David Lindtner: Ľuboš Blaha využil odvetnú funkciu slobody prejavu

Pán Lintner, redaktor aktualít Tomáš Kysel, zverejnil adresu alebo nejaké GPS súradnice nového domu, ktorý si kúpil europoslanec Ľuboš Blaha.

Ľuboš Blaha následne urobil zrkadlovú reakciu a zverejnil adresu tohto redaktora Tomáša Kysela aj šéfredaktora aktualít Bardyho.

Najskôr teda tu bol byt, potom popri byte sa našiel aj nejaký jeho dom, kde býva.

Ale mainstreamové médiá operovali tým, že to je iné, keď redaktor zverejní adresu neviem poslanca alebo politika, ako keď politik zverejní adresu ich.

Tak v čom je to iné?

Táto téma je pomerne rozsiahla.

Ja som sa snažil teraz detoxikovať sa v priebehu dvoch mesiacov od tohto mediálneho hnoja, ktoré produkujú tieto zločinecké mediálne syndikáty typu SME, aktuality a denník N.

Ale človek sa tomu nevyhne.

Bol som v kontakte s pánom poslancom Blahom, s ktorým sme túto problematiku preberali.

My sa tejto konkrétnej problematike venujeme prakticky od roku, kedy bolo vznesené prvýkrát obvinenie pre neoprávnené nakladanie s údajmi pánovi Bombicovi v súvislosti so zverejnením osobných údajov pani Hanzelovej.

Takže túto problematiku máme prakticky z právneho hľadiska absolútne vyriešenú.

Opäť tu však dochádza k tomu, že sú tu konkrétni vyšetrovatelia, konkrétni politickí aktivisti v talároch prokurátorov, ktorí nerešpektujú zákon, nerešpektujú ústavu, nerešpektujú elementárne právne zásady a princípy a preto prepínajú trestnú represiu a u vybraných terčov typu Bombíc toto konanie kriminalizujú.

A teraz, aby som to zhrnul vlastne, čo sa udialo, je potrebné to stále dávať do kontextu absolútnej nekonzistentnosti rozhodovacej činnosti prokuratúry.

To znamená, že prokuratúra aktuálne realizuje procesné postupy a kriminalizuje ľudí nie podľa nejakého právneho, skutkového a právneho základu, ale často záleží na tom, kto konkrétne konanie realizuje.

Čiže môžeme tu dať do komparácie niektoré trestné konania a to bude dôležité preto, aby ľudia pochopili, v čom je rozdiel a v čom rozdiel vôbec nie je.

Poviem teda na príklade pána Blahu a pána novinára.

Teda novinár je taký príliš slušný výraz, pretože slušní novinári by sa mohli uraziť.

Nazývajme ich mediálnymi propagandistami alebo dokonca môžeme použiť aj výraz, ktorý používajú často novinári a porušili tým prezumpciu neviny ľudí, ktorí sú trestne stíhaní.

Môžeme im hovoriť mediálni zločinci.

A to nie nevyhnutne v trestnoprávnom zmysle, ale v zmysle dajme tomu filozofickom, lebo zločinec nie je trestnoprávna kategória.

V trestnom zákone nepoznáte slovo zločinec, ale zločin znamená, že niekto činí zlo.

Čiže pokiaľ majú ľudia pocit, že sú poškodzované ich práva a to je jedno, či zo strany orgánov štátu alebo novinárov, tak majú absolútne plné právo hodnotovo označovať týchto ľudí ako mediálnych zločincov alebo prípadne justičných zločincov.

To úplne na úvod.

Kysel, teda tento mediálny propagandista aktualít, zverejnil bydlisko Ľuboša Blahu a zverejnil ho tak, že je absolútne identifikovateľné, teda kde má ten nový dom, ktorý si vzal na hypotéku, kde sa nachádza. Urobil screenshot vlastne katastrálnej mapy.

A aby som ľudí uviedol do problematiky, právna úprava na Slovensku je taká, že máme kataster ako verejný operát.

Už to, že je verejný operát, znamená, že štát má záujem na tom, aby dochádzalo k ochrane jednotlivých fyzických alebo právnických osôb, ktoré realizujú nejaký obchodnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah v súvislosti s nehnuteľnosťami.

Je to dôležité preto, že štát má záujem, aby niektoré údaje osobné boli dostupné širokej verejnosti bez akýchkoľvek komplikácií.

