Keď hlava nestačí, rozhoduje srdce bojovníka! | Matej Tóth, olympijský víťaz

Tento program vám prináša Play TV, domáca zádoba pre celú rodinu. Olympijské zlato je splnený športový sen. Je to vrchol, na ktorý sa dostane len málokto. Ale čo sa stane, keď človek dosiahne to, o čom roky sníval? Čo všetko musí obetovať, aby bol najlepší a čo zostane, keď sa preteky skončia? Mojím hosťom je dnes olympijský víťaz a majster sveta v športovej chôdzi Matej Tót. >> Matej, vitaj. >> Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Teším sa. veľmi rada, že si tu, lebo musím priznať, že si prvý športový hosť a prvý vrcholový športovec v tejto relácii, ktorá trvá už možno aj viac ako tri roky. Tak o to väčšia je moja radosť >> a moja česť alebo som poctený a budem sa snažiť, aby som nebol aj posledný športovec, aby si nemala zúčite nebudeš. No ale ja som sa o tebe dozvedela takú vec, že ty okrem toho, že si teda vrcholový športovec, budeme hovoriť o celej tvojej kariére a o tom, ako si ju ty vnímal a preciťoval, ale ty si novinár vyštudovaný a teraz mi tak napadlo v aute, keď som sem išla, že no ale či to je pre mňa dobré alebo zlé, vieš, že uhm >> ako moderátorku >> nemajú obavy. Som síce vyštudovaný žurnalista, aj ma to bavilo, ale je to 20 rokov a odvtedy mám tie skúsenosti skôr teda z opačnej strany tej kamery, takže eh nie som veľmi prísny kritik na toto a obdivujem vás a vždy keď príde otázka, čo by si si položil ako novinár, tak hovorím, že tak toto neviem už. >> Aha. Tak také sa ťa pýtajú. >> To bola taká to som sa ťa ja ale nechcela spýtať. Ja som sa iné chcela spýtať, že ty keď niekam prídeš a predstavíš sa, ak sa teda musíš vôbec niekde predstavovať, že si Matej Tód, každý hneď vidí >> toho olympijského víťaza. Určite. Ale ako to vnímaš už ty? Lebo to bolo dávno a ty teraz robíš úplne iné veci, ktoré síce súvisia, ale už je to niečo iné. Je to pre teba stále príjemné alebo si tak hovoríš možno sám v sebe, že no ale ja som už teraz niekto iný? >> Skôr stále príjemné. nejak to nehodnotím negatívne. Je to predsa titul, ktorý zostáva navždy. Eh, a viac-menej je to niečo pozitívne. Tak tak prečo nie. Ale vždy ma poteší, keď napríklad niekto ma nespozná, že že naozaj sa so mnou baví ako s bežným človekom. A to je pre mňa vždy také príjemné osvieženie a celkom sa to teším. Potom sa niekto začne ospravedlňovať, že ja som vás nespoznal, ale naozaj skôr pre mňa je toto príjemné. Áno, ale je to aj trošku také výnimočné, že ťa zrovna teba eh niekto aj nespozná, ale ten, kto ťa spozná alebo už aj keď ťa potom spozná, tak ťa určite vníma ako niekoho, kto dosiahol obrovský úspech v športe a je to naozaj krásny príbeh úspechu, ale to vidíme my ako zvonka, lebo to také fakt je a naozaj to tak vyzerá, ale aké to je pre teba zvnútra? Bolo to naozaj taký krásny príbeh aj pre teba? Myslím, že áno, že možno ešte krajší, [smiech] že nebol možno až taký, ja neviem, americký film, že by som o tom sníval, túžil a že by to bola nejaká cesta, ktorú som si plánoval, že takto je ten ideálny stav a dokázal som to. Ono mňa napĺňala tá samotná cesta a priznám sa, že ani v divokých snoch ma možno ešte päť rokov predtým ma nenapadlo, že že raz budem olympijský víťaz. A v podstate to prichádzalo tak postupne. Eh vždy som sa na to prispôsoboval. eh keď som splnil nejaký ten cieľ, eh prišla prvá medaila, potom prišiel titul majstra sveta, potom titul olympijského víťaza, takže malo to svoju postupnosť a pre mňa to bol ako keby taký prirodzený proces a a nič také úplne, že výnimočné eh čo by stálo za to za nejaké sfilmovanie alebo niečo podobné. No si trošku príliš skromný, ale ale dobre. Tá pokora je vždy krásna vlastnosť, keď ju niekto má. Ale podľa toho, čo hovoríš, tak ty si v zásade nebol typ športovca alebo aj človeka, ktorý si robí veľké plány do ďalekej budúcnosti, ale skôr ako by si išiel tak krok po kroku a pomaličky sa ti odvíjala tá tvoja cesta. >> Presne tak. A myslím, že sa to zhoduje aj s tou mojou disciplínou. 