7 dní v kocke: Slovensku sa nanucuje špinavá hra. Ide o veľkú medzinárodnú lúpež

Sedem dní v kocke. Slovensku sa nanucuje špinavá hra.

Ide o veľkú medzinárodnú lúpež.

V rubrike Sedem dní v kocke zo dňa 4. septembra 2026 komentujeme hlavné témy týždňa.

Fico pod tlakom.

Ficovej vláde sa za posledný týždeň podarilo vytočiť aj západ, aj Rusko. Na stole jej pristal dokument s nudným názvom a výbušným obsahom. Volá sa to Dohovor o Medzinárodnej nárokovej komisii pre Ukrajinu.

Komisia má spočítať vojnové škody na Ukrajine.

Na slovenskú vládu najskôr pritlačili západní partneri, aby nerobila problémy a podpísala, čo treba. Potom zatlačili Rusi. Varovali, že to budú považovať za nepriateľský krok. Fico hlasovanie na vláde odložil, potom opäť pritlačili západní partneri, médiá a opozícia a vláda návrh rýchlo schválila.

Dohovor pôsobí sucho, no smeruje k tvrdému konfliktu. Dokonca sa dá povedať, že smeruje k tomu, čo sa stáročia považuje za casus belli – dôvod na vojnu. V tomto prípade vojnu Ruska a Európy.

Dohovor o komisii a rátaní škôd na Ukrajine je prvý krok. Druhým krokom bude predloženie účtu Rusku s výzvou, aby platilo vojnové reparácie. Ak Rusko nebude vojensky porazené a odmietne, má prísť tretí krok: krádež ruských peňazí. Konkrétne krádež stoviek miliárd eur z ruských aktív, ktoré Európa dočasne zadržala.

Do hry sa teda opäť vracia bláznivý plán na veľkú medzinárodnú lúpež. Európa má formou pôžičky poslať ruské aktíva Ukrajine. Ukrajina si má túto sumu vymáhať od Ruska cez vojnové reparácie. Ak neuspeje, nevráti Európe pôžičku. A ak nevráti pôžičku, Európa a jej daňoví poplatníci budú Rusku dlžní stovky miliárd eur, ktoré zmizli na Ukrajine.

Belgický premiér Weever tento plán opakovane odmietol ako protiprávny. Varovalo, že by to bolo rozkrádanie ruských peňazí. Medzinárodné právo nedovoľuje, aby si niekto dočasne zmrazené aktíva prisvojil. Úniu však neodradili ani právne zásady, ani principiálny postoj Belgicka. Lúpež sa usiluje ďalej.

Spomínaný dohovor má mať podobu medzinárodnej dohody. Formálne ju zastrešuje Rada Európy. Reálne je motorom operácie EÚ. Štáty, ktoré pristúpia k dohovoru, musia dohodu schváliť na úrovni vlády, parlamentu a nakoniec aj ratifikáciou prezidenta. Zmluvný medzinárodný formát má dať akcii právnu váhu.

Už tento prvý krok priamo počíta s krádežou ruského majetku. Návrh predpokladá, že sa pre Ukrajinu zriadi kompenzačný fond. Uvádza sa, že zmrazené ruské aktíva môžu byť zdrojom kompenzačného fondu. Píše sa priamo v predkladacej správe britskej snemovne lordov.

Je pochopiteľné, že Rusko to považuje za neprijateľné a za nepriateľský krok. Nejde len o stovky miliárd eur. Ide hlavne o to, že sa tu proti Rusku demoluje právo spôsobom, ktorý je pri iných krajinách nepredstaviteľný.

Pri inváznych vojnách Spojených štátov sme nikdy nič podobné nevideli, ani len v prvom kroku pri účtovaní vojnových škôd medzinárodnými komisiami. Ak by to niekto skúšal, následky by boli krvavé. Nič podobné nesledujeme ani pri Izraeli a pri jeho vojne proti Palestínčanom.

Gaza bola vybombardovaná do doby kamennej. Ostali z nej ruiny. Zomreli desiatky tisíc ľudí. Prevažná väčšina civilisti vrátane detí. Dva milióny ľudí ostali bez domova, bez škôl a nemocníc, bez vlastných zdrojov vody, potravín, liekov, bez budúcnosti.

Prišiel niekto s nápadom zriadiť škodovú komisiu? Opovažil sa niekto žiadať, aby sa Izraelčanom dočasne zmrazili ich aktíva v zahraničí a aby ich následne Izraelu nejakí komisári ukradli a aby ich potom poslali Palestínčanom na nákup zbraní?

Nie, nebláznime. Boli by to právne prvohory, ničenie najzákladnejších pravidiel a poriadku.

