Kto maskuje pozadie útoku na závod za výrobu dronov? | Radovan Bránik, bezpečnostný analytik

Tento program vám prináša Play TV, domáca záboba pre celú rodinu.

Kto si objednal útok na závod, ktorý vyrába drony pre Ukrajinu na východe Slovenska?

Ako vážny bol tento bezpečnostný incident?

Mala zasadnúť bezpečnostná rada štátu a ako veľmi sa nás dotýka vojna na Ukrajine, možno viac, ako sme si ochotní pripustiť.

Bezpečnostné otázky pre Radovana Bránika.

Vitajte v Tieni zločinu televízie Kanál 1.

Moje meno je Richard Boliešik. Dobrý deň.

>> Dobrý. >> Pán Braník, tak tá otázka je nastolená. Zoberme to najskôr od začiatku.

Ako vážny z vášho pohľadu bol tento incident s tým plánovaným útokom na výrobňu, na výrobnú halu na východe Slovenska? Ak by ste to mali zhodnotiť aj vzhľadom na reakcie možno politické tej vládnej garnitúry aj tej opozície — vy ako bezpečnostný analytik to ako vidíte?

Má to dve roviny. Tou jednou je tá okamžitá konkrétna situácia týkajúca sa tohto podniku.

A áno, dá sa tam povedať bez toho, aby som hodnotil politiku ako takú, ale teraz hovorme o povedzme ústavných činiteľoch a exekutíve, ktorá má k dispozícii okrem iného aj spravodajské služby. A eh, považujem ten spôsob, ktorý zvolili z mne dostupných informácií za neľmi šťastný vzhľadom na to, že eh bolo ešte stále eh v tejto komunikácii poznať, že je tam taká tendencia zľahčovať.

Do istej miery to je pochopiteľné v zmysle, že každá vláda sa snaží v krajine udržať nejaký poriadok a nešíriť paniku. Eh, na druhú stranu, dá sa to komunikovať aj spôsobom, ktorý tej veci dodá vážnosť bez toho, aby tá panika nastávala.

Sme totiž svedkami eh niečoho, čo eh zažili už Poliaci, záleží Česká republika, záleží ďalšie krajiny. My vieme, že povedzme tá pravdepodobný páchateľ, pravdepodobný objednávateľ a teda nám nepriateľská mocnosť už má za sebou kinetické útoky. To znamená ten štvrtý z piatich krokov eh takéhoto vedenia vojny na území Rumunska, Bulharska, Českej republiky, v Poľsku a podobne.

Takže Slovensko bolo eh dlho ešte takýmto spôsobom akoby nedotknuté. Tam nedošlo k tomu eh ešte kinetickému útoku nikdy. Koniec koncov ešte ani teraz. Eh, pretože naozaj eh v spolupráci aj so zahraničím, ale predovšetkým v spolupráci vojenského spravodajstva, polície a aj slovenskej informačnej služby eh sa podarilo odvrátiť toto, povedzme, že v štádiu príprav.

>> A mala zasadnúť teda bezpečnostná rada štátu? Bol tu hosťom aj bývalý minister obrany Jaroslav Naď. Som spomenul eh istý incident napríklad s dažobnými kockami z roku 2018 pred úradom vlády. Vtedy napríklad bezpečnostná rada zasadla. Eh, je to možno taký príklad, ale či — toto je problém, ktorý máme tu.

My máme naozaj na Slovensku ústavné orgány. Eh, koniec koncov aj v minulých vládach eh sme boli svedkami rôznych anomálií, pretože my máme relatívne kvalitné ústavné zákony, ktoré riešia krízové situácie, rôzne eh stavy krízy a podobného. Máme tu ústavný zákon, ktorý eh toto jasne, zrozumiteľne definuje. Máme zákon o slovenskej informačnej službe. Máme aj zákon, ktorý hovorí o tom, kedy, ako a prečo sa zvoláva bezpečnostná rada.

Eh, povedzme, že tento orgán eh nebýva zvolávaný vtedy, keď by to bolo na mieste, a v minulosti opakovane bol zvolaný v situáciách, ktoré si to naozaj nezaslúžili. Čiže došlo k akémusi erózii eh tohto orgánu.

