7 dní v kocke: Progresívci mali pri téme Rusko nehodu. Vyleteli zo zákruty

Sedem dní v kocke, progresívci mali pri téme Rusko nehodu, vyleteli zo zákruty. V rubrike Daga Daniša sedem dní v kocke zo dňa 30. októbra 2026 komentujeme hlavné témy týždňa. Upokojte Korčoka. Prehľad začneme malou nehodou progresívcov, ktorá veľa vypovedá o ich dezorientovaných hlavách a o ich trápení. Keď sa Blanár stretol s Lavrovom, v PS mali ako obyčajne záchvat. Spustili krik o vlastizrade. Okamžite ohlásili odvolávanie ministra Blanára v parlamente. Možno si poviete, že to nie je nič nové. Konali predsa tak ako vždy. Pudovo s protiruským reflexom. Tentoraz to však dopadlo úsmevne. Líderom PS akosi ušlo, čo sa deje okolo v Európe a vo svete. V deň, keď spustili zborové bedákanie pre rokovanie Lavrov Blanár, prišli správy o rokovaní lídrov Nórska a Fínska s Rusmi. Nie s Lavrovom, rovno s Putinom, zatiaľ cez telefón. Nóri a Fíni tvrdia, že dozrel čas rokovať o ukončení vojny. Konali vo vlastnom záujme. Vojna ruinuje ich rozpočty a ohrozuje ich národnú bezpečnosť. Popritom vedenie EÚ oznamuje, že hľadá tím pre rokovania s Ruskom. Brusel mení pozíciu a pracuje na obnovení diplomacie. Zrejme to bude aj tým, že nechce popri Spojených štátoch, Rusku a Číne ostať celkom mimo, opustená, nepodstatná, prikrčená v kúte. A nakoniec, nedávno s Lavrovom rokoval aj jeho nemecký kolega Wadephul. Aj Nemci postupne korigujú kurz a pripúšťajú dohodu s Ruskom. V tomto kontexte bola cesta Blanára do Moskvy normálna. V čase energetickej krízy a drahých palív rokoval o dodávkach ropy. A ponúkol Bratislavu ako miesto pre prípadnú mierovú konferenciu. Zaklínadlo s Ruskom sa nesmie rokovať je už v Európe neaktuálne. Slovenskí progresívci sú so svojimi pódiami pozadu. Nevšimli si miernu zákrutu, vyleteli z nej. Možno si tú zákrutu aj všimli, no odmietajú si ju pripustiť. Výsledkom sú ich trápne pózy, ktorými môžu urobiť dojem už iba na tých najjednoduchších. O to však nejde. Nie je to podstatné. Progresívci sa predsa mýlili vo všetkých zásadných témach a netreba ich rušiť ani pri tejto. Nech sa hrajú ďalej na vojvodcov. Problém je v tom, že nejde len o PS. Je to hlbšia porucha, ktorá zasahuje celú Európu. Európsky progresívny tábor bol vychovaný k živočíšnej nenávisti voči Rusku. Propaganda kŕmila ľudí nezmyslami a klamstvami. Jedna z hlavných lží hlásala, že vojna bola nevyprovokovaná. Skutočné príčiny konfliktu sa zakrývali a popierali. Nepatrilo sa hovoriť o útoku ukrajinskej armády na proruský Donbas v roku 2014. Nepatrilo sa hovoriť o tom, že milión obyvateľov Donbasu vtedy ušlo pred bojmi do Ruska. Nepatrilo sa hovoriť, že krajiny NATO v roku 2021 odmietali bezpečnostné dohody s Ruskom a namiesto toho posielali Kyjevu zbrane. Zbrane proti Rusku. Nepatrilo sa hovoriť ani o tom, že plány na rozšírenie NATO o Ukrajinu boli vysoko výbušné a išli proti záujmom Európy. Ďalšia z hlavných lží po februári 2022 hlásala, že Putin je ako Hitler, že Rusi sú fašisti, ktorí ohrozujú Európu aj svet. Preto sú rokovania o dohodách zakázané. Konflikt vraj musí vyriešiť sila a porážka Ruska. Do hláv progresívcov a ich neokonzervatívnych súdruhov sa napálilo, že rokovania s Rusmi sú vylúčené. Následne sa tie ich hlavy zapečatili. Nie voskom, olovom. Následky? Zmena