejaký výstavný artefakt, niečo, čo je len nejakou glorifikáciou. Je to slovenská odsea reálneho politického pohybu a zápasu. Príbeh reálnych ľudí, príbeh obetovania sa pre vyšší cieľ, obetovania sa pre náš národ a pre našu budúcnosť.

Pri pohľade do histórie, pri pohľade na týchto ľudí pred nami, ktorí bojovali v prvej línii za cenu sebaobetovania, pri pohľade na tých, ktorí položili svoje životy za idea modernej slovenskej štátnosti, sa verejne pýtam, čo by povedali národovci na to, ako sme naložili s vlastným štátom, o ktorý sa oni tak usilovali?

Čo by povedali hrdinovia z SNP, ktorí nielen v bojoch za slobodu napĺňali víziu sebavedomého Slovenska? Ako napĺňame ich odkaz? Ako narábame vo verejnom aj politickom živote s ich politickým dedičstvom?

Pre nich bolo vždy Slovensko na prvom mieste. Dnes žiaľ vidíme aj inú smutnu realitu. Ťažko vydobytá štátnosť nie je úplne pre všetkých hodnotou a mnohí za cenu získania politických výhod v vnútropolitickom zápase sa jej často snažia ubližovať a to často aj za hranicami Slovenska.

Tento obraz našej súčasnosti je niekedy doslova tragický. Namiesto schopnosti zjednotiť sa pre vyšší národný cieľ, akým bola napríklad aj vianočná dohoda, máme kompletne rozvadenú politickú scénu. Namiesto odkazu zásadného riešenia otázok budúcnosti nášho štátu pripomína naša verejná debata často politickú karikatúru. Namiesto vtedajších mysliteľov a stratégov dnes oči v oči stoja hejteri, povrchní komentátori alebo populisti.

Nemajú záujem o zmysluplné plánovanie a formovanie slovenskej budúcnosti, ale len o to, aby na chvíľu zaujali sociálne siete, prípadne sa dostali do večerného spravodajstva. A to je, dámy a páni, strašne málo na budovanie slovenskej štátnosti, málo na formovanie našej dlhodobej vízie, našej budúcnosti.

Pýtam sa, ako chceme byť krajinou mieru a pokoja, keď sa sami medzi sebou doslova hryzieme a mnohí sa nenávidia. Som presvedčený, že ak chceme byť príkladom pre svet, že sme naďalej mierumilovným národom, najskôr musíme nájsť cestu porozumenia sami voči sebe.

Rešpekt okolitého sveta si nezískame vzájomnými hádkami alebo vynášaním vlastných problémov za hranice. Tým iba samých seba vykresľujeme ako bezbranných a neschopných riadiť si vlastné veci.

Nuž a výsledok tohto správania niektorých ľudí je potom devastačný aj na vedomie mladej generácie. A priamym dôsledkom takéhoto nezodpovedného správania sa k svojej vlasti je aj slabnúca vernosť k vlastnej krajine.

Zdôrazňujem nie vernosť k vláde, nie vernosť k politickej strane, ale vernosť k svojej vlasti. Ak by dnes nedajbože došlo k napadnutiu našej vlasti, koľko mladých ľudí by nasledovalo príklad hrdinov Slovenského národného povstania? Tie štatistiky sú žiaľ alarmujúce.

Žiaľ, musím to povedať, že ešte aj dnes vidíme a cítime, že v slovenskej politike sa nájdu aj také takzvané elity, ktoré súčasnú slovenskú štátnosť nikdy neprijali za svoju. Aj po 33 rokoch existencie samostatnej Slovenskej republiky sú schopní ubližovať vlastnému štátu doma aj v zahraničí.

Vyjadrujú sa hanlivo o slovenskom národe a maskujú to nostalgiou po bývalom spoločnom štáte. Je to správanie, ktoré neprispieva k zjednoteniu našej spoločnosti. Je to snaha o vedomé rozdeľovanie slovenského národa a je to aj neúcta k všetkým, ktorí bojovali v Slovenskom národnom povstaní a ktorí sa v tom čase zjednotili na myšlienke modernej slovenskej štátnosti.

A je to aj neúcta voči tým, ktorí zomreli za túto myšlienku vo väzniciach ako nepriatelia štátu. A je to neúcta voči všetkým tým, ktorí 33 rokov existencie Slovenskej republiky poctivo pracovali a svoju vlasť budovali a naďalej budú.