Navyše treba naozaj zdôrazniť, že bezpečnostná rada štátu má svoj zmysel dnes už skôr v takej tej symbolickej rovine, eh lebo jeho zvolaním vláda nahlas hovorí nielen vlastným obyvateľom, ale celému svetu, že teda je tu dôvod na eh nejaké obavy o ústavné zriadenie a podobne alebo o bezpečnosť minimálne niektorých lokalít na Slovensku alebo kritickej infraštruktúry.

Eh, prišli sme na miesto, kedy toto samotné zvolanie alebo jej rokovanie eh sa v praxi ukázalo v podstate — nie, že zbytočné, ale eh nepoužiteľné.

>> Vy ste hovorili o tej váhe, že je to možno skôr eh prejav, akú vážnosť tej téme eh dáte, lebo opozícia toto žiadala. Dostali sme sa do situácie, že tento eh správny a dobre nadefinovaný inštitút eh tu nie je roky využívaný spôsobom, ktorý by mu dodal patričnú vážnosť.

Navyše tie kľúčové rozhodnutia, ktoré eh smerujú povedzme k obrane eh krajiny pred zahraničnými rozviedkami alebo nepriateľskými činnosťami eh aj tak sa robia trochu na inej eh úrovni. Robia sa povedzme v iných štruktúrach a eh v iných formách stretnutí.

Netreba si zase predstavovať, že ak sa nezvolá bezpečnostná rada, tak to znamená automaticky, že štát nejakým spôsobom rezignuje na eh tieto svoje funkcie. Máme tu obrovské množstvo problémov, povedzme so sporným výkonom kontraroznej eh časti eh slovenskej informačnej služby a podobne, ale stále ešte nie sme v situácii, že eh by sme mohli byť považovaní za skolabovanú krajinu v zmysle akoby vlastnej bezmocnosti.

Na druhú stranu eh už to, že vlastne došlo eh k tomu odhaleniu a došlo teda k v podstate zverejneniu eh informácií o tom, že niekto sa už chystal zaútočiť spôsobom podobným, ako sa útočilo v Bulharsku, v Rumunsku, v Českej republike, v Poľsku. Eh, už toto samo o sebe nasvedčuje, že jednoducho niekto, kto za týmto stojí, sa rozhodol otestovať imunitný systém a otestovať reakciu krajiny eh na takýto typ útokov.

Eh, v zásade vieme, že eh tým, že k tomu nedošlo, tak eh ten mediálny efekt a ten spoločenský efekt bol relatívne vlažný. Eh, otázka je samozrejme, čo by urobilo, pokiaľ by horela fabrika, kde by zomrelo niekoľko ľudí alebo niekoľko desiatok ľudí. Eh, viedlo by to rozhodne k zase k zväčšeniu tej polarizácie, ale na istý čas by pravdepodobne boli eh utišené tie hlasy, ktoré spochybňujú tieto riziká.

My sme naozaj v situácii, kedy po troch krokoch postupnej psychologickej eh prípravy obyvateľstva eh sme eh vo fáze, kedy táto nepriateľská mocnosť jednoducho ide skúšať, koľko si môže dovoliť, a takýto kinetický útok je jedným zo základných spôsobov testovania.

Aby sme eh sa konkrétne bavili — tam pracuje 70 našich eh ľudí, čiže to sú reálne ľudské osudy. A ak si teda predstavíte, že už boli zadržané nejaké plány, materiály, dokonca aj tá látka nazvaná alebo známa ako napalm, čiže eh výbušnina alebo teda horľavá látka, ktorá by mohla spôsobiť eh dosť veľké škody možno aj na majetku, ak nie aj na ľuďoch.

Preto dá sa predpokladať, že asi by bol cieľom eh toho útoku tá fabrika možno v nočných hodinách, ale vylúčiť nevieme nič.

Tak eh uzavrime možno tú otázku tej bezpečnostnej eh rady. To je možno taká politologická otázka, dodávanie teda tej vážnosti tej téme aj v tom politickom rozmere, lebo eh vidíme, že tých reakcií oficiálnych je minimum. Reagovala len policajná prezidentka, keď sa podarilo zadržať teda štvrtého eh páchateľa alebo teda obvineného.

Dvaja sú Lotyši, dvaja Ukrajinci. Aj tá eh príslušnosť veľmi nevypovedá o tom, aký bol eh plán a cieľ. Dokonca policajná prezidentka na tlačovke povedala, že nepodarilo sa zatiaľ tú ruskú stopu eh preukázať.