Preto sa to volá verejný operát.

A môžeme sa rozprávať o tom, či je správne uprednostniť záujem štátu na tom, aby si ľudia vedeli sami overiť, s kým prichádzajú do toho právneho vzťahu a od koho kupujú alebo komu predávajú nehnuteľnosť, alebo by mal štát uprednostiť záujem na tom, či je dôležitejšia tá ochrana osobných údajov.

V tomto prípade sa Slovensko ako jeden členský štát Európskej únie rozhodlo, že kataster je verejný operát.

Čiže sú tam informácie, alebo sa legislatíva... nie?

Nie, nie, nie.

To je dlhodobo.

My máme verejný operát.

Napríklad Rakúsko nemá verejný operát, čiže tam nemôžete z katastra nehnuteľnosti vy ako fyzická osoba na tri kliky z internetu zistiť, kto vlastne akú nehnuteľnosť má.

Respektíve neviete sa dopátrať k tomu, aké má tá konkrétna fyzická osoba osobné údaje.

To znamená meno, narodenie, trvalé bydlisko, prípadne dôvod na nadobudnutie, právny dôvod na nadobudnutie nehnuteľnosti.

Čiže Rakúsko má inú právnu úpravu.

Napríklad Chorvátsko má opäť verejný operát.

A tam sme videli, že keď zverejňujú vlastne nehnuteľnosti v zahraničí Chorvát v Chorvátsku, tak opäť sa k tomu môže dostať prakticky každý, pretože je to verejný operát.

No a tu sa dostávame k tomu problému, že prokuratúra v rámci poľovačky alebo v rámci kriminalizácie vybraných terčov používa dvojaký meter.

Na jednej strane kriminalizuje tých, ktorí sú nepohodlní.

V tomto prípade napríklad Daniel Bombíc, ktorého kriminalizuje za to, že zverejnil osobné údaje pani Hanzelovej.

No ale tie údaje, ktoré zverejnil Daniel Bombíc pani Hanzelovej, sú verejne dostupné a každý človek, každý občan si ich môže nahliadnuť voľne bez akýchkoľvek obmedzení, čiže oprávnene z internetu na katastrálnom portáli.

Dokonca sa tam nachádzajú údaje nad rámec toho, čo zverejnil pán Bombíc, pretože sa tam nachádza napríklad údaj o právnom dôvode nadobudnutia tej nehnuteľnosti, čiže či má tá osoba alebo nemá tá osoba úver.

Daniel Bombíc je jediná osoba ako fyzická osoba, ktorá takéto údaje zverejnila a je za to opakovane kriminalizovaná od roku 2021, čiže už päť rokov opakovane ho kriminalizujú.

O tomto jednom skutku teraz hovorím.

O tomto jednom skutku a ja sa potom dostanem ešte k tomu pánovi Blahovi.

To znamená, že my sme v tom čase, keď sme už zniesli obvinenie za neoprávnené nakladanie s osobných údajov pani Hanzelovej, podali sťažnosť.

Túto sťažnosť arbitrárne odmietol prokurátor Brenčič z Okresnej prokuratúry Bratislava 2.

Politický aktivista Sivko, ktorý je bývalý člen, vyšetrovateľ, teraz je na krajskom úrade vyšetrovania v Bratislave, s mimoriadne negatívnym vzťahom, zaujatý politicky a negatívne osobne zaujatý voči Danielovi Bombicovi, tak aktivisticky mu zniesol obvinenie aj za tento skutok.

My sme poukazovali na to, že to nemôže byť trestný čin, pretože tá skutková podstata je pomerne jasná.

Jasná pre ľudí, ktorí nie sú ideologicky zaujatí a ktorí používajú právo ako nástroj riešenia spoločenských vzťahov a hľadania materiálnej pravdy, čo sa nedá o pánovi Sivkovi ani o pánovi Brenčičovi, ktorý nám opakovane zamietal sťažnosť povedať.

Čiže, ale to len na – či chcete tým povedať, že tým, že využili, že nie je to trestný čin u Bombica, že na to sa spomínal redaktor Kysel, že to nebude nie, nie, nie.

To vám vysvetlím.