50 km, tá najdlhšia olympijská disciplína, ktorá bola, tak eh aj tá si vyžaduje presne takúto nejakú postupnosť. Tam tiež nemôžete prísť na prvý kilometer a povedať si, že už len 49 a bude cieľ. Tiež sú to určité čiastkové ciele, keď si hovorím 5 km, kontrola medzičasu, ďalších 5 km až takto sa to postupne nabaľuje a v polovici si niekde tak odvážne poviem, že už som v polovici. A tak to bolo v podstate aj v tej aj v tom živote, aj v tej kariére, že boli čiastkové ciele, ktoré pre mňa boli určité aj motiváciou, aj takou nejakou nejakým úspechom, dajme tomu, keď som ich dosiahol. A to zase nabalil tá snehová guľa, že ok, dosiahol som titul majstra Slovenska, tak ďalší cieľ už bude, že sa chcem dostať na nejaké vrcholné podujatie, na majstrovstvá Európy sveta. Keď som sa tam dostal, tak potom olympiáda, keď som sa tam dostal, tak potom už nie účasť, ale dajme tomu vyššie umiestnenia. A takto to išlo naozaj za tých 20 rokov krok za krokom až roku 2015 sme si dávali cieľ, že ideme vyhrať olympiádu a už to nebol sen, už to nebola nejaká vízia 13 ročného chlapca, ale už to bol naozaj reálny cieľ. No ale ten 13 ročný chlapec, eh ja si pamätám, že to nebolo úplne také jednoduché pre teba, lebo ten tvoj tréner, ku ktorému si prišiel, pán Mečiar Peter Mečiar to bol, tak on tak trošku s nedôverou sa na teba pozeral, ale ty si bol taký neobdlobný a dal si tie tréningy na tie prázdniny a potom si to všetko zapisoval a doniesol si mu to. To si bol od malička taký poctivec? >> Asi áno. Toto je toto je od rodičov výchovou. Zodpovednosť. To bolo niečo, čo nás eh ja som mal rok staršieho brata, takže sme boli takmer ako dvojičky >> a aj tie povinnosti sa delili a to bol základ dobrého vzťahu medzi nami, aby sme aj my mali nejaké tie benefity od rodičov a v podstate mali sme krásne detstvo, ale bolo potrebné si plniť najprv tie povinnosti, či už to bola škola, ale aj také tie také drobnosti, hej, že vyniesť smäť ti, umyť topánky alebo spraviť 10iatu, čo sme si vlastne my s bratom delili. Mali sme kalendár a keď to bolo splnené, tak potom naozaj to naše detstvo bolo bez nejakých obmedzení, ale akonáhle sme si nesplnili povinnosti, tak už bolo zle. A myslím, že to sa prenieslo potom aj aj do toho športu a to je ten základ asi, ktorý každý ten športovec a nielen športovec asi musí mať, keď chce byť úspešný. Áno. Inak to sa potom krásne prenáša, že tie deti tak nemusia zrovna byť olympijskí víťazi, ale keď robia vrcholovo nejaký šport, tak eh naozaj sa to prenáša z toho domu tá výchova a všetky tie povinnosti, tá disciplína vlastne do toho športu, ale aj naopak tie decká, to však to sám vieš, lebo máš tú akadémiu teraz, ako to tie deti veľmi ovplyvňuje. Aj keď potom možno v nejakých 15 s tým prestanú a už idú inou životnou cestou, im zostanú ako keby tie návyky a nejak tak mentálne skôr vyspievajú. Možno je to pravda. Sú také zodpovednejšie. Možno úplne úplný úplne sú. Presne tak. Ja stále tvrdím, že šport nerozvíja len to, že chceme byť zdraví, dobre vyzerať a naozaj sa vyvíjať, ale že to rozvíja aj osobnosť. práve tie danosti