7 dní v kocke: Fico je spolu s Muskom medzi „predátormi slobody médií“. Vtipné

Sedem dní v kocke. Fico je spolu s maskom medzi predátormi slobodných médií. Vtipné. V rubrike Daga Daniša sedem dní v kocke, zo dňa 6. novembra 2026 komentujeme hlavné témy týždňa. [hudba] Fico, vedľa maska. Prehľad. Začneme témou, ktorá je bizarná, miestami smiešna a verne vykresľuje absurdnosť doby. Róbert Fico skončil vedľa najbohatšieho Američana Elona Muska v galérii nepriateľov slobodných médií. Obaja sú vraj sociálnou hrozbou pre médiá, lebo ich očierňujú a šíria nedôveru k novinárom. Neprekvapuje to. Dnes je predsa v móde spisovanie zoznamov nepriateľov, nepriateľov spoločnosti, ľudstva. Ukrajiny, imigračných menšín, očkovania, médií. Zoznam nepriateľov slobodných médií vypracovali ako obyčajne aktivisti, konkrétne reportéri bez hraníc. Tvária sa nezávislo. V skutočnosti sú opakom nezávislosti. Financujú ich britské vládne agentúry EÚ alebo Sorosova Open Society Foundations. Čiže financujú ich mocenské centrá, aby im reportéri bez hraníc spolu s médiami verne slúžili. No tak verne slúžia a spisujú zoznamy nepriateľov Londýna, Bruselu a Georgea Sorosoša. Príklad s Ficom a Maskom je výborný. ukazuje na podstatu problému, širokého problému, ktorý sa týka takmer každého z nás. Tým problémom je manipulatívna povaha väčšiny médií. Nie všetkých. Myslíme hlavne tie aktivistické, prevažne progresívne médiá, ktorých poslaním je slúžiť centrám moci a manipulovať verejnú mienku. Progresívne médiá podporujú vojny a zbrojenie. Odmietajú mierové rokovania a dohody. Robia nátlakové kampane na podporu imigrácie či LGBTI hnutí. Kritické hlasy potláčajú ako nepriateľské, ako hrozbu. Slovom škodia. Progresívne nastavené médiá sú dnes hlavnou zbraňou v rukách mocenských centier. Ostatné médiá ich napodobňujú. Mediálne prostredie je až na pár vzácnych výnimiek jednofarebné. takmer monopolné. Je komické, že títo úslužní novodobí súdruhovia sa vyhlasujú za zástupcov slobodných médií. Pritom je to presne opačne. Sú ich hrobármi. Sú nepriateľmi slobody slova, polemiky, diskusie. Sú nepriateľmi slobody v mediálnom prostredí. Lebo voľná, slobodná mediálna ponuka by ohrozovala ich monopol na pravdu a obmedzovala by ich silu takú dôležitú pre mocenské centrá Londýn, Brusel, New York. Komsomolci z reportérov bez hraníc majú v jednej veci pravdu. Mask či Fico kritizujú a očierňujú médiá, konkrétne tie progresívne. Snažia sa potláčať ich jednofarebné kampane a ich monopol na pravdu. Samozrejme, Mask ani Fico nie sú nijakí bojovníci za spravodlivosť a čistotu. Len sledujú vlastné záujmy v boji s cenzormi, čo im idú po krku. Sú ich nepriatelia, preto končia na ich čiernych zoznamoch. Logicky treba len dodať, že byť nepriateľom aktivistických médií a byť nepriateľom slobody slova a slobody médií, to sú dve rozdielne veci. Nepriateľom otvorenej slobodnej spoločnosti a slobody slova sú dnes tí, ktorí sa vyhlasujú za rozhodcov. George Soroš, politické mimovládne spolky typu reportéri bez hraníc, úslužné médiá a mocenské centrá. Treba to pomenovať a treba to odmietať aj s rizikom, že potom skončíme na zoznamoch nepriateľov galaxie. Pokiaľ ide o spisovanie zoznamov nepriateľov, mnohí to prirovnávajú k praktikám bývalého režimu. Aj vtedy kritické hlasy končili na zoznamoch nepriateľov spoločnosti. Kto neposlúchal, ten bol podozrivý a rozpracovaný. Je tu však jeden podstatný rozdiel. Za komunistického režimu spisovala zoznamy nepriateľov