kurzu nebude len bude krutá. Krutá voči tým, ktorí verili, že s Ruskom sa nikdy rokovať nebude a Ukrajina zvíťazí. Otváranie zapečatených hláv bude bolieť. EÚ rokuje s Ruskom, to mnohí nepochopia, neprijmú, nestrávia. Tak bola predsa roky nastavená politika európskeho mainstreamu. EÚ robila maximum preto, aby sa s Rusmi nikto nerozprával. Teraz, keď sa chce vrátiť za stôl, to bude zložité. Zmena kurzu od vojnového kriku k možným dohodám je dobrá. Možnosti EÚ sú však úzke. Sama si zviazala ruky. Aby si pritom všetkom únia zachovala tvár, zrejme bude pokračovať v tom, v čom vyniká. V pózach. Akurát po novom bude pózovať za rokovacím stolom. Môžeme predpokladať, že EÚ za ním bude najslabším hráčom s najsilnejšími rečami. Nič iné sa od ľudí ako Leyenová, Kalasová či Pavel nedá očakávať. Nemôžu predsa len tak otočiť od aktivizmu k pragmatizmu. Je to škoda, lebo v záujme Európy aj v záujme Ukrajiny by bola dôslednejšia zmena. Ak chce EÚ diplomatickou cestou dotlačiť Rusko k ústupkom v prospech Ukrajiny a EÚ, mala by postaviť tím realistov a pragmatikov, nie tím Petra Pavla. Mimo jeho bubliny ho neberie nikto vážne, ani ako generála, ani ako diplomata. Ak chce nájsť EÚ východisko z vlastnej pasce, bolo by tu jedno poctivé riešenie. Mala by priznať, že doterajší prístup bol chybný, lebo ignoroval skutočné príčiny vojny a hlavne neviedol k výsledkom. Zároveň by mala verejne vysvetliť nový prístup k Rusku. Tak, aby to pochopili aj zapečatené hlavy. Bez zmeny mentality a bez rešpektu k Rusku sa EÚ ďaleko nedostane. Bude to šprint v kruhu. Diplomacia bez výsledkov. Alebo to bude nehoda pred zákrutou, aká postihla prispatých slovenských progresívcov. >> [hudba] [hudba] >> Krotenie Salviniho. So zmenou európskej mentality to zrejme potrvá dlho. Dokazujú to aj udalosti v Taliansku a konflikt medzi Salvinim a premiérkou Meloniovou. Matteo Salvini, líder pravicovej La Liga, priamo na kongrese strany prišiel so silným vyhlásením. Nemôžeme ďalej posielať peniaze a zbrane na Ukrajinu. Vysvetlil, že Taliansko s rekordnými dlhmi na to nemá. A konflikt o Ukrajinu aj tak nesmeruje k vojenskému riešeniu. Aspoň nie podľa predstáv Bruselu. Tento odvážny postoj však Salvinimu dlho nevydržal. Ešte počas kongresu Ligy mu nahnevane telefonovala premiérka Meloniová. Trvala na tom, aby svoje slová odvolal alebo korigoval. Taliansko si podľa nej nemôže dovoliť nejednotné postoje voči Ukrajine a Bruselu. Salvini poslúchol. V druhom prejave na konci kongresu strany sa len nesmelo rečnícky opýtal, či sú peniaze a zbrane pre Ukrajinu tou najlepšou cestou k mieru. Vyzval partnerov, aby sa nad tým zamysleli. Je to ako v paródii na slobodný svet. Zamyslieť sa môžete, nech sa páči. No výsledok zamyslenia, myšlienku a názor [hudba] nevyslovujte, ani na zjazde svojej vlastnej strany. Nikde, nikdy. Lebo budú problémy. Umlčanie Salviniho je príznačné nielen pre Taliansko. Takto to funguje v EÚ. Prehovoriť smú tí, ktorí majú vyhovujúci názor. Kto sa dopracuje k inému názoru alebo nebodaj k pravde, ten by mal ostať ticho. Aby si nenarobil problémy v rodine či na pracovisku. Takže, ak Zelenskyj pár mesiacov po pôžičke 90 miliárd eur žiada ďalších 70 miliárd, treba bez slov skloniť hlavu. A keď bude chcieť ďalšie zbrane na bombardovanie Ruska, nesmie