Tu ide len o to, že opakovane nám zamietli sťažnosť tým, že je rozdiel, že Daniel Bombic to zverejnil z rozsudku a nezverejnil to z katastra nehnuteľnosti, čo je absolútny právny nezmysel, pretože je úplne jedno, či dobodáte človeka nožom alebo ho zastrelíte, pokiaľ spôsobíte ten následok, ktorý spôsobíte.

Čiže to je úplne jedno.

Tých absurdít právnych, ktoré použil tak vyšetrovateľ Sivko, ako aj prokurátor Brenčič, je pomerne dosť.

A potom sa pýtame, či je to iba odborné zlyhanie, alebo je to zámer kriminalizovať konkrétnu osobu, pretože v iných prípadoch – napríklad v prípade, kedy tento propagandistický portál – myslím, že aktuality a mediálny propagandista Mikušovič z denníka N zverejnil vo svojom článku adresu Daniela Bombica v Anglicku, ktorá bola neverejná – sa dopustil jednoznačne. Respektíve je tam podozrenie, že sa dopustil tohto trestného činu, pretože použil osobný údaj a porušil tým zákon o ochrane osobných údajov, pretože použil údaj, ktorý nie je verejný. Ten sa nenachádza v katastri nehnuteľnosti a bol to údaj, ktorý nie je verejný, pretože on mal prenajatý byt.

My sme samozrejme, keďže sme chceli odpoveď aj od prokuratúry, ktorá má rozhodovať konzistentne v skutkoch a právne rovnakých veciach, poznať odpoveď – či budú stíhať pána Mikušoviča alebo nejakú konkrétnu osobu z denníka N.

Samozrejme, skončilo to tak ako všetky kauzy, ktoré by mohli vyvolať negatívny mediálny ohlas – a teda prokurátori a vyšetrovatelia to zamietli pod koberec.

S tým, že v tomto prípade sa jednalo o neúmyselné konanie, nedbanlivosť. Pán Mikušovič nevedel, bolo to vo verejnom záujme zverejnené a podobne.

Na otázku, ako to hodnotí – že to malo byť zverejnené vo verejnom záujme to uznesenie a prečo bola zverejnená iba jeho prvá strana – nevedel odpovedať. Samozrejme, pretože ten úmysel tam jednoznačne je – toho človeka diskreditovať, prípadne ho vystaviť nejakému tlaku v zahraničí.

Čiže máme tu dve veci.

Na jednej strane nedotknuteľný novinár Mikušovič – respektíve editor, ktorý to zvalil na Mikušoviča, Mikušovič na editora a podobne.

On okrem toho, že ich konanie sa dá nazvať zločinným – preto, že poškodzujú práva iných ľudí, diskreditujú ľudí, dezinformujú ľudí, dezinterpretujú realitu – je aj zbabelé.

Čiže ďalšou charakterovou vlastnosťou týchto mediálnych propagandistov a týchto investigatívnych – ja ich nazývam parazitov – je to, že sa zakrývajú za tých strážnych psov demokracie. Sú zbabelí tak ako sú zbabelí predstavitelia orgánov činných v trestnom konaní, ktorí páchajú trestnú činnosť alebo sú dôvodne podozrí z páchania trestnej činnosti pri zneužívaní svojich právomocí a zakrývajú sa za svoje uniformy alebo za svoje taláre.

No v tomto prípade teda – na jednej strane prokuratúra tvrdí, že to nie je trestný čin, tvrdí, že to nie je závažné konanie, tvrdí, že trestné právo má funkciu ultima rácio, čiže sa musí využívať iba v týchto hraničných situáciách.

U pána Bombíca používame tú istú argumentáciu a doteraz je trestne stíhaný.

Preto sme podali podnet na uplatnenie paragrafu 363.

Pretože generálna prokuratúra v prípade Bombica už raz rozhodla, že teda ten skutok, ktorého sa dopustil, nie je trestným činom, pretože neporušil konkrétnu povinnosť, čo je jedným z obligatórnych znakov tej skutkovej podstaty trestného činu – neoprávneného nakladania s osobnými údajmi.

Pretože ani zákon o ochrane osobných údajov, ani nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o ochrane fyzických osôb pri nakladaní s ich osobných údajov neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by ukladalo fyzickej osobe – čisto fyzickej osobe – nejaké povinnosti. Pretože tieto dva právne normy, ktoré vlastne ukladajú povinnosť konkrétnym osobám pri spracovaní údajov, sa týkajú buď fyzických osôb podnikateľov alebo právnických osôb podnikateľských, alebo napríklad verejných inštitúcií a ich zamestnancov, ktorí disponujú a spracovávajú osobné údaje.

