TERAZ TAKTO: “Nemôžete dieťaťu do rodného listu zapísať dvoch otov,” upozorňuje sudkyňa

Matričný zákon hovorí absolútne jasne, nemôžem zapísať ani manželstvo páru rovnakého pohlavia a takýto zápis by bol neplatný.

To znamená, že aj keby niekto nejakým zázrakom presvedčil toho matrikára, aby to zapísal s nejakým rozsudkom súdneho dvora, tak my máme v našom právnom poriadku napísané, že je to neplatné.

Prajem dobrý deň. Vitajte pri novej epizóde relácie Teraz takto s Ankou Žitnou.

Slovenský ústavný súd si nevie poradiť s homomanželstvami a preto sa rozhodol obrátiť na Európsku úniu, presnejšie na jej súdny dvor. Podobná situácia bola aj v Poľsku.

No a o tom, akým spôsobom slovenské matriky budú alebo nebudú akceptovať manželstvá gayov, o tom, aké prípady, podobné prípady riešia napríklad poľské úrady, budem hovoriť so sudkyňou Danou Jelinkovou Dudzikovou.

Dobrý deň, vitajte.

>> Dobrý deň, ďakujem za pozvanie, pani doktorka.

Ťažká téma na takto na leto, ale pravda je, že už sme tu riešili opakovane s viacerými hosťami. Máme na Slovensku ústavu. Ústava hovorí, že manželstvo je muž a žena.

Toto sú príbehy gayov, ktorí sa alebo teda možno aj lezieb, ja neviem, ale na Slovensku vieme o takýchto medializovaných prípadoch mužov, ktorí sa zosobášili v zahraničí, prišli na Slovensku s papierom zo zahraničnej matriky a žiadajú uznať svoje manželstvo na našej matrike.

Minister vnútra im odkázal, že nič také sa robiť nebude. Obrátili sa na Ústavný súd. Ústavný súd si tiež nevie rady, tak sa obrátil na súdny dvor Európskej únie. Ten mimochodom rozhodoval o podobnej veci z Poľska. Zamietol to, teda respektíve tie poľské orgány ako keby museli uznať homomanželstva. Ale Poľský ústavný súd sa rozhodol, že teda nie, že cez neho to neprejde.

Na čo reagoval niekoľko dní dozadu bývalý diplomat Ivan Novotný, ktorý je partnerom od roku 2020 v zahraničí, uzavreli manželstvo s bývalým kancelárom Zuzany Čaputovej Metódom Špáčkom. Takisto majú dieťa, ktoré si priviezli z Ameriky od surogatnej náhradnej matky.

A on vlastne povedal, že nejaký poľský ústavný súd nikto aj tak neuznáva. Čiže toto nie je argument.

Tak poďme sa teraz pozrieť na to, že ja už mám v tom proste, ktorý súd uznávam, ktorý súd neuznávam a ako tie súdy takýmto spôsobom budú rozhodovať, či musíme alebo nemusíme také manželstvo zapísať.

No, ja by som začala podľa mňa takou hlavnou myšlienkou, ktorá sa prepletá cez tieto prípady, ktoré si následne môžeme rozobrať na drobné. Bohužiaľ z pohľadu právnika, mňa ako sudkyne som dospela k záveru, že vo finále pri akceptovaní súdnych rozhodnutí alebo pri formovaní zásadných súdnych rozhodnutí pri kultúrnoetických otázkach, právo nie je podstatné. Čo je podstatnejšie, je ideológia alebo nejaké politické myšlenie. A to je dosť smutná realita.

>> Vy ste to povedali veľmi zložito. Možno, ak som pochopila správne. Vy hovoríte, že v prípade týchto homosexuálnych manželstiev a ich uznávania, neuznávania, nejde o právo primárne, ale že je to otázka ideologická a tej sa ten súd podriaďuje, nie?

Čo som chcela povedať, je to, že máme právny rámec. Máme aj my a Poliaci máme na ústavnoprávnej úrovni stanovenanú heterosexuálnu podobu manželstva. Čiže ústava, najvyšší zákon v našom štáte hovorí, že manželstvom je len zväzok muža a ženy. Čiže nemôže dôjsť k uzatvoreniu manželstva na území Slovenskej republiky medzi párom rovnakého pohlavia.

