Doteraz sa to nepodarilo takmer vôbec. Príčina je jednoduchá. Machala v HS o reforme STVR

V tom rozhlase a televízii bude poriadok vtedy, keď tam budú všade profesionáli na svojich miestach.

Vy ste to zažili.

Ja som to tiež ešte zažil, ešte tú staršiu generáciu, kde naozaj bol ten profesionálny duch, kde bola tá etika žurnalistiky, kde sa to dodržiavalo.

Dnes to chýba a aby sme to naštartovali, to sú naozaj, že roky rokúce a zrejme nebudeme chcieť ísť tým štýlom, ako ide teraz v Maďarsku.

Pán Peter Maďar jednoducho natvrdo, na hulváta vypol verejnoprávne médiá.

Milí diváci, vítam vás v štúdiu hlavných správ.

Naším dnešným hosťom je generálny tajomník služobného úradu ministerstva kultúry Slovenskej republiky pán Lukáš Machala. Vitajte v štúdiu.

Ďakujem veľmi pekne.

Pán Machala, ja idem rovno na vec. Ja by som sa chcel opýtať, či teda máte nejakú informáciu, že na festivale Pohoda boli herci z národného divadla i napriek zákazu riaditeľky Národného divadla tam išli a niečo tam aj odohrali. Aký máte na to názor?

Čítal som to rovnako v médiách, že sa tam zúčastnilo niekoľko členov činohry Slovenského národného divadla.

To, aké interné príkazy dala pani generálna riaditeľka Ťapaková svojim zamestnancom, neviem.

Mňa len trošku tak udivuje, že oni stále sú v tej pozícii revolucionárov a stále hovoria, že nejaká kultúra je umulčiavaná a cenzúrovaná a neviem čo všetko im zakazujeme.

Tak teda za nás, za ministerstvo kultúry, môžem povedať, že určite sme im nikdy nič nezakazovali ani im zakazovať nebudeme.

Mňa len tak udivuje, že sú živení peniazmi z ministerstva kultúry a tej teda nenávidenej pani ministerky a mňa nenávideného, to im neprekáža. Akože tie peniaze im nesmrdia, akože, a v pohode teda môžu fungovať s nami a pod nami, ako keby, a na druhej strane sa hrajú na revolucionárov.

Tak mne to tam tak prichádza, že to je nejaká mierna schizofrénia.

Tak uhm, ďakujem za odpoveď.

Strategické riadenie. Poďme na to.

Pán Machala, NKÚ kritizuje chýbajúcu dlhodobú stratégiu rozvoja kultúrnych inštitúcií. Vy ste sa vyjadrili, že problém sú zlí manažéri. Aká je teda vaša konkrétna manažérska stratégia na ministerstve pre najbližšie obdobie?

Ďakujem pekne. Veľmi dobrá otázka.

Naozaj myslím si, že toto nie je problém len ministerstva kultúry. To je vo všeobecnosti problém slovenskej verejnej správy ako takej.

O verejnej správe máme naozaj veľmi veľký nedostatok kvalitných manažérskych typov, ktoré by vedeli veľmi efektívne narábať s verejnými financiami.

Práve preto sa Slovenská republika už dlhé roky potáca. Viac-menej nenapredujeme, pretože hlavným problémom sú ľudské zdroje a práca s ľudskými zdrojmi.

A to isté platí aj v rezorte kultúry.

Jednoducho, keď máme 29 inštitúcií, ktoré sú v priamej zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry a z tých 29 inštitúcií máte možno desiatich kvalitných manažérov a tí ostatní zaostávajú, tak potom musí zaostávať logicky aj práca tých inštitúcií.

A to teraz nehovorím nejako, že by som tých kolegov chcel nejako zhadzovať alebo niečo také.

Jednoducho s tými ľuďmi sa nepracuje dlhodobo a takisto aj tie rezorty nevytvárajú podmienky na to, aby vychovávali kvalitných manažérov v tých svojich špecifických profesiách.

Kultúra je o to horšie na tom, že to sú naozaj veľmi špecifické profesie, hej?

Či už si povedzme šéf napríklad takého súboru, ako je Sľuk alebo Lučnica alebo Úľuvo, ja neviem Slovenská národná galéria, musíte mať nejaké kompetencie aj v oblasti teda buď ľudovej kultúry alebo výtvarného umenia, ale samozrejme musíte mať aj tie manažérske zručnosti a tie chýbajú.

