Zuzana Krajčovičová: Šikana v Staškove? Drucker je za tragédiu spoluzodpovedný

[hudba] [hudba] >> Dobrý deň, práve sa začína diskusia na palete a do štúdia práve prichádza odborníčka na životné prostredie, členka predsedníctva strany Právo na pravdu a momentálne aj kandidátka na županku Bratislavského kraja Zuzana Krajčovičová. >> [hudba] >> Riešite najmä problematiku životného prostredia, ale cudzie sú vám nie ani iné témy celospoločenské. Možno to vyplýva aj z toho, že ste v predsedníctve strany Právo na pravdu a venujete sa týmto záležitostiam, ktoré trápia, dá sa povedať, celú populáciu a v tejto súvislosti mi napadá váš nedávny status na sociálnej sieti, kde ste sa venovali tragickej udalosti v Kysuckej obci Staškov. Všetci vieme, čo sa tam stalo a vy ste v tejto súvislosti vyslovili takú tézu, že zlyhal zrejme aj minister školstva Tomáš Drucker a žiadali ste jeho odvolanie. Ako ste to mysleli? >> Áno, je to tak, keďže som matka, tak mojou primárnou témou a tým, čo ma trápi, je bezpečnosť detí. Myslím si, že to je úplne prirodzené, nepotrebujem mať k tomu žiadne vzdelanie, aj keď napríklad chodím prednášať do škôl, takže bezpečnosť detí je veľmi dôležitá a je pravda, že som dala k tomu aj status a žiadala som odvolanie ministra školstva, pretože tak ako ste povedali, zlyháva systém. A keď sa pozrieme na školstvo v dnešnej dobe a to vzdelávanie je v katastrofálnom stave a podľa mňa s tým treba už naozaj, že niečo robiť a je vidieť, že minister školstva je taký ani doprava, ani doľava, ako keby sa nič nedialo, ale ono to tak nie je a deje sa toho veľa. >> Ale ako konkrétne mohol pán Drucker zabrániť takejto tragédii? >> Viete, minister školstva dbá na školstvo, vzdelávanie alebo na výmenu lavíc, aby sme mali čisté lavice, pekné tabule, upratané. Ale keby sme si pozreli tú kvalitu toho vzdelávania, mám dve dcéry. Jedna z toho je na základnej škole a viem povedať, že tá kvalita toho vzdelávania ide rapídne, rapídne dole. Ono to nie je len jeho chyba, samozrejme, ono to je dlhodobý proces, ale keď si tak zoberiete to vzdelávanie, to je základ, základ spoločnosti a minister do vzdelávania, kvalitného vzdelávania nedáva nič. Všetko je to len o zatepľovaniach, školách, prerábkach, laviciach, ale to nám nepomôže. >> Vráťme sa teraz priamo k tej tragédii v Staškove. Eh, odznelo veľa protichodných informácií o tomto eh šokujúcom čine tohto 13-ročného chlapca. Napríklad aj eh taká informácia, že bol teda šikanovaný a že šikana bola dôvodom eh toho, prečo spáchal ten čin. Eh, vy máte aké informácie a čo si o tom celom myslíte? >> Tak moje informácie sú možno tak ako vaše, len z toho, čo sa viete dočítať. A máte pravdu, tie informácie sú protichodné, pretože keď si porovnáte jeden článok a druhý článok, dozviete sa niekedy rôzne veci. V čom sa však eh tie články a všetky tie informácie zhodnú, bolo v tom, že ten chlapec, ktorý zabíjal, bol kľudný, ale skôr utiahnutý, samotáár, ale nebol agresívny. Toto som našla [odkašľanie] v všetkých rovnaké. Ale ostatné informácie o tom, čo sa stalo, prečo sa to stalo, hlavne to prečo, je vždy s tým otáznikom. A tak ako hovoríte vy, aj ja som si prečítala, že nikto nevie, či nebol šikanovaný. A šikana v dnešnej dobe je naozaj vážnym problémom na školách a častokrát je zametaná pod koberec. Je zametaná pod koberec, pretože aj tí učitelia nevedia, ako s tým narábať. Ja to chápem, je to naozaj že veľmi ťažké. Zažila som to. Moja dcéra bola šikanovaná na základnej škole, keď prestúpila do novej školy a bol to veľmi zložitý