TERAZ TAKTO: “Fico síce prehral, ale Fiki Sulík vyhral. Pánbožko je spravodlivý,” hovorí D. Lindtner

Žiadny občan Slovenskej republiky si nemôže byť istý spravodlivým rozhodnutím, pokiaľ by jeho trestná vec napadla sudkyni Záleskej.

Rovnako som presvedčený, že žiadny občan Slovenskej republiky, ktorý je v exponovanej trestnej veci, mediálne sledovanej trestnej veci, alebo nejaký verejný činiteľ si nemôže byť istý, že dostane spravodlivé rozhodnutie, pokiaľ napadne trestná vec na Najvyšší súd Senátu 5T.

[hudba]

Prajem dobrý deň. Vitajte pri novej epizóde relácie Teraz takto s Ankou Žitnou.

Mojím hosťom je dnes advokát a poradca premiéra Róberta Fica David Lintner.

Hovoriť budeme o kauze portrétu Róberta Fica na obálke knihy. Hovoriť budeme ale aj o vyhratom spore Fikyho Sulíka s novinárom z denníka N.

No a aby sme sa dostali aj do takej odbornej témy, máme tu ešte jednu vec, ktorá je zaujímavá, a to je disciplinárny podnet, ktorým šéf Špecializovaného trestného súdu Michal Truban žiada disciplinárku, aby vyzliekla stalára sudkyňu Pamelu Záleskú.

Vitajte pri sledovaní Teraz takto.

Dobrý deň, pán Lintner. Vitajte.

Dobrý deň prajem. Ďakujem za pozvanie.

Opäť máme tých tém veľa. Eh, ale ste exponovaný právnik, advokát. Eh, robíte veci. Práve včera prišlo takéto zaujímavé, že aj ste prehrali, aj ste vyhrali, teda dva súdy. V jednom, v tom prvom príbehu ide o portrét, podobizeň premiéra Fica na knihe šéfredaktora aktualít a tam to dopadlo tak, že ste ten súd nevyhrali. Čo sa tam vlastne stalo?

Jednalo sa o spor, kedy sme žalovali vydavateľstvo Ringier, ktoré vydalo knihu Fico posnutý mocou a na obálke tejto knihy sa nachádzala podobizeň pána premiéra. Eh, považujeme to za zásah do osobnostných práv z hľadiska práva na podobizeň.

Eh, je to pomerne zaujímavá právna téma, avšak eh rôzne súdy vykladajú eh túto problematiku rôzne. Aj keď máme za to, že v tomto prípade sa judikatúra súdov práve prikláňa k tomu, že aj podobizeň verejne činnej alebo aktívnej osoby, akou je politik, a je už jedno, či je to predseda vlády alebo ktorýkoľvek iný politik alebo verejne činná osoba, má právo na podobizeň. To znamená, má právo rozhodovať o tom, kto jeho podobizeň použije na komerčné účely. Toto bola podstata našej žaloby.

Eh, dôvodom toho, prečo sme to urobili, bola skutočnosť, že eh vydavateľstvo Ringier, a teda mali sme aj za to, že aj pán Bardy, ktorý bol autorom tej knihy, použili túto podobizeň neoprávnene bez súhlasu pána premiéra a neboli splnené ani zákonné podmienky na takéto zverejnenie. Teda nebolo takéto použitie tejto podoby podradené pod zákonnú licenciu, či už umeleckú alebo spravodajskú. Tam sú iné podmienky podľa nášho názoru.

Eh, čo je dôležité povedať, eh určite si pamätáte, keď sme podali túto žalobu asi dva roky dozadu, tak eh, samozrejme tie médiá eh toho hlavného prúdu, predovšetkým aktuality, masívne eh manipulovali verejnú mienku eh tým spôsobom, že dezinterpretovali obsah žaloby tým, že sa pán premiér takouto žalobou snaží umlčať aktuality a umlčať eh slobodu slova, umlčať slobodu prejavu.

Eh, opak je však pravdou. My sme doposiaľ nežalovali eh to, čo je v knihe napísané, aj keď to samozrejme nie je vylúčené, že to do budúcnosti neurobíme, ale k tomu sa teraz aktuálne nie je dôvod vyjadrovať.

