Nesmieme mlčať, keď sa v EÚ opäť normalizujú výzvy na zabíjanie a z páchateľov sa vyrábajú hrdinovia

Drahí priami účastníci Slovenského národného povstania, páni prezidenti, pán predseda národnej rady, drahé Slovenky, drahí Slováci, vzácni hostia.

Neveril by som, ale čím som starší, tým mám väčší rešpekt pred podobnými podujatiami a nikdy by som nepovedal, že ma po toľkých rokoch vo verejnej činnosti bude chytať tréma. A je ju dnes pred touto obrovskou masou mám.

Dovoľte mi, aby som poďakoval podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a ministrovi obrany a jeho tímu za to, aké dôstojné oslavy Slovenského národného povstania opäť pripravili. Ďakujem pekne, pán minister, pán podpredseda vlády.

Sú viaceré udalosti v slovenskej histórii, pri ktorých ľudia zvyknú zakladať ohne. Aj my sme včera založili jeden oheň, ale nie taký symbolický niekde na hore alebo na kopci, ale podkúrili sme – pán prezident – pod jednou pecou v Žiari nad Ronom. A znovu obnovili sme výrobu strategického materiálu, primárneho hliníka.

Viete, tu nejde iba o fabriku alebo zamestnancov, tu ide o Slovensko, lebo sa stane rozhodujúcim hráčom, pokiaľ ide o dodávky strategického materiálu pre celú Európsku úniu. Nech teda je to symbolické podpálenie pod pecou včera v predvečer Slovenského národného povstania a jeho výročia pripomienkou tejto najvýznamnejšej historickej udalosti.

Blahoželám celému Slovensku, všetkým Slovenkám, všetkým Slovákom, všetkým občanom Slovenskej republiky tomuto najvýznamnejšiemu štátnemu sviatku.

Začnem citátom človeka, ktorého by najradšej mnohí vyškrtli zo slovenskej histórie, ale my, čo žijeme, to nikdy nedovolíme. Gust Husák pred 50 rokmi veľmi trefne povedal, že Slovenské národné povstanie trvalo niekoľko mesiacov, ale boj o výklad Slovenského národného povstania trval celé desaťročia. A ako tu stojím teraz, 29. augusta 2026, musím povedať, že ten boj pokračuje ďalej.

Bože, koľko za tie posledné roky som videl krivých výkladov, koľko som videl krivých zrkadiel, v ktorom chcú nás Slovákov a celé Slovenské národné povstanie ukázať ako nejakú zosmiešnenú karikatúru.

Viete, keď začalo povstanie, tak najskôr odišli z miest do dedín, potom z dedín odišli do hôr, aby sa tam pripravili na kruhovú obranu. A spolu s povstaním v tej kruhovej obrane je dnes aj Slovenská republika. Jednoducho je to tak.

Prečo? Prečo mnohí nechcú počúvať? Prečo mnohí chcú vidieť slovenské národné povstanie na čiernej listine? No lebo bolo príliš slovenské, bolo príliš samostatné a bolo príliš suverénne, teda také, aké my chceme mať Slovenskú republiku.

Drahé Slovenky, drahí Slováci, budem teraz netradične hovoriť o jednej miestnosti. O jednej miestnosti, ktorú všetci veľmi dôverne poznáte. Trávite v nej veľa času sami, ale často aj so svojimi blízkymi. Chcem hovoriť o obyčajnej kuchyni.

Azda najslávnejšia kuchyňa na Slovensku je tá v Bratislave na Gajovej ulici, kde – ako to povedal aj pán prezident Pellegrini – 25. decembra 1943 hrdí, odvážni, statoční muži dosiahli takzvanú Vianočnú dohodu. A bez ohľadu na to, aký mali politický názor alebo presvedčenie, rozmýšľali, čo so Slovenskom v rámci Československa a predovšetkým rozmýšľali, ako skočiť Nemcom na hrdlo. A vedeli, museli byť presne informovaní, čo by sa im stalo, keby boli prezradení a zatknutí. Bola by to okamžitá smrť.

V takejto kuchyni, dámy a páni, drahé Slovenky a Slováci, sedávame aj my. Aj ja ako dieťa som trávil veľa času s mojimi rodičmi v tomto priestore. Našťastie sme žili v mieri a žijeme v mieri a nemuseli sme hovoriť o tom, ako prežiť alebo ako vykrútiť smrteľnému nepriateľovi krk.