Naša ústava nerieši a ani nemá dôvod, ani právo riešiť iné právne poriadky. Napríklad v iných členských štátoch Európskej únie, napríklad v takom Nemecku, je povolené vlastne uzatvoriť manželstvo medzi dvoma mužmi alebo medzi dvoma ženami.

A teraz nastávajú situácie, ktoré sa bežne stávajú nielen pri uzatváraní manželstva medzi dvoma mužmi alebo ženami, ale v každých vzťahoch s medzinárodným prvkom vznikajú otázniky, ako preniesť tento status zo zahraničia napríklad na Slovensko.

Bol jeden rozsudok súdneho dvora, ktorý sa týkal Poliakov, z ktorého to celé vzniklo a tam jednoducho uzatvorili manželstvo v zahraničí, prišli do Poľska.

No a súdny dvor povedal, že keďže ide o nejakú kontinuitu rodinného života, že Poliaci by to mali zapísať.

To manželstvo, ktoré bolo uzatvorené v Nemecku, tam malo obrovskú mediálnu búrlivú diskusiu, kde napríklad starosta Zakopaného povedal, že v jeho obvode nezapíše sa určite nič. Aj celý rozsudok súdneho dvora on neuznáva, pretože tu máme ústavnoprávnu definíciu.

Naproti tomu starosta alebo primátor Varšavy povolil v jeho distrikte, aby sa takéto niečo zapísalo.

Nakoniec sa to dostalo cez špirálu súdov až na Ústavný súd, pretože minister pre digitalizáciu povedal: "Dobre, uzatvorili ste manželstvo v zahraničí, vytvoríme vám tu nejakú formu akože formulára a bude to zapísané aj v Poľsku."

A na to Ústavný súd povedal: "Nie, ani takáto forma ako keby administratívneho zapísania cez nejakú slobodu pohybu alebo slobodu prenosu nejakého rodinného komfortu z jedného členského štátu do druhého. Ani toto nie je možné, pretože tu máme ústavu Poľskej republiky, ktorá je v tomto rovnaká ako ústava Slovenskej republiky."

>> No dobre, ale potom ten, budem teraz toho Ivana Novotného citovať, ten jeho status na sociálnej sieti, ktorý teda Ústavný súd Poľska dal do úvodzoviek, že to je proste inštitúcia, ktorá nie je akceptovaná.

No len, viete, každý systém, aspoň doteraz sme to tak vedeli, že sú nejaké inštitúcie bez ohľadu na to, čo si o nich myslíme, ale sú. A teraz otázka je, ako sa dá povedať, že nech Ústavný súd povie čokoľvek, že nikto to neakceptuje.

No a tu sa dostávame do tých vôd, keď už akože právo prestáva hrať úlohu, alebo právo je zrazu nepodstatné, pretože napríklad keď si vezmeme inú vec, sám súdny dvor povedal v takoj poľskej veci, že bez ďalšieho nemožno povedať o sudcoch či už Ústavného súdu alebo sudcoch všeobecných súdov v Poľsku len preto, že prešli cez súdnu radu, ktorá bola navolená vtedajšou vládnucou stranou Pravo a spravodlivosť, že bez ďalšieho nemôžeme o týchto sudcoch a súdoch povedať, že ich neuznávame, alebo nejdú rešpektovať.

Súdny dvor povedal, ak sú tu nejaké dôvodné pochybnosti, či náhodou sa tam nedostal sudca, ktorý nespĺňa predpoklad sudcovskej spôsobilosti, stanovte nejaký zákonný rámec, preverte ho, ale nedá sa len tak povedať na prvú, že my neuznávame Ústavný súd len preto, že sa nám nepáči jeho rozhodnutie.