My sme vyslovene žiadali, aby aj novinári, ktorí sa eh posledný čas a už dlhodobo považujú za nadľudí, ktorí nemusia dodržiavať práva a nemusia rešpektovať práva ostatných a nemusia dodržiavať zákon, tak aby aj eh tieto novinári alebo autori alebo médiá eh boli povinní rešpektovať aspoň elementárne pravidlá, že čo požiadať toho dotknutého človeka o súhlas so zverejnením fotografie.

Eh čiže, ale podstatou toho je, aby vzhľadom na to, že teraz eh je tu určitý celospoločenský konflikt medzi tými hlavnoprúdovými médiami a medzi slobodnými médiami, ktoré označujem za slobodné médiá, to je skutočná sloboda, tak eh eh rezonuje práve eh zo strany eh týchto médií, ktoré teraz eh podľa ostatných ukazovateľov majú 23% eh dôveryhodnosť, čiže prakticky žiadnu.

Tak rezonuje to určitý konflikt a do tohto konfliktu krásne zapadá aj propaganda, ktorú šírili okolo tejto žaloby práve eh aj zástupcovia, teda eh aktualít a pán Bardy, ktorý je tým, že ide o nejaké obmedzovanie slobody slova, že sa jedná o šikovnú žalobu, ktorá má za cieľ umlčať, ktorá má za cieľ spôsobiť takzvaný chilling efekt, aby sa novinári alebo teda autori >> autori báli publikovať eh o verejne činných osobách nejaké informácie.

Takže toto si treba povedať hneď na úvod.

To bola jednoducho žaloba na ochranu osobnosti a v súvislosti s právom na podobizeň. Každý občan a každý politik, nevymajúc, aj keď sa jedná o osobu verejného záujmu, má právo na podobizeň.

Eh, tam došlo k zamieňaniu, a najmä protistrana si zamieňala trochu právo na podobu a právo na podobizeň. Právo na podobu v prípade verejných činiteľov je pokryté za najmä spravodajskou licenciou. To znamená, ak ste verejne aktívna, keď vystúpili v parlamente alebo na verejnosti, tak môžete samozrejme eh musíte zniesť to, že sa vyhotovuje vaša podobizeň zo strany novinárov a tá podobizeň sa aktuálne bezprostredne pri tej udalosti používa ako nejaký spravodajský materiál, ktorý má podporiť vlastne tú danú situáciu.

Ale to neplatí. Akonáhle tá podobizeň, ktorá bola v určitej aktuálnej situácii eh zabezpečená, sa použije o rok, o dva na nejaký komerčný produkt, ktorým je aj kniha.

Súd sa s týmto nestotožnil a považuje pána premiéra za osobu absolútneho verejného záujmu. Súd tvrdí, v tomto prípade zatiaľ nepravoplatne, pretože sa samozrejme plánujeme odvolať potom, ako si naštudujeme odôvodnenie rozhodnutia.

Eh, súd tvrdí, že eh je to pokryté zákonnou licenciou, tak spravodajskou licenciou, ako aj umeleckou. Tá umelecká veľmi ťažko sa nám reaguje na to, keďže nepoznáme ešte úplne presné dôvody, ktoré viedli súd k takémuto záveru.

V tomto prípade argumentácia bola, že ten autor knihy nezodpovedá za to, kto tú grafiku na tú titulku urobí. Eh, aby bolo zrejmé, my sme žalovali tak vydavateľstvo tej knihy, eh Spoločnosť Ringier, a žalovali sme aj pána Bardyho ako autora knihy.

Ale už priamo v žalobe sme uviedli, že teda predpokladáme, teda pracujeme s hypotézou, že pán Bardy sa zúčastňoval na knihe ako celku. To znamená, že netvoril len jej obsah, ale aj celkový finálny produkt vrátane eh tej podoby pána premiéra.

Na pojednávaní však bol vypočutý aj pán Bardy, ktorý to poprel, ktorý uviedol, že on vlastne nijakým spôsobom nezasahoval do procesu tvorby tej obálky tej knihy.

A rovnako túto jeho výpoveď podporil aj eh pán konateľ Spoločnosti Ringier a povedal, že Spoločnosť Ringier teda berie celú zodpovednosť za to, eh čo urobili.