A chcel by som z tohto miesta povedať ešte niečo. Žiaľ, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí sú schopní verbálne útočiť napríklad aj na umelcov len preto, že sú ochotní uctiť si svojím vystúpením pamiatku hrdinov Slovenského národného povstania. Uctiť si nie vládu, nie politikov, ale uctiť si ako hrdí Slováci hrdinov Slovenského národného povstania.

A ja im preto vopred všetkým ďakujem.

Že hrdinovia Slovenského národného povstania a naša história sú pre týchto umelcov viacej ako kritika, ktorej možno budú čeliť po týchto oslavách.

Naozaj úprimne v mene nás všetkých ďakujem všetkým, ktorí sa na dnešných oslavách akýmkoľvek spôsobom podieľajú a sú tu dnes medzi nami.

Dámy a páni, cení účastníci odboja, dnes sme sa tu zišli kvôli hodnotám, na ktorých stojí Slovenská republika.

Vyšleme signál, že sa vieme v ťažkých časoch spojiť pre dobro Slovenska, pre dobro našej vlasti, že nikomu nedovolíme prekrúcať ani znásilňovať našu históriu, že sme hrdí na svoje osobnosti, že sme hrdí na svojich hrdinov, ktorí nám umožnili žiť v slobodnom a demokratickom štáte.

Nech žije Slovenské národné povstanie.

Nech žije Slovenská republika.

Ďakujem.

Ďakujeme za príhovor prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Petrovi Pellegrinimu.

Slovenské národné povstanie ukázalo svetu, že Slovensko nie je neochvejným spojencom Hitlera a jeho mašinérie.

Pri oslobodzovaní Európy to malo jasné dôsledky.

Nešlo len o politické zaradenie, malo to konkrétny dosah na Slovensko.

Nezabúdajme, že po potlačení povstania tu zostali jednotky Vermachtu a SS, aby zo Slovenska urobili akúsi pevnosť pre obranu tretej ríše proti postupujúcej červenej armáde.

Protiitlerovská koalícia, teda budúce víťazné mocnosti a v ďalších desaťročiach svetoví hegemóni, videli, že Slováci spolu s ďalšími národmi odmietli okupáciu a boli odhodlaní nepriateľa a kolaborantov poraziť na všetkých frontoch.

Oslobodená Európa vrátane obnoveného Československa mohla vstať ako Fénix z popola a začala budovať novú kapitolu dejín.

Trochu symbolicky prirovnám toto znovuzrodenie aj v súvislosti s naším nasledujúcim účinkujúcim, ktorým je vojenský umelecký súbor Jánošík – reprezentačné teleso ministerstva obrany Slovenskej republiky.

Po 14 rokoch od jeho zrušenia z úsporných opatrení začiatkom apríla tohto roka súbor obnovil svoju činnosť.

Teraz vystúpia s hudobno-spevácko-tanečným číslom Klenovecká a Dievčenské z Horného Gemera.

Hej, darme plačem k tým hvoram, darme sa k tým ozerám.

Nikdy, nikdy v širom svete milého ja nemám.

Nikde, nikde v širom svete milého ja nemám.

Nikdy, nikdy v širom svete milého ja nemám.

Haj v širom svete milého ja nemám.

Bez nečky zviac, bez milého smutný svet.

Ukážme výzvy, poletím ja daným, hľa.

Ukážte mi cestu poletím ja, ukážte mi zaním cestu poletím ja.

Ukážte mi cestu poletím.

Ja sa stromečkom zelený po tebe skryjem.

Travička zelená po tebe sa skryjem.

Hej.

Veru to nikam, žiaľu žijem.

Hej, veru to nik nezná, ako žiaľu žijem.

To nikdy ani nebudem veru ani nebudem tej zákony moje srdce, že aký moj src bude za jedným, panujem za dvoma.

Hej a za tým najradšej mi je doma.

Hej a za tým najradšej mi nie je doma.

Hej a za tým najradšej, čo mi nie je doma.

Hej a za tým najradšej, čo mi nie je doma.

To bolo vystúpenie vojenského umeleckého súboru Jánošík v hudobnej úprave Štefana Molotu.

O choreografiu sa postarala Veronika Brveníková.

Dámy a páni, za všetkými udalosťami potlesk si zaslúži ešte raz.

Áno, je to tak.

Dámy a páni, za všetkými udalosťami, ktoré sa učíme v dejepise, sú konkrétni ľudia a ich osudy.

Kľúčovými postavami Slovenského národného povstania sú známe mená – vojenskí velitelia generáli Ján Golian a Rudolf Viest, aj ďalší dôstojníci, národohospodári Imrich Karvaš či Peter Zaťko.