A oni majú povinnosti tie údaje spracovávať tak, aby nedošlo k ich zverejňovaniu alebo sprístupňovaniu.

Aby ste rozumeli: túto povinnosť chrániť osobné údaje majú iba tí, ktorí prichádzajú do kontaktu s fyzickou osobou a tá im zveruje svoje osobné údaje.

Keď prídete do nejakého telekomunikačného operátora, uzatvárate s ním zmluvu, dávate mu súhlas na spracovanie osobných údajov – ale oni sú zodpovední za to, aby neunikli.

Rovnako keď idete na súd alebo na prokuratúru, oni spracovávajú vaše údaje.

Čiže iba oni sú povinní.

Akonáhle sa fyzická osoba – bežná osoba – dozvie nejaký údaj a zverejní to na internete, nie je to trestný čin, pretože tam chýba pojmový znak spracovania osobných údajov a porušenie konkrétnej povinnosti.

Predstavte si, že tak vyšetrovateľ, ako aj prokurátor okresnej prokuratúry Bratislava 2 Brenčič absolútne odignorovali tieto skutočnosti a vyfabulovali nový dôvod, pri ktorom uviedli, že on porušil to nariadenie Európskeho parlamentu a Rady, a použili tam stanovenie, ktoré síce hovorí o tom – ale hovorí o tom, ktoré osoby sú zodpovedné – a úplne odignorovali ďalšie ustanovenie.

Čiže selektívne si vybrali z toho nariadenia to, čo im vyhovuje, a úplne odignorovali ten kontext a ustanovenie, ktoré vylučuje tú trestnú zodpovednosť konkrétnej fyzickej osoby.

Čiže z tohto dôvodu sme sa obrátili na generálnu prokuratúru. A napriek tomu, že generálna prokuratúra aktuálne vedie doslova džihád proti koalícii – súčasnej politickej koalícii – a proti jej nominantom alebo osobám, ktoré konkrétnym spôsobom sú nejakým spôsobom naviazané – sme presvedčení, že v takýchto zásadných veciach bude mať generálny prokurátor inú možnosť iba toto zrušiť.

O to viac pán Lintner, že Ľuboš Blaha má ochranku, lebo sa mu vyhrážali smrťou. Videli sme, čo sa udialo pred dvomi rokmi premiérovi v Handlovej, takže to nie je sranda. Viete, to je k tomu rozdielu vlastne.

Stále tvrdím, že teda ten rozdiel tam nie je medzi novinármi a medzi politikmi, pretože sú to verejne činné osoby, ktoré teda buď sa dohodneme, že budeme zverejňovať takéto veci – ktoré si samozrejme ľudia môžu načítať sami – ale že budeme masírovať verejnosť tým, že je dôležité o týchto veciach hovoriť a nejakým spôsobom upriamovať pozornosť – či už na politikov alebo na novinárov – alebo nie.

Čiže, ale majme jeden meter.

Zachytil som aj pani europoslankyňu Ostryhoňovú, ktorá tiež mala pomerne kritické vyjadrenie k tomu, že čo si to vlastne Ľuboš Blaha dovolil – že zverejnil adresy a zverejnil vlastne byty – a že stojím za pánom Bardin, stojím za Kyselom a podobne.

No tak k tomu by som uviedol jednu vec.

Oni zásadne zabúdajú na jednu skutkovú okolnosť, ktorá rezonovala a ktorú tieto progresívne mediálne štruktúry a títo mediálni propagandisti zámerne vytesňujú.

Mali sme tu teroristický útok právoplatne odsúdeného teroristu za teroristický útok na predsedu vlády. Prvý a dúfam, že aj posledný teroristický útok na najvyššieho predstaviteľa štátu.

A pani Veronika Ostrihoňová akosi pozabudla, že rovnako predtým bol mimoriadne veľký politický mediálny tlak, mediálny hejt, mediálna diskreditácia predsedu vlády a to začalo ešte pred rokom 2018, kedy mu protestovali pred domom, kedy mu tam riešili šibenice a podobne.