Ja by som možno odporučil, lebo viem, že aj policajný zbor, aj spravodajské zložky majú k dispozícii jednak odborníkov, druhá informácie a máme kontakty predsa aj s Českou republikou, máme kontakty s Bulharskom, s Rumunskom, opäť povedzme s krajinami, ktoré tvoria to východné krídlo.

Pokiaľ chýbajú informácie o tom, že toto je typický spôsob vykonávania už štvrtým rokom zo strany Ruskej federácie, tak sa treba jednoducho pýtať u susedov.

Koneč koncov premiér Českej republiky vyhlásil oficiálne, že za útokom na Vrbietice bola ruská rozviedka.

Myslím si, že teda asi nie sme v situácii, že by sme išli cestou spochybňovania vyhlásení premiéra susednej krajiny, ktoré vychádzali nie z jeho voľnej úvahy, vychádzali z poznatkov, s ktorými bol konfrontovaný.

Je to dôležité aj preto, lebo nepatrí úplne ľuďom, ktorí by boli nepriateľskí k ruským záujmom a operuje veľmi povedzme úmne a istou časťou svojho voličstva, ktoré Rusku inklinuje.

Takže ak takýto človek dokáže nahlas a explicitne pomenovať, že tento motív a tento problém tam je a tento spôsob vykonania tam je, neexistuje rozumná pochybnosť, aby sme za týmto naozaj nevideli prácu Ruskej federácie.

V čom vy vidíte možno tie jednotlivé stopy, lebo objavilo sa potom také, ako keby priznanie sa k tomu útoku?

Nejaká neznáma skupina, Globálni občania myslím — Proti vojne 1984 — napísala listy do niektorých médií aj na nejaké zložky, tuším aj ministerstvo tam bolo, ako keby, že sa prihlasujú. Vy ste analyzovali túto správu alebo to priznanie alebo tú stopu. Čo všetko ste tam objavili a aké indície?

Písali prezidentovi Slovenskej republiky, písali ministrovi vnútra a písali médiám. Boli to v podstate tri dokumenty, ktoré boli absolútne dôkladne vyčistené. Neboli v nich žiadne metadáta. Dokonca aj tie PDF súbory, ktoré vyzerali ako textové, tak v skutočnosti to boli len odfotené alebo vložené obrázky a podobne.

Takto vyčistené súbory, či už fotografické alebo PDF som vlastne ešte nikdy nevidel. To znamená, že tam je úplne jednoznačne, že sa snažil niekto u mňa zamiesť stopy.

Na druhú stranu, z toho, akým spôsobom boli koncipované tie listy, sa dajú usadiť dve veci. Prezidentovi a ministrovi vnútra išli veľmi výhražné listy. Tam sú vyhrážky veľmi explicitného charakteru. Eh a ten spôsob komunikácie, teda s našimi najvyššími ústavnými činiteľmi je veľmi hrubý a veľmi, povedal by som, nekompromisný v zmysle pocitu oprávnenosti útokov na tieto ciele.

Médiám sa naopak títo ľudia líškajú a snažia sa im vysvetliť, že inak konať nemôžu a že sú viac-menej úplne protivojnoví. Je trošku zvláštne, že sa hlásia potom k podpalackým útokom.

Pointa je ale samozrejme v tom, že spätne možno dostupovať históriu toho účtu a webovej stránky, ktorá s ním je spojená, niekde k jari tohto roku. Vieme, kedy bola zaregistrovaná doména, ktorú používajú. A vieme jednu dosť podstatnú vec.

Možno si diváci spomenú, že takmer 10 rokov dozadu došlo k tomu útoku vo Vrbieticiach na objekty, ktoré boli teda prenajaté Emiliánom Gebrevem. To je bulharský obchodník so zbraňami, voči ktorému sa Rusko pokúsilo vykonať aj usmrtenie Novičokom, čo nevyšlo. Podpálili a nechali mu vyhodiť do vzduchu niekoľko skladov.

Dva týždne predtým, ako došlo k tomu zadržaniu týchto páchateľov, ktorí plánovali podpáliť fabriku na Slovensku. Na tejto webovej stránke, kde sú inak generické hlúposti a rôzne povedzme články bez hodnoty, bol zverejnený práve tento incident.