Takže z toho dôvodu my sme priamo na pojednávaní vzali žalobu vo vzťahu k pánovi Bardimu.

Samozrejme späť, pretože tým pádom nie je pasívne legitimovaným subjektom, čo je normálne, a súd, pán Bardi s tým aj súhlasil s takýmto postupom.

Takže súd v tejto časti našu žalobu zastavil. To je právoplatné.

A teraz bude doručovať rozsudok a pokračujeme teda na krajskom súde.

No a zase je to dosť podobné a čaro je v tom, že to tak vyšlo v jednom dátume. Je tu aj kauza Fikyho Sulíka, ktorý natočil takéto ironické posmešné videá o novinárovi z denníka N, ktorý prehral včera ten súd, keď žiadal, aby stiahol tieto videá. Filip Sulík.

Čiže vy ste jeho právny zástupca.

No tak to teraz ako vyhodnotíme?

Pán Božko je spravodlivý. Takže to bolo v utorok. Aj pojednávanie so spoločnosťou Ringier bolo v utorok. Tam sme neuspeli a prakticky bezprostredne potom poobede sme sa dozvedeli z elektronického spisu, že bolo rozhodnuté v prospech Filipa Sulíka vo vzťahu k sporu, ktorý viedol s pánom Štítlom z denníka N.

Jednalo sa tam stručne o to, že pán Sulík ako známy youtuber alebo influencer produkuje pomerne kritické, ale vecné videá vo vzťahu k konkrétnym osobnostiam verejného záujmu.

A týmito osobnosťami sú napríklad aj novinári, ktorí sa okrem svojej novinárskej činnosti venujú aj politickému aktivizmu alebo, tak ako v prípade pána Šlindla, akejsi indoktrinácii mládeže na školách.

My sme s týmto pojmom a tvrdením pracovali aj v odvolaní proti neodkladnému opatreniu, ktoré bolo vydané prvostupňovým súdom.

A tento prvostupňový súd konštatoval, že Filip Sulík tým, že takto vecne spôsobom a formou sebe vlastnou kritizoval v týchto dvoch videách pána Šnýdla za jeho politický a indoktrinačný aktivizmus vo vzťahu k maloletým, zasiahol do jeho osobnostných práv.

My sme podali odvolanie, pretože samozrejme je potrebné povedať, že neodkladné opatrenie v prípade ochrany osobnosti je absolútne extrémnym inštitútom, ktorý sa využíva mimoriadne. Pokiaľ ho súd uplatní, musí skutočne zvažovať tie dve proti sebe stojace práva: na jednej strane právo na slobodu prejavu, na druhej strane právo na osobnosť, teda právo na osobnostné práva, právo na dôstojnosť a podobne.

V tomto prípade sa priklonil bez toho, aby vykonal elementárny test proporcionality, bez toho, aby vykonal elementárny test pravdivosti výrokov, ktoré zazneli z úst Filipa Sulíka, priklonil sa na stranu pána Šnýdla.

Čo je podstatné, Krajský súd, trojčlený senát krajského súdu, rozhodol, že toto neodkladné opatrenie zrušil a rozhodol tak, že návrh na vydanie neodkladného opatrenia pána Šnýdla zamietol.

A čo je podstatné, súd vo svojom odôvodnení uviedol niekoľko zásadných momentov.

Jeden zo zásadných momentov, ktorý je odvážne rozhodnutie súdu. Preto ja hovorím, že vždy keď príde takéto rozhodnutie proti takýmto silným mediálnym štruktúram, akým je napríklad denník N a podobne, si to vyžaduje určitú mieru občianskej odvahy zo strany tých sudcov, pretože okamžite nastupuje mediálny hejt a títo sudcovia sú podrobovaní potom pomerne nevyberanej kritike za svoje rozhodnutia. Takže musia pristúpiť k tomu s určitou dávkou odvahy.

V tomto prípade súd povedal niekoľko zásadných momentov.

