7 dní v kocke: EÚ skončila s hanbou v detskom kútiku

Sedem dní v kocke, EÚ skončila s hanbou v detskom kútiku. V rubrike Daga Daniša sedem dní v kocke, zo dňa 13. novembra 2026 komentujeme hlavné témy týždňa. Rusko, Ukrajina, Spojené štáty. Prehľad začneme dvoma správami. Dobrou a zlou. Dobrou správou je obnovenie mierových rokovaní o Ukrajine. Budú zložité a bolestivé, ale ozvali sa aj optimistické hlasy. Dokonca zo strany Ukrajiny, ktorá vidí šance na dohodu. Zlou správou je, že Európa na rokovania chýbala. Delegáti z Európy pricestovali do Abuí. Chceli zrazu rokovať s Ruskom. Vraj preto, aby nechýbali za stolom a nevypadli z veľkej hry. Pri tejto veľkej hre nejde len o vojnu na Ukrajine, ale aj o prípadné dohody veľmocí Spojených štátov, Ruska a Číny. Európski lídri sa prebudili z Remot a usúdili, že na svetovej scéne nemôžu chýbať. Nuž môžu. Organizátori rokovaní európskym komisárom oznámili, že sa s ich účasťou neráta. Poslali ich na chodbu. Inými slovami, dali im do rúk vedierko s hračkami a vyprevadili ich do detského kútika, aby sa trochu pohrali, kým budú dospelí pracovať. Potom o pár dní si to komisári vynahradili na zasadaní EPC. Ak neviete, čo tá skratka znamená, o nič ste neprišli. Nikto to nevie. S výnimkou tých, ktorí tam musia chodiť. Vážení priatelia, to, čo sa odohralo v Abuí, nie je len zlá správa. Pre Európu je to diplomatická katastrofa a môže si za to sama. Roky pracovala na tom, aby boli jej vzťahy s Ruskom nenapraviteľné. Heslom dňa bolo nijaké rokovania, boj a porážka Ruska. Popritom pracovala na tom, aby boli jej vzťahy s Čínou a Spojenými štátmi chladné. Výsledok. Rokovalo sa o Európe bez Európy. Presnejšie, Európu na rokovaní zastupovalo Rusko na jednej strane a Ukrajina so Spojenými štátmi na druhej strane. EÚ sa do zostavy nezmestila. Témou pritom nebola len Ukrajina. Ako to naznačovali traja zúčastnení, veľkou témou je Európska bezpečnostná architektúra, teda nový bezpečnostný poriadok pre Európu. Dohody majú dať bezpečnostné záruky pre Rusko aj bezpečnostné záruky pre Ukrajinu a zároveň majú zohľadňovať záujmy Američanov v ich protektoráte v Európe. Na vyššej úrovni sa pracuje aj na tichých dohodách medzi Spojenými štátmi, Ruskom a Čínou. Nie, nemajú to byť spojenecké dohody. Hybridná vojna pokračuje. Majú to byť bezpečnostné dohody, ktoré určia podobu globálneho poriadku. Európa správne pochopila, že svojou politikou zákazu rokovaní sa vyradila z hry. Hlási sa, chce naskočiť na vlak a nejako to už nejde. Rusko jej odkázalo, že zatiaľ na rozhovory s lídrami EÚí dôvod. Možno neskôr. Zrejme s tým, že pri táraní európskych komisárov budú zúčastnení hlasno zývať. Pre nás Európanov je to krutý stav, no je pochopiteľný. Varovali sme predtým roky. Zakazovať si rokovania, nadávať Rusom do zločincov, bombardovať územie Ruska s nasadením európskych zbraní, vychovávať verejnosť k primitívnej protiruskej nenávisti a potom sa vtierať do rokovaní s Ruskom. To pôjde ťažko. Abu Zabi ukázalo ešte jednu vec, ktorá mnohým unikala. Veľké preskupenie síl. také, ktoré Európu posúvajú na perifériu. Európski lídri trochu zaspali dobu. Ušlo im, ako sa svet zmenil. Časy, keď bola Európa v strede javiska svetových dejín, sa skončili. EÚ je americký bezpečnostný protektorát, pričom jeho váha upadá. Čína za posledných 20 rokov vyrástla na najväčšiu svetovú ekonomiku v reálnom HDP v Parite kúpnej sily. Rusko sa zotavilo, stalo sa najväčšou európskou ekonomikou. Predbehlo Nemecko. Spojenectvo