To znamená, náhle niekto po 10 rokoch faktického pomalého zabúdania na tú tému zverejní článok, kde podrobne popisuje jednotlivé aspekty toho útoku a zameriava sa na to, aké je nebezpečné žiť v blízkosti takýchto objektov a podobne. Už a dva týždne na to sa vlastne stane, že takáto skupina — akoby ja naozaj odmietam ju brať ako nejakú spontánnu skupinu. Toto takto nie je.

Aj z analýzy toho textu a naozaj sme sa nevychádzali len z vlastnej úvahy — radili sme sa aj s lingvistom a podobne, ktorý sa špecializuje na angličtinu — tak jednoducho tam sú také výskyty nezameniteľného, povedzme, úradného postsovietskych jazyka.

Nedá sa to úplne priamo. Ste spomínali explicitný výraz „legitímny cieľ útokov". Áno, toto je jedna z vecí, ktorá v Rusku je používaná ako štandard.

Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Toto Rusko túto stratégiu má — myslím osvojenú veľmi veľmi dobre a veľmi efektívne, bez irónie. Používajú jednoducho výraz „legitímny cieľ" do toho momentu, až dokonca aj tí ľudia, proti ktorým je to určené, uveria a začnú to akceptovať.

Jednoducho toto je vidno a je to počuť, keď o tom hovoria jednotliví vládni predstavitelia, keď o tom hovorí Dmitri Peskov, hovorca Kremľa a podobne. Oni toto neustále, neustále ako mantru používajú.

Takže naozaj dokonca som sa stretol už aj s tým, že nielen ľudia povedzme z tej proruskej scény, ak to možno takto povedať, ale aj ľudia z tej, ktorá je hyperkritická voči ruským aktivitám na Ukrajine, tak v zásade si akoby v istej časti túto argumentáciu začínajú osvojovať.

Je to dôsledok dlhodobého bombardovania, systematického bombardovania informáciami, dátami, opakovaním nejakých kľúčových slov, ktoré majú viesť naozaj k tomu, aby k tej zmene tej verejnej mienky a k posunu došlo. Lebo ide o to, že sme naozaj v situácii, že netreba si to predstavovať tak, že tu niekto akoby zavelí a všetci vedome poslúchajú a robia len to, čo niekto prikáže.

Rusi vedia pracovať so svojou vplyvovou agentúrou veľmi veľmi efektívne a pracujú v absolútnej väčšine s ľuďmi, ktorí sú naozaj do istej miery spočiatku ich to zaujíma. Potom je také, že však pravda je uprostred a každý má svoju pravdu až do roviny, že vlastne pravdu má v podstate Ruská federácia.

Ideálom pre nich nie je, že pravdu má Ruská federácia, pretože to vzbudzuje samozrejme odpor. Ruská federácia, jej rozviedka, celkovo jej filozofia ako taká smeruje nie k tomu, aby ľudia verili naratívom, ktoré Moskva presadzuje. Oni chcú, aby sme neverili nikomu, pretože v prostredí, v ktorom sa nedá veriť nikomu, je každému úzko.

Nemôže dôverovať vlastnej politickej reprezentácii, nemôže dôverovať opozícii, nemôže dôverovať svojim osobnostiam v kultúre, nemôže dôverovať nikomu, nemôže dôverovať žene, najbližším ľuďom.

Toto je spôsob, akým ekonomicky a vojensky slabé krajiny, medzi aké môžeme rátať Rusko — pretože to, že má jadrové zbrane je síce pravda, ale vo všetkých ostatných parametroch jednoducho nie je schopné za štyri roky ani len dobyť jednu Ukrajinu, keď to takto zjednoduším.

Jediné, čo Rusko robí naozaj akoby hrozbou, je práve a len vlastníctvo týchto jadrových zbraní.

Navyše vieme, že obrovská časť z nich pochádza ešte zo sovietskej éry a v tejto chvíli nikto netuší, či sú naozaj funkčné, či vôbec v prípade, že by došlo k aktivácii tých systémov, či by náhodou nevybuchovali ešte na mieste, kde by to rozhodne neželali.

Takže my sme naozaj svedkami toho, že taký obor stojí na hlinených nohách. Ale naozaj bez irónie, bez sarkazmu, treba uznať, že Rusko má osvojenú dlhodobú prácu cez tri generácie s cieľovým štátom, s jeho obyvateľstvom dokonale. Vidíme to na sociálnych sieťach, vidíme to v amplifikácii rôznymi médiami, rôznymi influencermi, ktorí sa viac a stále viac nejakým spôsobom obracajú na verejnosť. Treba si všimnúť tú rastúcu agresivitu, ktorá tam jednoducho je.