sa o tom diskutovať, lebo by to narušilo jednotu. Je to výborný argument, prebíja všetko, aj pravdu. Meloniovej však treba uznať, že na radikálny zákrok proti koaličnému partnerovi mala vážny dôvod. Je ním dlhová slučka a totálna závislosť Talianska od strážcov finančného systému. Taliansko patrí medzi najzadlženejšie štáty eurozóny. Jeho dlhové bremeno je už dávno neudržateľné. Zakrýva sa to len malou kamuflážou. Taliansko zvyklo splácať staré dlhy novými, dokola. Reálne splácalo len úroky, ktoré eurobanka umelo držala blízko nuly. Lenže to sa po energetickej a inflačnej kríze zmenilo. Lacné peniaze museli skončiť. Úroky išli hore. A tým sa okolo Talianska ešte tuhšie stiahla dlhová slučka. Taliansko platí len na úrokoch ročne takmer 90 miliárd eur. Je závislé od zhovievavosti eurobanky, Bruselu a finančných trhov. Stačí malý náznak neposlušnosti alebo konfliktu s úniou a riziková prirážka na úrokoch oberie taliansku vládu o desiatky miliárd eur. Pošle ju na grécku cestu. Salvini kričí, že vysoké dlhy Talianska znemožňujú, aby donekonečna financovalo Ukrajinu. Meloniová ticho namieta, že vysoké dlhy Talianska znemožňujú, aby sa v talianskej vláde niekto hral na suverénneho a vyslovoval nahlas svoje postoje. Prekvapenia volieb 2026. O voľbách do slovenských samospráv sa hovorí, že dopadli bez prekvapení. Nie je to tak. Prekvapenia boli dve. Tým prvým bol nečakaný úspech strany Hlas. Presadila sa ako najsilnejšia strana v samosprávach. Po nezávislých má najvyšší počet starostov. Smer skončil na druhom mieste. Tretia je maďarská aliancia, štvrté KDH, potom SNS. Najsilnejšiu základňu teda majú výlučne neprogresívne sily. Koaličné strany a s nimi KDH a Maďari za aliancie. Druhým prekvapením, aj keď veľmi prirodzeným, je katastrofálny výsledok pre Progresívne Slovensko. PS ako strana vo voľbách 2026 zhorela. V počte vlastných starostov je blízko nule. V počte vlastných županov ju zachránil len Viskupič, ktorý prebehol od Matoviča k PS aj s Trnavskou župou. Plány boli pritom veľké. Vo voľbách 2022 bolo PS mimoparlamentnou stranou. Aj tak dopadla. Okrem Valovej Bratislavy nemala takmer nič. Vo voľbách 2026 sa progresívci rozhodli, že to prelomia. Chcú predsa vystupovať ako dominantná strana so silným postavením po celom Slovensku. Chceli dobyť východ, stred. Do kampane vrhli stovky tisíc eur. Prioritou bol Košický kraj. Všade prehrali. Výsledok je pre PS podobný ako v roku 2022. Skončilo na úrovni mimoparlamentných strán. Je slabšie ako demokrati alebo ako Sme rodina Borisa Kollára. Konkrétne v počte starostov sú vo váhovej kategórii konzervatívcov Milana Krajniaka. Jediný tromf, ktorý si s náskokom podržali, je Vallo. Hlavné mesto je progresívne. Lenže ani tento tromf nepatrí strane menom PS. Patrí registrovanej politickej strane Tím Bratislava. PS ju podporilo v širokej koalícii. Zviezlo sa. Z volieb 2026 vyšlo PS ako najslabšia parlamentná strana. V ich svete však, našťastie, realita nie je podstatná. Podstatný je mediálny obraz. Preto progresívny tábor od nedele oslavuje. Ťah Lagardovou. Šéfka Európskej centrálnej banky Lagardová potvrdila špekulácie o jej predčasnom odchode. S ECB sa účelovo stiahne. Dôvod? Francúzske voľby. Nie, nejde o to, že by mala kandidovať na prezidentku Francúzska. To