Rovnako viacerí politici – Ján Ursíny, Jozef Letrich, Gustáv Husák alebo Karol Šmitkečí, Vavroš Robár a mnohí iní.

Ľudia z rôznorodého názorového aj politického spektra.

V kľúčovom období, keď bolo potrebné konať rýchlo a rozhodne, dokázali spojiť svoje sily bojovať za spoločnú vec.

Je viac ako symbolické, že Slovenské národné povstanie súčasnú spoločnosť nerozdeľuje, ale predovšetkým spája.

Dámy a páni, s prejavom teraz vystúpi predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Richard Raší.

Vážený pán prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini, cený pán prezident Ivan Gašparovič, vážený pán predseda vlády a členovia vlády Slovenskej republiky, cené kolegyne, kolegovia – europoslanci a poslanci národnej rady Slovenskej republiky, vážené dámy, vážení páni, ale najmä vy, veteráni – vy ľudia, vďaka vám tu dnes, vďaka vám, ktorými tu dnes my môžeme byť.

Ten prvý odkaz Slovenského národného povstania musí byť vďaka.

Vďaka a úcta za to, čo ste urobili.

Vďaka a úcta za to, že tu my dnes môžeme byť.

Vďaka a úcta za to, že tu budú aj generácie po nás.

Myslím si, že celým dňom – a nielen v tomto areáli, v tomto krásnom meste, ale aj vo všetkých regiónoch a vo všetkých mestách a obciach nášho Slovenska – musia znieť slová vďaky.

Pre vás všetkých, ktorí ste tu, ale aj pre tých, ktorí stratili svoje životy a ktorých rodiny, manželky, deti, vnúčatá a trpeli – pre vás všetkých má dnes znieť potlesk po celom Slovensku.

Veľká vďaka.

Ten druhý odkaz má byť, že Slovenské národné povstanie si pripomínať musíme a je to povinnosť každého z nás.

Je to povinnosť každého, kto má šancu a česť viesť Slovenskú republiku, a nielen nás, ktorí sme tu, lebo svojou prítomnosťou ste všetci dokázali, že slovenské národné povstanie máte v srdci a máte v sprdci spomienku na všetkých jeho hrdinov, na všetkých padlých.

Ale Slovenské národné povstanie a jeho oslavy a pripomienky by mali byť samozrejmosťou pre každého z nás a povinnosťou pre každého, kto má šancu viesť túto krajinu.

Tak ako sú to oslavy mnohých ďalších historických udalostí, ktoré spomenul pán prezident Slovenskej republiky, ale aj udalosti, ako boli oslavy svätého Cyrila a Metóda, ako sú oslavy našich národovcov Štúra, Horbana či Hoču, ako sú oslavy ukončenia druhej svetovej vojny, ako sú to oslavy, ktoré sa týkajú nášho Slovenska – deklarácia zvrchovanosti alebo Deň ústavy alebo vznik Slovenskej republiky.

To všetko má byť povinnou výbavou všetkých nás.

A nie preto, že nám to káže kalendár, ale preto, že tvoria našu spoločnú národnú pamäť.

Keď si prestaneme vážiť ľudí a udalostí, ktorí formovali našu krajinu, postupne stratíme vedomie o tom, odkiaľ sme prišli a na akých hodnotách staviame našu budúcnosť.

Národ bez pamäti stráca svoju identitu a národ, ktorý nevie, odkiaľ prišiel, bude len ťažko vedieť, kam smeruje.

Tým tretím odkazom je mandát, ktorý ste nám vy – ktorí ste v Slovenskom národnom povstaní bojovali a tí, ktorí ste sa jeho konca, bohužiaľ, nedožili.

Je to mandát, ktorý ste nám nechali.

Je to mandát bojovať za Slovenskú republiku.

Vy ste ten boj museli zvládnuť na bojiskách a vojnových poliach.

Ale aj my musíme bojovať za Slovenskú republiku na diplomatickom, na ekonomickom poli.

Musíme bojovať preto, aby sme prežili, aby ľudia mali prácu, aby sa krajina rozvíjala, aby z čoho mali žiť.

Hovorím to preto, lebo aj my, ktorí sme dostali tú česť viesť túto krásnu krajinu, máme len prepožečanú moc od našich voličov na určité obdobie a som presvedčený, že žiaden Slovák, žiadna Slovenka nedáva politikom moc preto, aby bojoval proti vlastnej krajine.

