,,Psychologická operácia” proti sudcom a justícii? | Ayše Pružinec Eren, podpredsed. Súdnej rady SR

Súdna rada na svojom poslednom augustovom stretnutí odsúdila verbálne útoky na sudcov.

Tento bod súvisel s posledným rozhovorom sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta pre denník Postoj vo veci dovolacieho rozsudku vo veci Dušana Kováčika.

Diskusia na súdnej rade bola pomerne polarizovaná a emotívna.

Majú niektoré mediálne aktivity za cieľ poštvať verejnosť proti sudcom a justícii?

Téma pre Kryme online naživo.

Vitajte.

Vítam teraz naživo v televízii Kaná 1 podpredsedníčku súdnej rady Ajšu Pužinec Ernen.

Vitajte v živom vysielaní.

>> Dobrý deň a prajem príjemné popoludnie vám aj vašim poslucháčom.

Pani podpredsedníčka, poďme zrekapitulovať tú pomerne emotívnu diskusiu z uplynulej súdnej rady z 13. augusta.

Vy ste tam mali teda 12. záverečný bod venovaný verbálnym útokom a tam ste vlastne rozoberali ako keby tri články alebo tri oblasti.

Ja to zhrniem. Jeden je rozhovor sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta. K nemu sa dostaneme. Isté spochybňovanie rozhodovania vo veci dovolacieho rozsudku vo veci Dušana Kováčika. Potom tam bolo rozhodnutie krajského súdu Petra Šamka vo veci novinárky Zuzany Kovačičovej Hanzelovej proti Bombicovi. No a tretie rozhodnutie, alebo teda tretí článok bola kritická úvaha, článok alebo komentár Moniky Tódovej pre denník N a možno by sme mohli začať touto vecou.

Vy ste reagovali. Išlo o to, že Monika Tódová napísala komentár k rozsudku pre zmeškanie, kde vlastne krajský súd ako keby zvrátil tú známu kauzu, prípad ministra vnútra v spore o civilnú žalobu, ako keby zastavil nateraz tú exekúciu a plnenie tých súm v civilnom konaní z rozsudku pre zmeškanie.

Prečo vy ste napríklad aj v tej diskusii reagovali? Čím vidíte problematický tento komentár v denníku N?

>> Tak ďakujem.

Ja som videla tento komentár a som ho vyhodnotila ako útok na členov senátu krajského súdu v Bratislave. Sú to moji kolegovia, ale keby aj neboli a boli z iného krajského súdu, tak som to považovala za útok práve z dôvodu, že pani Tódová podľa mňa manipulatívnym spôsobom označila obsah svojho článku titulkom „Ktorí sú sudcovia, ktorí pomohli ministrovi vnútra Eštokovi."

Pretože pani Tódová, ktorá žije v rodinnom vzťahu so sudkyňou, by mohla vedieť, že sudcovia tu nie sú na to, aby pomáhali ktorejkoľvek strane sporu, ale sú tu na to, aby rozhodovali zákonne a nestranne.

Samozrejme.

Ja som v tomto prípade teda našla útok práve z dôvodu, že keby si pani Tódová dala tú námahu a prečítala si uznesenie Krajského súdu v Bratislave, tak nemôže svoj článok nazvať takýmto spôsobom, pretože títo sudcovia v tomto uznesení, ktorým zrušili kontumačný rozsudok mestského súdu Bratislava 4, ktorým bolo vyhovené žalobe v spore takzvaných čurilovcov proti ministrovi vnútra v spore o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej újmy vo výške 90 000 € spolu, po 15 000 € pre každého žalobcu.

Tak by pochopila a nemohla by napísať takýto článok. Dôvody, pre ktoré muselo dôjsť k zrušeniu tohto rozsudku.