A keď už sme pri Ústavnom súde, tuto by som si dovolila povedať, že aj na Slovenskom Ústavnom súde bola podaná obdobná proste obdobný návrh. To boli poslanci Progresívneho Slovenska, ktorí už tak dávnejšie podali návrh, že zažalovali, alebo teda namietali, že to, že národná rada je nečinná a neprijala právnu úpravu, ktorá uznáva páry rovnakého pohlavia. Plus, že nie sú tam sociálne benefity ako vdovecký a nejaké dôchodkové zabezpečenie.

Takže je to v rozpore s ústavou.

Na to Ústavný súd ešte v roku 2024 odmietol sa zaoberať tým návrhom v časti nečinnosti národnej rady, lebo Ústavný súd nemôže prikázať národnej rade, aby niečo prijala. Proste tak to nefunguje, ale v tej zvyšnej časti sa to tam zaseklo a doteraz nebolo rozhodnuté.

Podľa neoficiálnych informácií, skôr takých akoby z kulárneho justičného prostredia, údajne jednoducho neexistuje na zodpovedanie tejto otázky nejaká zhoda vo forme väčšinového rozhodnutia.

To znamená, že otázka znie teda, či navolením nového sudcu Ústavného súdu sa ten jazyček na Váhach preklopí alebo ako to bude vyriešené.

A tu sa dostávame k tomu, čo som na úvod povedala, že z môjho pohľadu práve pri riešení týchto kultúrno-etických otázok akoby právo nikoho nezaujímalo. Akoby tu išlo o to, že kto chce v tých riadkoch niečo vidieť, tak to tam uvidí a nejaké zodpovedanie otázok nad rámec toho písaného textu.

A to si myslím, že to je nielen taký nešťastný jav, ale ja si myslím, že to aj nebezpečný jav. Pretože napríklad taký Európsky súd pre ľudské práva aj samotný súdny dvor čelí kritike práve z tohto dôvodu, že sú obvinení z nejakého aktivizmu. Boli aj také hlasy, že vraj vy by ste sa nemali namietať, keď ste známi, že ste z liberálneho progresívneho spektra zmýšľania, a tým pádom, keď idete odpovedať na takéto otázky, nemali by ste sa namietať, že ste zaujatí, nemali by ste pristupovať k tomu neutrálne.

No a na toto nejaké odpovede dosiahnuté neboli.

Čiže sa dostávame do takého začarovaného kruhu, kde mám pocit, že právo vo finále ani nie je podstatné a nebude, ale verím, že sa to zmení.

Ešte by som, ak môžem, jednu vec povedala vo vzťahu, ktorá ešte neodznela vlastne vo slovenskom verejnom prostredí. Jeden krok je aj keby sme hypoteticky prijali teda takže ako to mali Poliaci, čo Ústavný súd zrušil, že by sme povedali hypoteticky vytvorí sa tu nejaká databáza na účely slobody pohybu, že kto už zatvoril manželstvo v zahraničí. OK, zapíšeme ho na území Slovenskej republiky, lenže tým sa problém nerieši, tým sa ešte len problém začína.

A to z toho dôvodu, že v prípade, že by chceli takéto páry sa rozviesť alebo majetkovoprávne riešiť svoje ďalšie fungovanie, tak by si to na Slovensku upraviť nemohli, pretože žiaden slovenský súd nevie rozviesť manželstvo dvoch mužov, dvoch žien. My ich vieme len zapísať.

Teda ak o toto ide aj podľa toho rozsudku súdneho dvora, my máme aj zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, kde teda v skratke nebudem zaťažovať detailami, vyplýva z neho, že napríklad rozhodnutia o manželských veciach alebo osvojenia detí, ktoré v zahraničí sú podliehajúce nejakej rozhodovacej činnosti súdu, Slovenský súd, pokiaľ by o tom mal rozhodovať, by to uznal len vtedy, ak by to nebolo v rozpore s naším verejným poriadkom.

To znamená, že oni môžu sa zosobášiť v zahraničí podľa zahraničných pravidiel, kde napríklad Rakúsko umožňuje svadbu dvoch gayov. Áno, prídu na Slovensko. Keby aj úplne, že prelomí sa to tým rozhodnutím súdneho dvora Európskej únie a zapíšu takéto manželstvo dvoch gayov alebo dvoch lesbieb do našej matriky, oni sa tu nemôžu rozviesť?