Jedným z nich je, že novinár nie je osoba, ktorá by bola vyňatá z možnosti kritizovať, pretože tak ako novinári kritizujú alebo často v tomto prípade denník N diskreditujú a zámerne a účelovo diskreditujú vybrané subjekty, ktoré nie sú v tom spektre názorovom, ktoré si oni predstavujú alebo v tom politickom spektre, ktoré oni zastupujú, pretože veď Denník N je tlačovým orgánom progresívneho Slovenska, tak musia zniesť vyššiu mieru kritiky. A tá vyššia miera kritiky zodpovedá tej miere kritiky, ktorú musia zniesť aj politici, pretože zasahujú do verejného života. Novinári ovplyvňujú verejnú mienku a často spôsobom, na ktorý sa ťažko nejakým spôsobom reaguje.

O to viac ťažko reagujú ľudia, ktorí sú diskreditovaní a nemajú mediálny priestor.

Fiky Sulík v tomto prípade kritizoval tieto indoktrinačné aktivity pána Šnýdla a kritizoval ich vecne. Kritizoval ich spôsobom sebe vlastným, to znamená nadsákou, určitou iróniou, sosmiešňovaním. Ale aj to súd považuje za absolútne primerané, pretože takáto forma nemôže zasiahnuť do osobnostných práv osoby.

A čo je podstatné, teda musí zniesť ten novinár, pokiaľ sa snaží takýmto spôsobom vstupovať do verejného priestoru, aj takýto spôsob komunikácie a takýto spôsob kritiky.

Dôležité, pardon, iba dopoviem. Dôležité v tomto smere je, že aj krajský súd, trojčlenný senát konštatoval, že ten súd neurobil elementárny test pravdivosti tých výrokov a sám konštatoval, že tie výroky, ktoré Filip Sulík na adresu pána Šlídla vyslovil, mali skutkový základ a dokonca pravdivý skutkový základ.

Aby diváci vedeli, o čom hovorím. Keď pán Šnýdl chodí a indoktrinuje deti, on to nazýva výchovou, ja to nazývam indoktrináciou. Nebol by som ako otec dieťaťa príliš nadšený, pokiaľ by pán Štídl nejakým spôsobom manipuloval mienku mojich detí.

Rovnako sa k tomu postavil pán Sulík a napríklad v rámci tej vecnej kritiky, kde kritizoval konkrétne jeho aktivity na tomto poli, povedal, že je úchylný pes.

No a súd vyhodnotil, že ani takýto expresívny výraz nespôsobil zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, pretože je to jednoducho konfrontácia vo verejnom priestore.

Čo je ale dôležité, súd konštatoval, že to rozhodnutie prvostupňového súdu bolo absolútne arbitrárne. Aby diváci vedeli, arbitrárnosť je absolútna nedôvodnosť, ktorú môžeme nazvať, že hraničí až do svojvôle.

Čiže on nevykonal elementárne povinnosti, ktoré môžu viesť súd k tak závažnému zásahu, akým je neodkladné opatrenie vo veciach ochrany osobnosti. Lebo si treba uvedomiť, že tam nedochádza ku konfrontácii, pretože osoba, ktorej sa to dotýka, v tomto prípade Filip Sulík, nemal možnosť reagovať. Iba dostal rozhodnutie súdu, ktorým bolo plošne zakázané dve videá bez toho, aby súd identifikoval konkrétny škodlivý obsah tých videí.

Čiže bolo to absolútne zmätočné.

A my toto rozhodnutie vítame, ale v prvom rade vítame to, že konečne si novinári nastavili vlastné zrkadlo a musia si uvedomiť, že pokiaľ vy budete robiť propagandu, pokiaľ vy budete diskreditovať ľudí a budete to nazývať ako verejný záujem alebo ako poslanie, no tak musíte rátať s tým, že rovnako tá verejnosť, a preto majú takú nízku dôveru teraz. Rovnako verejnosť v rámci týchto digitálnych a sociálnych sietí a digitálnych technológií — teraz každý môže kritizovať. A preto možno vyzvať ľudí: pokiaľ sa cítite dotknutí, urobte si video, urobte si sám nejaký resels a komunikujte vecne.

Skúste kritizovať vecne, ale môžete použiť aj expresívne výrazy, aby ste zastavili mediálnu propagandu, ktorá poškodzuje celú spoločnosť. To je celé.