proces, pretože som videla aj na tej učiteľke, že trápiť ju to trápi, ale nevedela čo s tým. >> Uhm. >> Nevedela [odkašľanie] ako s tým narábať a ako to vlastne vyriešiť. Nechcela ublížiť jednému dieťaťu, nechcela ublížiť ublížiť ani môjmu dieťaťu. Bolo to naozaj náročné. Čiže toto, či bol alebo nebol šikanovaný, je naozaj že len otázka s veľkým otáznikom. Ja očakávam, že by nám na to orgány činné v trestnom konaní mohli odpovedať, že či to tak bolo alebo nie, aby sa od toho mohlo ďalej vyvíjať aj ďalšie nejaké vyšetrovanie. Čo by som však ešte možno povedala, >> [smrkanie] >> jedna vec ma zaráža. Keď si zoberiete, eh som environmentalistka. A keď si zoberiete, že environmentálne trestné činy majú policajtov, ktorí majú špecializovaný odbor. A vlastne sa zaoberajú len týmito trestnými činmi. Deti nemajú žiadny takýto nejaký odbor policajtov, ktorí by sa zaujímal o tie deti. Kde by vlastne boli psychológovia, možno špeciálni pedagógovia. Nie. Všetci sú hádzaní do jedného mecha a napríklad aj detský ombudsman, ten je tiež v tom úplne že stratený. >> Uhm. My sa ešte k tomu konkrétnemu prípadu vrátime, ale vy ste povedali takú zaujímavú vec, že teda učitelia nevedeli alebo učiteľka nevedela, čo má robiť v tomto prípade. To znamená, že zrejme učitelia nie sú školení alebo vedení, čo majú robiť v takýchto prípadoch, keď sa dozvedia o tej šikane. Tak to radšej neriešia alebo to je samozrejme jednoduchšie. Eh čo si vy o tom myslíte? >> Je to tak. Myslím si, že časom sa k tomu nejako dopracujeme a budeme vedieť, ako s tými deťmi narábať, ako to bude. Ale napríklad na školách chýbajú psychológovia. A to sú práve tí ľudia, ktorí by mali vedieť, ako s tými deťmi narábať. Ale tí detskí psychológovia tam chýbajú alebo sú veľmi vyťažení a nedbá sa na nich. A tým pádom tá ich práca ide do úzadia. Keď si zoberiete, že nejaké dieťa môže byť šikanované, čo sa stane? Ja neviem, podľa mňa sa tým moc ani neprizná a treba si to len všimnúť možno na jeho správaní, že je utiahnutý, že je ticho, že je samotáár, možno práve ako tento chlapec. >> Uhm. >> Treba ale možno povedať, že oproti minulosti aj tá forma šikany je dnes už rôzna, kým dakedy to boli len prípady osobnej šikany priamo v tých triedach. Dneska existuje aj tá kyberšikana takzvaná, keď prostredníctvom sociálnych sietí sa šíria všelijaké obsahy, ktoré tie deti stresujú alebo ich ja neviem nejak verejne verejne hania, znemožňujú alebo podobne. Čiže aj v tomto smere asi by bolo treba niečo urobiť. >> Určite áno. Je to tak, veď ja keď som bola malé dieťa, ja som nemala mobilný telefón. My keď sme spolu chceli so spolužiakmi alebo s kamarátmi komunikovať, tak ja som prišla domov a musela som čakať, či mi niekto dole na bránu, keďže som bývala v bytovke, zazvoní alebo nezazvoní. To bolo celé. Takže tá kyberšikana v tej dobe vlastne vôbec nebola. A v dnešnej dobe si zoberte, že máte 10-ročné deti. Ja už som videla aj šesť, aj sedem-ročné deti. Majú telefón, sú na WhatsAppe, majú Facebook zaregistrovaný, chodia na YouTube, nemajú to vôbec zaheslované. Takže presne tak, ako hovoríte, že tá dnešná doba im dáva oveľa väčšie možnosti, ale dáva aj oveľa väčšie možnosti tej šikane a vlastne tomu negatívnemu svetu okolo. >> Uhm. Tá šikana často býva utajená, tá bežná šikana, ale o tejto kyberšikane je ľahké dozvedieť sa podľa mňa, pretože naozaj dneska sme už tak poprepájaní tými sociálnymi sieťami, že ak tým učiteľkám sa to môže dostať veľmi ľahko a naozaj by mali podľa mňa konať, keď sa to dozvedia. >> Áno, je to tak a