Nie, nemôžu sa tu rozviesť, pretože za tohto stavu, keď ten rozsudok súdneho dvora vo veci toho pána Trojana, ten hovorí, že na účely slobody pohybu a pobytu, ale to sa týka len takého páru, ktorý dlhodobo žil v zahraničí. Tu nemôže byť justičná turistika. Tu si nemôže niekto len tak kúpiť právny poriadok, ktorým sa chce spravovať. Oni žili dlhodobo v zahraničí, v Nemecku. Potom sa rozhodli, že sa chcú vrátiť do Poľska a súdny dvor riešil túto situáciu.

Keby sme mali obdobného pána Trojana, ktorý by bol Slovák a ktorý by teda povedal, že chcem na osobitnej matrike ministerstva vnútra, aby ste mi vytvorili nejakú kolónku, tak aj keby sme hypoteticky pristúpili k tomu, že tá kolónka bude vytvorená, im sa ešte len kolotoč problémov v budúcnosti začína. Pretože skutočne Slovenský súd by ich nevedel rozviesť, nevedel by im poskytnúť nejaké majetkovoprávne vysporiadanie. Oni by sa stále spravovali právnym poriadkom toho štátu, kde sa zosobášili.

Čiže rozvádzať by sa museli ísť do toho štátu, kde sa zosobášili. Keby riešili práva k dieťaťu, ktoré nadobudli v tom manželstve, lebo neporodili si ho, ale proste získali ho do toho manželstva, tak musia ísť napríklad, ak sa to dieťa narodilo v Amerike alebo v Mexiku, tak musia ísť tam na súd do Ameriky alebo do Mexika a tam rozhodovať o tom dieťati.

Áno.

A my by sme to spätne neuznali. To znamená, že my by sme to neuznali. To je to, čo som hovorila, že vlastne cudzie rozhodnutie my nemôžeme uznať na Slovensku, pokiaľ je v rozpore s verejným poriadkom alebo s naším právnym poriadkom. To znamená, že oni by zostali u nás manželia napriek tomu, že už by manželmi neboli. Takže na Slovensku by proste právne zostali manželia, pretože by sme to nevedeli potom tú zmenu situácie zaregistrovať.

Čiže to nie je tak jednoduché s deťmi. Lebo teraz hej, rozprávame sa o tom, že manželia v zahraničí sa vezmú, prídu sem a my tu neuznávame manželstvo muž a ženy, prídu dvaja muži, OK, teda administratíva teraz rieši sa to titulkové témy, ale je tu aj to dieťa napríklad, hej?

A teraz vieme, že dieťa sa narodilo v zahraničí. Narodilo sa surogatnej matke, teda náhradnej matke po slovensky, s ktorou títo dvaja partneri nemajú žiadny vzťah okrem nejakého obchodnoprávneho vzťahu, kde sa vysporiadajú nejaké záväzky voči sebe za okolností, za akých to dieťa oni získajú.

V tom štáte, kde to dieťa sa narodilo, dieťa dostáva evidentne občianstvo, pretože pri narodení to tak asi býva. Keďže aj tam matka, ja neviem ako to celé je, ale dieťa dostane občianstvo a tam je zapísané do matriky.

Teraz oni prídu s tým rodným listom a pokúsia sa ho nejakým spôsobom uznať na Slovensku. To sa dá?

Nie, to sa nedá. Nedá, pretože nemôžete zapísať do rodného listu vlastne dvoch mužov. Tam je problém.

Áno.

A vlastne matričný zákon hovorí absolútne jasne, nemôžu zapísať ani manželstvo páru rovnakého pohlavia a takýto zápis by bol neplatný. To znamená, že aj keby niekto nejakým zázrakom presvedčil toho matrikára, aby to zapísal s nejakým rozsudkom súdneho dvora, my máme v našom právnom poriadku napísané, že je to neplatné.