Mnohým naozaj chýba základná abeceda – ekonomická, právna.

Viete, to často musím my sa stretávame s takými vecami, ktoré sa naozaj by nemali stávať top manažérom a potom nastávajú chyby v tom riadení a potom príde Najväčší kontrolný úrad a urobí nejakú hlbkovú kontrolu fungovania týchto inštitúcií a zistí, že naozaj sú tam pochybenia v oblasti účtovníctva, v oblasti uzatvárania zmlúv, v oblasti verejného obstarávania, v oblasti nakladania s majetkom a tak ďalej a tak ďalej.

Takže je to veľký problém.

A my sme od začiatku, kedy sme prišli na rezort spolu s pani ministerkou a ďalšími kolegami, dmame na to, aby sme naozaj sa snažili posúvať systémovo tie reformy v rámci inštitúcie.

Napríklad posledného pol roka sme pripravovali nové zriaďovacie listiny a nové štatúty všetkých organizácií, ktoré platia od 1. júla pre všetky organizácie, kde naozaj podrobnejšie už povedané, aký je vzťah zriaďovateľa ministerstva, aký je vzťah tých rezortných organizácií, čo si môžu robiť tie organizácie sami a čo už má ako keby pod dohľadom ministerstvo.

Lebo doteraz to bolo tak, že ministerstvo bolo ako taký vychovávateľ v materskej škôlke, ktorý má 29 neposlušných detí a celý deň nerobí nič iné, len ich naháňa po triede a jedného teda upraca a ďalších 28 mu tam robia neporiadok.

Takže toto je asi hlavný problém tohto rezortu, ale nemyslím si, že len tohto rezortu.

Naozaj nad tým by sme sa mali zamyslieť, čo sa týka fungovania celého štátu a urobiť systémové opatrenia a poriadky, najmä čo sa týka ľudských zdrojov na všetkých rezortoch.

No tak určite to, čo aj hovoril pán prezident, že mala by byť nejaká vízia, tak aj v tomto by mala byť vízia.

Kedysi za socializmu si vychovávali svoje kádre komunisti a sa na tom ľudia smiali a dneska vidíme, že vlastne to bolo systémové opatrenie, ktoré asi je veľmi potrebné v tom.

Presne tak.

Ja si myslím, že každá správna firma a ministerstvo, musíme to brať tak, že tiež je to určitý organizmus alebo teda inštitúcia, ktorá by sa mala čiastočne správať alebo mal by mať tú štruktúru tak podobnú ako obchodná spoločnosť v mnohých veciach.

Taktiež keď chcete mať úspešnú obchodnú spoločnosť, nemôžete tam mať manažérov, ktorí sú neschopní a musíte si samozrejme vychovávať aj ďalších, lebo manažér po určitej dobe sa tiež opotrebuje a potrebujete ho nahradiť niekým kvalitným.

A to sa nám bohužiaľ minimálne v rezorte kultúry dlhé roky nedialo.

Tam boli v podstate väčšinou ľudia len preto, že sú kamaráti s niekým alebo že niekoho nejakým spôsobom poznajú.

No a to sa nám odrazilo potom v kvalite tej práce a naozaj chýbajú tie kádre, najmä v strednom veku a v mladšom veku.

Takže my sa snažíme zapracovať teraz najmä mladých ľudí, lebo na mladých ľuďoch by mal stávať tento štát do budúcnosti a aby nám aj neodchádzali teda do zahraničia, musia dostať príležitosť, takže my sa snažíme dosť veľa mladých ľudí zapájať do akcie.

Uhm. Ďakujem.

Opozícia vyjadruje obavy o bezpečnosť a evidenciu zbierkových predmetov v Slovenskej národnej galérii a Slovenskom národnom múzeu.

V akom stave sú skutočne tieto depozitáre pod novým vedením?

Tie depozitáre alebo celý fond zbierkový, ktorý máme v rámci ministerstva kultúry, ktorý činí niekoľko desiatok miliónov zbierkových predmetov.