Musíme znášať kritiku, pretože krajinu vedieme.

Musíme počúvať iné názory.

Musíme počúvať aj názory o inej ceste.

Ale nikto, nikto, kto dostal vo voľbách dôveru a teraz myslím na opozíciu, nemá právo kritikou a znevažovaním vlastnej krajiny a nemá právo konať proti záujmom Slovenskej republiky.

A tým nemal menej dôležitým odkazom je naša budúcnosť a naše budúce generácie.

My musíme chrániť našu historickú pamäť.

My musíme chrániť fakty.

My nemôžeme meniť dejiny kvôli našej budúcej generácii.

My, ktorí sme tu, vieme, čo sa stalo.

Vieme, čo sa stalo počas Slovenského národného povstania.

Vieme, kto oslobodil Slovensko v druhej svetovej vojne, ale túto pamäť musíme držať a stále šíriť preto, aby to vedeli aj naše deti, naše vnúčatá a tí, ktorí budú našu krajinu raz riadiť a ktorí budú písať jej príbeh.

O to viac ma trápi, keď vidím tendencie, keď chce niekto meniť alebo prispôsobovať dejiny podľa toho, ako sa to práve niekomu hodí.

Môžeme diskutovať o dejinách.

Môžeme ich skúmať, môžeme mať rozdielne názory alebo interpretácie.

Nemôžeme však meniť historické fakty a nemôžeme spätne vymazávať to, kto tu bojoval, kto za nás bojoval, kto položil životy a kto nás oslobodil.

Slováci, Slovenky, ak začneme mladým ľuďom odovzdávať minulosť upravenú podľa niekoho politickej potreby, oberáme ho možnosť poučiť sa z nej.

Národ, ktorý nepozná, ale aj národ, ktorý nerešpektuje svoju históriu, si len veľmi ťažko dokáže vybudovať svetlú budúcnosť.

Môžeme sa v mnohom líšiť, aj sa v mnohom líšime.

Napriek tomu musíme držať spolu, keď bojujeme za budúcnosť nášho Slovenska.

To je náš záväzok voči odkazu Slovenského národného povstania.

A to je naša najväčšia pocta tým, ktorí za slobodu bojovali a ktorí za ňu položili svoje životy.

Česť a sláva všetkým hrdinom Slovenského národného povstania.

Ďakujeme za príhovor predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky pánovi Richardovi Hrašimu.

Teraz nás čaká nádherné hudobné číslo v podaní Nelky Toráčovej s už ikonickou skladbou.

Sprevádzať ju bude spevácky zbor mesta Bratislavy, vojenská hudba Banská Bystrica a spevácky zbor vojenského umeleckého súboru Jánošík.

Ja len prezradím, že text piesne napísali evanjelický básnik Ján Rataj a Ján Machajdík v prvej polovici 20. storočia.

No uverejnili ho práve počas druhej svetovej vojny v roku 1942.

Slovensko moje očina moja, vlá naša tak milá, Slovensko moje očina moja, hrôzi si prežila, chlapci starí bojovali, z našich hôr vrahov vyháňali.

Slovensko moje očina moja, hrôzdy si prežila.

Slovensko moje oči drahá, vojna krvácala.

Ďakujeme Nelke Toráčovej, vojenskej hudbe Banská Bystrica, speváckemu zboru mesta Bratislavy a šarmantným speváčkam vojenského umeleckého súboru Jánošík.

Nezabúdajme na neskutočnú odvahu vtedajších vojakov povstaleckej armády a ich veliteľov.

Išli do nerovného boja s neistým koncom.

Napriek tomu túžba po slobode bola silnejšia.

Mnohí zaplatili najvyššiu cenu.

Za všetkých spomeňme osudy generála Jána Goliána či rodáka z neďalekej Revúcej Rudolfa Viesta a ďalších dôstojníkov i bežných vojakov.

Buď zahynuli v boji alebo boli nemilosrdne popravení nacistami, prípadne kruto týraní v koncentračných táboroch.

Nezabúdajme na tisíce bežných ľudí, ktorí s ohrozením svojich životov či svojich blízkych pomáhali povstalcom a partizánom prežiť.

Máme tú česť, že dodnes vydávajú svedectvo o hrôzach vojny poslední pamätníci a priami účastníci aj priame účastníčky bojov.

A dnes sú tu s nami. Obrovský potlesk, prosím.

Dámy a páni, ďakujem.

Dámy a páni, slovo má predseda vlády Slovenskej republiky pán Róbert Fico.