odmietla, respektíve ostáva to otvorené, nepotvrdené. Dôvodom jej odchodu sú obavy z výsledku volieb a nástupu Le Penovej alebo Melanchona. Vedenie ECB sa má uvoľniť ešte predtým. Pred voľbami. Aby o novom vedení Eurobanky rozhodovali staré Macronovské kádre a ich nemeckí partneri. Smrdí to podvodom. Nie je to legálne. Lagardová sa poslušne porúča, aby sa udržala režimová kontinuita. Bez rizík, že by predpísaný program ohrozili francúzske voľby. ECB je predsa kľúčový nástroj strážcov západného finančného poriadku. A Lagardová bola poslušnou figúrou. Aj tak končí. Poslušne, aby sa odovzdala štafeta ďalšej figúre. Lagardovej vrcholovú kariéru odštartoval politický pád jedného zo silných mužov francúzskej politiky. Ekonóma Dominika Straussa-Kahna. Bol šéfom Medzinárodného menového fondu. A bol favoritom vo francúzskych prezidentských voľbách. Lenže mal nevyhovujúci politický profil. Nemodeloval si názory podľa zadania autorít. Bol príliš suverénny v uvažovaní. To v tom čase to už bolo čoraz menej prijateľné. Straussa-Kahna politicky odstrelili v máji 2011. Vyzeralo to ako spravodajská akcia, ktorá ho mala vyradiť z hry. Obvinili ho v New Yorku zo sexuálneho útoku na hotelovú chyžnú. Kahna zadržala americká polícia. Politicky skončil. V MMF ho nahradila Lagardová. Neskôr ju prevelili do vedenia Eurobanky. Prečo musel Kahn skončiť? To sme sa dozvedeli krátko po roku 2011. Kahn už predtým vystupoval ako odporca vojen globalistov. Odmietal vojnu v Iraku 2003, neskôr aj vojny v Sýrii, Líbyi a odmietal aj pripravované rozšírenie NATO a konflikt Západu s Ruskom. Tvrdil, že by to poškodzovalo záujmy Európy, bezpečnostné aj finančné. Kahn bol stará škola. Chcel silnú Európu, ktorá bude profitovať z voľného obchodu s Ruskom a ktorá nebude papagájovať heslá amerických lídrov. Po roku 2014 a po uvalení sankcií na Rusko Kahn varoval, že sankcie neprinútia Rusko zmeniť kurz. Obchodné vojny podľa neho poškodia a oslabia hlavne Európu. Navyše, protiruská politika EÚ a Západu podľa neho dotlačí Rusko do tesného spojenectva s Čínou, čo ešte viac oslabí postavenie Európy a vrhne ju to do závislosti od Spojených štátov a Británie. Jednoducho, Strauss-Kahn bol francúzsky a európsky patriot, hlas rozumu. Alfa typ. Preto mali byť ľudia ako on vyradení a nahradení titrlinkmi, ktorí by s uchom na telefóne plnili domáce úlohy. Do MMF a neskôr ECB nastúpila Lagardová. Francúzskym prezidentom sa stal Holland, po ňom Macron. Presadila sa línia globalistov, ktorá išla proti záujmom Európy, v ústrety vojne. Za čo? Za NATO na Ukrajine a za strategickú porážku Ruska. Plány rozšíriť NATO na Ukrajinu a Gruzínsko nevyšli. No kádre, ktoré Európu devastujú, ostávajú. Vzájomne si pomáhajú, lebo ak by padli, museli by skladať účty, čo sľúbili, čo dosiahli. A to by bola pre vládnucu triedu katastrofa. Nie, Lagardová sa neobetovala. Stalo sa len to, že ju stiahli. Taký je osud figúr. Raz ich vysunú, raz ich stiahnu, aby sa neriskovali komplikácie. Napríklad, tie volebné. >> Ak ste dopočúvali až sem, chceme vás ešte poprosiť o podporu. Vaša finančná pomoc nám dovolí v nahrávaní audiokomentárov aj v budúcnosti. V popise nižšie nájdete číslo účtu, na ktorý môžete vložiť ľubovoľnú čiastku. Do poznámky prosím uveďte audiokomentár. Ďakujeme vám. >> [hudba]