Na Slovensku máme, keď teda zoberieme nielen štátne inštitúcie, ale aj tie, ktoré sú pod obcami alebo vyššími územnými celkami alebo aj súkromné, tak sú to dokonca, myslím, že skoro ideme až do stovky miliónov, čo sa týka zbierkových predmetov, čo je to naozaj kvantum.

My sme urobili taký ambiciózny plán a je to aj súčasťou programového vyhlásenia vlády, že sa pokúšame urobiť pasportizáciu zbierkových predmetov.

Mnohí si to vykladajú tým, že chceme teda popísať tie zbierkové predmety a potom si ako keby ukradnúť čerešničky a vytiahnuť to. Lenže viete, ono to tak mne to vyvolá dojem, že tí, čo to robili v minulosti, tak naozaj mnohé tie zbierkové predmety sú vyvezené do zahraničia a nenávratne sa nám stratili zo Slovenska, bohužiaľ.

To sa týka najmä numizmatických predmetov, všelijakých výtvarných diel, ktoré v podstate od začiatku 90. rokov až možno do takého roku 2020 naozaj bolo Slovensko systémovo vykradané, čo sa týka zbierkových predmetov.

Takže na to, aby sa to zastavilo a aby sme naozaj si uchránili aspoň to, čo ešte máme hodnotné, tak potrebujeme najprv vedieť, čo máme hodnotné. Lebo doteraz za 30 rokov od existencie samostatnej Slovenskej republiky sa nikto nepodujal na to, aby sme si vôbec spomenuli a popísali, aké zbierkové predmety máme, aké sú ich kvality.

A my ich teda nielen že popíšeme a budeme vedieť, koľko ich máme, ale budeme sa takisto snažiť ich kategorizovať.

A potom následne súčasťou tohto procesu je aj pripravovaná výstavba štátnych centrálnych depozitárov, kde ich na základe moderných poznatkov a samozrejme v súlade s modernými technológiami budeme aj patrične uchovávať pre ďalšie generácie.

Jasné. Ja som si myslel, že to je automatické, že keď napríklad Slovenskej národnej galérii odchádza šéf a prichádza nový, tak sa urobí nejaká inventúra všetkého, čo je tam. Asi je toho strašne veľa.

Nie je to až tak jednoduché, ale normálne bežne napríklad v obchode sa to robí, že sa urobí inventúra, alebo aj na vojne – keď som bol na vojne, tak sa urobilo, jeden odišiel, druhý počal.

Je to správny postreh – urobila sa inventúra a malo by to byť všetko v poriadku a ideme ďalej.

Len pri tých zbierkových predmetoch. V samotnej národnej galérii tam podľa mňa až taký problém by nemal byť, lebo oni naozaj aj tu tie zbierkové predmety majú celkom dobre uchované, minimálne teda vo vodných kasárňach alebo v tej hlavnej budove národnej galérie a majú ich celkom relatívne dobre popísané, ale tiež sú tam ešte nedostatky. Takže keď niekto, kto príde do novej funkcie a chce si všetko prejsť, tak mu to určite trvá niekoľko týždňov, kým si to vôbec len prejde tú kartotéku.

Jasné. Takže je toho veľa.

To chápem. Poďme teraz na reformu STVR a alternatívne médiá. Ako hodnotíte doterajšie fungovanie STVR po reforme? Podarilo sa naplniť ciele, s ktorými ste zákon schvaľovali?

To je veľmi dobrá otázka. Úprimne, kladiem si ju každý deň, keď idem, alebo každý večer, keď idem spávať. Včera sme mali napríklad zasadnutie Rady STVR a mám také zmiešané pocity z toho celého.

My sme v podstate do toho išli na akýsi podnet zastaviť tú jednostrannú propagandu, ktorá sa chrlila aj z verejnoprávneho RTVS vtedajšieho, a zmenou zákona sme očakávali, že príde aj zmena obsahu, zmena kvality žurnalistiky a nejakým spôsobom zvrátime ten trend z takého jednostranného posudzovania sveta v oblasti hlavných aspektov žurnalistiky hlavného prúdu.

Ako sa to podarilo?

No, ja si myslím, že keby sme to percentuálne mali ohodnotiť, tak sa to podarilo tak na 11 až 12 percent. Takže nepodarilo sa to podľa mňa zatiaľ takmer vôbec.