eh, ktoré v tom športe sú potrebné, tá zodpovednosť, vytrvalosť, cieľ a vedomosť, tak to všetko je potom potrebné aj či už vo vzdelaní alebo v škole alebo potom v tom pracovnom bežnom pracovnom živote. >> Čiže veľmi podporuješ asi ty ako človek, ktorý má fakt skúsenosti, aby deti začali športovať možno aj eh na takejto intenzívnejšej báze. >> Je to veľmi dobrá skúsenosť, cenná skúsenosť a jasné, dnes nám už chýba už aj úplne obyčajný pohyb. Dnes sme radi, keď deti vôbec niečo prejdu pešo alebo idú po schodoch, ale práve tieto vlastnosti, ktoré sú potrebné aj v bežnom živote rozvíja už taký ten nejaký hm cielený šport, hej, že tréning, dá sa povedať a mať nejakú tú tréningovú skupinu, trénera, kolektív, tímová práca, spolupráca, rešpekt aj voči autoritám, čo je ten tréner, ale presne to, čo sme teraz spomínali. Takže ja to určite odporúčam a presne ako si povedala, nie každý môže byť olympijský víťaz, nie každý aj chce byť vrcholový športovec, ale v nejakej tej fáze toho veku eh minimálne teda dokonca základnej školy je úplne ideálne, keď to dieťa absolvuje nejaký športový krúžok, športový tréning. >> Ale aj sebavedomie si to tým deťom môže zdvíhať. Môže. Samozrejme tam zase narážame na to, že nie každý má na to talent. A aj preto je veľmi dôležité nastaviť tie látky, že neporovnávať to možno s tým najgas talentovaným, ale porovnávať to v rámci eh tej osobnosti, tej osoby, že super, zlepšil si sa vďaka tvojej práci eh už eh v takých a takých parametroch, keď sa často testuje v rámci tých tréningov. Takže presne, aby tie decká potom zase nemali pocit, že oni sú nejak menej cenný len preto, že niekto je talentovanejší na to. Aj, aj to zas je nejaký negatívny jav, ale práve to je tá úloha toho trénera nájsť tých najlepších, najtalentovanejších, ktorí pri ktorých má zmysel naozaj už do toho profi športu a proste ich chystať na reprezentáciu, dajme tomu, ale aj v tých, ktorí možno ten talent nemajú nájsť eh nejakú tú motiváciu, aby to robili, aby sa zlepšovali sami a aby zažili presne to aj to sebavedomie, že ok, keď na sebe pracujem, tak sa zlepšujem. >> Takú tú radosť možno aj z toho športu, aby nevznikla. No ale čo teba vôbec ako toho 13 ročného chalana viedlo k tomu, že ty ideš na tréning eh v športovej chôdze? To mi povedz. [smiech] >> Bolo to cez atletiku. Ja som od 10 začal chodiť do atletickej triedy a atletika má tú super výhodu, že keď neviete v čom ste dobrí, tak skúšate všetko, lebo tam naozaj od tých úplne rýchlostných šprintov cez silové disciplíny odrazové až po tie vytrvalostné sa skúša všetko. No a mne vždy išli skôr tie vytrvalostné, takže bol to aj dlhší beh alebo tie vytrvalostné behy. No a keď sme si vyskúšali chôzu, tak som patril medzi tých lepších. som ani som nebol nejaký veľký talent, ale vďaka tej vytrvalosti, tej tomu predpokladu k vytrvalosti som to tam nejak ukráčal, kade ruka, stade noha na nejaké tretie, štvrté miesto, keď sme sa testovali. No a to bola pre mňa taká tá nominácia, že budem chodiť aj na preteky za školu, tie také súťaže družstiev, za klub. No a tým, že chôdza je trošku špecifická, tak náš tréner atletiky nám odporučil trénera Petra Mečera, ktorého sme už spomínali, že chalani, ja vám to tak neviem vysvetliť, tak choďte aspoň k nemu na pár tréningov, nech vám tú techniku vysvetlí, budete lepší, budete mať viac bodov v tých pretekoch. A tak som sa vlastne dostal k Petrovi Mečiarovi, čo by bolo v podstate asi len také nejaké presne pár tréningov. Vyskúšali sme si a dovidenia, ale Peter Mečiar bol, myslím, že veľmi