Ale teraz taká tá absurdná situácia, ten moment, ktorý z toho vychádza — že Filip Sulík môže slobodne komentovať čokoľvek, vyjadrovať sa, ak na to je dôvod. A teraz si predstavte, že by vyšla, že by vydal knihu, hej? Otáčam to z druhej strany: že by Filip Sulík vydal knihu a na tej titulke by bola podobizeň toho človeka, o ktorom tam hovorí — „ty úchylný pes". Ospravedlňujem sa, nie mojho — ale kniha s názvom „Šnídl, ty úchylný pes" a bola by tam podobizeň pána Šnídla. No, a samozrejme, tak by to dopadlo ako v prípade Róberta Fica. To by nedopadlo.

Pretože určite by súd povedal, že Filip Sulík si nevyžiadal súhlas a nebola to spravodajská licencia, nebola to ani umelecká licencia. Som o tom presvedčený, pretože pán premiér v tomto prípade ako vrcholový politik, ale aj ako osoba, má v tomto pred súdmi mimoriadne sťaženú situáciu.

Napriek tomu, že musím objektívne povedať, že napríklad v prípade pána Igora Matoviča súd opäť pristúpil k rozhodnutiu veľmi odvážne a zákonným spôsobom posúdil to, že keď pán Matovič hovorí, že má pán Fico niekde 800 miliónov € alebo dolárov na Belize, tak zasiahol do jeho osobnostných práv. Čiže v tomto prípade, aby som bol objektívny, existujú odvážni sudcovia, ktorí sa skutočne neboja negatívnych vplyvov.

Potom sa si z toho vyberie, že v princípe nejak neplatí úplne to isté pre tých. A preto stále hovoríme, že to právo je nevyhnutným nástrojom na to, aby sme tu nemali anarchiu. Je nevyhnutným nástrojom na to, aby sme regulovali spoločenské vzťahy. Len ten výklad práva je často svojľný, často arbitrárny.

Hej. Áno. A jednoducho ten princíp právnej istoty, tej predvídateľnosti práva, je pomerne na nízkej úrovni. O to viac, že súdy často aj v skutkovo a právne rovnakých veciach uvedú, že to nie je skutkovo a právne rovnaká vec, aj keď neuvedú úplne dôvody, ako k tomuto došli.

Čiže vždy sa dá rozhodnúť, najmä v takýchto hodnotových sporoch. Pretože spory na ochranu osobnosti sú hodnotovými spormi. A preto by bolo pomerne zaujímavé sledovať túto hypotézu, ktorú ste povedali, že by Filip Sulík urobil takúto knihu. Ale som presvedčený, že ten strach z rozhodnutia v neprospech denníka N by bol silnejší ako spravodlivé rozhodnutie. Ale to iba hypotetizujem, pretože v tomto prípade krajský súd prijal zákonné spravodlivé rozhodnutie, ktoré de facto chráni spoločnosť a chráni spoločnosť najmä pred tým, aby si novinári uvedomili, že oni sú tiež len ľudia, nie sú to nadľudia, nie sú to bytosti Übermensch, ktorý môže diskreditovať, hejtovať ostatných. Jedna vec je sloboda prejavu.

Jedna vec — je to o slobode prejavu. Je to z môjho pohľadu — nemusím súhlasiť s expresívnym vyjadrením. Ja by som ho asi nepoužila, ale je to sloboda prejavu. Ale nemôže stáť na jednej strane sloboda prejavu novinárov a na druhej strane zákaz slobody prejavu osoby, ktorá tohto novinára kritizuje.

Je pomerne zaujímavá doba teraz. Pomerne dynamická a som rád, že k tomu prišlo, pretože ľudia tou dôverou — 23% vo vzťahu k novinárom, ale nie tým slobodným novinárom, teda tej alternatíve, ale vo vzťahu k tým mainstreamovým novinárom, ktorých možno nazvať mediálnou propagandou — ktorí manipulujú verejnú mienku, dezinterpretujú realitu. Tak je nastavené teraz zrkadlo. A myslím si, že by sa mal udržať tento konfrontačný tón, aby si ľudia uvedomili a začali konzumovať informácie aj zo širšieho informačného spektra, ako len sa nechať kŕmiť.