Ale tá príčina je veľmi jednoduchá a opäť sú to ľudia. Tá príčina totižto samotné systémové nastavenie v zmysle zákona alebo vytvorenie inštitucionálneho základu vám nestačí na to, aby ste urobili naozaj reformu v oblasti žurnalistiky, lebo tú robia samozrejme ľudia.

Áno. No a katedry žurnalistiky nám posledných 15 rokov chrlí absolventov, ktorí nemajú záujem robiť žurnalistiku, ale majú záujem robiť politickú agitáciu. A tým, že ju robia vo všetkých typoch médií, tak ani nemajú kde sa naučiť, čo to tá skutočná žurnalistika je, lebo skutoční novinári – vy ste tiež jeden z nich – jednoducho už nemajú ani silu vysvetľovať tým mladým, že ako to robia, to nie je celkom správne.

A na druhej strane tí mladí často ani nechcú veľmi počúvať, lebo majú taký dojem, že majú patent na rozum. Takže je to taká dlhodobejšia práca.

Ja som celkom rád, že v rámci tímu pani generálnej riaditeľky Slovenskej televízie pôsobí pán Peter Bohuš, ktorý je celkom uznávaný odborník na spravodajstvo a publicistiku v rámci televízneho prostredia a on sa snaží aj s ďalšími kolegami pomaly pôsobiť na tých mladých redaktorov, aby si uvedomovali, čo to je verejnoprávnosť, ako sa má robiť žurnalistika.

Tu nikto nejde lámať v podstate koleso dejín a teraz nejdeme, dá sa povedať, koalíciu nejako vyzdvihovať a opozíciu očierňovať. To asi nie je nikoho záujmom, lebo žurnalistika má byť objektívna a má hľadať pravdu. Ale najdôležitejšie je teraz naozaj vysvetliť tým mladým, aby hľadali tú pravdu.

No, a v tom je aj podstata toho, čo ste sa pýtali – či vlastne tá reforma je úspešná alebo nie je úspešná.

Ja sa stretávam s ľuďmi, ktorí skoro každý deň sa ma pýtajú, že a kedy už urobíte v tej televízii poriadok a kedy už v tom rozhlase bude poriadok.

No, v tom rozhlase a televízii bude poriadok vtedy, keď tam budú všade profesionáli na svojich miestach. Vy ste to zažili. Ja som to tiež ešte zažil – ešte tú staršiu generáciu, kde naozaj bol ten profesionálny duch, kde bola tá etika žurnalistiky, kde sa to dodržiavalo. Dnes to chýba a aby sme to naštartovali, to sú naozaj roky a roky a zrejme nebudeme chcieť ísť tým štýlom, ako ide teraz v Maďarsku pán Peter Maďar, že jednoducho natvrdo vypol verejnoprávne médiá.

A mne sa to celkom páči, že niekedy, keď to nejde, tak to treba...

Áno. Keď to nejde, tak to nejde, ako sa spieva v jednej pesničke.

Len to som chcel povedať, že viete, on to vypol, urobili to v podstate aj Poliaci – vtrhla tam polícia a zavreli tú poľskú televíziu na tri dni. Maďar vypol vlastne spravodajstvo tiež na nejaký niekoľko dní a púšťali len historické filmy maďarské.

Ale z Bruselu krík nebol. My sme len zmenili zákon a trošičku sme poupravili niektoré vertikály a už je extrémny krík a dokonca nám chcú kvôli tomu brať aj eurofondy.

Takže ten dvojitý meter, ktorý je vo vzťahu k obľúbeným politikom a obľúbeným politickým silám a neobľúbeným politickým silám, je v Bruseli evidentný.

Áno. Áno. Minule ste si avizovali, že by sa spravodajstvo malo dávať priestory aj alternatívnym médiám.

Kde je podľa vás hranica medzi legitímnym alternatívnym názorom a neoverenými konšpiráciami vo verejnom priestore?

>> Výborné otázky dávate. Toto je ale na veľmi dlhú diskusiu, lebo to je skôr taká filozofická otázka, by som povedal.

Viete, médiá hlavného prúdu nazvali všetkých, ktorí majú iný názor, že sú buď konšpirátori, hoaxeri, alebo v tom najlepšom prípade, že sú alternatíva.