Dneska vidíme mladých mužov, niekedy ženy, ktoré ešte dva, tri roky dozadu dokázali mať istý nadhľad, sarkazmus, dokázali jednoducho, racionálne a pomerne kriticky hodnotiť argumenty ľudí, s ktorými sympatizujú, aj argumenty tých, proti ktorým sú v opozícii.

A dnes už toto zmizlo.

Dnes už sme naozaj v kmeňovej vojne, kde sú buď jedni alebo druhí, my alebo oni.

Treba tiež povedať, nejde to priamo, že to je vláda a opozícia.

Máme medzi voličmi a priaznivcami aktuálnej vlády ľudí, ktorí tento naratív nezdieľajú. Naopak, časť opozičných voličov jednoducho má túto sympatiu.

Naozaj škodí aj to umelé delenie, ktoré sa tvári, že vlastne vláda je celá akoby proruská a opozícia je proti, a podobne. Toto tak jednoducho nie je, ale dobre to znie. Ľahko sa to komunikuje, ľahko sa tomu verí.

Kto dokáže v priebehu 30 alebo 50 sekúnd nejakého videa zaujať tak, že si ho niekto nesvipne ďalej, ten vyhráva.

A toto funguje.

Veľká väčšina tých ľudí nevie, že pracuje pre Rusov. Sú hlboko presvedčení o tom, že je to ich autonómne osobné presvedčenie, ku ktorému dospeli štúdiom a oboznamovaním sa s novými skutočnosťami.

Problém je, že už dávno prestali rozoznávať toxicitu tých zdrojov, z ktorých čerpajú.

A do akej miery je pravdepodobné — lebo ten naratív sa často objavuje aj v tých diskusiách — že existujú rozličné akcie, také kontra akcie, že sám si napadnem svoj podnik a urobím si to, aby to zase vyzeralo na Rusov a na ruskú rozviedku?

Takáto alternatíva akože odznieva? Je vôbec reálna?

>> Je reálna.

Predsa vieme aj z dávnejšej minulosti z rôznych iných incidentov, z iných konfliktov, že operácie pod faloučnou vlajkou prebiehali.

Preto my v podstate vieme s určitosťou povedať, že pravdepodobne za tým útokom nestojí Grónsko, Antarktída ani Paraguaj. Pravdepodobne teda za ním môže stáť Ruská federácia.

Ale treba si tiež uvedomiť. Včera som počúval naozaj nepokrytým spôsobom príznanú afinitu ministra zahraničných vecí Ruskej federácie k Severnej Kórei a k Iranu. Novinár sa ho pýtal a konfrontoval ho na tlačovke, že kde sme to došli, keď vlastne našimi jedinými skutočnými spojencami sú Severná Kórea a Irán. Minister zahraničných vecí Ruska sa spýtal, kde je v tom problém, čo je na tom zlé.

Jednoducho tam sme prišli. Na toto miesto sme prišli. Rusko vlastné obyvateľstvo pripravuje na to, že jednoducho toto sú ich prirodzení partneri a proti nim stojí nejaký bájný západ.

Treba si tiež uvedomiť, že z tejto situácie — toho oslabenia aj transatlantických vzťahov, aj vzťahov v rámci Európskej únie, aj vzťahov medzi úniou a Ukrajinou čiastočne a úniou a Ruskom — ťaží predovšetkým Čína.

Takže tá je akoby najväčším víťazom momentálne tejto situácie.

Netrpí žiadne škody na vlastnom území. Potenciálne územia jej budúcich trhov sa navzájom teraz oslabujú bez toho, aby sa ničili kinetickou silou.

Takže pre Činu je to absolútne ideálne.

My sa vybíjame a Čína čaká.

Čína má v podstate — ak by sme odmysleli od toho, že nie je to náš partner, nie je to náš priateľ a sme preňho v podstate len súsť, na ktoré čaká — má naozaj dramaticky odlišnú filozofiu a má veľmi veľa času.

Ich uvažovanie neprebieha volebných obdobiach, v predčasných voľbách, v čomkoľvek. Ich uvažovanie a ich plánovanie toho, ako bude tá krajina, kedy a kde byť, prebieha v dekádach.