dôležitý práve v tej mojej kariére v tom, že to bol absolútny nadšenec. No a doteraz je taký tom dobroslova zmysle fanatik, ktorý tú chôdzu mal rád a v podstate za pár tréningov nás fanatizoval. Takže ja som po pár týždňoch tréningu o inom nesníval, len že budem chodieť a [smiech] že pritom ešte možno dva mesiace predtým by som ani nevedel, čo to je. >> No vidíš, ako to tak môže vzniknúť. Ale ale povedal si teraz, že tá chôza je taká špecifická. Ona ozaj je, lebo keď sa na to lajk pozerá, tak eh je to taký nezvyčajný pohyb v podstate. Tak skús nám vysvetliť, že čo vytvára tú techniku a že prečo musí chodec ísť práve tak, ako ide. >> Tak eh paradoxne chôdza, tá športová je prirodzenejšia preť te ako beh. To možno málokto si uvedomuje, ale stále je to chôdza. A to, prečo je špecifická, to sú tie dve základné pravidlá, že musíme mať jednu nohu vystretú pri dopade, že musí byť dopnutá. No a keď chcete byť a druhé pravidlo je, že musí byť vždy jedna noha na zemi, ale to pri bežnej chôdzi tiež platí. Málokto chodí tak, že sa odráža. Ale ten rozdiel je práve v tom dopnutom kolene a v tom, že chcete byť čo najrýchlejší pri zachovaní toho kontaktu s tou podložkou aspoň jednou nohou, tak musíte predlžovať krok a musíte naťahovať ten krok. A tá rotácia v panvi, keď chcete natiahnuť ten krok, spôsobuje to, že že to vyzerá, že ako keby vrtíme zadkom. Ale ono to nie je žiadny neprirodzený pohyb napríklad v bedrových kĺboch. Veľa ľudí si myslí, že eh nás musia bolieť bedrové kĺby a či už mám umelý. Tak vôbec nie, lebo každý ten jeden krok, keď si ho rozoberieme, čo robí ten bedrový kĺb, tak je úplne rovnaký ako pri bežnej prechádzke. A v tomto je to vlastne ešte šetrenejšie ako som spomínal, že aj beh. >> Aha. Čiže tebe to alebo teda nielen tebe, ale všetkým športovým chodcom to asi ide tak prirodzene, lebo mne napadlo, že >> lebo zdalo sa to neprirodzené. Vieš, to sa zdá Lajkovi, keď sa na to pozrieš, že to je neprirodzené, že a ako ty ešte teraz hovoríš, že jedna noha na zemi, vystreté to koleno, že ako to ty môžeš niekde na 40 km vôbec dávať na to pozor, že toto musím urobiť, táto toto, tak? Čiže tá technika je tak v tebe už a vlastne prirodzená pre to telo. Čiže každý človek, keby som ja teraz začala, tak rýchlo isto tak isto pôjdem. Fakt musíš saú Áno. Áno. Ja to skúšam aj s deckami. Stačí fakt trošku zapojiť ruky, to ten taký powerwking a skúsiť vystreť to koleno aspoň trochu náznakom a zrazu človek zistí, že robí presne to isté, čo t čo tí normálni chodci. Je to úplne zakódované, takže nie je to nič také neprirodzené. Samozrejme, ten pohľad asi áno, že keď sa na to človek tak rýchlosti pozrie, aj tá frekvencia je veľmi vysoká. Ono sa to nezdá, ale my robíme vyše tri kroky za sekundu. Takže naozaj, keď chcete byť rýchli, tak pri behu vlastne naťahujete krok. Vy chvíľku letíte. Máte tam pri šprintoch vyše 2 m krok, ale keď chcete mať kontakt s podložkou, proste ten meter 120 je strop, kde sa dá dostať, aj keď ja som ešte vysoký, takže naozaj eh tie kroky boli dlhé, ale dá sa to spraviť len práve tým natiahnutím kroku, tou rotáciou panvy a potom človek zistí, že to je prirodzené. A tým pádom ja som sa už nezamýšľal nad technikou. To už na to nebol ani čas, ani by to nemalo zmysel. Samozrejme, keď som dostal tie terčíky a už som mal možno dva návrhy na diskvalifikáciu a tretí znamen na diskvalifikáciu, tak som musel niečo vedome začať meniť alebo sa musel nad tým zamýšľať. Ale ak ma ak to rozhodcovia akceptovali a považovali tú moju techniku za bezproblémovú, tak