Štb. Mala svoje pravidlá, svoju metodiku, predpisy, dokumentáciu. Za svoje činy a za svoje zločiny niesla zodpovednosť. Dnes sú novodobé eštebácke praktiky hybridné, tak trochu sprivatizované a pre väčšinu ľudí neprehľadné. Sponzorujú ich vlády a tajné služby. No špinavú prácu vykonávajú tí dole. Malí a nie veľmi bystrí aktivisti vykrmovaní grantmi. Financujú ich vlády, no hrajú sa na zástupcov občianskej spoločnosti. Tí prostejší z nich nikdy nezistia, komu alebo čomu vlastne slúžia a prečo. Tí najprostejší z novodobých eštebákov budú dokonca veriť, že sú bojovníkmi za slobodu, pravdu a svetové dobro. Manipulácie a ich obete dnes majú veľa podôb, bez hraníc. [hudba] >> Kimbo originále Trumávy pískali. [hudba] Najsilnejšou udalosťou týždňa boli voľby do Kongresu a debackel Trumpových republikánov. Vo voľbách sa prepadli, dokonca aj v takých republikánskych baštách ako Texas. Väčšinu v Kongrese budú mať demokrati. Dôvody sú celkom jasné a prevažne domáce. Trump zradil svoj program a svoje hnutie MAGA, ktoré malo presadzovať domáce národné záujmy. V skratke Trump sľuboval, že skoncuje s financovaním zahraničných aktivít Spojených štátov a ušetrené stovky miliárd naleje do domácich projektov, do ochrany pred nelegálnou migráciou, do priemyslu, obchodu. Mali to byť revolučné zmeny. Ukončenie vojen, dohody, nový globálny poriadok postavený na rešpekte, obnova americkej ekonomiky a k tomu zastavenie dúhových a zelených nezmyslov. To všetko vyzeralo ako cesta k ozdraveniu. Zaslúžila si podporu. Trumpov program sa však rozpadol. Vojenské nasadenie Spojených štátov vo svete neobmedzil, ale rozšíril. Najskôr nedokázal presadiť ukončenie vojny o Ukrajinu. Proti bola Británia, EÚ. Zelenský a napokon aj polovica republikánov a Trumpovej vlády. Hneď potom vo februári 2026 Spojené štáty uviazli vojne Izraela proti Iránu. Takže nijaké domáce priority. Spojené štáty musia bojovať na dvoch veľkých a nákladných frontoch. Ukrajinskom aj iránskom. Následkom bolo druhé kolo energetickej krízy a rastu cien. Na to, na stav svojej peňaženky sú Američania mimoriadne citliví. V posledných rokoch sú veľmi nervózni aj zo zasahovania izraelskej loby do americkej politiky a do amerických financií. Dlhoročné tabu, nedotknuteľnosť Izraela padlo, pričom Trump sa vyfarbil ako verný služobník izraelskej vlády. Dnes s odstupom pár mesiacov už tušíme dôvody. Trump naletel. uveril, že úder na Irán bude veľkolepý a rýchly. Tak to má rád. Izrael so Spojenými štátmi v prvých hodinách vojny hromadne vyvraždili iránske politické a vojenské vedenie. Leteckými útokmi a raketami pozabíjali za pár hodín stovky ľudí aj s ich rodinami. Trump očakával, že iránsky režim sa zrúti a ak nie, tak vyvesí bielu vlajku a nechá si nadiktovať kapitulačné podmienky. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Naopak, Irán odvetnými údermi zničil americké základne v perslive. Súbežne s tým zasypal raketami Izrael, čím vyčerpal americké protiraketové strely a zavrel hormúsky prieliv, čo vyhnalo ceny palivu do extrému. Američania rátajú škody v stovkách miliárdlárov bez toho, aby dosiahli ciele, ktoré mimochodom až tak dobre nepoznali. Poznal ich Izrael. Cieľom bolo zničiť vojenskú silu Iránu a následne vrhnúť krajinu do vnútorných konfliktov. Nevyšlo to. Trump odmietol poslať americké vojenské sily do veľkého konfliktu. Skúšal vyjednávať, lenže bez úspechu. Izrael nijaké dohody nedovolí. Následky boli pre Trumpa katastrofálne. Jeho