Drahí priami účastníci Slovenského národného povstania.

Páni prezidenti, pán predseda národnej rady, drahé Slovenky, drahí Slováci, vzácni hostia.

Neveril by som, ale čím som starší, tým mám väčší rešpekt pred podobnými podujatiami a nikdy by som nepovedal, že ma po toľkých rokoch vo verejnej činnosti bude chytať tréma a je ju dnes pred touto obrovskou masou mám.

Dovoľte mi, aby som poďakoval podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi obrany a jeho tímu za to, aké dôstojné oslavy Slovenského národného povstania opäť pripravili.

Ďakujem pekne, pán minister, pán podpredseda vlády.

Sú viaceré udalosti v slovenskej histórii, pri ktorých ľudia zvyknú zakladať ohne.

Aj my sme včera založili jeden oheň, ale nie taký symbolický niekde na hore alebo na kopci, ale podkúrili sme, pán prezident, pod jednou pecou v Žiari nad Hronom.

A znovu obnovili sme výrobu strategického materiálu primárneho hliníka.

Viete, tu nejde iba o fabriku alebo zamestnancov, tu ide o Slovensko, lebo sa stane rozhodujúcim hráčom, pokiaľ ide o dodávky strategického materiálu pre celú Európsku úniu.

Nech teda je to symbolické podpálenie pod pecou včera v predvečer Slovenského národného povstania a jeho výročia pripomienkou tejto najvýznamnejšej historickej udalosti.

Blahoželám celému Slovensku.

Všetkým Slovenkám, všetkým Slovákom, všetkým občanom Slovenskej republiky tomuto najvýznamnejšiemu štátnemu sviatku.

Začnem citátom človeka, ktorého by najradšej mnohí vyškrtli zo slovenskej histórie, ale my, čo žijeme, to nikdy nedovolíme.

Gustáv Husák pred 50 rokmi veľmi trefne povedal, že Slovenské národné povstanie trvalo niekoľko mesiacov, ale boj o výklad Slovenského národného povstania trval celé desaťročia.

A ako tu stojím teraz, 29. augusta 2026, musím povedať, že ten boj pokračuje ďalej.

Bože, koľko za tie posledné roky som videl krivých výkladov, koľko som videl krivých zrkadiel, v ktorých chcú nás Slovákov a celé Slovenské národné povstanie ukázať ako nejakú zosmiešnenú karikatúru.

Viete, keď začalo povstanie, tak najskôr odišli z miest do dedín, potom z dedín odišli do hôr, aby sa tam pripravili na kruhovú obranu.

A spolu s povstaním v tej kruhovej obrane je dnes aj Slovenská republika.

Jednoducho je to tak.

Prečo?

Prečo mnohí nechcú počúvať?

Prečo mnohí chcú vidieť slovenské národné povstanie na čiernej listine?

No lebo bolo príliš slovenské, bolo príliš samostatné a bolo príliš suverénne, teda také, aké my chceme mať Slovenskú republiku.

Drahé Slovenky, drahí Slováci, budem teraz netradične hovoriť o jednej miestnosti.

O jednej miestnosti, ktorú všetci veľmi dôverne poznáte.

Trávite v nej veľa času sami, ale často aj so svojimi blízkymi.

Chcem hovoriť o obyčajnej kuchyni.

Azda najslávnejšia kuchyňa na Slovensku je tá v Bratislave na Gajovej ulici, kde, ako to povedal aj pán prezident Pellegrini, 25. decembra 1943 hrdí, odvážni, statoční muži dosiahli takzvanú vianočnú dohodu a bez ohľadu na to, aký mali politický názor alebo presvedčenie, rozmýšľali, čo so Slovenskom v rámci Československa a predovšetkým rozmýšľali, ako skočiť Nemcom na hrdlo a vedeli, museli byť presne informovaní, čo by sa im stalo, keby boli prezradení a zatknutí.

Bola by to okamžitá smrť.

V takejto kuchyni, dámy a páni, drahé Slovenky a Slováci, sedávame aj my.

Aj ja ako dieťa som trávil veľa času s mojimi rodičmi v tomto priestore. Našťastie žili sme v mieri a žijeme v mieri a nemuseli sme hovoriť o tom, ako prežiť alebo ako vykrútiť smrteľnému nepriateľovi krk.

Bol som malý a v našej kuchyni sa neviedli ani zvláštne filozofické úvahy o štáte, o budúcnosti, o Československu, teda krajine, v ktorej sme žili.