Ja som sa k tomuto rozsudku verejne vyjadrovala v jednom rozhovore už v novembri 2025, kde som poukázala rovnako ako teraz senát krajského súdu v Bratislave na rozsiahlu a už ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Ja som konkrétne poukázala na jedno rozhodnutie, ktoré bolo v tom čase pomerne čerstvé — spisová značka 31 z roku 24, — v ktorom explicitne Ústavný súd edukuje nás sudcov, akým spôsobom máme pristupovať k rozhodovaniu kontumačnými rozsudkami.

To znamená, že musíme pristupovať k takémuto rozhodovaniu naozaj uvážlivo a musíme mať splnené nielen formálne, ako to bolo v tomto prípade, ale aj materiálne podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia.

Ja som v tom rozhovore uviedla, že môj sudcovský cit by mi nikdy nedovolil rozhodnúť spor o ochranu osobnosti rozsudkom pre zmeškanie.

A v tomto prípade vychádzal sudca z ustanovenia, ktoré hovorí, že súd môže rozhodnúť. To znamená, neukladá mi povinnosť rozhodnúť, ale môžem rozhodnúť a je presne na mojom zvážení, či tak urobím.

A v prípade ochrany osobnosti by som tak nikdy neurobila.

Ja musím dodať, že po tomto mojom rozhovore ma vyzvalo také zoskupenie, ktoré nemá právnu subjektivitu, ale volá sa Združenie za otvorenú justíciu.

To, že nemá právnu subjektivitu znamená, že ako združenie ako také nemá práva a povinnosti. Tie majú iba jednotliví členovia tohto útvaru a tých je 15 sudcov, ktorí sú vo výkone aktívni.

Ma vyzvali prostredníctvom sudcovskej pošty, aby som sa vzdala funkcie, nenapísali ktorej.

Tak som im teda ja tej sudcovskej pošte odpísala, pretože som podľa ich názoru verejne zaútočila na tohto sudcu, ktorý tento rozsudok pre zmeškanie vydal, alebo teda rozhodol tento spor týmto kontumačným rozsudkom.

Následne ma napadla, teda moju odbornosť napadla ešte jedna sudkyňa, ktorá povedala, že nemala som pravdu. A to z dôvodu, že Ústavný súd v tomto spore rozhodol o ústavnej sťažnosti ministra vnútra tak, že ju odmietol.

To ma prekvapilo, pretože každý, kto si toto rozhodnutie Ústavného súdu prečítal, tak sa dočítal, že dôvodom odmietnutia sťažnosti ministerstva vnútra proti kontumačnému rozsudku prvostupňového súdu bola skutočnosť, že minister vnútra pred podaním sťažnosti nevyčerpal všetky opravné prostriedky.

To, čo som vtedy povedala, za tým si samozrejme aj stojím a aj Krajský súd v Bratislave potvrdil moje slová. To však nebránilo asi pred týždňom pánovi Mazákovi, aby ma označil za osobu, ktorá dokonca vynadala tomuto sudcovi, čo si naozaj nemyslím.

Ja som podľa môjho názoru iba vecne a odborne zhodnotila tento rozsudok pre zmeškanie.

Áno, ako ste povedali, na poslednom zasadnutí súdnej rady sme rozoberali viacero útokov. Najviac útokov sa týkalo práve rozsudku vo veci obvineného Dušana Kováčika a teda hlavne útoku na sudcov dovolacieho senátu Najvyššieho súdu, ktorý séria týchto útokov alebo impulzom na spustenie série týchto útokov bol, ako ste povedali, rozhovor sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta pre denník Postoj, ktorý poskytol novinárom Hanusovi a pánovi Vagovičovi.

Na chvíľu sa nám prerušilo spojenie. Pokúsime sa ešte spojiť s pani podpredsedníčkou. Uvidíme, či sa nám to podarí.

Témou dnešnej relácie malo byť hodnotenie verbálnych útokov proti sudcom a teda prijatým uznesením súdnej rady.