vlastne vy ste teraz povedali vlastne to, čo vlastne aj toho chlapca možno trápilo, lebo vlastne celý ten incident sa stal potom, čo chlapec spravil nejakú fotografiu, kde vlastne boli pani >> Koláž nejakú. >> Koláž, presne. >> Koncentračného tábora, kde boli fotky učiteliek. >> Čiže tiež sa to dá považovať za nejakú kyberšikanu. On to dal, to sú zase také protichodné informácie, ale čo si asi ja prečítala nejakej WhatsAppovej skupiny, kde boli jej iní spolužiaci, kým si to uvedomil, potom to vymazal, ale spolužiačka vlastne bohužiaľ tá Nelka, tak tá si to screenshotla a tá to vlastne ukázala pani učiteľke. Takže tiež sa to dá považovať za nejaký taký kyber útok, by som >> Čiže to bol zrejme potom aj dôvod, prečo vraždil práve ju, pretože na rozdiel od iných útokov, ktoré poznáme napríklad aj zo zahraničia, z USA a podobne, keď nejaký frustrovaný útočník, častokrát študent, začne útočiť strelnou zbraňou, že strieľa bezhlavo okolo seba a v podstate tie náhody, tie obete sú viac-menej náhodné. Kdežto tu bola presne vytipovaná obeť a zahynula aj učiteľka, ale len preto, že tú obeť bránila. Čiže tu zrejme fakt naozaj zlyhali tí dospelí okolo, že niečo zanedbali, niečo si nevšimli, lebo ak ste tvrdili predtým alebo tvrdia to ostatní, že ten chlapec bol utiahnutý, bol tichý, ale práve takéto typy žiakov sú predmetom alebo objektom tej šikany. >> Áno, je to pravda a vlastne nie vždy to, že je tichý a je utiahnutý, je pozitívne. A vlastne aj to je nejaký spôsob komunikácie toho malého chlapca a to, že sa cíti možno naozaj, že v nebezpečenstve ohrozený. Keď keď sa zoberiem, keď si zoberieme, ako sa to stalo, tak ten chlapec cielene išiel za tou Nelkou a ona mala viacero spolužiakov pri sebe. Myslím, že čítala som zas rôzne články, boli dvaja spolužiaci, ktorým povedal, že vy utekajte a schovajte sa a na ňu zaútočil. Takže bolo jasné, že to bolo vlastne cielené. >> No, hovorilo sa všeličo alebo písalo sa o tom, že údajne aj ona ho nejakým spôsobom šikanovala. Naozaj tu nemienim šíriť takéto veci, lebo sú to naozaj neuverené veci a nechcem ubližovať niekomu proste neprávom, ale niečo tam evidentne muselo byť, pretože nič sa nedeje náhodou. Ten chlapec útočil, ale potom, ako tam deň predtým vlastne zasadal nejaký intervenčný tím, si zavolali aj toho chlapca, neviem, kto všetko tam ešte bol. A zrejme to bolo pre neho asi veľmi negatívny zážitok, lebo hneď deň potom útočil, že ja by asi to dosť teda spájam s týmto zásahom toho intervenčného tímu, kde predpokladám, že boli psychológovia. A dialo sa to, ale až potom, ako teda bola oznámená tá koláž, že tam sú teda tie učiteľky, ale to tiež podľa mňa nie je náhoda, lebo ja sa pýtam, prečo nám je hovorené len polovica z tej z tých informácií. Povedz, nech nech nám niekto povie, prečo tam tie učiteľky boli alebo možno to je niekto zistí, hej? Čiže oni tam tiež asi neboli náhodou. Čiže v nejakom vzťahu s tými učiteľkami bolo niečo negatívne, tam muselo byť, keďže ich dal do toho koncentračného tábora, čo je samozrejme odsúdenia hodné, že to urobil, ale ale [smrkanie] nebolo tam asi zrejme náhoda. >> No, ono keď som čítala články, opäť tam boli také protichodné informácie, pretože som sa dočítala vo viacerých článkoch, že tie tímy tam boli až dvakrát. Prvýkrát prišli, čo bolo nejaké bežné školenie, že išli školiť tú kyberšikanu, agresiu detí a potom prišli na základe trestného oznámenia, ktoré podali vlastne učitelia na toho žiaka práve za tú koláž, čo tiež nie je úplne štandardný postup, že sa dáva trestné oznámenie