hnutie sa rozpadlo. Podporujú ho už len tí, čo nemajú na výber. Heslo America Frst sa zmenilo na Izrael Frostst. Maga na čele s Trumpom zrejme končí. Urazený Trump uznal porážku svojráznym spôsobom. Pochválil sa, že by mohol slúžiť Izraelu ako jeho premiér, lebo tam vraj má obrovskú popularitu. Asi to myslel inak, ako to vyznelo. Na tom však nezáleží. Jeho slová vystihli podstatuho, čo sa stalo. Svoju túžbu zastupovať Izrael by mohol vytesať na náhrobok hnutia maga. Z opačného izraelského pohľadu pritom platí, že Trump im síce poslúžil, ale bez pointy. Netaniahu na Trumpa tlačil, aby to v Iráne dokončil. Lenže Trump si to nemohol dovoliť. Lietal niekde medzi požiadavkami Izraela a vlastným pudom sebazáchovy. Výsledky boli chabé. Pomery síl sa vo voľbách preklopili. Vyhrali demokrati. Hoci aj oni v minulosti vzorne slúžili Izraelu. Bidenova vláda dodávala Izraelu muníciu na genocídne praktiky v Gaze. Odmietala však väčšiu vojnu proti Iránu, aspoň kým nebola vyriešená vojna o Ukrajinu a rozširovanie NATO. Americké voľby však priniesli aj jednu cennú a pozitívnu vec. Potvrdili, že kritika Izraela a izraelskej loby v Spojených štátoch je legitímna téma. Hlavne ak je izraelská vláda podozrivá spáchania genocídy v Palestíne. Hovorí sa o tom nahlas otvorene, kriticky, miestami až drsne. Časy, keď boli Izrael a proizraelskí lobisti nedotknuteľní a keď sa o nich mohlo len šepkať, sa skončili. To je veľká vec. Oproti koncu 20. storočia je to krok vpred. Ľudia si majú byť pred zákonom a pravidlami rovní. To isté platí aj pre štáty a národy. Hokej v hlave. Ďalšou dobrou správou je rozhodnutie športového arbitrážneho súdu o ruských hokejistoch. Medzinárodná hokejová federácia musí obnoviť členstvo ruských tímov vrátane juniorských. Je to správne rozhodnutie. Princíp kolektívnej viny by mal byť v 21. storočí neprijateľný. trestať športovcov alebo vedcov za ich pôvod alebo štátnu príslušnosť. To je právny pravek. V Európe to zašlo ešte ďalej. Trestaní alebo bojkotovaní majú byť aj Slováci alebo Česi za ich pôsobenie v ruskej KHL alebo európski vedci za ich pôsobenie v Medzinárodných ústavoch so sídlom v Rusku. To je choré, nízke. Ďalšia vec, ktorá je neprijateľná, je dvojaký meter. Ak pripustíme, že trestaní neboli športovci, ale štátna reprezentácia Ruskej federácie, potom by mali moralisti rovnako prísne pristupovať k iným. K Izraelu, ktorý pácha genocídu v Gaze alebo k Spojeným štátom. V posledných desaťročiach rozpútali celý rad invazívnych vojen, ktoré boli v rozpore s medzinárodným právom a priniesli stovky tisíc obetí. Na tvrdý postoj voči Spojeným štátom či Izraelu sú však Hašekovia príliš zbabelí. Ich postoje sú čisto kmeňové. Do ich hlávok sa natlačilo, že vojny Američanov sú bojom dobra proti zlu a vojny Rusov sú bojom zla proti dobru. Majú v tom chuďatá jasno. Našťastie nie všetci sa nechali prevalcovať propagandou. Arbitrážny súd rozhodol dobre. Držal sa toho podstatného pravidiel. Tie sú dôležité aj v športe. S návratom do zdravého normálneho stavu to však bude ťažké. S protiruskou nenávisťou sa to zvrhlo do stavu, ktorý nebude možné napraviť len tak rozhodnutím súdu. Niektoré hlavy sú natoľko zapečené, že ich už nebude možné opraviť. Kanada varuje, že nedovolí ruským juniorom vstup na svoje územie. Nijaké víza. Fíni sa chvália, že budú bojkotovať zápasy s Rusmi. Nahovárajú na to ďalšie krajiny. Kostrov tohto pózovania už vlastne nie je moralizovanie. To by musel byť náznak morálky. Však