No ja osobne alternatívne médiá vôbec nepovažujem za alternatívne médiá. Ja všetkých ľudí, ktorí pôsobia v priestore žurnalistiky, ktorá sa snaží naozaj hľadať pravdu, považujem za ľudí, ktorí sú jednoducho ešte verní tomu odkazu žurnalistiky, že hľadajú tú pravdu.

A keď to máme nazvať alternatívou momentálne k tomu hlavnému prúdu, k tomu mainstreamu, ktorý naozaj tvrdo propagandistický, no tak potom dobre, nazvime to alternatívou. Ja sa s takouto alternatívou stotožňujem, lebo je to ľudská žurnalistika.

Viete, s vami vediem normálny dialóg a nebudem sa báť, keď mi dáte aj nepríjemné otázky. Ale keď sa rozprávam s redaktormi, ktorí sú z toho hlavného prúdu, oni vám nedajú dohovoriť ani jednu vetu. To znamená, že všetky myšlienky, tok myšlienok vám popretrhajú tak, že v konečnom dôsledku sa ten recipient nič nedozvie. Ten poslucháč alebo divák z toho nemá nič. Je z toho chaos.

A ja kvitujem to, že ľudia, ktorí pracujú v takzvanej alternatíve, majú chuť naozaj hľadať tú pravdu a kultivovaným spôsobom prinášať tie informácie. A toto sa mainstreamu nepáči, pretože stráca poslucháčov a divákov.

>> Stráca značne – už iba 19%, ako sme počuli z najnovších prieskumov. Ste členom rady STVR. Ako vnímate výhrady, že televízia stráca nezávislosť a čelí politickým tlakom zo strany vládnej koalície?

Tak toto je taká veľmi zaujímavá vec. To k tomu aj ja by som ešte možno niečo povedal, ale hovorte teda.

>> Jasné. No, čo sa týka tých politických tlakov, tam máme my vlastne veľké výhrady aj zo samotného Bruselu. Kolegovia, ktorí sú na ministerstve kultúry aj na Slovenskej televízii a rozhlase, a aj teda hlavne kvôli mne, lebo to sa týka asi jednoznačne mojej osoby – že ako súčasť vedenia ministerstva kultúry, ako si môžem dovoliť sedieť aj v rade STVR a či to nie je politicky prepojené.

Tak tam by som chcel vysvetliť, že ako generálny tajník služobného úradu nemôžem byť politicky aktívny. Nie som členom žiadnej politickej strany. To, aký mám svetonázor, neznamená, že nejakým spôsobom vplývam politicky na niekoho ďalej.

A je to také trošku bizarné, lebo pri tvorbe toho zákona sme vychádzali aj z funkčných modelov v iných štátoch, napríklad Slovinci alebo myslím, že Nóri to majú takisto – že tiež majú členov exekutívy priamo v tých dozorných radách verejnoprávnych médií. A ono to má svoje opodstatnenie, lebo keď má gesciu ministerstvo kultúry nad médiami ako takými, tak by asi bolo aj celkom dobré, aby malo niekoho, kto naozaj aj dovnútra môže nejakým spôsobom vidieť, ako sa tvorí ten obsah a či tie médiá spĺňajú tie kritériá, ktoré si štát nejakým spôsobom nastavuje.

Takže ja v tom nevidím žiadne politické zámery z toho titulu zasahovania politického do vytvárania obsahu televízie. Skôr jedný aký taký politický obsah by to mohlo mať z toho, čo som povedal – že vlastne štát by mal mať dozor nad tým, kam dáva verejné zdroje. Keďže financie do televízie a rozhlasu sú z verejných zdrojov, sú to peniaze daňových poplatníkov a my ako štátni úradníci by sme mali kontrolovať, kam tie peniaze idú.

Už to nie sú koncesionárske poplatky, takže si myslím, že štát má to právo. Aj je tam nominant ministerstva financií v rade STVR, aby sme naozaj kontrolovali.

Včera sme mali dlhú diskusiu napríklad o licenčných zmluvách a o výrobných zmluvách pre Slovenský marketing Slovenského futbalového zväzu ohľadne výroby nejakých futbalových prenosov, pretože to boli drahé výroby a drahé zmluvy – drahé licenčné zmluvy za niekoľko miliónov €. A takmer tri a pol hodiny sme diskutovali o tom, aký to má efekt pre Slovenskú televíziu, pre divákov a pre slovenský futbal, povedzme.