Ja si myslím, že ľudia majú slobodu vyberať si a to je presne o tom, prečo sledujú napríklad nás, alebo nesledujú niekoho iného.

Hej. Nemáte často dostatok energie v tejto ťažkej dobe na to, aby ste si vyberali, a preto radšej konzumujete to, čo vám predkladajú. A to kritické myslenie tam potom upadá.

Je slobodná doba, môže si vybrať, keď chce, takto.

Poďme, teraz vlastne hovoríme celý čas o práve a o tom, ako sa to dá otočiť, ako sa na veci pozerať. Ja som v úvode povedala, že my dnes budeme hovoriť o kauze sudkyne Pamely Záleskej. Ono, či to bol ten moment — že my sme sa stretli dnes, lebo ten premiérov súd a to rozhodnutie vo veci Filipa Sulíka sú len aktuálne veci, ktoré sa udiali v medzičase, hej, včera.

Ale Michal Truban, šéf Špecializovaného trestného súdu, podal disciplinárny návrh voči sudkyni Pamele Záleskej. A v princípe on ju žiada vyzliecť z talára za jej postupy pri rozhodovaní trestných vecí, kde už rozhodol aj Ústavný súd, aj Najvyšší súd, ktorí konštatovali — napríklad Najvyšší súd konštatoval, že sudkyňa Záleská deformovala dôkaz a vyvolala pochybnosti o svojej nestrannosti.

Tam potom môžeme ďalej to rozobrať, ako sa to celé dá. Uviedol, že sudkyňa vytrhla časť výpovede svedkyne z kontextu a použila ju na podporu nejakého svojho. Proste zmanipulovala to. Dva súdy povedali, že toto sa nesmie.

Pamela Záleská už bola disciplinárne potrestaná v minulosti na návrh šéfky súdnej rady Marcely Kosovej, ale tam išlo len o zrážku splatu, lebo taký je postup. Proste takto, inak to nejde. Disciplinárne previnenia, závažné disciplinárne previnenia.

No a teraz je otázka, či ju Pamelu Zálku na základe všetkých týchto vecí — lebo to už nie, že Michal Truban si niečo vymyslel ako jej šéf, ale to už konštatovali dva súdy, že pochybila — či ju vyzlečú z toho talára.

Dovoľte mi, pani redaktorka, ešte predtým, ako budem odpovedať na otázky, pretože v tejto problematike pomerne dobre rozumiem, pretože som bol predseda súdu. Takže aj sám som podával disciplinárne návrhy na sudcov, pokiaľ pochybili alebo pokiaľ porušili zákon, napríklad z hľadiska dôstojnosti pojednávania alebo z hľadiska teda prieťahu v konaní, ktoré vytvorili svojou rozhodovacou činnosťou.

Ale chcel by som ešte predtým, ako budem odpovedať, uviesť, že doteraz sme sa rozprávali o tých dvoch kauzách, kde vystupujem ako právny zástupca, teda ako advokát.

Čiže ja som povinný v tomto spoločenskom postavení, inštitucionálnom, rešpektovať zásady advokátskej etiky a normy, ktorými som viazaný pri komunikácii, či už s médiami alebo aj súdmi.

V tomto prípade však by som bol rád, aby všetci – aj diváci, aj všetci, ktorí to sledujú a majú záujem si to vypočuť – ma vnímali ako človeka v prvom rade. Nevystupujem aktuálne ako advokát a vystupujem ako človek, ktorý bol osobne poškodený procesnými postupmi pani Záleskej.

Hovorím to preto, aby som mohol slobodne rozprávať pravdu, aby som mohol slobodne vyslovovať svoje hodnotiace úsudky, prípadne aj skutkové tvrdenia, ktoré vyplývajú z pravdivého skutkového základu. A tým pravdivým skutkovým základom okrem toho, čo poviem, je aj vlastná empirická skúsenosť s nezákonnými procesnými postupmi pani Záleskej.

Čiže ja budem hovoriť teraz ako človek, aby som mohol hovoriť pravdu. Pretože tá sloboda slova osôb verejného záujmu – ktorými sme všetci, ktorí pôsobíme vo verejnom prostredí – je často len formálna, pretože sme viazaní niektorými pravidlami, napríklad pravidlami Slovenskej advokátskej komory. Pokiaľ by som teraz hovoril formálne, tak by to bolo strašne formalizované.