týchto dvoch veľmocí z nich robí hegemóna euráijského kontinentu. Silou, ktorá to brzdí, sú Spojené štáty a ich mohutný finančný a jadrový arsenál na území Európy. Preto sa s európskymi vyjednávačmi veľmi neráta. Iste patrí sa ich vypočuť. Časom ich asi prizvú za stôl. Pokúsia sa identifikovať ich zmätené postoje. No nebudú ich vnímať ako super ťažkú váhovú kategóriu. Bude to návšteva rokovacej miestnosti pre tých z detského kútika. Európa sa tento týždeň dozvedela, kde je jej miesto na chodbe a na čakačke. EÚ má trpezlivo čakať, kým ju pozvú na rokovania o európskom bezpečnostnom poriadku. Ak sa chce Európa z tohto potupného stavu vymaniť, bude si to žiadať veľa obratnosti a veľa politického realizmu. Riešenia existujú. EÚná veľmoc s 500 miliónovým vnútorným trhom. Počtom obyvateľov prerástla Spojené štáty. Ekonomickou silou reálny HDP sa im môže vyrovnať, ak reštartuje voľný obchod a rozvoj. Európska diplomacia môže mať svoju váhu. Chce to len viac suverénneho uvažovania a viac suverénnej politiky namierenej na presadzovanie európskych záujmov. Čiže chce to odchod prispatých progresívnych kádrov do dôchodku. najlepšie predčasného. Kimbo originále >> Kimbo. >> Fico versus Merc. Pri EÚ ostaneme aj v druhom bode prehľadu. Dosť vážne jej hrozí, že v podobe, ako ju poznáme, zanikne. Úniu čaká finančný rozklad a následne úplná strata verejnej podpory. Nemecký kancelár Merc prišiel s nápadom, ktorý by bol pre krajiny ako Slovensko pohromov. Merc žiada trvalé financovanie Ukrajiny, nielen na budúci rok, ktorý si vyžiada ďalších 45 miliárd €. Trvalé financovanie má pokračovať aj po roku 2028 a má byť súčasťou rozpočtu EÚ. Nijaká krajina si nesmie uplatniť výnimky. Nikto nesmie povedať, že sa k ručeniu pre úvery nepripojí, ako to urobili Slovensko, Česko a Maďarsko pri nedávnej 90 miliardovej infúzii pre Ukrajinu. Ak sa to nepresadí, Merc chce zablokovať rozpočet EÚ. Nápad Merca je pochopiteľný a zároveň šialený. Pochopiteľný je v tom, že Nemecko chce upratať náklady EÚj členských štátov. Nemci sú nervózni z prudkého rastu rozpočtu EÚ z prudkého rastu požiadaviek Ukrajiny. Chcú to zlúčiť do jedného balíka, do rozpočtu únie s tým, že mantinely rozpočtu sa musia dodržiavať. Návrh je šialený v tom, že ide opačným smerom, ako by to bolo potrebné. Prioritu má mať podľa Merca trvalé financovanie Ukrajiny, štátu mimo EÚ. A keďže to má byť súčasťou rozpočtu EÚ, nutným následkom bude škrtanie financií pre členské štáty. Eurofondy, ktoré mali vyrovnávať zaostávanie krajín ako Slovensko či Česko, by vyschli a osekali by sa aj dotácie pre farmárov. Jednoducho Merc chce obetovať EÚj členské štáty v záujme dlhodobého dotovania Ukrajiny z vrecie Európanov. Aby to išlo hladko, automaticky, Merc žiada zrušiť právo veta pri ďalších úveroch pre Ukrajinu. Má sa vraj rozhodovať väčšinovým hlasovaním. Slovensku by v takom prípade reálne hrozilo, že príde o miliardy z fondov EÚ nemocnice, cesty, školy, modernizáciu. Jedna z mála finančných výhod členstva v únii by padla. Prednosť by mali desiatky miliárd € pre Ukrajinu každoročne. Nejde pritom len o krajiny ako Slovensko. Celá EÚlym tempom zadlžovala. Splácanie úverov by si vyžiadalo federálne dane. Spomína sa hlavne Európska daň z finančných transakcií a rôzne formy spotrebných daní, samozrejme akože zelených, čiže európskych konsolidačných balíkov. EÚ by finančne krvácala, ignorovala by finančné potreby členských štátov, strácala by verejnú podporu a len