Dôsledkom tohto, dôsledkom tej indoktrinácie tých jednoduchších ľudí týmito propagandistickými heslami, ktoré progresívna opozícia aktuálne deklaruje na týchto protestných zhromaždeniach, dôsledkom indoktrinácie takéhoto jednotlivca bol útok na život najvyššieho predstaviteľa štátu.

To znamená, že na jednej strane Veronika Ostrihoňová tvrdí, že je nepredstaviteľné, aby také útoky boli vedené. Ľuboš Blaha nezaútočil. Ľuboš Blaha urobil to isté, čo urobili oni – zverejnil ich bydlisko.

Na jednej strane to považuješ za neprijateľné z toho dôvodu, že vieme, aká tragická udalosť sa stala, keď došlo k usmrteniu dvoch nevinných osôb – jeden novinár a jeho snúbenka. A na druhej strane absolútne v tom istom texte, v tom istom výstupe úplne opomenie, že tu došlo k takémuto závažnému teroristickému útoku z dôvodu politickej orientácie, z dôvodu politických názorov na človeka.

Čiže v tom nie je vôbec žiadny rozdiel.

Takže sa opäť dohodnime. Buď zmiernime napätie a každý svojím vystúpením bude to napätie zmierňovať. Nebudeme propagandisticky ovplyvňovať jednu alebo druhú časť verejnosti, pretože tá je veľmi náchylná na to postaviť sa na jednu a na druhú stranu a budeme sa snažiť vlastným konaním prispieť k tomu, aby sme sa dostali na začiatok na zelenú luku a začali budovať tú spoločnosť odznova. Ale neprekvapil.

Aby sme sa vrátili k tomu Ľubošovi Blahovi. Budete podnikať právne kroky voči redaktorovi Kyselovi a redakcii Aktuality?

Eh, na toto vám teraz neviem dať odpoveď, pretože my nemáme tendenciu do niekoho útočiť. My sa snažíme tieto veci komunikovať v spoločnosti bez toho, aby sme vyvolávali napätie – to znamená čisto na právnej úrovni.

Ale aby som uviedol vlastne príklad, ja som presvedčený, že také osoby, ako je tento mediálny propagandista Kysel alebo títo takzvaní investigatívni novinári, ktorí nemajú vlastný životný príbeh, tak parazitujú na príbehoch ostatných a tieto príbehy dezinterpretujú, aby tým ľuďom, o ktorých píšu, škodili. Tak oni vlastne konajú úmyselne zrejme buď z vlastnej frustrácie alebo na základe nejakých pokynov, aby diskreditovali, defamovali nejakého koaličného poslanca. To je jasné.

Eh v tomto prípade však ani Kysel – teda tento novinár Kysel – sa nedopustil trestného činu. To je treba povedať. A potom ani Ľuboš Blaha. Nikto sa nedopustil trestného činu. Ani Bombíc, ani Blaha, ani Kysel. Nikto, kto zverejňuje osobné údaje, ktoré sú verejne dostupné.

Pretože ja chápem, že vaši sledovatelia používajú racionálne myslenie, majú kritické myslenie a rozumejú rozdielu. Možno si toto pozrie nejaký fanúšik progresívnej koalície. Progresivizmus ako myšlienkový koncept – to je myšlienkový koncept. Čiže, ale možno pár ľudí pochopí, ak sa otvoria a pochopia ten rozdiel.

Ak máme verejný operát, nemôžete vy niečo zverejniť, čo štát zverejnil?

Vy môžete zverejniť iba niečo, čo nie je verejné. Prvá vec. A sprístupniť môžete len niečo neoprávnene, čo ešte nie je prístupné. Ale keďže kataster je verejný operát, verejne zverejňuje a verejne sprístupňuje, tak vy už nemôžete sprístupniť sprístupnené.

Jednoduché aj pre jednoduchších progresívne uvažujúcich občanov pri všetkej úcte, pretože tieto základné rozdiely títo mediálni propagandisti, títo mediálni zločinci nehovoria a potom samozrejme tá spoločnosť sa polarizuje, je tu napätie a to poškodzuje nás všetkých, lebo tá spoločnosť sa rozpadáva.

Ale prečo potom bolo tak dlho ťahané to v prípade Zuzany Kováčiš Hanzelovej tento jeden skutok?