de facto na to človek nemyslí. Ako tým my sme už robili skôr na efektivite pohybu, ako na technike, že teraz, aby som dodržiaval pravidlá. Takže každý jeden milimetrík, aby bol čo najefektívnejší, čo najľahší. A na to som niekedy myslieval, ale skôr v tréningu už priom pretekoch to nikoho nezahují. >> Dobre, tak ja to vyskúšam. Eh a potom ti dám vedieť. Nafilmujem sa. >> Dobre, dobre. Budem sa tešiť. [smiech] To by boli dobré aj ilustračné zábery do tohto rozhovoru. Inak to máš pravdu. No ale ty si povedal, že hlava je dôležitejšia ako telo. Tak eh trošku nám to opíš možno z toho tvojho vnútorného pohľadu, že lebo to je šport, vieš a tam ide ako keby hlavne o to telo, ale samozrejme aj o to mentálne nastavenie. Ale ty ako keby si to mal tak, že tá hlava je fakt oveľa oveľa dôležitejšia. Tak čo si tá hlava myslí, keď už si za polovicou tej 50 na nejakom 30, 35, lebo to sa asi mení aj ten pocit, čo nevládze telo. Tak čo čo robíš so sebou? Alebo robil si so sebou, aby si fakt mohol pokračovať a vyhrať. >> Tam už to bolo dobré. To už išlo dole vodou. To už bol pomaly do finišu. Ale presne ako si to opísala. Telo je samozrejme základ. Môže byť hlava super odolná. Keď nemáte natrénované, tak to nedáte. Ale natrénované má skoro každý už v tých pretekoch a tam už naozaj potom rozhodujú tie detaily, čo človek z toho tela dokáže ešte vydolovať a ako možno prekonať tie svoje červené čiary a ísť cez ne. A tam je práve tá odolnosť tej hlavy dôležitá. Hlava je dôležitá aj na začiatku, lebo netreba sa zblázniť, treba dodržať nejakú taktiku, využiť tie skúsenosti a a čakať možno na tie správne eh správny okamih, kedy v podstate môže človek pustiť to telo a potom prichádza tá druhá časť, keď už telo samozrejme je na hrane a prichádza to presne po tom 35 na 40 km a vtedy už v podstate každý trpí. To nie je o tom, že teraz ja som si rozložil sily tak, že prídem do cieľa vysmiatý. >> Eh, ale už len to, že šľapete už tri hodiny, vyše tri hodiny, tak to telo už začína trpieť. A vtedy je práve tá hlava dôležitá, aby aby dokázala presvedčiť to telo, aby aby nerezignovalo, aby stále pracovalo. A vtedy možno už začína nielen hlava, ale aj srdce. takéto srdce bojovníka a a bojovať v podstate za ten úspech, za krajinu a podobne. >> A tak načo vtedy máš nejaké, pamätáš si ešte, že načo si v tom Riu trebárs myslel, keď už teda prišla táto fáza tej veľkej únavy a že už si teda vedel, že musíš mať srdce bojovníka. Čo si si tak povedal napríklad? Na čo si myslel alebo čo ťa ťahalo >> v Riu? To bolo veľmi špecifické. Ja som na nejakom 40 km sme dohnali konečne. Vždy tam bol nejaký únik a proste na 40 km sme sa konečne spojili. A ja už som bol tak presvedčený, že už sme všetci tak vyčerpaní, že to bude viac-menej vyčkávacia taktika, že kto to len vydrží, že už nebudú nejaké nástupy. No a vtedy nastúpil Australan Talent a ja som vtedy viac-menej rezignoval na boj o prvé miesto. Som si povedal, že keď nastúpil teraz, tak asi je na tom tak dobre, že už naňho nemáme. A sústredil som sa na boj o striebro. No ale až na 445 prišla taká myšlienka a vtedy mi ju vrodil môj bývalý tréner už vtedy Juraj Benčík, ktorý ma trénoval 11 rokov a bol tam už len ako divák v Rivu, tak mi zakričal proste, že mám naňho a že nech nerezignujem na ten boj o o zlato. A práve ten červk v tej hlave začal nejak tak eh zvažovať, uvažovať a prišla vtedy nejaká energia. Ja doteraz to neviem vysvetliť, že či to bolo naozaj nejak tá sila tej vôle alebo tá energia, ktorú všetci ľudia, čo to sledovali na Slovensku, ale