na maloletého žiaka. A tam som si čítala taký príspevok eh jedného psychológa, ktorý tam pekne písal, ale on písal všetko v otáznikoch a vedel asi prečo. Nikto nevie, nemáme zodpovedané otázky. Kto s ním hovoril? Ako s ním hovoril? Pred kým? Bol sám? Alebo tam boli spolužiaci, ktorí všetko to videli, vysmievali sa mu. Je tam naozaj veľmi veľmi veľa otáznikov. >> Minister Tomáš Drucker označil eh reakciu školy eh po tom, čo sa tam stalo v Staškove za príkladnú, ale je tam podľa mňa jedno veľké ale, že evidentne tam zlyhali dospelí, pretože deti naozaj nemôžete obviňovať, hoci eh ten žiak naozaj spáchal strašný čin. Eh vy ste v tejto súvislosti mi povedali, keď sme sa rozprávali pred týmto rozhovorom, že eh považujete za veľmi problematickú práve takzvanú inklúziu, ktorá sa už dlhodobo deje na našich školách. A že aj to môže byť jedna z príčin eh takýchto útokov. Môžete to vysvetliť? >> Áno, eh inklúzia na školách je naozaj veľmi rozšírená. Ono je to taký taký pojem, ktoré ktorý jedni rodičia povedia, že super a potom druhí sú presne tí ten opačný eh opačné spektrum, hej, že proste veľmi to rozdeľuje tých rodičov. >> Vysvetlime ten pojem, lebo každý nevie. >> Eh inklúzia je vlastne integrácia detí, ktoré majú nejaké vady, ktorí proste sa nevedia napríklad sústrediť alebo majú ADHD a o nich inklúziou vlastne eh dávajú do normálnych tried medzi žiakov, aby si zvykli a aby sa ťahali. Uhm. Ale ono to nie je úplne jednoduché a keď hovoríme o bezpečnosti, netreba hovoriť len o bezpečnosti žiakov, ale aj učiteľov. Tí učitelia sú častokrát vyhorení, pretože je veľmi náročné s takýmito deťmi pracovať. Vy sa nedokážete sústrediť potom tým lepším žiakom a ešte viacej im pomáhať. Vy sa musíte viacej vlastne tým deťom, ktoré sú inklúziou tu. >> Tú energiu musia venovať viac tým problémovým deťom, áno. >> to je to veľmi, ale že naozaj, že veľmi náročné. Vidím to aj na vlastnej dcére, ktorá má v triede tiež pár takých žiakov a potom na ňu napríklad, keď občas potrebuje niečo vysvetliť, nezostáva ani čas. Ten učiteľ proste nemá čas a povie, že "Musíš si to dobrať doma." Ale keby tam tí žiaci neboli, tak by ten čas na ňu mal. Ale napríklad stáva sa aj to, že oni majú iné podmienky. To znamená, že nemusia písať možno diktáty, nemusia rýchlo čítať tak ako tie iné deti a ono to robí medzi tými deťmi aj taký psychologický efekt a veľké rozbroje. Pretože väčší vidia, že väčší nárok je kladený na tieto deti, ale pritom sú tam tí spolužiaci, ktorí môžu všetko. Takto si to hovoria tie deti. Ja nemôžem nič, oni môžu všetko. A robí to rozbroje medzi tými deťmi. >> No niekedy ja si za socializmu pamätám, že boli takzvané osobitné školy, že kde vlastne títo problémoví žiaci boli a venovala sa im taká špeciálna starostlivosť, bol špeciálny prístup. No ale toto, čo sa dnes deje, tá inklúzia je vlastne úplne opačný postup. Prečo? Z akého dôvodu? >> Tak ono to začalo ešte v časoch, keď bol ministrom školstva pán Groling a vtedy to začalo tak postupne sa to tak liberalizovať to školstvo. Začalo sa to tak uvoľňovať s tým, že napríklad učiteľ podľa mňa úplne stratil ten svoj status. Za mojej doby, keď ja som bola dieťa, tak učiteľ bol pre mňa autorita. Neexistovalo, aby ja som si niečo dovolila voči učiteľovi, to bolo vždy odsúdené také správanie. V dnešnej dobe je to veľmi liberalizované. Keď sa aj pozriete na mimovládky, ktoré chodia do škôl, sú to liberálne mimovládky, ktoré školia deti a školia ich o sexuálnej výchove alebo o vojne na Ukrajine. Dokonca tu máme takých pár, ktorí