Pri Rusku sa to však vyžaduje, hoci ruské údery na Ukrajinu nie sú ani zďaleka také ničivé, ako údery Izraela na Gazu.

Práve to je na celej veci také výbušné a nebezpečné. V medzinárodných vzťahoch sa nemôže takto nehorázne bez zábran uplatňovať dvojaký meter, nespravodlivosť, svojvoľné trhanie práva a maskované do novej formy amorálka, lebo práve z toho potom pramenia konflikty.

Nikto svojprávnych sa nenechá okrádať a už vôbec nie s vedomím, že iných sa to nesmie týkať, lebo pre nich a len pre nich by to bolo protiprávne.

Krádež dočasne zmrazených aktív je protiprávna vždy. Platí to v prípade Spojených štátov, Británie, Izraela aj Ruska. Právo predsa nepozná vyvolených a zatratených.

Ficova vláda sa pri tejto špinavej a výbušnej hre rozhodla pre malý trik. Návrh po váhaní schválila. Parlamentom však dohovor zrejme neprejde. Je to ukážkovo polovičatý a alibistický prístup.

Slovensko sa má podieľať na rozklade medzinárodného práva, no má sa to zaseknúť v parlamente. V tom prípade Ficov tanec na štyri svetové strany povedie k tomu, že slovenská vláda podrazí aj európskych partnerov, aj Rusko a ostane vystavená tlaku zo všetkých strán.

Niekedy je najlepšie povedať nie hneď na začiatku v predstihu, hlavne keď sme dokopávaní do toho, aby sme trhali poriadok postavený na pravidlách a že sa do toho tlačí takmer celá únia. To by mal byť jej problém, nie náš.

Samozrejme, Slovensko by malo dohovor odmietnuť v prípade, že ešte stále platí sloboda a suverenita pri hlasovaní, pri rozhodovaní v EÚ či Rade Európy. Ak nie, debata na tému právo a bezpráv je jej nadbytočná a nech sa potom každý v tichosti vráti do svojej cely.

Vízia 2040 zaspala dobu.

Slovensko má hotovú víziu 2040. Vypracovala ju Slovenská akadémia vied s partnermi. Dokument schválila vláda, progresívna opozícia aj medzinárodné spoločenstvo. Je to pekný dokument, lenže je neaktuálny.

Nie je to 14 rokov vpredu v roku 2040. Je to skôr 14 rokov pozadu. Uviazol kdesi v roku 2012 a nemyslíme to len symbolicky. Sedí to sodou okolností. Pomerne presne s víziou SAV sme v roku 2012, v čase, keď ešte ako tak platili pravidlá hry.

Na vídení SAV a partnerov nebudeme kritizovať to, čo tam je. Budeme kritizovať to, čo tam nie je.

Vizionárom, ktorí vypracovali strategický dokument, uniklo, ako sa svet za 14 rokov do roku 2026 zásadne zmenil. Západný poriadok a slobodná západná spoločnosť už nie sú víťazmi pochode dejinami a svetom.

Západ a jeho liberálna demokracia je v kríze – vnútornej morálnej kríze, ktorá sa prejavuje hlavne stratou dôvery. Padá dôvera k úradom, médiám, politickému systému. Pokusy to potláčať cenzúrou a prenasledovaním vnútorného nepriateľa neprinášajú riešenie, ale problém. Krivuje to kdesi slobodnú spoločnosť.

Európska únia je mierový projekt namierený na prosperitu a voľný obchod. Je z nej bojisko hybridnej vojny a sponzor konfliktu na Ukrajine.

Úniu a s ňou aj Slovensko potápajú vysoké dlhy, vysoké ceny, energetické sankcie, slabý výkon priemyslu. Ak únia nezmení kurz, čakajú nás roky stagnujúcich platov a skromných budúcich dôchodkov.

Aj európsky mierový projekt je a zrejme ostane v kríze.

A nakoniec NATO už nie je garant bezpečnosti v Európe. Naopak, expanzívna politika NATO bola jednou z hlavných príčin vojny na Ukrajine, teda vojny v Európe.

Dnes, keď je to s bezpečnosťou v Európe na mizernej úrovni, Američania ohlasujú, že sa mienia stiahnuť na bok.

Takže aj NATO je v kríze.

Na druhej strane rivála západu podrástli.

V parite kúpnej sily už nie sú najväčšou svetovou ekonomikou Spojené štáty, ako to bolo v roku 2012. Je ňou Čína a najväčšou európskou ekonomikou už nie je Nemecko, je ňou Rusko.

Geopolitická mapa sa dosť zásadne zmenila.