No, to je Bombíc, pretože Bombíc sa spájajú so Smerom a treba útočiť na Smer. To som vám povedal, generálna prokuratúra teraz robí všetko preto, aby kriminalizovala predstaviteľov alebo osoby, ktoré sú nejakým spôsobom mediálne komunikované ako spojenci politickej koalície teraz.

Čiže oni prepínajú tú tresnú represiu. Generálna prokuratúra, prokuratúra – na základe toho je monokratický orgán. Čiže funguje aktuálne veľmi nebezpečne, pretože to narúša princípy právneho štátu ako taká predĺžená ruka opozície a zneužívajú to trestné právo na kriminalizáciu tých vybraných terčov.

Vlastne sa pokračuje v tom trende, ktorý nastúpil v roku 2020. A teda bez toho, že tam nie je žiaden skutkový ani právny základ, fabulujú nové dôvody stíhania. Dokonca tento prokurátor Brenčič alebo Sivko idú až tak ďaleko, že používajú analógiu v trestnom práve hmotnom. To znamená, že oni používajú trestný zákon a pokiaľ trestný zákon nejaké ustanovenie neobsahuje, oni si ho doplnia, čo je absolútne neprípustné.

Toto robila nacistická právna filozofia. Nechcem ísť až tak ďaleko, ale to je pre znalcov práva absolútne niečo nepredstaviteľné a oni to aplikujú. Čiže keď už nevedia, ako von z našich argumentov, tak použijú nejakú analógiu aj v trestnom zákone.

No a čiže, aby som sa vrátil, ani pán Kysel, ani Blaha, ani nikto, kto bude používať tieto údaje, nemôže byť trestný, pretože teraz si tu sadneme a vygooglíme si kohokoľvek. Potom tam nastupuje tá etická, morálna rovina a podobne.

A zachytil som, že to je pomerne zaujímavé – samozrejme ten právny sofizmus, alebo ja to nazývam právny sofizmus, ale je to vlastne propaganda. Akonáhle poukáže niekto, ako Ľuboš Blaha, na dvojaký meter, alebo teda nastavím zrkadlo vlastného konania, v prípade Ľuboša Blahu použil iba odvetnú funkciu slobody prejavu, použil ten istý nástroj, ktorý použili oni proti nemu, tak je potrebné povedať jednu vec, že tam nie je žiadny rozdiel medzi tým, čo urobil Kysel a tým, čo urobil Blaha.

Oni hneď prišli s nejakým sofizmom, že ideme vysvetľovať, v čom je to iné.

V čom je to iné? No tak tvrdia, že je to iné v tom postavení – že na jednej strane je novinár a na druhej strane politik. Tak si to rozoberme.

Oni tvrdia, že novinár je súkromná osoba. Novinár nie je súkromná osoba, pretože zasahuje do verejného priestoru, ovplyvňuje verejnú mienku a aktuálne títo mediálni propagandisti, tieto zločinné mediálne domy jednoznačne formulujú tú verejnú mienku na základe nejakých politických preferencií.

Čiže neformujú ju smerom k tomu, aby ľudia kriticky uvažovali, ale robia politickú propagandu.

To znamená, že nemôžeme ich vylúčiť z toho, že sú tu osoby verejného záujmu.

A ja mám za to, že keď oni sa zakrývajú za to, že sú strážne psy demokracie, samozrejme čo je lož, pretože strážny pes demokracie znamená, že bude objektívne informovať verejnosť a nebude ju dezinformovať.

A teraz ja som za to, že pokiaľ politici musia čeliť nejakej kritike alebo vyššej miere záujmu o vlastné osoby, či už majetkovým pomerom a tak, tak z akého dôvodu, keďže majú politici dosah a formujú verejnú mienku, z akého dôvodu tomuto nemôžu čeliť novinári?

Veď novinár ovplyvňuje verejnú mienku alebo dezinterpretuje realitu ďaleko s väčším, často dosahom, ako to robí politik. Respektíve minimálne rovnakým dosahom, čiže má rovnaké spoločenské postavenie.

Takže my všetci občania by sme si mali dať veľký pozor na to, akým spôsobom žijú títo novinári, títo propagandisti, títo mediálni zločinci.

Ja si to môžem dovoliť tvrdiť, lebo ja s týmito mediálnymi zločincami sa konfrontujem či už na trestnoprávnej úrovni alebo dokonca na úrovni ochrany osobnosti.