takto chodia do škôl. Takže veľmi sa to uvoľnilo a prestalo sa dbať akoby na tú kvalitu toho vzdelávania, to, čo stále hovorím, kvalita vzdelávania, ale skôr na tú rovnoprávnosť, že dajme všetkým rovnaké práva. >> Uhm. Tú inklúziu veľmi vehementne presadzuje súčasný minister Drucker. Prečo to robí? Je za ním niekto podľa vás? >> Tak viete ako, ja neviem, či za ním niekto je úplne že presne, ale robí všetko preto, aby si človek myslel, že za ním naozaj niekto je. >> Uhm. Eh, [smrkanie] ono sa hovorí o pánovi Druckerovi, že je takým veľvyslancom liberalizmu na školách a naozaj vy ste otvorili teraz ako takú ďalšiu tému eh toho problémového liberalizmu, ktorý sa v tých školách šíri. Nie je to len tými formami, ktoré ste spomenula, ale aj inými. V čom je škodlivosť toho liberalizmu? >> V čom je škodlivosť? Však tie deti, si zoberte, že oni sú vo vývine. Keď je to aj stredné školstvo aj základné školstvo. A to, čo ich učíte počas tej doby, ako sa oni vyvíjajú, oni si to osvojujú. A podľa mňa je úplne neprirodzené tým deťom vysvetľovať, že môžeš byť, ráno sa zobudíš, môžeš byť čímkoľvek chceš, môžeš byť lampou. No, nemôže byť lampou. Keď je to raz dievča, je to človek, tak to bude dievča, bude to človek, nikdy to nebude lampa. Ale tie deti, no, úplne že vnímajú potom ten svet skresleno. Mám kamarátku, ktorá má syna na strednej škole a oni majú normálne záchody eh pánsky, dámsky teda, alebo dievčatá, chlapci a majú spolužiaka, ktorý si povedal, že dievča. A to je stredná škola, si zoberte. Povedal si, že je dievča, tak chodí na dievčenské záchody. >> Uhm. >> A teraz tým dievčatám to vadí a učitelia s tým nič nerobia, pretože skôr povedia tým dievčatám, musíte ho tolerovať. >> Uhm. >> [odkašľanie] >> No, boja sa, zjavne sa boja učitelia a to zavádzanie liberalizmu, povedzme si priamo, je sprevádzané takým strachom. Tí učitelia sa boja proti tomu postaviť, pretože sám minister školstva toto presadzuje a boja sa nejakých možno medializovaných útokov, lebo samozrejme Denník SME a Denník N sú hneď pripravení, keby sa niečo také stalo, že učiteľ zabránil tomu žiakovi nejakým spôsobom sa identifikovať tým, že zakázali by mu tie veci. No, toto považujem tiež za veľký problém. >> Áno, veľmi pekne ste to povedali, veľmi jednoducho a veľmi dobre ste to odhadli. A to je presne ten strach, že vlastne vyvoláva to v tom človeku ten strach a potom ten pud sebazáchovy, čo má v sebe, vlastne mu povie, že tak radšej budem mlčať a budem ticho, lebo to je istejšie. >> Uhm. Ešte by som sa vrátil oblúkom späť k tým útokom na školách. Naozaj na toto sme boli zvyknutí najmä na západe, že sa deje v tom liberálnom kapitalizme, najmä Spojených štátoch, kde je to pomaly už národná tradícia, aj keď to je možno tak cynicky povedané, ale je to tak, že tie ozbrojené útoky, či už strelnými zbraňami alebo nožmi alebo takto, ako bolo teraz alebo podobne, sú tam, dá sa povedať, nie na dennom poriadku, ale veľmi časté. A už sa to začína aj tu. To nie je naozaj prvý útok, ktorý sme takto zažili. Eh, za toho socializmu nebol jediný útok takéhoto rázu, kdežto potom od roku 89 ich máme niekoľko. Nechcem teraz obviňovať alebo obhajovať akýkoľvek režim, ale prečo je to tak podľa vás? >> Podľa mňa, to je moja myšlienka a to je to, čo si ja myslím, je to opäť to vzdelávanie. Vždy sa vrátime k tomu vzdelávaniu, lebo to vzdelávanie je základ. Keď si zoberiete, keď ste chodili do školy vy alebo keď som chodila ja, športovali sme, chodili sme von, neboli sme na telefónoch. Aká bola doba? Veď ja som len