Tým sa zmenili aj staré istoty Slovenska, ktoré stavilo svoj bank na západ, EÚ a nádej, že sa vozí k prosperite, bezpečnosti, pokroku.

Nebola to vtedy zlá stávka a nie je zlá ani dnes.

Schodné alternatívy dnes pre Slovensko neexistujú.

Treba však priznať, že tá stávka nie je tak dobrá, ako sa nám javila pred 14 rokmi.

Nepovezieme sa, bude to zložitejšie.

V politickej praxi by to malo znamenať, že v rámci západu sa EÚ musí vysporiadať s krízami aj krajnými rozpadmi a s plánmi B.

Dobrým základom v nepokojných časoch by mali byť regionálne spojenectvá, napríklad na pôdoryse V4, ktorý by sa rozširoval o Rakúsko, Chorvátsko, Slovinsko, Rumunsko.

Regionálne aliancie by mali tlmiť vojnovú horúčku v Európe a podporovať obnovu poriadku postaveného na pravidlách, dohodách a rovnováhe síl.

Keďže to v prípade hybridnej vojny stačiť nebude, Slovensko by malo robiť maximum preto, aby si nevyrábalo nepriateľov a tým nákladné konflikty, v ktorých asi neobstojí.

Iste v istej fáze hrozí, že sa to prelomí a nebude možné udržiavať vzťahy ani vnútri EÚ, ani s Ruskom a Čínou.

Presne tomuto scenáru veľkej vojny vo východnej Európe sa však treba vyhýbať, kým to bude možné, za každú cenu.

V životnom záujme Slovenska je krotiť hybridnú vojnu.

Ak to nepôjde, netlačiť sa do prvej línie boja.

Ako to radia stratégovia z PS demokratov a Lexmanovej KDH.

Len v takom prípade môžu platiť frázy Slovenskej akadémie vied o Slovensku, kde sa ľuďom darí.

Chcete byť medzi prvými, ktorí majú prístup k prémiovému obsahu marker.sk? Začnite odoberať marker newsletter.

Choďte na marker.sk, kliknite v menu na newsletter a prihláste sa na odber.

Stačí pár klikov a raz týždenne vám do emailu pošleme obsah, ktorý si budete môcť prečítať skôr, než ho zverejníme na našej webstránke.

Američania si berú venezuelskú ropu.

V utorok americký prezident Trump oznámil dohodu, ktorou si majú Američania prisvojiť venezuelskú ropu.

Ďalej chcú kontrolovať a rozdeľovať celú produkciu cez predkupné právo, dozorom nad vývozom a účtovaním platieb, a pätina zásob ropy im má patriť priamo.

Dohoda má platiť 100 rokov.

Úvodzovky sú dôležité, lebo to nie je dohoda.

Američania sa síce po ziskoch podelia s venezuelským magnátom Betancurtom, no Venezuela má ostať v pozícii protektorátu.

S jej ropou majú obchodovať Američania a časť výnosu pošlú Venezuele, ak bude vzorná a poslušná.

Túto potupnú dohodu si Američania vynútili únosom prezidenta Madura, ktorý nezvykol prikývať na americké návrhy.

Únos Madura a následná privatizácia venezuelskych zdrojov je ukážkový rozklad práva.

Američania sa chcú týmto drsným prístupom zbaviť závislosti na rope persského zálivu.

Minister financií Bessent sa teší, že Hormuz bude o pár rokov bezcenným pásom vody.

Radosť Trumpa a jeho tímu je však predčasná.

Venezuela je totiž veľmi atypický hybridný protektorát.

Američania sa pokúšajú Venezuelu krotiť a spravovať na diaľku bez toho, aby tam mali vojakov a bez toho, aby tam garantovali poriadok či platnosť dohôd.

Takýto model a takáto ropná dohoda má čisto papierovú podobu.

Reči o storočnej platnosti dohody sú smiešne.

Nikto netuší, čo bude s Venezuelou a Spojenými štátmi o dva roky.

Následky: ropné spoločnosti ako ExxonMobil sa zdráhajú investovať miliardy v štáte, kde sa zvyknú ropné zdroje znárodňovať.

Žiadajú záruky, aby sa nestalo to, čo po roku 2007.

Venezuela vtedy poslala amerických obchodníkov domov s ťažko napadnuteľným vysvetlením, že venezuelská ropa nepatrí americkým súkromným firmám.

Trump však nejaké záruky pre investorov nemá.

Sľubuje im len to, že udrží poriadok cez telefón váhou svojej jedinečnej osobnosti a váhou moci Spojených štátov.

Realita je pritom taká, že aj váha osobnosti Trumpa, aj váha moci Spojených štátov je vo fáze úpadku.