tí ľudia, ktorí tam fandili. Naozaj neverím veľmi na posielanie energie, ale vted by som zažil niečo, že zrazu vo mne sa niečo prebralo, že že áno, ja mám na to zlato a idem za to zabojovať. A ale v podstate je to vtedy si už len tak človek hovorí nejaké tie ciele tie eh proste vydržať ešte toto kolečko po tú otočku a dám do toho všetko a po tej otočke už si poviem, že tak tam je ďalšia otočka, tak zase že zase to rozfázovať, lebo aj napriek tomu, že išlo o posledné možno 4 km, tak stále je to dosť veľa času a treba naozaj presviedčať stále neustále koncentrovanie to telo. tam nemôže proste ujsť tá myšlienka teraz niekde mimo, že idem rozmýšľať nad tým, že a čo budem potom hovoriť novinárom alebo niečo podobné, ale naozaj byť koncentrovaný na ten okamih a snažiť sa hľadať tie čiastkové cieličky, že pokiaľ ešte vydržať a a potom už keď sa približujem k tomu súperovi, tak tam už jednoznačne proste oči len naňho a a sťahovať a sťahovať. A potom naopak, keď už som toho Austrálana dobehol 2 km pred cieľom, tak zase klapky na oči a vedel som, že sa nemôžem ani obzrieť, že proste nemôžem mu dať žiadnu šancu a musím tam zase nastúpiť. Takže z tej únavy, z tej absolútnej už pocitu, že už idem na max, ešte spraviť ďalší stupeň, zrýchliť a toto všetko vlastne vďaka tej hlave a tomu srdcu sa dá vyťažiť a prekonať tú červenú čiaru, >> ktorú na tréningu nikdy neprekonáme ako športovci, ale práve v tých pretekoch, keď príde tá príležitosť, ju treba prekť. že absolútna prítomnosť a len jeden krok, druhý, tretí, štvrtý a takto ďalej. No a vlastne keď si hovoril, že ten tréner na teba zakričal a dodal ti takú ako keby energiu, že na to máš, na to máš, tak v podstate ty si ako keby vtedy uveril, vtedy vtedy si uveril v hlave a v srdci, že môžeš to dať a všetko sa v tebe nejak tak spojilo a si išiel a vyhral. >> Presne. Áno. Je to možné. Je to možné, že presne takto to bolo, že že bolo treba len dať toho červíka do tej hlavy, že že mám a presvedčiť sám seba najprv >> a už potom som mohol začať presviedčať ostatných. >> Hej. No ale ty si ako ja viem, neviem či to bolo v tom RU alebo predtým, ale ty si eh išiel pretekať teda na 50 km chôdze, ale ty si trénoval iba 40. >> Áno, to vždy. Uhm. No ale to ako alebo ty si nemal skúsenosť v podstate s tým, že ako to bude, keď pôjdeš 50 to ešte o 10 km viac a je to naozaj v tej poslednej fáze, o ktorej hovoríš, že je veľmi ťažká. Aké je to sa postaviť na ten štart s vedomím, že no ale ja len viem, čo sa bude diať do tej 40, potom už je to pre mňa neznáma. náročné, ale hlavne pri tej prvej, lebo to je také, ale zas pre mňa bola prvá taká bez tlaku, viac-menej som išiel do toho, že idem vyskúšať, či vôbec na to mám a a zistil som, že áno. A už potom tí ďalší viac-menej som mal tú skúsenosť, že ok, viem, že a zas ono to nie je, že 40 km na tréningu a stačí, ale de facto je to 40 km v týždni, keď spravím vyše 200 km. To znamená z nejakej únavy idem 40 a poobede ešte idem 10 až 15 km. Takže, takže v tom je ten tréning, že nie je to len úplne o tom, že musím si vyskúšať tú 50, ale skôr ide o to naozaj mať natrénované a potom k tej 50 zase tam príde tá super kompenzácia, že že dva týždne sa ladí forma, že sa nerobí už tak veľa kilometrov, už ako keby ten tréning klesá a človek z toho natrénovaného zrazu kumuluje tú energiu a už sa nevie dočkať toho štartu, že je to naozaj taká tá krivka, že hore úplná únava, ale natrénované a potom príde taký postupný pokles toho tréningu. Únava odchádza, prichádza energia a potom už sa nevieme