A to sú naozaj veci, že keď tam nemáte tých ľudí aj z tých ministerstiev, tak my aj vieme rýchlejšie odkomunikovať smerom k vláde a ďalším orgánom, že akým spôsobom sa majú veci riešiť a naprávať. Takže ja v tom nevidím nejakú politickú ingerenciu nejakú veľkú.

A čo sa týka osobného nejakého zámeru, že by som prišiel do rady STVR a teraz by som tam chcel niekoho cenzúrovať a povedať, že „tento nemôže ísť na obrazovku a tento nemôže vysielať" a „toto budeme takto robiť" – ja som v televízii robil osem rokov. Ja si naozaj vážim žurnalistiku aj tvorivú činnosť a toto by som si nikdy nedovolil.

Napriek tomu, že mňa médiá vždy vykresľujú ako toho zabijáka, čo chodí s mačetou a všetko odsekáva, ako takého drsného typka, ktorý v podstate neznesie nejaký iný názor a robí si veci len tak, ako ho to napadne – tak určite to tak nie je.

Ale ja ďakujem zase mainstreamovým médiám, že ma tak vykresľujú, lebo robia mi reklamu zadarmo. Ja si myslím, že to je v podstate také štekanie spoza bučka, pretože ide tam do určitej miery o ovplyvňovanie verejnosti. Pretože vždy, keď nastanú tieto tlaky a tieto prehlásenia niektorých ľudí, tak Slovenská televízia dá von čísla a zrazu vidíme, že každý má rovnaké časy, každý je pozvaný do televízie na debaty. Čiže nie je to vyložene nejaká výkladná skriňa vládnej koalície.

Takže to je len taký môj dovetok k tomu, že ja to teda tak cítim zvonku a takže hovorím nejaké štekanie, brechanie zvonka.

Financovanie, fond na podporu umenia a konsolidácia – toto sú teda vážne veci, pretože ja si myslím, že v každom prípade peniaze sú až na prvom mieste všade. A keď niekomu, ako sa povie ľudovo, človek šľapne na odtlak, sa to povie, nie? Tak sú problémy.

Mnohé nezávislé kultúrne centrá a projekty dostali stopku alebo čelia finančným problémom pre zmeny vo FPU. Aký kľúč používate pri rozhodovaní, ktoré umenie si štátnu podporu zaslúži a ktoré nie?

>> No máte veľmi dobré otázky. Škoda, že máme len pol hodinu, lebo naozaj sú k veci a sú systémovo mienené.

Fond na podporu umenia – keď mám byť úplne úprimný – ja sa nestotožňujem s týmito verejnoprávnymi fondami. Ani s fondom na podporu umenia, ani s audiovizuálnym fondom, ani s fondom na podporu kultúry národnostných menšín. Pretože oni sa navonok tvária, že sú nezávislé, navonok sa tvária, že sú nejakým spôsobom by mali podporovať takéto kultúrne podhubie. Ale štát sa dobrovoľne pred myslím, že 12 a 13 rokmi vzdal akejkoľvek možnosti vytvárať štátnu kultúrnu politiku.

Pretože tie peniaze dlhé roky nejdú na projekty, ktoré by podporovali nejaké priority štátu. Tak ako ste povedali, aj keď v zákone napríklad o fonde na podporu umenia je definované, že 25% z toho z tej alokácie, z toho objemu peňazí, by štát si mal určiť, na aké priority to ide.

Ale žiadny minister kultúry pred pani ministerkou Šimkovičovou to nevyužíval.

Pani ministerka je prvá a naše ministerstvo teraz je prvé, ktoré sme zadefinovali vlastne priority kultúrne v oblasti teda štátu, v oblasti kultúry a aj to sme ich zadefinovali na môj vkus by som povedal tak dosť ešte aj vágne, pretože je naozaj treba aj dlhší čas, aby to takto malo byť aj naďalej, aby si štát naozaj vytvoril ten systém podpory tej štátnej kultúrnej politiky.

Čo to má byť?

Ja som sa rozprával s mnohými umelcami a mám naozaj niekoľkých priateľov, ktorí sú tiež vynikajúci umelci a všetci mi prízvukovali, že nepodporuje sa cez tieto verejnoprávne fondy naozaj kvalitné umenie. Podporujú sa všelijaké priemerné až podpriemerné kultúrne projekty, ktoré vytvárajú tie neziskové, mimovládne záujmové skupiny len preto, aby tie peniaze boli vyťahované z toho fondu a jednoducho, aby tí ľudia z toho žili.