Bohužiaľ zatiaľ to spojenie nemáme s naším hosťom. Pokúsime sa to ešte technicky dať do poriadku.

Áno, už o chvíľočku asi by sme mali mať spojenie naspäť.

Počujeme sa, vidíme sa, počujeme sa. Skúsime nastaviť to spojenie. Ešte chvíľočku.

Pani podpredsedníčka, počujeme sa?

Zatiaľ nemáme spojenie, tak ja len dodám, kým sa nám podarí reštartovať toto spojenie, že súdna rada odmietla verbálne útoky aj v súvislosti s rozhovorom, ktorý poskytol Juraj Kliment, o ktorom hovorila podpredsedníčka súdnej rady, aj šéf Pruský Ernen, aj v našom vysielaní odmietli tieto verbálne útoky na sudcov, ktoré mali odznieť v tomto rozhovore.

Zdá sa, že už by sme možno mohli mať štartnutý pani Pruský Eren.

Počujeme sa aj zvukovo?

Nie, znovu to padlo.

Tak urobíme asi posledný pokus, či sa nám podarí spojiť.

Ja len uvediem, že táto diskusia na súdnej rade a následne diskusia medzi politikmi vyvolala mnohé reakcie.

Mali sme pripravené aj veci, ako na to reagovala opozícia na tento rozhovor Juraja Klimenta.

Bola na to aj tlačová beseda demokratov, následne aj generál vo výslužbe Pavol Macko okomentoval tieto veci.

Sudcovia na súdnej rade hovorili aj o obavách z toho, že by sa tá nenávisť voči sudcom mohla pretransformovať aj do nejakého fyzického násilia.

Ja sa ešte pokúsim s réžiou ešte raz počkáme, či sa pani podpredsedníčka s nami vie spojiť.

Ak nie, tak budeme musieť pre technické problémy so spojením asi tento náš live stream ukončiť, ak sa nám do pár sekúnde.

Pani podpredsedníčka, počujeme sa?

>> Ja vás teraz počujem.

>> Super.

Takže chvíľku sme si tu porozprávali veci, o ktorých ste hovorili.

Ja som skúsil uviesť.

Počkali sme na vás.

Dobre.

Pokračujeme.

Ja, ak by som to teda mohol pre divákov nadpojiť, bavíme sa o tých verbálnych útokoch, ale vy ste odišli od tej témy toho komentáru.

Vráťme sa ešte na maličkú chvíľu k tomu komentáru Moniky Tódovej.

V čom vy považujete ten útok?

Lebo povedať, že či mu pomohli, no fakticky je to zhodnotenie, že tí sudcovia reálne tomu ministrovi v istom momente pomohli.

Čiže nie je to len taký novinársky naozaj prípustný komentár, že kde je tá hranica medzi tým zhodnotením novinárskym a medzi tým útokom.

To ste nepovedali.

Možno by to bolo možné považovať za primerané hodnotenie toho, čo sa udialo.

V každom prípade ako sudca naozaj som vnímala takýto titulok hlavne v kontexte s ďalším obsahom toho článku, kde pani Tódová menuje všetkých troch sudcov, čo je tiež v poriadku, ktorí rozhodovali, ale zároveň poukazuje a podľa mňa manipulatívnou mediálnou technikou alebo praktikou na to, akým spôsobom rozhodovali v minulosti tiež medializovaný spor.

Čiže ak ona napíše, kto sú sudcovia, ktorí pomohli ministrovi vnútra a v ďalšom obsahu článku ona popisuje opäť spor, ktorý nebol podľa zrejme z jej pohľadu rozhodnutý tak, ako by očakávala ona a jej čitatelia.

Tak v tomto kontexte sa mi to jednoznačne zdalo mne osobne ako útok na týchto sudcov a ich rozhodovaciu činnosť.

>> Rozumiem.

Poďme pre rýchlosť času teda k tomu rozsudku dovolaciemu vo veci Dušana Kováčika a teda k rozhovoru Juraja Klímenta.