Bol som malý a v našej kuchyni sa neviedli ani zvláštne filozofické úvahy o štáte, o budúcnosti, o Československu – krajine, v ktorej sme žili. Ale čo ma naučili v tej kuchyni, drahé Slovenky a Slováci, je rozlišovať, čo je slušné a neslušné, čo je normálne a čo nie je normálne a čo je dobré a čo nie je dobré.

Veľmi rýchlo ma naučili: „Kamarát môj zlatý, musíš pekne pozdraviť. Musíš zdať úctu staršiemu. Keď ten starší potrebuje pomoc, tak mu musíš pomôcť. Zapamätaj si, že keď znie štátna hymna, musíš dať dole z hlavy čapicu alebo šiltovku. A neodváž sa priznať, že si dostal v škole facku, lebo doma dostaneš druhú."

Taká bola vtedy autorita učiteľov a škôl. To bola výchova. Jednoduchá, normálna, ktorou sme boli všetci vedení.

Keď som vyrástol a začal som robiť verejnú činnosť, mal som obrovské šťastie, že som narazil na ľudí, ktorí mi pomáhali budovať moju hodnotovú výbavu. Predovšetkým to boli ľudia, ktorí milovali spravodlivosť a milovali Slovensko.

Na začiatku 90. rokov to bol predovšetkým Vlado Mináč alebo ako sme ho my mladí ľavicoví politickí elevi často s úctou volali – baťka Ináč. Bože, to boli príhovory o spravodlivosti, o sociálnej spravodlivosti, o mieri.

Potom neskôr som mal celý rad fantastických rozhovorov s kardinálom Korcom, ktorý nezištne miloval Slovensko – opakujem, nezištne miloval Slovensko – a vždy mi hovoril, či som bol poslancom alebo predsedom vlády Slovenskej republiky: „Pán Fico, nikdy, nikdy nezabúdajte na Slovensko."

A tento odkaz samozrejme sa snažím dodržiavať pri každej príležitosti.

Drahé Slovenky, drahí Slováci, často som kritizovaný v medzinárodných kruhoch, že som príliš slovenský a slovanský. Neviem, či to je pochvala alebo pohana. Na konci dňa to musia rozhodnúť tí, čo nám budú dávať známky počas nasledujúcich volieb.

Ale je pravda, že sa mi vždy búri krv, keď vidím, ako chce niekto zneúcniť slovenské národné povstanie a kopnúť Slovákov do chrbta. Rovnako nenávidím, keď niekto bojuje proti symbolom, ktoré bojovali proti nespravodlivosti.

Je veľká náhoda, že tu pred chvíľkou hral umelecký súbor Jánošík. Včera som si prečítal jedného protislovenského novinára, ktorý povedal, že čo to je preboha vojenský umelecký súbor Jánošík a ešte si dal aj meno – dobre počúvajte – po tom právoplátne odsúdenom a popravenom zločincovi.

Chudák Juraj Jánošík a jeho legenda, na ktorej sme všetci vyrastali my – od kolísky až do dospelosti.

Chcel by som zdôrazniť a nadviazať na slová pána prezidenta a pána predsedu národnej rady. Odmietanie slovenského, takého autentického nášho, to nie je iba výsada kaviarne a duchovných bezdomovcov. Tu sa vytvára nejaká politická alternatíva k našej vláde. Je to legitímny súboj, ktorý budeme musieť zviesť.

Ale pohľad tejto politickej alternatívy na Slovensko, jeho minulosť a na prítomnosť je diametrálne odlišný. Často v tomto pohľade vidíme také pohranie našou históriou, našimi ľuďmi a celkovo pohranie Slovenskom ako takým.

Ja by som povedal, keď to počúvam, ako keby otrávili všetky studne, všetky zdroje pitnej vody, z ktorej my čerpáme tú hrdosť, to sebavedomie, ktoré tak neuveriteľne potrebujeme v súbojoch, ktoré sú pred nami.

Viete, drahé Slovenky a Slováci, hovorím to preto s takým presvedčením, pretože ideologické zázemie tejto politickej alternatívy, ktorá sa formuje proti nám, niečo hovorí. A to, čo hovorí, nie je popierané, nie je odmietané.

Počuli ste niekedy, že by niekto poprel výrok, že slovenský jazyk je fialový, drevený a spuchnutý ako jazyk obesenca?

Toto je rétorika napríklad ideologického zázemia súčasnej slovenskej alternatívy, ktorá sa pokúša získať moc.

A to je málo.

Táto alternatíva hovorí o Slovákoch, že zaspali v 19. storočí, že sú postsced sedliaci, že nikdy nepochopia moderný svet, že moderný svet pochopia iba oní.