Oni majú plány na 50 na 100 rokov.

Vidíme to, ako postupne v krajinách, ktoré v rámci Európy napríklad upadnú do dlhovej pasce, prichádzajú o strategické prístavy.

Dnes vieme, že Čína vlastní obrovské množstvo nehnuteľností v Athénách, po tom, čo Grécko skrachovalo, skúpili ich za veľmi malé peniaze. Ale to by možno až taký problém nepredstavovalo.

Predstavuje problém najmä to, že vlastnia prístav Pireus. To je absolútne kľúčová cesta do tohto regiónu a podobne.

Rovnako tak si uchmatli od Kene prístav v Mombai. Takisto im cez dlhovú pascu v zásade ovládli železnicu medzi hlavným mestom a pobrežím, rovnako tak diaľnicu.

Tu sme naozaj v situácii, že Čína obrovským spôsobom, úplne nekompromisne a bezohľadne — ale bez toho, aby vyvolávala vášne vedením kinetickej vojny — ťaží z tejto situácie.

Takže áno, dá sa povedať, že ďalší možný podozrivý z takejto eskalácie okrem Ruskej Federácie môže byť aj Čína. Navyše nevylučuje sa ani možnosť, že jednoducho pri tomto spolupracujú.

Uvidíme, akým spôsobom sa podarí rozkódovať toho objednávateľa — v úvodzovkách — o ktorom sa hovorí ako o nejakom neznámom momentálne.

Vráťme sa z tej geopolitiky späť na to Slovensko.

Ako veľmi je tento incident a jeho odhalenie úspechom našich spravodajských zložiek — Slovenskej informačnej služby, vojenského spravodajstva a tajnej služby?

Akým veľkým úspechom je spolupráca so zahraničnými, západnými tajnými službami? Lebo ak ide o úspech, tak ten tradične — a to sa netýka len týchto bezpečnostných otázok — si ho prisvojujú všetci.

Ak by náhodou ten závod zhorel, tak asi by sa k tomu neúspechu nikto nehlásil.

Tak do akej miery je to naša činnosť?

>> To je prirodzená reakcia.

Ja si myslím a myslím si, že je úplne zrejmé aj z rokov dozadu — že som veľmi kritický množstvu negatívnych javov v slovenských spravodajských službách aj v policajnom zbore.

Na druhú stranu treba ale povedať, že tento úspech — lebo to sa nedá označiť inak ako úspech — by nebol možný bez toho, aby tieto zložky spolupracovali, čo nie je úplne jednoduché, preto lebo tá policajná a spravodajská práca sú dve úplne odlišné veci.

Domnievam sa na základe tých verejne dostupných informácií, na základe toho algoritmu, akým to prebiehalo, kedy sa objavila prvá informácia, ako sa distribuovali tieto informácie, že dominantne išlo predovšetkým o poznatky a operatívu vojenského spravodajstva.

Myslím si, že to je jedna z vecí, na ktorú nemusím použiť slovo, že môžeme byť hrdí, ale na ktorú ešte stále sa môžeme akoby nejakým spôsobom oprieť.

Vojenské spravodajstvo je spojené s minimom rôznych škandálov. Zároveň aj ľudia, ktorí povedzme nemajú celkom pozitívny názor na jednotlivých predstaviteľov vojenského spravodajstva vo vedení, majú rešpekt a uznanie k výsledkom práce vojenského spravodajstva.

Ak sa k tomu pridá zdravá časť Slovenskej informačnej služby, ktorá si uvedomuje, že tie riziká nekopírujú konkrétne vlády a nie je to závislé od toho, kto práve vládne, že krajina pokiaľ je pod takýmto útokom — lebo my sme krajinou pod útokom a jediný rozdiel je, že doteraz to tu nehorelo ani vybuchovalo, ale boli sme k tomu veľmi blízko.

Treba povedať, že bolo by skôr šokujúce, ak sa v najbližšom pol roku, tri roky niečo takéto nestane a možno aj na dvoch, na troch miestach.

Preto, lebo nám naši ústavní činitelia pred niekoľkými týždňami povedali, že dlhodobo boli monitorované kľúčové ministerstvá a ich informačné systémy. Nie za účelom nejakého zablokovania, zničenia, poškodenia dát, ale za účelom monitorovania ich prevádzky.

