O povstaní 1944 #shorts

August, to sú pre nás dve geopolitické výročia. Spomienku na rok 1968 máme za sebou. Ukazuje sa, že snaha naplniť starú udalosť novým obsahom každý rok napreduje. Videli sme to aj tento rok. Stelesnením sa stal brat poslanca Alojza Hlinu, motorkár na Šafárikovom námestí. Príznačné je pre tento incident, že rodina pána Hlinu, konkrétne jeho manželky, poslanca Hlinu, mala v bývalom režime významnejšie a vyššie postavenie ako nešťastný minister Blanár. Ale tak už to chodí.

Prejdime k výročiu povstania z augusta 1944. O interpretácii povstania sa dá hovoriť rôzne. Napríklad cez príbeh Jankovičovej sochy Obete varujú. Tá je srdcom pamätníka a múzea SNP v Banskej Bystrici. Jozef Jankovič mi kedysi povedal, že kvôli tej soche nedokázal emigrovať. Komunisti ju z pamätníka odstránili. Nesedela im do ich obrazu, aký o SNP propagandisticky budovali. Po rokoch sa tam chvalabohu vrátila.

Bačo viac, zdá sa, že s odstupom času sa stala práve ona nosným odkazom toho, ako vnímame povstanie. Po páde komunizmu sa totiž postupne presadilo Jankovičove vnímanie augusta 1944. Už nedominuje triumfalizmus. Menej oslavujeme zbrane. Viac si pripomíname obete. Priblížili sme sa tak k odkazu tejto sochy, ktorá ukazuje zúbožené tváre mŕtvych aj preživších. To je totiž pravdivá tvár vojny.

Pripomínať si obete je najlepší spôsob, ako čeliť aj novému militarizmu našej doby, najmä vojnám na Ukrajine, v Gaze či Iráne. Každý, kto kedy zažil vojnu, potvrdí, že to vôbec nie je málo. Práve naopak.