Takže ja si dovolím ako poškodená osoba – mám na to plné právo, ústavné právo – hovoriť to, čo cítim, ako som to zažil. A preto môžem hovoriť nielen o tých procesných postupoch, ale aj o tom, čo si myslím, čo za týmito procesnými postupmi stojí. To znamená hodnotiť nielen vecne kritiku jej rozhodnutí, ale hodnotiť aj ju ako osobu, pretože ona ma priamo poškodila.

Rozumieme sa? Čiže toto je dôležité.

Čiže, čiže teraz sme si to vymedzili. Kde sa hýbame? Myslím, že divákom je to jasné.

Áno.

Áno.

Či to bude jasné ostatným, ktorí podajú potom podnet na advokátsku komoru. Preto som to vymedzil takto, aby som mohol hovoriť slobodne, lebo napriek tomu, že máme demokraciu a slobodu slova, sa musíme bohužiaľ stále konfrontovať s tým, že tá sloboda je len iluzórna sloboda slova.

Takže poďme k tomuto prípadu a skúsme to rozpliesť.

Toto nie je jediný prípad, kedy pani Záleská pochybila. Nechcem to nazývať pochybením, chcem to nazvať úmyselným protiprávnym konaním.

Ja rešpektujem pána predsedu Špecializovaného trestného súdu Trubana, ktorý sa rozhodol takýmto spôsobom postupovať, lebo je to jeho aktívna legitimácia, právomoc podať návrh na disciplinárne stíhanie voči sudcovi, u ktorého zistí takéto pochybenia.

Avšak keď vychádzame z medializovaných informácií a mám od advokátov k dispozícii rozsudok – dovolací rozsudok päťčlenného senátu Najvyššieho súdu vo veci dovolania pána doktora Kováčika – tak z neho môžeme abstrahovať ďaleko závažnejšie zistenia. Pretože musíme si uvedomiť, že súdy sú povinné rešpektovať práva, používajú právnu terminológiu a eufemizmy, aby nemuseli povedať, že napríklad niekto hrubo svojvoľne porušil zákon.

Takže teraz ide o to, že ja absolútne rešpektujem takýto postup pána predsedu, pretože aj v mojom prípade, keď som bol predseda súdu, som podal niekoľko disciplinárnych návrhov najmä za priestupky v konaní. To, že systematicky porušuje práva obvinených a poškodených tým, že nevypracováva rozsudky v zákonnej lehote – pani Záleská – a to nie je podozrenie, to sú fakty, ktoré z toho vyplývajú. A to, či to bude vyhodnotené ako disciplinárne previnenie, to necháme na Najvyšší správny súd.

Ale tu je zásadnejší moment. Toto sú veci, ktoré sa stretávame u každého sudcu, ale u pani Melely Záleskej je porušovanie ústavných práv osôb systematické. A ja poviem aj prečo.

Vysvetlite.

No, dovolací súd konštatoval, že sa jedná nielen o dezinterpretáciu dôkazu pri jej rozhodovaní, ktorú Najvyšší súd označil za pomerne relatívnu. Znamená to, že pokiaľ sudca nejakým spôsobom dezinterpretuje dôkaz, neznamená to automaticky, že ten sudca je zaujatý, že by sme mohli mať pochybnosti o jeho zaujatosti.

Ale Najvyšší súd použil tvrdší výraz a tým je deformácia. A deformácia dôkazu je z môjho pohľadu zo strany súdu, ktorého poslaním a povinnosťou zo zákona je hľadať materiálnu pravdu, rozhodovať v súlade so svojím vedomím a svedomím a vychádzať z pravidiel formálnej logiky pri hodnotení dôkazov.

Ak Najvyšší súd vo vzťahu k pani Záleskej uviedol – povedal to inak, ale povedal – že absentujú princípy formálnej logiky pri vyhodnotení konkrétneho dôkazu. A tento dôkaz ona zámerne a účelovo deformovala s cieľom dosiahnuť vopred stanovený výsledok. To znamená, hovoríme teraz o pani Kyselovej, dostať ju do väzby.