Inak všetkých pozývam, teraz budem mať spor. Podal som žalobu na ochranu osobnosti na mediálneho zločinca Petra Kováča zo Sme, ktorý o mne šíri lži prakticky systematicky už niekoľko rokov. Takže budeme mať možnosť konfrontovať sa s tým, ako sa vysporiada súd so lžami, ktoré produkuje takýto chránenec.

No a vlastne to znamená, že zastávam názor, že či už politik alebo akákoľvek súkromná osoba má právo vedieť, odkiaľ čerpá finančné prostriedky novinár, pretože prečo sa aktivizuje v prospech jedného alebo druhého politického spektra a má také isté povinnosti zniesť primeranú mieru kritiky alebo primeranú mieru záujmu o svoju osobu. Teda kde bývate, odkiaľ máte finančné prostriedky a tak, aby človek vedel identifikovať, či ten novinár je objektívny alebo to je mediálny propagandista a zločinec.

Čiže absolútne žiaden rozdiel medzi politikom Blahom a novinárom Kyselom. Dokonca by som povedal, že novinár Kysel ako mediálny propagandista progresivistickopolitického spektra musí zniesť tiež otázky, odkiaľ čerpá finančné prostriedky, akým spôsobom financoval svoje nehnuteľnosti a tak ďalej.

Čiže odvetná funkcia prejavu je v poriadku.

Oni tvrdia, že novinár Kysel povedal, že to bola nedbanlivosť, že oni nevedeli, že to nebol úmysel. No tak to je typický zbabelý prístup, aby som sa postavil a povedal, že dobre, tak čerpal som odtiaľ a čerpal som z katastrálnej nehnuteľnosti. Veď prečo sa bráni tomu, že to povedal?

Samozrejme, ak by bol korektný a hrali sa na skutočné etalóny morálky a etiky, no tak potom si povie, že načo zverejňuješ adresu konkrétne, ale samozrejme tú adresu máte, každý z nás má adresu proste na tom internete, na tom verejnom katastrálnom portáli.

Čiže o tomto sa nebavme, ale pokiaľ oni sa stavajú do role morálnych autorít, no tak potom si musia tú medicínu okúsiť sami.

Čiže Ľuboš Blaha postupoval úplne legitímne a tiež nepostupoval v úmysle poškodiť ho. On postupoval v úmysle ukázať verejnosti, že keď oni takýmto spôsobom komunikujú voči nám, tak my máme rovnaké právo informovať verejnosť o tom, ako žijú novinári, ktorí robia mediálnu propagandu.

Áno. Čiže to je úplne rovnaké a to isté s tým úmyslom. Čiže úmysel Ľuboša Blahu nebol taký, ako mu predstierajú a úmysel Kysela bol samozrejme diskreditovaný. Čiže v nejakej trestnej rovine niečo riešiť. Je to skôr od -- Áno.

Veď ale toto je tá podstata, toto je tá podstata, že tie situácie sa dramatizujú. Ešte raz a naposledy jednoducho máme verejný portál. Všetci si môžeme tie údaje, ktoré sú tam.

Samozrejme, pokiaľ by sa jednalo o údaje typu zdravotná dokumentácia a podobne, tak samozrejme tam už ideme za čiaru a tam sa jedná o osobné údaje, ktoré sú chránené a ktoré nemôžete vy verejným právne čistým spôsobom získať. To by bola iná rovina.

Čiže toto nie je trestnoprávny spor. Toto je spor progresivistického myslenia a myslenia, ktoré zastáva napríklad Ľuboš Blaha. To znamená a ten koncept myslenia, poviem vám taký príklad, to ma tiež zaujalo.

Inak som nešťastný, zase som musel do toho spadnúť a čítam tento toxický obsah, respektíve posielajú mi a reagujem naňho, lebo ja sa snažím vyhýbať týmto toxickým konzumáciam informácií. Ale zachytil som, niekto mi poslal to v súvislosti s tým, čo to je vlastne to toxické progresivistické myslenie, ako to títi ľudia majú nastavené a ako tým toxikujú verejnosť a indoktrínujú tým pohľadom na svet aj ostatných.

Tá poslankyňa taká, tá Meserová, Mesnerová.