preto, aby desiatky miliárd zhoreli na fronte bez výsledku pre Ukrajinu, bez výsledku pre Európu, lebo tento prístup, ako si všimli tí bystrejší, nefunguje, len predlžuje konflikt, ktorý Ukrajina prehráva. Našťastie pri Mercovom nápade sa ponúka jedno elegantné riešenie. Slovensko, Česko, Maďarsko a Bulharsko by ho mali zablokovať, kým ešte existuje právo veta. Ak Merc následne zablokuje pomoc Ukrajine a rozpočet EÚ, mohli by mu zatlieskať. Dotovanie Ukrajiny by sa vrátilo tam, kam patrí, ku koalícii ochotných, k vojnovým jastrabom, ktorí na to majú zdroje alebo dôvody. A financovanie EÚ bežalo v núdzovom režime v provizóriu, čiže po starom, tak ako to bolo prijateľné pre slabšie členské štáty. Vydieranie Merca treba otočiť proti Mercovi a snahy urobiť z EÚ žalár národov finančných nevoľníkov bez práva veta treba zastaviť. Ak sa to nepodarí a EÚ stratí zvyšky príčetnosti, bude treba otvoriť debatu o pláne B, o exite. Iste iste bol by bolestivý, no ostať v kazajke, ktorá neumožňuje dýchať, by bolo likvidačné. V takom prípade by bol lepší britský alebo islandský scenár, obyt mimo EÚ so zmluvnou účasťou na spoločnom trhu a ušetrenú sumu 1,2 miliardy € ktorú sme posielali do rozpočtu EÚ, by sme si mohli každoročne servírovať ako eurofondy. Dve nové moderné nemocnice ročne. Riešenia a východiská sú často jednoduchšie, ako sa javia. Len sa ich netreba báť. EÚ nie je modla. Buď dobre slúži členským štátom, alebo je celkom legitímne uvažovať o odchode. Ako hovorieval Dzurinda, nič netrvá večne, ani láska k jednej slečne. Fico si upratal Tarabu. Domácou udalosťou týždňa je osud novely o Kajúcnikoch a zrážka koalície Sarabom. Bol to test parlamentnej väčšiny. Skončil sa takto. 75:75. Zmena, ktorá mala obmedziť výhody pre kajúcnikov, tesne neprešla, a deň neskôr sa to zopakovalo. Za bolo len 75 poslancov. Presná polovica. Platí, že je to rana pre koalíciu. Gašpar s Ficom hlasovanie prehrali. Opozícia oslavuje. Zároveň však platí aj to, že z pohľadu Fica išlo o kontrolovaný proces a do istej miery úspešný. Fico si upratal Tarabu a hneď dvoma spôsobmi. Taraba celý čas naznačoval, že je pripravený rokovať. Bolo zrejmé, že chce zvýšiť svoju váhu v parlamente a robiť dohody s premiérom. Cenovkou mohol byť podiel na moci. Keď nie ministerstvo, tak aspoň nejaký úrad alebo podnik. Fico Tarabovi odkázal strohé nie nijaké rokovania, nijaké pozičné hry, nijaké obchody. Tarabovu skupinu tým mierne schladil, aby nevyskakovala vyššie ako na bežnú parlamentnú úroveň. Zároveň tým Tarabo upratal aj politicky. Jeho nová strana v parlamente hlasovala spolu s opozíciou a vo veci, na ktorú sú voliči národného tábora citliví. Tarabov projekt sa tým politicky pochováva. Taraba musel hneď po hlasovaní vysvetľovať, že zmenu o kajúcníkoch vlastne podporoval a podporuje, no nie v takejto podobe, ale v inej. Vraj lepšej. Nepomohlo. Narazil na odpor a kritiku vo vlastnom tábore. V parlamentnom hlasovaní nešlo len o spor Ficovej koalície a opozície. V prvom rade to bola zrážka Ficovej koalície s Tarabom. Fico v tejto hre prišiel o jednu z x noviel trestného zákona. Taraba prišiel o možnosť robiť politické obchody. Nikto sa s ním neponáhľal vyjednávať a po hlasovaní prichádza o stranu. Hneď v zárodku. Netvrdíme, že o ňu prišiel a že ju pochoval. Lepší je nedokonavý vt. Prichádza o ňu a odpisuje ju v národnom tábore, na ktorom by chcela vyrásť. Ak to bude chcieť otočiť a naberať voličov Smeru a ďalších koaličných strán, bude to mať