Čo tam vlastne podraždilo vás a možno väčšinu členov súdnej rady, aby ste o tom možno takmer dve hodiny diskutovali na záver poslednej súdnej rady?

V čom je problém, ak sudca príde a v diskusii novinárskej analýzuje, hodnotí zo svojho pohľadu, zo svojej praxe?

Kde je tá vecná kritika a kde už sú možno tie domienky, o ktorých ste napríklad na súdnej rade vy s kolegami diskutovali?

Ako ste správne povedali, keby išlo o vecnú kritiku tohto rozhodnutia, tak si myslím, že tento rozhovor by určite nebol zaradený do bodu verbálne útoky na sudcov, ale ako ste správne tiež konštatovali, v tomto prípade sudca Kliment nevyslovil žiadnu vecnú kritiku.

On naopak podsúval verejnosti podľa nášho názoru a nielen podľa názoru členov súdnej rady, podsúval verejnosti svoje domnienky o tom, že tento rozsudok nebol vydaný zákonným spôsobom alebo v zákonnom zložení.

Podľa nášho názoru on hrubým spôsobom napadol nielen svojich kolegov, teda päťčlenný senát, sudcov Najvyššieho súdu, ale zároveň aj predsedu tohto súdu, ktorému vyslovoval tiež takú domienku, prečo sa asi stretol predseda Najvyššieho súdu so svojou kolegyňou, ktorá bola predsedníčka tohto dovolacieho senátu dva dni pred vyhlásením tohto rozsudku vo večerných hodinách, v budove súdu, v jej kancelárii alebo v jeho.

To už neviem akým spôsobom odznelo.

To nie je ani podstatné.

Bežný sudca sa pravidelne stretáva so svojím predsedom súdu a je úplne normálne, že aj ja ako sudkyňa, že trávim čas v budove súdu do neskorých večerných hodín.

Veľakrát som bola v Justičáku o polnoci, o 1:00 v noci a písala som rozhodnutia.

To, že je sudca teda v budove Najvyššieho súdu o 21:00 a aj predseda tohto súdu je v budove o 21:00, nie je nič neobvyklé.

Je to podľa mňa bežné a úplne normálne a v rámci medziľudských vzťahov je aj takéto stretnutie a vyvodzovať z takéhoto stretnutia takú domnienku alebo podsúvať verejnosti, čo za takýmto stretnutím dva dni pred vyhlásením tohto rozsudku mohlo byť, sa nám zdalo absolútne nekorektné a presne na takéto vyjadrenia sudcu Klimenta sa následne chytila strana Demokrati, ktorej sme sa venovali ich tlačovej besede, ktorá bola, myslím, že hneď na druhý deň po tomto rozhovore, ktorý poskytol sudca Kliment Zvolane a na ktorej pán bývalý poslanec národnej rady, ktorý je pomerne známy svojím agresívnym slovníkom, kládol priamo predsedovi Najvyššieho súdu, ktorý medzičasom tiež poskytol rozhovory rôznym médiám, ktorým vysvetľoval zákonnosť zloženia tohto senátu, akým spôsobom došlo k vylúčeniu jednotlivých predchádzajúcich členov tohto senátu, prečo sa stretol, prečo považoval za normálne a bežné stretávanie sa so svojou kolegyňou aj o 21:00, keď sa nachádza ona v práci, aj on v práci.

A pán Šeliga na tejto tlačovej besede kládol ako keby neprítomnému predsedovi Najvyššieho súdu otázky, nech teda vysvetlí, čo bolo za tým stretnutím, či ovplyvňoval predsedníčku senátu, či jej dával pokyny, akým spôsobom majú o dva dni na to rozhodnúť.