čakala, kedy prídem domov zo školy, hodila som tašku do rohu a už som utekala von. Išli sme hrať volejbal, basketbal, hokej, pingpong alebo na hojdačky, hocičo, čo bolo. Teraz tie deti sú zavreté v izbe s telefónom, v tme, žalúzie stiahnuté, ani by si okno nevyvetrali podľa mňa, keby im to rodičia nepovedali. Tá doba je úplne iná. Zoberte si veľmi pekný príklad je telesná výchova. Deti nešportujú. V dnešnej dobe každé dieťa donieslo ospravedlnenku, každé má niečo, prečo nemôže športovať. Bolí ma hlava, brucho, včera som sa buchla, mama mi povedala, že nemusím cvičiť, nie je to dôležité, je zima, nemám úbor, stále niečo. Keď som bola ja dieťa, my sme športovali stále. Branné cvičenia. Prečo sa zrušili branné cvičenia? My sme celá škola raz ročne na branné cvičenie. A bolo to super, nikto sa nesťažoval. Mali sme orientáciu v lese, museli sme vedieť sa orientovať v lese, bola tam aj streľba, samozrejme, beh, hocičo tam bolo a nikomu to neublížilo. >> No, v podstate tá fyzická kondícia dnešných detí je úplne strašná oproti tomu, ako to bolo niekedy, keď sme museli robiť tie povinné cviky na telocviku, dneska by to deti asi mnohé nezvládli. No a naozaj je to aj v iných sférach sa to prejavuje. Napríklad aj v tom, že deti dnes máte problém dostať vôbec von, ako ste už naznačili, od toho počítača. Predtým bolo opačne, že mami nás vyvolávali z okna, že poďte už konečne domov a nám sa nechcelo. A teraz je to úplne niečo iné. >> Ja som bola pred nedávnom rozdávať letáky v lokalite, kde bývam a zobrala som dcéru. Hovorím, poď so mnou, ideme roznášať letáky. No, to ste mali vidieť. Mňa už bolia nohy, poďme už naspäť. Túto neviem, tu sú otvorené dvere. Túto neviem, kde je schránka. A tu niekto pozerá, tam tiež nejdem, ja sa bojím. No, hrozne volačo. A to je presne s tým spojené aj s tým vzdelávaním a s tým školstvom. >> No, keď už hovoríme o tých dobách minulých, čo by ste z tých dôb preniesli do súčasnosti, čo čo vám dnes chýba? >> Komunity. Tvorba komunít. Keď som bola dieťa, ja som vyrastala v Devínskej Novej Vsi, v takom klasickom sídliskovom bytovke, hej, panelák, sídliskový. Tam sme mali ihrisko v strede, obkľúčené vlastne bolo tými bytovkami. Moja mamina tam mala jednu z prvých večierok. A ona ani si to možno neuvedomovala do dnešnej doby, ale ona robila úžasnú vec. Ona tam tvorila tie komunity. My sme sa tam všetci, susedia sme sa poznali. My sme si strážili sa deti navzájom. Hrali sme sa navzájom. Keď bol problém, chýba mi cukor, vedela som, za kým mám ísť alebo teda moja mamina v tej dobe. >> Uhm. >> Vtedy sme chodili do obchodu deti na pelendreky, na sladkosti. Brálo sa to tam na sekeru a mamina už vedela, že "A Jožko, ty si odtiaľto, dobre, daj, dám ti čiaru." >> poznali vďaka tomu, že ste sa osobne stretávali. >> Samozrejme, ale >> Dneska sa tí ľudia v dome ani nepoznajú veľakrát. >> Nepoznajú, nepoznajú. A keď si zoberiete tie domy, ako v dnešnej dobe vyzerajú, keď sa stavajú tie mrakodrapy, však to sú králikárne. Veď tam sa nikto nepozná. Keď som išla kamarátke na návštevu, tak všetky dvere rovnaké, na jednej chodbe ich bolo ale 20. Nevedela som, kam mám vstúpiť. Menovky nemajú, čísla nemajú, nič. To sú normálne, že králikárne. A vtedy bolo všetko také osobnejšie a podľa mňa aj tí ľudia mali pocit, že sú potrební a že sú dôležití. Si zoberte, že ja som ako 12-ročné dieťa z Devínskej mohla sadnúť na autobus, prestúpiť na električku, vystúpiť na Rosničke, ísť sa okúpať. Tam som sa niekoho opýtala, že "Prosím vás, koľko je tam hodín?" Povedala