>> A čo by sa stalo, keby táto organizácia alebo tie fondy boli priamo pod ministerstvom?

>> No kedysi to bolo takzvaný fond ProSlovakia, možno si to pamätáte. Ten bol vlastne pod ministerstvom kultúry.

A pán minister Maďarič, to je len klebeta, nemám to overené, takže dúfam, že to nezoberie osobne, že vraj rozhodol, že tie peniaze, ktoré sú v tom fonde ProSlovakia, rozhodí do tých verejnoprávnych fondov, lebo už ho nebavilo stále prijímať ľudí na ministerstve kultúry s rôznymi žiadosťami a jednoducho robiť takého, akoby dispečera tých peňazí.

V tomto smere sa mu ani veľmi nečudujem, lebo naozaj, keď tam mal v tých návštevách desiatky, čo asi mal, tak asi to musí byť aj celkom únavné a nie vždy asi aj také, že je príjemné, lebo samozrejme vždy tam idú ľudia s tým zámerom, že vytiahnuť čo najviac na ten svoj projekt.

Ale ten fond ProSlovakia v rámci ministerstva kultúry si myslím, že mohol fungovať, lebo mal tam kvalitné komisie, tam podporovali sa naozaj projekty, ktoré mali nejaký význam pre štát.

A toto tie verejnoprávne fondy teraz nie veľmi tak robia, lebo ten fond na podporu kultúry národnostných menšín, tam máte veľa národností, ktoré medzi sebou súperia o tie peniaze. V rámci národností máte potom ešte skupiny, ktoré medzi sebou súperia tiež o tie peniaze. Čiže mne to príde ako také mravenisko. Každý každého tam hrýze a v podstate trhajú sa tam medzi sebou a ten kultúrny efekt je tam malý.

Audiovizuálny fond. My máme pomerne malý trh audiovizuálny. To znamená, že tam je uzavretá skupina ľudí, ktorá medzi sebou stále spolupracuje a teda ja na bráchu, brácha na mne, aby som to povedal tak, akoby jemne.

A Fond na podporu umenia, ten bol poprepletaný tými neziskovkami, občianskymi združeniami a všelijakými nezávislými galériami a umelcami a tanečníkmi a hudobníkmi a jazzmanmi a neviem čím, kde mnohé tie projekty naozaj nevykazovali tú kultúrnu kvalitu.

Tu sa všetci, táto celá strana kultúrnej obce sa teda hneva, že my sme ich nejakým spôsobom odrezali a že teda sú teraz bez toho, čo majú robiť, a tak ďalej.

Ale povedzte mi štát na svete, ktorý financuje alternatívne umenie zo štátnych peňazí. Ja si neviem predstaviť, že Francúzi by to robili alebo ja neviem.

>> A tí by mohli teda majú k tomu blízko.

>> Áno. Ale tam tento model nie je takto. A tam niečo financujú municipality na určitej úrovni, ale väčšinou keď máte naozaj tvrdú alternatívu, čo sa tu posledných 10 rokov prezentovala ako kultúra, tak to sa nepodporuje zo štátnych peňazí.

Štát má podporovať prioritne rozvoj kvalitného umenia, kvalitných, ja neviem, maliarov, sochárov, hudobných skladateľov, spisovateľov. Ľudí, ktorí vytvárajú naozaj trvalé hodnoty. Nielen niečo také, že príde do súkromnej galérie 10 ľudí a pozerá sa na niekoho, ako drží v ruke dve sviečky a píše s nimi niečo po stene.

Hej. No toto nepovažujem za to, čo by štát mal podporovať ako prioritne. Pokiaľ by sme boli Švajčiarsko a máme naozaj alebo Nórsko a máme neúmerne veľa peňazí, no tak prosím, mohli by sme aj na takéto niečo dávať peniaze, ale prioritne si myslím, že štát by mal naozaj rozumne hospodáriť aj v oblasti kultúry.

>> Ale v princípe aj tí, čo majú tieto bohaté štáty, ani tí to až tak nerobia. Dobre si uváž, kam dajú tie peniaze.