Teda celý päťčlenný senát zároveň vyslovil veľmi nebezpečnú úvahu, že by sa v prípade, ak by sa preukázalo, že takýto rozsudok, tento rozsudok v prípade Dušana Kováčika bol vydaný na politickú objednávku, tak by to malo mať trestnoprávnu dohru a zároveň teda uvažoval nad tým, čo potom s Františkom Moznerom, či ho teda vyzliecť z funkcie starostu alebo ho trestnoprávne stíhať.

Čo sme považovali všetci teda prítomní členovia súdnej rady na tom zasadnutí a ktorí sme sa tiež vyjadrili za absolútne neprípustné a doslova takú hru s ohňom, pretože ak by si niekto prečítal naozaj dôkladne ten rozsudok — 196 strankový dovol senátu — tak by zistil dôvody, pre ktoré zrušil tento dovací senát rozsudok aj Najvyššieho súdu ešte v tom odvolacom konaní, ale aj špecializovaného trestného súdu.

Tie dôvody teda konštatoval, že bol v neprospech Dušana Kováčika porušený zákon a to bol dôvod zrušenia týchto rozhodnutí.

Rozumiem, rozumiem, rozumiem.

Eh, ja len poviem, že vy na súdnej rade ste na to reagovali. Nie vy, ale teda eh, hm, viacerí členovia. Dokonca tam odzneli slová, že považuje tie takéto zverejňovanie eh za psychologickú operáciu, ktorá má za cieľ hm útočiť na sudcov a eskalovať nenávisť voči justícii.

Ja doplním tú otázku.

Eh, sudca Kliment v tom rozhovore, už ste to naznačili, eh, hovoril o nezákonnom zložení senátu, podozrenia z neštandardných stretnutí, nedostačným vysporiadaním s predchádzajúcimi rozhodnutiami. Eh, spojil to so širšou kritikou justície.

Otázka: Eh, toto nehovorí nejaký človek z ulice, ale hovorí to, eh, sudca s mnohoročnými skúsenosťami, tuším 35 ročnými na Najvyššom súde, čiže eh dodáva tomu eh nejakú váhu.

Tak akým spôsobom by to mal teda tlmočiť svoje nejaké možno pochybnosti, ak ich má? Ak nie, teda ísť napríklad do rozhovoru a rozprávať sa vo voľnej debate o týchto veciach, že kde je tá eh červená hranica?

Eh, to je jeden moment celého toho. Tak aký postup by teda mal zvoliť, ak má nejaké proste pochybnosti?

Pozrite sa, ako sudca – a to je jedno, ktorého stupňa súdu som sudkyňou, eh – sa pustí do takejto debaty, ktorej nepodloží svoje domnienky žiadnymi faktami a skutkovými okolnosťami, od ktorých, eh, z ktorých on odráža tieto svoje domnienky, tak to považujeme za absolútne neprípustné.

Ja predsa nemôžem eh debatovať o rozsudku môjho kolegu bez toho alebo kolegov bez toho, aby som to mala niečím podložené nejakými faktami – o to skôr, keď som sudkyňa. Považujem to za veľmi nebezpečné.

A v tomto prípade, ako som sa už vyjadrila, považujem vyjadrenia sudcu Klimenta eh Klimenta eh vo vzťahu k jeho kolegom piatim a eh aj k predsedovi Najvyššieho súdu za extrémne nebezpečné, aonestujúce a vyvolávajúce – práve preto, ako ste povedali – že v určitej časti verejnosti je iste vnímaný ako súdna autorita. O to, o to nebezpečnejšie, pretože eh, pretože on vyslovil iba domienku.

Stretol sa predseda Najvyššieho súdu so svojou kolegyňou, ktorá bola predsedníčka tohto dovolacieho senátu. Tak čo asi riešili?

Veď v tomto – následne o tom, o tej psychologickej operácii som hovorila na zasadnutí súdnej rady eh práve ja, kde som povedala, že je to dobre – bola to dobre zorganizovaná psychologická operácia na to, aby bola ovplyvňovaná verejná mienka vo vzťahu k sudcom a bola z môjho pohľadu aj vyvolávaná ešte väčšia nenávisť a nedôvera v sudcovský stav.