mi 5 hodín. Zbalila som sa, odišla som domov. Eh autobusár mi povie, "Sadni si za mňa, keď budeš mať vystúpiť, ja ti poviem." No v dnešnej dobe, keď spadne te a zlomíte si nohu, nikto vás ani nezakopne. Všetci vás budú len prechádzať. >> To už sme v tej liberálnej demokracii naozajstnej, ako to poznáme zo západu. No, v podstate to, čo ste povedali, je veľmi smutné konštatovanie, lenže čo s tým? Ako ako to zmeníme, keď tá spoločnosť žije v nejakom takomto štádiu? >> Opäť vzdelávaním. Ja by som povedala, že veľmi jednoducho, odvolať ministra školstva, dať tam ministra, ktorému bude záležať, naozaj záležať na deťoch a na vzdelávaní a potom, síce my už sme podľa mňa aj dve generácie stratili týmto všetkým, čo sa deje, ale treba to napraviť. Netreba sa vzdávať a treba to vzdelávanie opraviť. Kvalita vzdelávania, naše deti, bezpečnosť na školách a kvalita vzdelávania. >> No, ale naznačili ste aj tú anonymitu, ktorá je, že v tých najmä v tých veľkých mestách, že ľudia sa už nepoznajú. Možno že niektorým to aj vyhovuje, že teda jedni sa nestarajú do druhých, ale aj zase a myslím, že tá miera je už vysoko nad to, ako by mala byť. Takže ako to aj túto anonymitu zmeniť, aby sa tí ľudia viac poznávali, stretávali osobne, aby nie všetko neriešili cez sociálne siete. >> Tak potom tvoríte komunitné centrá, rôzne komunitné centrá. >> komunitách. >> Treba. Normálne tie komunity treba združovať. Jednoducho každý má nejaký záujem, nejaké hobby, čím by sa chcel aj venovať a tak ďalej a treba tie komunitné centrá vlastne naozaj že rozširovať. >> Poďme teraz na inú tému. Vy sa v poslednom čase venujete dosť často problematike veterných parkov na Slovensku. Je to momentálne taká veľmi žeravá téma. Týka sa, dá sa povedať, obyvateľstva na celom Slovensku, pretože sme svedkami takého tlaku investorov zo zahraničia, ktorí chcú vybudovať na Slovensku naozaj mega veterné parky s mega veľkými veternými turbínami. No, ale je pravda, že veľa ľudí ani netuší, aké sú vlastne úskalia takýchto parkov a prečo sa vlastne odmietajú, keď napríklad v Rakúsku vidia, že eh tie turbíny fungujú a mnohí si myslia, že to je vlastne fajn. >> V Rakúsku sú oveľa menšie turbíny, ako majú byť u nás. V Rakúsku majú zhruba 150 m. U nás, podľa toho celoslovenskej tej SEI, to je ten strategický dokument, majú mať od 220 do 266 m, čo je pomerne dosť viac, ale oni majú veľa negatívnych vplyvov na ľudí, na nás, ale aj na zvieratá. A keďže ja som odborne spôsobilá osoba na posudzovanie vplyvov navrhovaných činností, ono to tak komplikovane znie, ale to je presne to posudzovanie, ktoré posudzuje vlastne všetky tie veci a tie vplyvy a dopady na nás ľudí a potom na zvieratá. A má to negatívne, si zoberte, poviem len jednu dôležitú alebo najdôležitejšiu vec, infrazvuk. Je to také, že niektorí povedia, že konšpiračné. No nie je to konšpiračné. Infrazvuk je nízkofrekvenčný zvuk a vlastne on tým, že vy ho neviete poriadne identifikovať, >> vlastne nepočujeme. My to ako keby neviditeľné niečo. >> Áno, presne, lebo infrazvuk vám vydáva aj chladnička doma, ale to je iný infrazvuk, diaľnica, lenže to nie je stabilný infrazvuk, ktorý vlastne stále nonstop ide a tak ďalej. A tie veterné elektrárne aj tým, že sú také veľké, tak ten infrazvuk je oveľa škodlivejší. A potom z toho môžete mať závrate, bolesti hlavy, migrény. Môžete mať aj srdcové ochorenia. To sú To je komplexné, normálne, že komplex rôznych ochorení, ktoré to spôsobuje. >> že to môže byť aj spúšťač rakoviny, napríklad. >> Bolo >> mnohí to označujú za