dočkať, už nás pustí ten na tú 50 a proste už tá energia z nás eh srčí. Tak ono je to celé také sofistikované táto príprava asi. Ale ty si aj eh hovoril si, ja som to niekde čítala, že >> eh ty vieš, že keď máš tých 160 úderov pul, že vtedy je to ešte OK, ale že 170 už je také riskantné trošku. Čiže eh ty sa nejak aj musíš brzdiť, keď alebo musel si sa brzdiť, keď takto, že aj to je úloha toho športovca, že musí si sledovať tieto veci, aby tam nepadol v podstate, hej, aby to fakt aj došiel. Áno, to som spomínal, že tá hlava je dôležitá na začiatku, aby brzdila telom. >> Lebo tá 50 je síce relatívne rýchla, ono sa to nezdá, ale môj osoba, ak je niekde na úrovni 4 min 18 na km, čo kto beháva, tak eh ani ja tak teraz nebehávam tak rýchlo, ako som chodil 50. Ale stále je tam rezerva, lebo 20 bola po 4 minúty na km. To znamená, ja keby eh to prepálim, tak úplne v pohode. Zo začiatku sa tam prechádzam po 410, 415 na km a to by bolo možno tých 170 175 tepov a vyzeral by som úplne v pohode, že že vlastne netrpím, ale prišiel by 30 km a to by bola konečná. Takže presne v tomto je to tam sú dôležité tie skúsenosti a pozná to svoje telo, že kde je tá hranica a v tie prvej polovici alebo v prvých 30 km ju proste nehľadať, kde je tá hranica. Tam naozaj musí byť veľká rezerva. A aj preto ja som tú 50 skôr chodieval na svoje pocity a tie preteky začínali naozaj až po tom 30, 35 km. Dovtedy, aj keby ten súper vyrazí dopredu, tak by bola hlúposť proste ísť za ním, lebo viem, že síce by som ho dohnal, síce by sme mohli spolu ísť, ale na 30 km by som ho mohol tak zakývať a skončiť. >> Trošku aj strategicky >> je určite. Taktika je veľmi dôležitá. No ale ty si vyhral to Rio, eh, o čom si už veľa veľa hovoril a dokonca si povedal aj takú vec, že >> eh, ty už pomaly, lebo to bolo 10 rokov, je to dozadu, vlastne 10 rokov je teraz >> a eh že ty vlastne už ani nevieš, čo tam bolo skutočné alebo čo si si už s tým rozprávaním toho príbehu vytvoril. Tak to nechaj možno tak, ale ale povedz len možno také, že ty si si vôbec uvedomil, že v tej chvíli, keď si to vyhral, že že to to máš vyhraté alebo ti to dochádzalo až neskôr alebo čo možno v tom príbehu si ešte nepovedal v tých eh v tých pretekoch jasné, že človek vníma, >> vie, že vyhral, vie teší sa z toho neskutočne už tých posledných metrov, už s tou vlajkou, aj keď prechádza tou cieľ tým cieľom, tak proste vie, že áno, vyhral som olympijské hry, ale je veľký rozdiel vyhrať olympijské hry, vyhrať preteky, tešiť sa z toho a uvedomiť si, že je olympijský víťaz. To to boli úplne ako keby dve iné myšlienky, ktoré sa vo mne hm keď mi to docvaklo o pár desiatok minút neskôr, keď som vlastne prešiel všetky tými procedúrami eh Mixzóna a práve na tej dopingovej skúške, keď sme čakali, lebo tam kým sa človek dočká, že môže ísť na poskytnúť vzorku, keď to poviem slušne, tak eh som si čítal nejaké správy a vtedy som vlastne prvý titulok, čo som videl o tých pretekoch bolo, že Matej to olympijský víťaz a mne vtedy tiež eh úplne akože stiahlo hrdlo totál Ale slzy sa mi vyronili a vtedy som si uvedomil, že že nielen, že som vyhral veľké preteky, že som vyhral na olympiáde, ale že ja som sa stal olympijským víťazom a a vtedy naozaj to až tak úplne celé docvaklo. Aj keď ono to až ešte ďalej ďalej sa to nabaľovalo, keď som prišiel na Slovensko, privítanie v Banskej Bystrici. Vtedy si naozaj človek uvedomoval, že je rozdiel byť majstrom sveta a byť olympijským víťazom. >> No ale teba Živon aj trošku vyskúšal. takú neíú vec ael si veľmi sebolo