Pretože keď sa nad tým zamyslíte: keď jeden sudca toto hovorí o druhom sudcovi alebo dokonca o piatich sudcoch, eh, ktorí rozhodli pomerom hlasov v tom pri tomto rozsudku 5:0 takým spôsobom, akým eh, akým vyslovoval svoje domnienky pán sudca Kliment, tak čo si má potom bežný laik a bežný občan eh Slovenska myslieť potom o týchto sudcoch alebo o justícii ako celku?

Ja to skúsim zrýchliť, lebo máme posledné minúty.

Eh, v tej diskusii, ale sa pridávali aj ďalší. Napríklad váš bývalý predseda súdnej rady Ján Mazák v našom vysielaní – vy ste to aj na súdnej rade spomínali – uviedol, že dovolací rozsudok vo veci Dušana Kováčika považuje za väčšie ohrozenie právneho štátu ako Mečiarove eh amnestie.

Jednoducho tá názorová diskusia bola pomerne eh veľká, ktorá vznikla na základe tohto dovolacieho eh rozsudku.

Eh, otázka: Ja keď som počúval tú dvojhodinovú diskusiu o tých verbálnych útokoch, ja musím povedať, že v istom momente som cítil taký možno prenesený pocit – nepoviem, že hanby – ale eh miestami až, že ten obsah, o čom diskutujete, napríklad o tých anonymoch a tak ďalej, že ako keby nebolo dôstojné vážnosti súdnej rady.

A moja otázka: nebolo by lepšie niektoré veci možno na ne nereagovať a nejakým spôsobom eh neprilievať možno olej do ohňa v tej diskusii a nechať ich eh v podstate plynúť?

A to je len možno...

Viete, eh, keď nereagujeme ako súdna rada na nejaké útoky, ktoré eh druhé spektrum spoločnosti považuje za útok na nejakého konkrétneho sudcu, tak sme opäť eh dehonestovaní ako členovia súdnej rady. Sme označovaní za smerácku súdnu radu a podobne, a že chránime iba niektorých sudcov.

Pokiaľ reagujeme, tak to zase nie je dobré. To, že pani predsedníčka súdnej rady na tom zasadnutí eh prečítala ten hanobný anonym, ktorý prečítala – o ktorom som ani ja teda samozrejme nevedela o takomto obsahu – tak podľa mňa, podľa môjho názoru, to urobila preto, lebo predtým zase čelil eh doktor Šamko a jeho senát eh Krajského súdu v Bratislave za svoje rozhodnutie vo vzťahu k novinárke eh pani Hanzelovej.

Eh, tak a on práve vysvetľoval, že nielen ona dostáva nejaké anonymy alebo je vulgárne osočovaná. My sudcovia sme rovnako pravidelne a dovolím si povedať permanentne takýmto spôsobom osočovaní. Len s nechodzíme eh verejnosti na bubon – ale podobne, možno, ehm, ja len pripomením, že napríklad teda Združenie za otvorenú justíciu kritizovalo súdnu radu v minulosti, že si napríklad nevšimlo vyjadrenie premiéra na adresu Pamely Záleskej.

Vtedy napríklad bod súdnej rady vôbec verbálne útoky eh sa neriešil. Eh, aj k tomuto sme mali diskusiu.

Čiže eh, ja len som chcel vo všeobecnosti, či tento bod nespôsobuje viac problémov vám súdnej rade a vrásky na čele ako nejaká možno konštruktívna diskusia. A či eh, či to má vôbec zmysel ako odsúhlasiť si, že teda odsudzujeme verbálne útoky.

A doplňujem otázku: kde je tá hranica zase tej kritiky?