V zásade z toho, čo bolo zverejnené, je zrejmé, že išlo všetko o ministerstvá, ktoré majú niečo spoločné so zbrojnou výrobou — či už priamo alebo nepriamo, napríklad v podobe vydávania rôznych licencií, vývozných povolení a podobne.

A do toho potom, keď zapadne taký zosmiešňovaný incident s tými ruskými kamerami a vynechá sa kontext, že do akého systému mali byť zapojené, hoci aj len v testovacej prevádzke, tak sa ten obraz ukazuje úplne jednoznačne. Tam netreba o tom vôbec konšpirovať.

My vieme, že tu je mocnosť, ktorá celé roky klamala, že nie je nepriateľka k Ukrajine a nikdy ju nenapadne a bude ju vždy rešpektovať. Koniec koncov v Budapešti podpísala deklaráciu, že jej hranice bude rešpektovať výmenou za to, keď sa Ukrajina vzdá svojho jadrového arsenálu. Toto nebolo dodržané.

My vieme, že Rusko je vierolomnou krajinou. Takto sa správa. Bude sa takto správať. Neexistuje rozumný dôvod predpokladať, že kolaborácia s Ruskom akokľvek môže byť komukoľvek sympatická, môže byť v čomkoľvek prínosná pre Slovenskú republiku.

Ten záujem prenesenia tej kinetickej vojny na naše územie nie je ani medzi priaznivcami Ruskej federácie. Nikto — ani oni — nechcú, aby ich blízki zomierali v horiacich fabrikách alebo aby sa napríklad v krízovej situácii dva alebo tri mesiace ku nim nedostal plyn alebo palivo na pumpu, pokiaľ niekto zaútočí na kritickú infraštruktúru štátu.

Tu si treba naozaj uvedomiť, že hra sa skončila, že takéto pohodlie toho, keď sme si mohli dovoliť byť jeden za, druhý proti, sa skončilo.

My sme v situácii, že nebyť naozaj podľa mňa špičkového výkonu našich bezpečnostných a spravodajských zložiek, už nečelíme situácii, že ak by v tej fabrike zahynulo 20 ľudí, tak veľkou pravdepodobnosťou by to neboli všetko voliči opozície alebo koalície. Jednoducho v jednom momente by si aj tá scéna, ktorá má ten luxus, že môže si dovoliť solidarizovať s agresorom, uvedomila, že aj ona je ohrozená, jej blízki ľudia môžu prísť o život a prídu o život, pokiaľ sa akýmkoľvek spôsobom postavia do cesty ruským záujmom.

A to by zrejme otriaslo veľmi verejnou mienkou aj rozličnými postojmi. Tam by asi bolo to zrealizovanie tých hrozieb a dopadov.

Ešte sa vrátim k tomu vojenskému spravodajstvu bez toho, aby ste vedeli. Bol tu pred týždňom bývalý minister Jaroslav Nať a tie slová o voľbe sú takmer identické bez toho, aby ste počuli, čo nám povedal. Takto len na doplnenie možno tej kvality vojenského obranného spravodajstva.

>> Na to by som asi len poukázal. Pravdou je, že my sme s pánom bývalým ministrom sa súkromne poznáme, ale nevideli sme sa možno už niekoľko rokov. A keď sme spolu komunikovali naposledy, nebolo to veľmi priateľské.

Ja vychádzam nie z politických vyhlásení ľudí ako je on — pri všetkom rešpekte. Vychádzam z toho, že sa jednoducho zúčastňujem viacerých povedzme stretnutí s ľuďmi, ktorí v tom bezpečnostnom systéme buď ešte pôsobia alebo z neho odišli pred nejakým časom.

A v miere, v ktorej smú a môžu zdieľať tieto informácie, ich prosto zdieľajú. Existujú na to rôzne oficiálne aj poloficiálne platformy, kde sa jednoducho toto považuje za naozaj vec, ktorá takto je — hej, bez ohľadu na to.

>> Áno. Nechcel som vás nijako spájať, len ma zaujali tie postoje. Ak sa niekde prenikajú alebo je spoločný prienik, tak je to vždy zaujímavé, ak tečú informácie rozličnými kanálmi a niekde sa stretávajú. Niečo z toho vypadne. Pred nejakým časom som počul veľmi zaujímavú, veľmi — myslím — hodnotovo jednoznačne ukotvenú prednášku riaditeľa súčasného vojenského spravodajstva, ktorá ma do istej miery akoby zbavila istých obáv z toho, že niekto nemá jasno v tom, kde je problém.