Aj to je málo.

Najhoršie je, že títo ľudia hovoria, že slovenský národ je malý národ, zbabelý národ, ktorý nikdy nevedel poriadne bojovať.

A celú históriu slovenskú politickú označujú za prehliadku zbabelcov a zločincov.

Drahé Slovenky, drahí Slováci, politická alternatíva nemôže byť postavená na nenávisti a odmietaní slovenského a autentického a už vôbec nemôže byť politická alternatíva postavená na tom, že budeme zaraďovať týchto ľudí, čo tu stoja v prvom a sedia v prvom rade a ktorí zomreli do akejsi skupiny zbabelého národa, ktorý nikdy nebojoval, nevedel bojovať a nevedel, čo má v kritických situáciách robiť.

To je jednoducho niečo, čo absolútne odmietame a na čo veľmi presne znovu odpovedal Gust Husák týmito slovami.

Snažím sa ich zacitovať úplne presne.

Slovenské národné povstanie to nebol nejaký zraz turistov. To nebola nejaká turistická romantika. So smidesmi divíziami nebola žiadna zábava. Smrť na každom kroku. Napriek tomu 80 000 mužov a žien so zbraňami išlo do povstania a potom prišli hory, potom prišlo blato, zima, hlad a vši.

Ako tu stojím, vám sľubujem, že za odkaz Slovenského národného povstania budeme bojovať do samého konca a pri každej príležitosti vás budeme pozývať a budeme dookola opakovať to isté.

Je to najvýznamnejšia udalosť v moderných dejinách Slovenskej republiky a nemôžeme dovoliť, aby nám na ňu niekto siahol.

Drahé Slovenky, drahí Slováci, musíme ísť aj ďalej a povedať možno ešte slová, ktoré budú niekoho bolieť viac.

Nacizmus, a to je pravda, bol porazený na boiskách druhej svetovej vojny, ale nikdy nebol vykorenený z hláv. My ho tu znovu máme. Len sa inak oblieka. Má iné šaty.

Myslím si, že je čas odkryť karty, dať preč servítku spred úst, nehovoriť inotajoch a povedať veci presne tak, ako sú.

Presne pred troma týždňami na tlačovej konferencii srbského a ukrajinského prezidenta renomovaný nemecký novinár z renomovaného nemeckého denníka Frankfurter Algemeine Zeitung postavil prezidentom túto šokujúcu otázku.

Citujem: Čo môžeme my Európania urobiť, aby sme vám pomohli zabiť viacej Rusov? Dodal ruských vojakov.

Samozrejme, drahé Slovenky, drahí Slováci, to nebola nejaká rétorická prešvička, to nebola rétorická chyba a nebol to ani citát z nejakého nacistického kinožurnálu.

Obávam sa, že tu sa dedí nejaká mentalita. Obávam sa, že tu máme ľudí, ktorí to v hlavách stále majú. Obávam sa, že to je výsledok budovania militantnej atmosféry, najmä v poslednom desaťročí, atmosféry nenávisti, rusofóbie a najmä teda nenávisti voči Rusku.

Môžeme si iba domyslieť, čo všetko tento novinár počúval doma, keď bol malý. Jeho starý otec bol člen nemeckej fašistickej strany, potom vojenský prokurátor, potom bol v operačnom oddelení štábu Vermachtu a na konci bol dokonca sudca, ktorý ukladal dezertérom tresty smrti.

V takejto atmosfére sa dá očakávať, že nejaké tie rezíduá v hlavách zostávajú.

Vážené dámy a páni, nesmieme sa báť tieto veci pomenovávať.

Na druhej strane je veľmi dôležité povedať, že sú aj iné názory. Názory, ku ktorým sa treba hlásiť a ktoré treba podporovať.

Bývalý komisár Európskej komisie, zhodou okolností tiež Nemec Ferhoen, Günter Ferhoen, vyhlásil a ja s týmto názorom súhlasím, že nie je možné bezpečnosť a mier v Európe mať jednoducho bez Ruska. Len s Ruskom je to možné.

A to je absolútna pravda.

A rovnako povedal aj druhú vec, že myšlienka spoločného európskeho domu zlyhala preto, lebo západné veľmoci sa stále snažia získať nejakú prevahu a nechcú za každú cenu uznať, že majú vedľa seba rovnocenné Rusko.

Každý štát musí rešpektovať legitímne bezpečnostné záujmy iného štátu.