Veď eh, súdna rada je tu na to, aby kontrolovala alebo prijímala rozhodnutia smerom eh k sudcom a možno niekedy to vyzerá ako keby prijímala rozhodnutia a uznesenia smerom k tomu, ako sa sudcovia vyjadrujú v médiách alebo ako sa vyjadrujú novinári o sudcoch.

No, eh, tak začnem od začiatku.

Eh, pokiaľ ste spomenuli to Združenie za otvorenú justíciu, ktoré nemá právnu subjektivitu, tak ja som napríklad nepostrehla teraz, že by reagovalo, eh, tento útvar, že by zareagoval na ten útok eh z nášho pohľadu zo strany sudcu Klimenta, následne pána Šeligu, eh, následne pána Mazáka a ešte neviem, kto sa k tomuto rozsudku vyjadroval takým dehonestujúcim spôsobom ako títo menovaní a k týmto sudcom.

Som, že by eh toto Združenie zastalo alebo vydalo nejaké stanovisko na ochranu týchto sudcov Najvyššieho súdu. To po prvé.

A po druhé, aj túto otázku, ktorú ste teraz niesli, sme riešili teraz práve na tom poslednom zasadnutí súdnej rady, či to má vôbec zmysel, pretože sa tým útokom venujeme snáď okrem dvoch eh zasadnutí. Na každom zasadnutí sa venujeme verbálnym útokom na sudcov, ktoré sú oveľa – eh, ktoré sa radikalizujú, sú oveľa vážnejšie ako boli povedzme pred eh siedmimi, ôsmimi rokmi, kde takýto počet by sme určite za jeden mesiac nenapočítali.

Eh, a z môjho pohľadu je to veľmi nebezpečné a strácame ako spoločnosť rešpekt a vzájomnú úctu k sebe.

Eh, cítime my sudcovia – cítime, že novinári, ktorí si dovolia niektorí vysloviť na adresu sudcu, že jeho intelektuálne schopnosti eh nestačia na to, aby bol sudca – bez akejkoľvek znalosti jeho rozhodovacej činnosti.

Potom takéto podsúvanie kolegom voči svojim kolegom, že nerozhodli zákonoch alebo rozsudok je nezákonný, ktorý oni vydali.

Teraz hovorím o rozsudku vo vzťahu k obvinenému Dušanovi Kováčikovi a tak ďalej – je podľa mňa naozaj za čiarou a niekde už by tá stopka mala nastať.

Kedy nastane a ako nastane, nie som si istá. V tomto smere som dosť skeptická, pretože vlastne tí novinári ovplyvňujú verejnú mienku a pokiaľ novinári o nás píšu takto a takto sa na našu adresu vyjadrujú a k tomu sa ešte pripoja niektorí sudcovia, tak potom ja sa naozaj nečudujem tej verejnosti, keď má o nás takúto mienku, akú má, a prečo je dôveryhodnosť verejnosti k sudcom a k justícii taká, aká je. I keď podľa poslednej správy o právnom štáte stúpla z 25 na 35%, čo nás veľmi potešilo.

Bohužiaľ, dnešný čas aj pre technické problémy nám veľmi rýchlo pol hodina ubehla. Stihli sme naozaj možno 10% z toho, čo sme mali pripravené.

O tej dôveryhodnosti sudcov, ktorá je na úrovni 35% verzus dôveryhodnosť médií a novinárov podľa výstupov, ako bolo na súdnej rade 35:19 – dôveryhodnosť sudcov a novinárov.

O tom budeme môcť podebatovať niekedy v nejakom inom našom rozhovore, kde pramenajú tieto príčiny.

Budeme musieť končiť. Máme iné vysielanie momentálne pripravené.

Ďakujem veľmi pekne, že sme sa mohli porozprávať a niekedy nabudúce ďalšie témy rozoberiem.

>> Ďakujem aj ja. Dovidenia.

>> Dovidenia. No a s vami, diváci, sa teším opäť vo štvrtok v Krimi online naživo. Dovidenia.