V rámci konsolidácie verejných financií sa skloňovalo prepúšťanie v kultúrnych organizáciách. Už ste to trošku naškrtli v tej televízii a rozhlase. Na akých číslach ste momentálne a kde presne sa škrtá najviac?

>> Konsolidácia bola v podstate dôsledkom toho, akým spôsobom nám tu šafarila vláda Igora Matoviča, potom Eduarda Hegera, potom Ľudovíta Odora. To znamená, že tie verejné financie naozaj neboli v dobrom stave, keď táto vláda prišla k moci.

A toto si myslím, že trošku je taký nedostatok tejto vládnej koalície, že dosť slabo to vysvetlila aj občanom, že vlastne na základe čoho mali šetriť a prečo sa majú uskromňovať.

Druhá vec je, že akým spôsobom sa tá konsolidácia realizuje. Tam samozrejme mnohí máme tiež v rámci koalície nejaké výhrady, že by niektoré kroky mohli sa robiť efektívnejšie.

Osobne teda som zástancom toho, že viacej by som podporoval slovenský podnikateľský sektor, viacej by som dal dýchať tým ľuďom, ktorí vytvárajú tie hodnoty a nedusil ich nejakými zbytočnými nadbyčnými daňami a odvodmi. Ale to je samozrejme vecou diskusie a skôr vecou politického rozhodnutia, politických strán.

No a my sme museli k tomu kroku pristúpiť tak, ako k tomu muselo pristúpiť každé ministerstvo. Jednoducho dostali sme príkaz ministerstva financií, že takéto sú čísla. O 10% musíte jednoducho skrátiť svoje náklady vo všetkom, nielen v bežných výdavkoch, kapitálových výdavkoch, ale aj v mzdových.

No a v roku 24 sme v podstate začali tú konsolidáciu a v roku 25 sme ju na konci roka, myslím si, že úspešne ukončili s tým, že naozaj z rezortu tá štvrtina zamestnancov odišla, čo je pomerne veľké číslo.

Je to pomerne veľké číslo a tam sme už v podstate deklarovali aj ministerstvu financií, že z hľadiska ministerstva kultúry my už ďalej ísť nemôžeme, nevieme ani nepôjdeme, pretože už naozaj by to ohrozilo existenciu tých inštitúcií a aj kvalitu v podstate ich práce.

Takže teraz sme v podstate na takom optimue. Hovorím, že je to na hrane. Nemyslím si, že je to na hrane. Aj keď kolegovia možno z niektorých inštitúcií, ktoré riadili, povedia, že teda oni sú už poddimenzovaní. Ja si to nemyslím, lebo mám v podstate celkom dobrý prehľad o fonde ich práce a pracovného času, ako sa využíva.

>> Takže nie je to úplne také, že všetci by tam boli maximálne preťažení.

>> Sú profesie, ktoré naozaj sú preťažené a kde nám chýbajú odborníci, to naozaj, ale sú aj profesie, kde teda nie je to také tragické. Takže si myslím, že samotný rezort kultúry a tie inštitúcie budú vedieť žiť aj po tejto konsolidácii.

A tá konsolidácia možno bola dobrá na to, že konečne si tie inštitúcie uvedomili, že ten štát tiež nie je nejaké bezodné, že nemá dno.

Tak a jednoducho budú musieť sa zamyslieť nad tým aj do budúcnosti, lebo tie ekonomické parametre si nemyslím, že v najbližších rokoch budú lepšie. Eh, akým spôsobom začať hospodáriť tak, aby dodržali určitú kvalitatívnu úroveň a aby súčasne nemuseli už ísť do úsporných opatrení.

>> Jasné.

Zrušili ste inštitút kultúrnej politiky, teda analytický útvar Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, eh s odvolaním sa na šetrenie. Nebudú teraz v ministerstvo chýbať tvrdé dáta na dôležité manažérske rozhodnutia?

Myslím si, že nebudú, pretože Inštitút kultúrnej politiky, tie dáta, ktoré nám dodával, neboli ani tvrdé, ani žiadne iné, boli nepoužiteľné. Dovolím si to povedať ako človek, ktorý teda pracoval na viacerých manažérskych pozíciách aj v súkromnej, aj verejnej sfére. Aj som sa živil s vlastnou prácou.