Áno, Rusko treba kritizovať, keď robí chyby, ale nemožno Rusko démonizovať a vytláčať ho z Európy.

Vážení priatelia, ak som hovoril o novinárovi a jeho minulosti, prosím nezabúdajme na to, že nie všetci, ktorí páchali zločiny počas druhej svetovej vojny, boli potrestaní.

A môžeme otvorene povedať, že genocída na východe to nebola náhoda. To bol vojenský, štátny a spoločenský mechanizmus, na ktorom sa zúčastňovali tisícky Nemcov.

A našou povinnosťou je to otvorene rozprávať, nebáť sa tej historickej pravdy, pretože potom budeme poznať odpoveď, prečo novinár renomovaného nemeckého časopisu postaví takúto šialenú, opakujem, šialenú otázku.

Najväčším nebezpečenstvom bude, ak tieto, nazvem to, temné myšlienky, návraty do minulosti by mali ovplyvňovať politiku Európskej únie.

Európska únia je mierový projekt a nie prostriedok boja proti Rusku. Európska únia nepotrebuje viacej zbraní a rusofóbiu. Európska únia potrebuje viacej diplomacie a konkrétne hospodárske plány, ako pomôcť ekonomike.

Toto potrebujeme v tomto okamihu najviac. Toto nám najviac aj pomôže.

Myslím si, že máme pred sebou aj boj o historickú pamäť v iných krajinách.

Zaznamenal som, že v Rakúsku bol alebo stále je bývalý koncentračný tábor v mestečku Hirtenberg a sú snahy tábor zbúrať a na jeho mieste postaviť priemyselný park a supermarket.

Som veľmi rád, že sa veľmi veľa ľudí začína proti tomu ozývať.

Viete, keď po roku 1945 bolo množstvo koncentračných táborov, aj satelitných, zbúraných, tak to mohlo mať nejaké dôvody, ale dnes v roku 2026 to neviete ospravedlňovať nejakou nevedomosťou.

Ja si myslím, že každý zostatok múru, každý jeden predmet, ktorý tam našli, je tichým a nemým svedkom zločinu a zasluhuje si ochranu a nie buldozer.

To isté vidíme dnes aj v súčasnej Ukrajine.

Áno, myšlienka je pekná. Ideme budovať národnú pamäť. Ale ak sa buduje národná pamäť, tak sa ťažko buduje tak, že sa vytvára panteón ľudí, ktorých neviete jednoducho pri pohľade do ich životopisov odstrihnúť od fašistickej ideológie.

Neviete týchto ľudí odstrihnúť od toho, že páchali masové zločiny, že boli súčasťou holokaustu, že vyvražďovali tisícky poľských a iných civilistov?

Predsa si nemôžete vytiahnuť banderovcov a urobiť z nich hrdinov len preto, lebo bojovali za národnú nezávislosť a zabudnúť na krv obetí. Z tej krvi obetí sa stala iba akási bočná príhoda, ktorá nemá nikoho zaujímať.

To je nebezpečné, ak sa zamieňa rola obetí a rola páchateľov.

Dámy a páni, drahé Slovenky, drahí Slováci, máme jednu povinnosť a jedné právo.

Máme právo odpustiť, ale máme veľmi svätú povinnosť pamätať si. Pamätať si.

Počas Slovenského národného povstania išli do hôr nielen otcovia rodín, dedovia, ale aj veľmi, veľmi mladí ľudia.

Dovoľte mi na záver povedať jeden krátky príbeh o Viole Valachovej.

Viola Valachová, 15-ročné dievča z Bratislavy. Na Tobudskej ulici v Bratislave má teraz aj pamätnú tabuľu. Pridala sa k ilegálnej činnosti.

Tlačila, roznášala protifašistické letáky.

Keď prišlo povstanie, odišla do hôr a stala sa súčasťou prieskumného oddielu.

21. septembra 1944 došlo k stretu s nemeckými jednotkami.

Toto dievča podľa historických záznamov malo hodiť granát na auto s nemeckými dôstojníkmi a niekoľko týchto dôstojníkov aj zabiť.

Avšak pri opätovnej streľbe bola ťažko zranená.

Ju Nemci ťahali po zemi za vlasy a kopali a bili pesťami, dovtedy, kým nezomrela.

Prosím, nech zaznie odtadiaľto z Banskej Bystrice:

Nič nebude zabudnuté a nikto nebude zabudnutý.

Nech žije Slovenské národné povstanie.

Nech žije hrdá, suverénna, samostatná Slovenská republika.

Ďakujem, že ste prišli.