Takže my sa dostávame do takého stavu, že v podstate súdny dvor od prípadu k prípadu nedá riešenie. Pokiaľ legislatívec nepríde k vyriešeniu tejto otázky komplexne, nepríde s nejakým komplexným riešením, čo zjavne sa nedeje, tak sa to bude riešiť od prípadu k prípadu.

Napríklad v tomto prípade, keď sa Ústavný súd obrátil na Súdny dvor, pretože slovenský štátny občan a euročan stratil svoje štátne občianstvo tým, že sa zosobášil s niekým mimo krajín Európskej únie, čím stratil v podstate slovenské štátne občianstvo a získal štátne občianstvo svojho manžela.

Čiže my teraz budeme vlastne od prípadu k prípadu sa pozerať na jednotlivé kauzy a budú o tom rozhodovať slovenské súdy, Ústavný súd a teda následne Európsky súd pre ľudské práva alebo Súdny dvor.

>> Môžem takú kacírsku otázku? Ale keď som videla, že Ústavný súd je bezradný a obracia sa na Súdny dvor Európskej únie, ako nie je to trošku zvláštne? Ako by nemal by Ústavný súd byť natoľko suverénny, aby dokázal vynášať rozhodnutia aj v takých prípadoch, keď vy hovoríte, že nejde ani tak o právo, ale skôr ide o nejaké kultúrno-etické otázky?

Nemám rada ten názov, lebo je taký veľmi výjimajúci a veľmi nepresný. Ale keď ide o otázky, kde sa jednoducho nevieme zhodnúť alebo keď je to tam niekde uprostred, ústavné súdy jednotlivých členských štátov majú právo a aj sa stáva, že sa obracajú na Súdny dvor, pokiaľ ide o právo Európskej únie.

Náš Ústavný súd to zaradil do slobody pohybu a do práva byť eurobčanom. A to nie je úplne presné, lebo im nejde o slobodu pohybu a právo byť eurobčanom. Predsa ide im o to, aby mohli byť manželmi tu na Slovensku.

Tento slovenský štátny občan v podstate prišiel o svoje štátne občianstvo z dôvodu uzatvorenia manželstva v zahraničí, keďže naše právo to takýmto spôsobom upravuje.

Vo vzťahu k tej slobode pohybu a vo vzťahu k tomu strateniu eurobčianstva a slovenského štátneho občianstva som zatiaľ nenašla zverejnené detaily toho prípadu.

To znamená, neviem, či sa jednalo o osobu, ktorá dlhodobo žila v zahraničí a zrazu z nejakých dôvodov sa chcela vrátiť na Slovensko a bolo jej v tom zabránené, tak ako napríklad v prípade toho pána Trojana, toho Poliaka.

Čiže tie detaily a individuality toho konkrétneho prípadu budú zaujímavé.

Ale zo zverejnených informácií na stránke Súdneho dvora som ešte detaily tej prejudiciálnej otázky nenašla. Mala byť položená alebo malo byť prerušené to konanie na ústavnú 1. júla.

Čiže ide sa o pomerne čerstvú záležitosť tohto roka.

Je to také – viete, tu nastavujeme, ústava je nastavená tak, aby platila nejakým spôsobom všeobjímajúco univerzálne. Proste dá sa spoľahnúť na to, že takto je napísané, toto platí.

Toto sú také jednotlivé príbehy jednotlivcov. Na jednej strane by bolo podstatné, aby tí ľudia mali svoje práva. Na strane druhej otázka, či budeme otvárať, ohýbať nejaké nastavenia kvôli vysloveným jednotlivým prípadom.

Neviem, ako je toto budúcnosť, že teraz každý jeden gayPár alebo lesbický pár, ktorý sa zosobáši v zahraničí, aby toto celé museli podstupovať?

Ja ich ľudsky chápem, že chcú mať vyriešené svoje veci. Že keď spolu sú, fungujú, žijú a niekomu sa niečo stane, tak ako u heterosexuálnych normálnych párov, môže prísť ten partner, manžel do nemocnice, dostane informácie, automaticky dedí po manželovi, ktorý zomrie. Že oni takisto potrebujú tú istotu. Gajovia, ktorí takýmto spôsobom žijú.