Takže v tomto si myslím, že ešte stále sme na mieste, kde sa dá zatiahnuť záchranná brzda, dá sa nejakým spôsobom s tým pracovať.

A poviem možno niečo veľmi kontroverzné a budem možno obviňovaný z nejakých sympatií k vládnym politikom, ale ono v danej situácii, aká tu bola vytvorená — ktorá jednoznačne do istej miery a výraznej miery je ovplyvnená zvonku cudzou mocnosťou — dokázať ju korčuľovať medzi sympatiami, antipatiami svojich voličov k nejakým povedzme zahraničným hráčom nie je úplne jednoduché. A robia to spôsobom, ktorý sa mi osobne ako občanovi veľmi bridí.

Na druhú stranu sa pokúšam premýšľať, že byť na ich mieste, viesť krajinu takto rozpoltenú, takto rozkolisanú. Ako veľmi by som uprednostňoval slovník, ako veľmi by som ho prispôsoboval povedzme svojmu osobnému záujmu, svojmu politickému záujmu a zároveň záujmu krajiny — nie je to úplne jednoduché.

Ja tým nechcem naozaj žiadnym spôsobom znižovať veci, ktoré zaznievajú dnes úplne bežne aj v médiách verejnej služby sú odporné. Otázka je, či sa to dá za danej situácie ešte robiť lepšie a menej nechutným spôsobom.

Toto je naozaj úplne legitímna otázka, pretože my sme naozaj v situácii, že pokiaľ budeme stále ešte viac akoby roztáčať to koleso tej nenávisti, tej nezmieriteľnosti vzájomnej a podobne, zistíme, že sme jednoducho tak rozbití.

Nás netreba ani napádať, nás netreba vojensky obsadiť preto, lebo my si do toho područia inej mocnosti jednoducho vlezieme úplne ochotne sami.

>> Teraz sa opýtam možno laicky za tú verejnosť a za tých divákov a za tie diskusie, v ktorých naozaj odznievajú tie rôzne názory, naratívy — známe, netreba ich tu rozberať dopodrobna.

Asi, ak by som to zovšeobecnil, tak ľudia vo väčšine si uvedomujú naše členstvo v EÚ, v NATO, aj tú dôležitosť — aj keď možno o tom nehovoria — ale na druhej strane je tam to ale, že nechcú mať ako keby nepriateľa Ruskú federáciu a Rusov. A tam niekde nás to polarizuje — do akej miery dá sa tá politika robiť povedzme nezávisle alebo byť ako nezávislá krajina alebo tie pokusy v 90. rokoch.

Rokoch za vlády Vladimíra Mečiara, nejaké pokusy o neutralitu, tak tie pokusy ako keby sa myšlienkovo znovu oživili — že veď pokúsme sa byť neutrálni aj naľavo, aj napravo, aj na východ, aj na západ.

Dá sa z tohto urobiť nejaký prienik, aby sme boli aj na tom západe rešpektovaní ako partner, aj zotrvalí v tých štruktúrach, a na druhej strane, aby sme nespadli možno do konfliktu, ktorý by sa mohol rozširovať z Ukrajiny na Pobalti a smerom aj na východnú Európu, lebo toto je tá reálna hrozba. Ľudia možno menia svoj názor a ja myslím, že to treba úplne priamo pomenovať.

Samozrejme, historická skúsenosť je neprenosná. Ja by som odporúčal, ak niekto má čas, chuť a nejaký priestor, pozrieť sa na rok 37, 38 v Európe. Pozrieť sa na to, akým spôsobom sa snažili oveľa silnejší hráči — Británia, Francúzsko a ďalší — zabezpečiť pre svoje krajiny mier ustupovaním agresorovi.

Skončilo to roztrhnutím Československa. Skončilo to protektorátom, skončilo to vznikom samostatného Slovenského štátu, ktorého zvrátené parametre a správanie voči vlastnému obyvateľstvu v zmysle vývozu ľudí na smrť bolo prosto neospravedlniteľné ničím a žiadnym relativizovaním nejakej situácie.

Ústupovanie agresorovi prináša s každým ďalším dňom, s každým ďalším ústupkom len väčší a väčší problém. Odkladanie tohto problému už dneska nie je na mieste.