kostrou tohto pózovania je čistá nenávisť, protiruská táborová nenávisť. S tým budú nutne spojené bezpečnostné riziká. V Nemecku sa ozývajú hlasy, že nebude možné garantovať poriadok a bezpečnosť. Vraj hrozia nepokoje, násilnosti a konflikty v šatni, na ľade, v hľadisku, na uliciach. Áno, majú pravdu. Zabezpečiť slušné správanie ľudí, ktorí sú predávkovaní nenávisťou, čiže ktorí sú neslušní, nebude možné. Nie je to len problém Nemecka. Je to širší problém európskeho aktivistického tábora, ktorý si kedysi nahováral, že je osvietený a pokrokový. V skutočnosti pripomína skôr praludí. Najnovšie ich omyly, krivé postoje a intelektuálne zaostávanie potvrdzuje arbitrážne súdne rozhodnutie. >> [hudba] >> Kimbo originále kimbo. [hudba] >> Vzbúa Poliakov. [hudba] Do tretice si doprajeme dobrú správu aj v poslednom bode prehľadu. Tisíce Poliakov sa vzbúrili proti progresívnej Tuskovej vláde a proti jej pokusu ovládnuť Ústavný súd policajnou silou. Rešpekt patrí poľskemu prezidentovi Navrockému, ktorý osobne zakročil proti polícii pred ústavným súdom. A rešpekt patrí aj Poliakom, ktorí podporovali verejné protesty proti autoritatívnym zásahom Tuskovej vlády. Spore o ústavný súd sa nebudeme hrať na rozhodcu. Vystačíme si s faktom, že o ovládnutie súdu prebieha dlhoročný spor medzi vládou a opozíciou, respektíve medzi vládou a prezidentom. Tuskova vláda sa rozhodla, že nakoniec spor ukončí silou zásahom polície a vymenovaním dočasného vedenia súdu, pričom za dočasnú hlavu súdu sa s policajnou asistenciou vyhlásila sudkyňa, ktorá nezložila ústavou predpísaný sľub pred prezidentom a na súde nemá čo robiť. Zákrok vládnej moci proti Ústavnému súdu patrí medzi nehoráznosti. Ak by čokoľvek podobné urobila nejaká národnokonzervatívna vláda, EÚ vyhlásila poplach. Tuskovi to však prešlo bez toho, aby Brusel dvihol obočie. Podobne mu po voľbách prešlo aj to, že bez potrebnej zmeny zákona a s nasadením polície zlikvidoval vedenie verejnoprávnej televízie. Jednoducho, ak surové čistky a autoritatívne praktiky predvádzajú progresívci, všetko je v poriadku. Ochrana médií pred zásahmi vlády, ochrana súdnej moci pred zásahmi vlády. To ide bokom, ak sú to zásahy progresívnej vlády. Našťastie, čo prešlo cez Brusel, to neprešlo cez prezidenta Navrckého a poľský národný tábor. Verejné protesty pred súdom pokračujú. Protivládni demonštranti sa utáborili v Stanoch priamo pred budovou Ústavného súdu. A nielen to. Polícia odmietla žiadosť údajnej zastupujúcej šéfky Ústavného súdu, aby zakročila proti demonštrantom a aby vyčistila priestor. Spor pokračuje aj v právnej rovine, aj v politickej a napokon aj v tej pouličnej verejnej. Tuskova progresívna vláda narazila na národný odpor a narazila zaslúžene. Predsa len robiť čistky obuškami na úrovni nezávislej súdnej moci, to je už priveľa. Prezident obvinil Tuska zo zločinu proti ústave. Varoval ho, že za svoje činy ponesie zodpovednosť nie pred Bruselom, ale pred národom. Žiadna funkcia, žiadna podpora zvonku nikoho neochráni pred zodpovednosťou pred poľskými inštitúciami a poľským národom. Táto veta platí všeobecne, nielen v Poľsku. Najvyššia suverénna moc je vždy len tá verejná. [hudba] Ak ste dopočúvali až sem, chceme vás ešte poprosiť o podporu. Vaša finančná pomoc nám dovolí v nahrávaní audio komentárov aj v budúcnosti. [smrkanie] V popise nižšie nájdete číslo účtu, na ktorý môžete vložiť ľubovoľnú čiastku. Do poznámky, prosím uveďte audiokomentár. Ďakujeme vám.