Áno. Taká áno. Také okuliare má. No ako ten z tej rozprávky. No a to je úžasné inak sledovať to myslenie, tú proste neviete sa do toho vžiť, lebo nepoznáte vlastne pozadie toho, kde ten človek vyrastá, akú má rodinnú anamnézu a tak. Čiže neviete pochopiť, ako sa môže niekto takto správať, ale to pri všetkej úcte.

Tak úžasné bolo, že som zachytil, že bola v nejakom rozhovore u tohto propagandistu Mikušoviča, mimochodom myslím z denníka N a kritizovala vlastne železnice, stav železníc a potom kritizovala vlastne dotovanie leteckej linky z Bratislava Košice.

Inak úžasná vec, ako veľmi to pomáha, pretože máme tam aj nejakých klientov, chodíme tam na Ústavný súd a tak, čiže OK, ale nechcem do toho. A teraz ona to pomerne masívne kritizovala tú linku a potom sa jej tento Mikušovič, čo som bol prekvapený, lebo veď on je propagandista, čiže on propaguje túto progresívnu vec, mi prišiel pomerne normálnejší. No mne nepríde, ale dobre, ja ich nesledujem a ja sa tomu vyhýbam, pretože oni sa stávajú do role všemohúcich a vševedúcich a to mi dosť neimponuje.

A on sa opýtal teda, že či ona tiež letí tým lietadlom, či používa to lietadlo. On že málo. A keď ho využíva, tak sa na seba strašne hnevá.

[smiech] Chuďatko. Si predstavte, že... A viete, čo je problém?

Že takýmto spôsobom uvažujú aj progresívne orientované orgány činné v trestnom konaní a niektoré súdy, že takýmto spôsobom zbavujú trestnej zodpovednosti. Ja teraz nehovorím o trestnej zodpovednosti vo vzťahu k tomu, ale celkovo to myslenie, že povedia, že tam nie je úmysel. To si vymyslia, to si vyfabulujú, lebo ten úmysel sa skúma z tých objektívnych skutočností.

Čiže oni majú obrovskú možnosť vlastne tliachať čokoľvek. A to ako keby som povedal, že ja pravidelne kradnem, ale viete ako ma to mrzí. Mňa to strašne mrzí a ja sám pred sebou sa hanbím. Aha, tak vy sa hanbíte, tak je to v poriadku.

Čiže musíte sa, keď sa dostatočne hanbíte, tak vás vlastne médiá pasujú do role tého očisteného verejnosti, tej osoby, ktorá si priznala vlastnú chybu a vlastne netreba voči vám vyvodzovať žiadnu zodpovednosť.

To je ako kauza pani Šimečkovej.

Áno.

To ja neviem, čo robí generálna prokuratúra pri všetkom úseku presumpcie neviny.

Tam nemáme žiadnych kajúcnikov. Tam sú materiálne dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že došlo zrejme k spáchaniu trestného činu a treba to dôsledne prešetriť.

Kde sú tie médiá? Kde je začaté trestné stíhanie, kde je prípadne ďalší procesný postup?

Ale veď to bola nedbanlivosť, to bola účtovná chybička a podobne. Pamätáme si 2020 – stačil jeden kajúcnik, ktorý povedal vec, ktorá nebola ničím overená, a ľudia skončili vo väzbe.

Takže toto bolo úžasné sledovať. Treba to verejnosti teda komunikovať: počúvajte, keď budete mať nejaký problém, či už je to problém morálny, etický alebo trestnoprávny, treba sa postaviť pred kamery a povedať, že vás to mrzí a že vám síce páchate tú trestnú činnosť, ale vám to je fakt nepríjemné a hneváte sa sami na seba.

Takže to je taký odkaz ľuďom. Na jednej strane je to vtipné, na druhej strane je to smutné, že tá spoločnosť žije v takomto toxickom nastavení.

A vlastne sa potom vrátite k tomu, že všetky tie sociálne bubliny – či sú to justičné orgány alebo orgány činné v trestnom konaní alebo akákoľvek sociálna bublina, v ktorej sa pohybujete – tak vlastne generujú po určitom čase toxické prostredie, ktoré vás nivelizuje a vy na to, aby ste v tom prostredí prežili, musíte začať klamať a musíte začať od seba, čiže klamať sám seba, aby ste dokázali v tom prostredí sa nejakým spôsobom presadiť.