určite ľahké ten biý pas eh ťa teda podozrievali, lebo tam ti vyšli nejak tie vzorky a >> eh napokon sa to všetko upratalo. Ty si si proste stál a naozaj si bol zbavený toho podozrenia alebo dokonca obvinenia, >> čo čo teda až mi mráz teraz prešiel. To muselo byť naozaj veľmi veľmi ťažké. Ty jak ako si to ty vtedy vôbec dokázal dať všetko, >> lebo to je taká fack a nespravodlivosť, vieš. Ako som >> ako som spomínal, že tie schodíky k tomu úspechu išli postupne, tak ja som bol pripravený na úspech, ale toto bola fakt, že facka. V sekunde sa proste zmenil ten svet a teraz z toho piedestálu niekde na vrchole zrazu padnúť niekde na súterén. Je extrémne náročné a veľa ľudí si to asi zažije. Asi nie takto na očiach, ale asi to zažíva veľa ľudí. A a naozaj to bolo extrémne náročné obdobie, čierne hlavne tie začiatky, keď som v podstate ani nevedel, že z čoho ma obviňujú, prečo ma obviňujú, však eh za to, že som mal nejakú horšiu krv len výsledky nejakého hemoglobinu, čo čo sa stávalo v mojej kariére často, keď som bol chorý, zranený, tak vždy proste tá krv sa zhoršila. Takže toto bolo najhoršie, že nevedieť taká tá neznalosť, ako sa obhájiť a čo vlastne odo mňa chcú. Keď už potom trošku do toho prišlo to rácio, eh spoznal som sa zopár ľuďmi, ktorí mi boli ochotní a schopní pomôcť, tak už zase sa to prekliklo do niečoho, do nejakých paralel toho športu, že ok, ani športovec som nebol nejaký talentovaný, ani by mi nenapadlo, že budem taký úspešný, tak eh a bojoval som tam na tej trati, tak budem teraz bojovať za svoje meno. A táto paralela mi tak potom dala tak sily, že ok, ideme na to. No a nehovoriac o tých mojich najbližších, ktorí boli pri mne. To bolo naozaj to to najcennejšie, tá opora. ktorá ma hnala dopredu a plus potom aj celkovo tá opora ľudí, lebo keď to už išlo von, keď sa to dostalo vlastne na verejnosť do médií, tak ja som čakal, že v podstate takmer všetci budú eh proti mne. Vieme, ako to je, že na Slovensku, keď sa vám darí, tak a nielen na Slovensku asi, ale že vás nosia na ramenách a keď sa vám nedarí, ešte si aj kopnú. A ja som bol na to pripravený, ale paradoxne prišiel opak. prišlo to, že 90% ľudí proste stálo za mnou, neverilo tomu a držalo mi palce a podporovali ma. A to bola pre mňa obrovská sprúha, že že idem do toho a zabojujem teda za očistenie svojho mena, ale de facto aj za tých ľudí, ktorí ktorých by to asi veľmi sklamalo, keby eh keby prídem o tú zlatú medailu, respektíve keby ma eh potrestajú za niečo, čo som neurobil. Vieš, ale hovorí sa tak, že človeku, keď sa takéto niečo stane a on musí naozaj byť bojovník a eh obhájiť vlastne svoju česť a svoje meno, tak eh práve preto, že tá situácia je tak veľmi nepríjemná a aj nespravodlivá, tak ona to človeka tak posilní, že nič dobré, čo sa mu stane, mu takú silu neprinesie aj do ďalšieho života ako takéto niečo, takáto skúška, lebo to bola veľká skúška. Bola, bola a 100% môžem podpísať, čo si povedala, lebo naozaj aj po deviatich rokoch je to deväť rokov odtedy, tak mám motýliky v bruchu a proste stále to prináša určitý stres a nie úplne pohodu a tie návrat tých myšlienok. Ale na druhej strane som si pár týždňov po tom prípade, keď už bolo definitívne po, povedal, že ja som šťastný, že bol ten prípad. A práve pretot to, že že som naozaj mi dodal toľko sily a toľko eh odolnosti do života, ako mi nedodali všetky tie úspechy, ktoré som dosiahol. Takže v tomto ja som rád, že sa to stalo, aj keď by som nechcel, aby sa to opakovalo, nedoprajem to nikomu na svete a prežiť si to. Ale keď sm