ťažšie. Pri nových stranách sú vždy dôležité začiatky. Silní hráči vyrastajú na veľkých konfliktoch a tie Taraba netrafil. Prvý konflikt prehral, keď bol potupne odvolaný z funkcie ministra hlasovaním v parlamente. Ďalší konflikt prehral, keď ho za hlasovanie o kajúcníkoch chváli Šimečka, Matovič a Progresívna tlač. Keďže pomaly vstupujeme do volebného roka, Fico uprednostnil politiku pred legislatívou. Pri hlasovaní išiel do vabanku a nastavil ho tak, ako to pred voľbami potreboval. Kimbo originále aféra. Prehľad zakončíme bezpečnostnou kuriozitou, aférou zakladateľa Nvidie Jensena Huanga a následným útokom na jeho pozíciu. Aféra navonok pôsobí bulvárne. Milenecký pomer Huanga s údajnou čínskou volavkou zamestnáva médiá aj FBI. Dovolíme si však predpokladať, že nemusí ísť len o milenecký škandál s čínskou špionážnou zápletkou. Môže ísť o spravodajský pokus odstrániť Huanga z Nvidie. Zápletka pritom môže byť americká a bezpečnostná. Nvidia je americká spoločnosť, ktorá navrhuje čipy a technológie pre umelú inteligenciu. Patrí medzi najhodnotnejšie a najdôležitejšie spoločnosti na svete. Väčšina čipov Nvidie sa vyrába v jej partnerských fabrikách na Taiwane. Značná časť menej pokročilých čipov končí napriek americkým sankciám v Číne. Huang, pôvodom Tajvančan, čiže Číňan, totiž tvrdohlavo presadzoval čo najvoľnejší obchod. u Trumpa loboval za zmierňovanie protičínskych sankcií z častí úspešne. Motív mohol byť čisto podnikateľský. Sancie predsa milujú hlavne politruci, nie ľudia z biznisu, ktorým ide o každý dolár, v prípade Huanga o každú miliardu. Huang sa tým dostával do konfliktov s americkými bezpečnostnými službami a ostával neposlušný. Vyčítali mu, že brzdil plány na presunutie výroby z Tajwanu do Spojených štátov. Mal pripomienky k zámerom utlmiť obchod so Singapúrom a Čínou. Nedostatočne cenzúroval odberateľov z Ázie. Chcel Envídiu ako globálny podnik, nie americký, ktorý bude mať zviazané obe ruky sankciami. Spoločnosť Nvidia založil Huang. Má úzke väzby na výrobcov na Taiwane. Reálne je to však americká spoločnosť so sídlom v Kalifornii. Dnes sú väčšími akcionármi ako Huang americkí investori, Black Rock, Vanguard Group, Fidelity a ďalší finančníci z Wall Street. Slovom americkí oligarchovia. Všetko nasvedčuje tomu, že americké spravodajské služby udreli na Huangovo slabé miesto, v skratke slabiny. A konflikt sa snažia ukončiť silou. Huang musí vo vedení Nvidie buď skončiť alebo ohnúť chrbát. Vybral si to prvé. Či bola jeho milenka naozaj čínska agentka, iná agentka alebo nijaká agentka, je druhoradé. Podstatné je to, že mohla byť agentka a Huang ako vplyvný ázijsko-americký hráč končí. Žijeme v dobe, ktorá nepraje slobode a suverénnym ľuďom. Konať vo vlastnom záujme je podozrivé. Miestami riskantné. Doba praje botom. Môžu mať ľudskú podobu ako Biden či Harrisová. No pracovať majú tak, ako to určil program, kód, noty. Keď už sme pri botoch a ich notách, pozdravujeme českých progresívnych občanov, ktorí bojujú proti zrušeniu televíznych poplatkov. Sú čarovní. Spravidla sú to tie typy, čo dokážu na Povel alebo na Pavel v chlade a daždi demonštrovať aj za nižšie príjmy, za drahšie palivá alebo za pokračovanie vojny. Ak ste dopočúvali až sem, chceme vás ešte poprosiť o podporu. Vaša finančná pomoc nám dovolí v nahrávaní audio komentárov aj v budúcnosti. V popise nižšie nájdete číslo účtu, na ktorým môžete vložiť ľubovoľnú čiastku. Do poznámky, prosím uveďte audiokomentár. Ďakujeme vám. H