Otázka je, či to riešiť takto.

No, to sú presne takto otázky. Začala by som tým, že na našej vnútroštátnej úrovni máme jednoznačne stanovené, čo je sudcovský aktivizmus a kde sudca vie dotvoriť právo. Sú to prípady – aby som bola úplne stručná a zrozumiteľná – keď zákon je nejednoznačný alebo keď sú tam nejaké medzery, nejaké šedé zóny, ktoré pripúšťajú rôzny výklad. Vtedy vlastne je povolená nejaká sudcovská tvorba práva.

Ale musíte potom vysvetliť, že prečo si v tej šedej zóne myslíte práve to, čo si myslíte, lebo inak by to bola sudcovská svojvôľa.

Toto ale nie je ten prípad, pretože v našom vnútroštátnom právnom poriadku je absolútne jednoznačne napísané, ako sa na tieto manželstvá a právne vzťahy s tým súvisiace pozeráme.

To znamená, že tu je z môjho pohľadu absolútne vylúčené, aby sudcovská tvorba práva nastúpila, pretože tu nemáte žiadnu šedú zónu. Tu máte čierne na bielom niečo napísané.

Otázka znie, že či to, čo je napísané, je teda v súlade s ústavou, s dohovorom o ochrane ľudských práv a s právami, ktoré súvisia s naším členstvom v Európskej únii.

No a to zodpovie Súdny dvor. Ale zároveň si myslím, že je tu istá hranica, ktorú ani Súdny dvor nemôže prekročiť. To je – a to je to, čo majú aj v tých zakladajúcich zmluvách – že oni musia rešpektovať jednotlivé špecifiká a to, čo sa nazýva národná identita jednotlivého členského štátu.

Druhá – No vidíte, v tom Poľsku sa to nerešpektovalo, tá národná identita. Poliaci povedali, že toto nie je, lebo u nás také manželstvo muža a muža nie je. Ale ten Európsky Súdny dvor tam prikázal vlastne zapísať to manželstvo.

>> No a to je to, že opäť sa vraciame na ten začiatok. Viete, na tom Súdnom dvore tam neviete namietať nejakým spôsobom zaujatosť toho sudcu. Vedeli by ste namietať v prípade, že by rozhodoval tú kauzu na vnútroštátnej úrovni. Napríklad na našej vnútroštátnej úrovni – ja, keď by som cítila, že tú kauzu, ktorú mám pred sebou, že by som mohla byť nejakým spôsobom predpojatá, že hoci mám podvedomie nejaké, že sama obdobné som prežila a tak ďalej – tak ja by som si to namietala. Povedala by som: „Ja nemám neutrálny odborný odstup od tejto témy, od tejto kauzy. Dajte to niekomu, kto sa na to bude môcť pozrieť bez zaujatosti."

Lebo ten zaujatý sudca bez toho, aby otvoril ten spis, tak vie, ako rozhodne, a už len prispôsobí písmenká a logické úvahy tomu výsledku.

A to je skutočne cesta do pekla zo správneho hľadiska, lebo vy, keď ten spis otvoríte, vám má byť jedno, ako to dopadne. Vás má tá cesta práva doviesť k výsledku, a bez ohľadu na to, či sa vám to páči alebo nie.

A tu vzniká otázka, či tí sudcovia na Súdnom dvore a Európskom súde pre ľudské práva tento aspekt neutrality spĺňajú. Pretože sú to oni, ktorí nám vlastne ako keby diktujú z pozície medzinárodných súdnych orgánov, čo máme my na vnútroštátnej úrovni zmeniť.

>> Veľmi jednoduché a jasné na záver. Ďakujem pekne, že ste prišli. Dovidenia.

>> Ďakujem za pozvanie. Dovidenia.

>> A mojou hosťkou dnes bola sudkyňa Dana Jelinková Dudziková. Ďakujeme za pozornosť, ďakujeme za vaše komentáre a postrehy k tejto téme.

Vidíme sa pri ďalšej epizóde relácie Teraz takto s Ankou Žitnou. Dovidenia.