Vrchol kondície a formy majú Spojené štáty dávno za sebou.

Trump nie je príčinou tohto javu, ale jedným z jeho následkov.

Prognóza je taká, že o rok budú americkí investori zhruba tam, kde dnes. V etape zvažovania rizík alebo vyčkávania na novú vládu a o 100 rokov, v roku 2124, asi nebude patriť Venezuela Spojeným štátom.

Pravdepodobnejšie je, že to bude tak trochu naopak.

Spojené štáty budú z veľkej časti patriť prisťahovalcom z južnej a strednej Ameriky.

Trump chcel tieto trendy otočiť.

Sľuboval správne veci: boj proti nelegálnej migrácii, ukončenie konfliktov, medzinárodný poriadok postavený na dohodách.

Dlho mu to však nevydržalo.

Prednosť dostali záujmy Izraela.

Vydarené referendum.

Na záver prehľadu sa ešte patrí zablahoželať Islandanom.

Referendum s otázkou, či sama vláda rozprávať s EÚ o zbližovaní, vybavili stručne a jasne: Nie.

Bolo to múdre rozhodnutie.

Najskôr však pár slov k pozadiu dilemy.

Islandania boli od začiatku voči EÚ zdržanliví.

Slobodu si ctili viac ako integračnú módu u susedov.

Ich dobré zvyky sa zmenili dvakrát.

Prvýkrát po finančnej kríze 2009, ktorá zranila aj bohatú, ale malú islandskú ekonomiku.

Vláda sa začala obzerať po eurolídroch.

Ďalšia vláda to však rýchlo zastavila.

Možno k tomu prispela aj skúsenosť so zachraňovaním Grécka.

Eurozóna zachránila Grékov tak, že ich zaškrtila.

Gréci spolu s daňovými poplatníkmi eurozóny budú splácať dlhy voči nemeckým bankám do roku 2070.

V púde sebazáchovy sa Island vrátil k zdržanlivej politike mimo únie.

Vystačil si s členstvom v NATO, ktoré vždy fungovalo lepšie ako EÚ.

Druhýkrát koleso dejín vybočilo z zabiehanej dráhy po nástupe Trumpa a po jeho silných rečiach, ako si americká armáda vezme Grónsko a ako môžu Spojené štáty hodiť do koša celé NATO.

Islandská vláda usúdila, že po anexii Grónska a kríze v NATO by nemala ostať mimo únie.

Vláda si v referende pýtala mandát na to, aby sa začali rokovania o prípadnom vstupe.

Únia zasľubovala rozsiahle ústupky pri citlivých témach: rybolov, obchodné reštrikcie.

Medzitým poplach okolo Grónska a NATO opadol.

Islania si spočítali za a proti.

A keďže sú to rozumní ľudia, vyšiel im správny výsledok.

Byť mimo Európskej únie je stále lepšie ako byť vnútri.

To najlepšie z EÚ predsa Isladia dávno majú: sú súčasťou spoločného trhu, voľne obchodujú.

Stačilo na to zopár dohôd a sú aj súčasťou Schengenu.

Voľne sa pohybujú.

To najhoršie z EÚ, balík členských práv a povinností, Island odmietol a dobre urobil, lebo členské práva, ako je známe, zanikajú.

Hlasovať treba podľa príkazov politikov.

Kto zaváhal, tomu pohrozia finančnou hladovkou.

Pokiaľ ide o balík povinností, tam sa to za posledné roky zvrhlo.

Povinností je veľa: od klimatických cieľov, vojnových, pôdohospodárskych a imigračných.

Islandanov najviac vystrašila ekonomická karabela.

Obmedzenie rybolovu, obchodu, farmárov, dopravy, energetiky.

Chcú voľne dýchať.

Regulácií zelených poplatkov a reštrikcií, ktoré potápajú európsku ekonomiku, je už priveľa.

EÚ má stlačené hrdlo a nič nenasvedčuje tomu, že by to chcel niekto riešiť uvoľnením slúčky.

Nemecký kancelár napríklad radí Nemcom, aby úpadok prelomili tým, že budú viac pracovať. Prekonať kyslíkový dlh zvýšením výkonu, to je smelý nápad.

Island si to však vyskúšať nechce.

Z pohľadu Islandu dopadlo referendum výborne. Blahoželáme im.

Z pohľadu Európskej únie v istom zmysle dopadlo výborne tiež. Mohol by to byť jeden z alarmov, ktorý úniu preberie a posunie k zrkadlu.

Ak ste dopočúvali až sem, ďakujeme. Podporte tento projekt ľubovoľnou čiastkou na číslo uvedené v popise videa.

Ďakujeme.