konšpiráciu, ale neviem. >> Viete, čo je konšpirácia? Ako vedia povedať, že je to konšpirácia? Tiež sa rozhodujú len na základe nejakých výsledkov a meraní. A ono to v tej EI a v tom posudzovaní vplyvov funguje tak, že vy sa oprete o nejaké výsledky. Je na vás, o aké sa oprete. Všetci títo, čo to chcú, sa opierajú o to, že tak tento výskum nezistil, že tam je problém. Oni nepozerajú na tento výskum, ktorý zistil, že tam je problém. A tie výskumy sú. Je taká veľká databáza, ktorá sa volá, že PubMed. To je americká databáza a to je taká známa databáza pre lekárov, kde máte napísané, keď si chcete pozrieť nejaký výrobok, nejaký liek, tak tam si môžete pozrieť, či má nejaké nežiaduce účinky. A tam už veterné elektrárne sú. A sú tam tie nežiaduce účinky, to, čo sme povedali, popísané. >> To znamená, že toto je asi taký najvážnejší účinok eh na to zdravie ľudí, ale sú tam aj iné účinky negatívne. >> Sú. A sú tam aj na prírodu, čo je tiež veľmi veľký problém. Máte zvieratá, máte biokoridory, máte zvieratá, ktoré chodia tými koridormi, ich to odkláňa. Včely. Takisto máte tam ten blikajúci tieň. To máte vlastne tú vrtuľu, [odkašľanie] ktorá sa točí a ona robí ten tieň. Všetko to plaší zvieratá, chrobákov, včely. >> Takže zabíja to aj vtáky údajne. >> Áno, zabíja. >> Ten pohyb, tá vrtuľa zabíja vtáky i a ešte viacej zabíja netopierov. Dokonca, čo je väčší problém, sú tie netopiere. Ale ono to nie je tak, ako hovoria eh tí investori, že "A, však ten netopier zastaví a nejde tam." Jeho to nezabije tak, že narazí do tej vrtule. Ono to spôsobí to, že tam je silný tlak vzduchu, tomu netopierovi to vlastne ten vzduch nahrnie do pľúc a jemu tie pľúca normálne explodujú. To je to zabíjanie. >> Medzi ďalšie škodlivé vplyvy týchto veterných parkov možno považovať aj takzvaný ten vizuálny smog, pretože naozaj tie tie lesy tých veterných elektrární nepôsobia naozaj pekne v tej krajine. Vidíme to naozaj v tom susednom Rakúsku. Je mimochodom zaujímavé, že skoro všetky tieto veterné turbíny umiestnili úplne blízko pri Slovensku, ako keby eh pri našich hraniciach, v takom území, ktoré nie je napríklad blízko hlavného Takže toto je jeden z tých možno negatívnych vecí, ale zrejme ste nepovedali všetky ešte. >> Áno, eh vizuálny smog je veľmi dôležitý a je dôležitý práve na ľudskú psychiku. Je to podľa mňa, keď si to tak zoberiete, úplne logické, že keď si ráno otvoríte okno alebo dvere alebo vyjdete na záhradku, tak nechcete pozerať na 266 m metrovú vrtuľu, ale radšej budete pozerať na strom alebo na les alebo na nejaké zvieratká alebo na roľu alebo niečo. Takže vizuálny smog a ten je tiež posudzovaný, len u nás sa to posudzuje bohužiaľ všetko tak, že ako chce investor a ako sa dohodne s niekým na ministerstve. Ja som už veľakrát verejne vystúpila a povedala som, že tým, že to robím, tak mňa nebudú presviedčať o tom, že je to všetko kóšer. Nie je to kóšer. Presne viem, ako to funguje. Proste ten celý proces funguje tak, že vy máte na konci nejakého odborného posudkára. To má byť nezávislý človek, ktorého vyberie ministerstvo životného prostredia. A viete, ako to funguje? Že príde investor a nadiktuje, koho má ministerstvo životného prostredia osloviť. >> Uhm. >> A presne tak sa potom robia aj tieto posudzovania. >> V rámci toho takzvaného Green Dealu, ktorý presadzuje Európska únia, sú tieto veterné elektrárne protežované a dotované veľmi štedro. Možno aj preto je taký záujem o tú stavbu tých elektrární aj u nás. Eh, viete mi povedať, že kto vlastne zo zahraničia presadzuje tieto