My tu rozprávame teraz o pánovi Kováčikovi, kedy prijala rozhodnutie, kde mu dala štrnásť rokov. A jeden z tých trestných činov, za ktorý bol odsúdený a následne potom dovolací súd zrušil to rozhodnutie, bol trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa v jednočinnom súbehu s trestným činom ohrozovania dôvernej a vyhradenej skutočnosti.

A to v súvislosti s takým skutkom, že pán Kováčik mal v veci, ktorá nepatrila jemu ako dozorovému prokurátorovi, nejakým spôsobom získať utajený dôkaz zo spisu a s týmto mal manipulovať.

No ale svedkyňa, administratívna pracovníčka, uviedla na hlavnom pojednávaní, že nikdy ju o takéto niečo pán Kováčik nepožiadal. Nebol iniciatívny a nikdy – s výnimkou vlastných spisov – nechodil po spisy iných prokurátorov iným ako zákonným spôsobom a nikdy sa s ním nestretla.

Ja som bol predseda súdu, čiže viem, čo je režimované pracovisko. Vy, aby ste sa dostali k údajnému spisu iného prokurátora, musíte mať dôvod. To znamená, ste v konaní, musíte sa s tým vysporiadať, ale máte tam administratívnu pracovníčku, bez ktorej vy neviete prejsť ten protokol. Vy si neotvoríte skrinku a nevyberiete si spis.

A toto bola podstata jej svedeckej výpovede, ktorá absolútne vyvrátila, že by doktor Kováčik mohol disponovať dôkazom – teda mohol disponovať listinou, ktorú mu kladli za vinu, že potom niekomu posunú.

Pamela Záleská zdeformovala tento dôkaz tak, že výpoveď svedkyne priamo mu nasvedčuje alebo nevylučuje, že takýmto spôsobom doktor Kováčik konal. A konštatoval, že ho zdeformovala s cieľom prijať vopred stanovené rozhodnutie – odsúdiť Dušana Kováčika za tento skutok.

Paradoxné je – alebo paradoxné, o to závažnejšie je – že sa s tým stotožnil aj trojčlenný senát Najvyššieho súdu v zložení pán Štift, pán Hatala a teraz si tretieho nepamätám.

Až dovodný súd po štyroch rokoch kriminalizácie musel dospieť k záveru, že jednak to bol deformovaný dôkaz, ktorý prispel zásadným spôsobom k tomu, že bol odsúdený za tento trestný čin, a potom samozrejme konštatoval závažnú zaujatosť vzhľadom k tomu, že Pamela Záleská, ako vieme, je konkubína pani Moniky Tódovej z denníka N a kolaborovali pri mediálnej diskreditácii osôb, ktoré čelili trestnému stíhaniu a vytvárali vlastne porušovali samozrejme ich práva na prezumpciu neviny, čo je u denníka absolútne štandardný postup.

Ale čo je dôležité povedať, k tomu sa chcem dostať.

Toto nie je disciplinárne previnenie. Toto je trestný čin. A my si celá spoločnosť musíme konečne uvedomiť a odpovedať ľuďom na otázky, ako je možné, že tam existuje sudca, sudkyňa, ktorá má vopred stanovený cieľ odsúdiť konkrétneho človeka bez toho, aby k tomu mala dôkaz. A pokiaľ nejaký dôkaz je vyprodukovaný v prospech tohto človeka, tak ten dôkaz zmanipuluje, aby mohla o takýto zmanipulovaný a deformovaný dôkaz oprieť záver o vine.

To je trestný čin. My si tu teraz nedávajme klapky pred oči. Toto je trestný čin.

A hovorím to s plnou vážnosťou aj preto, že my sme na niekoľkých sudcov práve kvôli takýmto podali trestné oznámenie, ale sme sa nestretli s úspechom, pretože stále sa to zakrýva za nejaký právny názor. Deformácia dôkazu nie je právny názor. Alebo sa dohodníme, že pokiaľ niekto popiera formálnu logiku, tak nie je odborne spôsobený vykonávať funkciu sudcu. Že buď je odborne spôsobený, a dovoľte mi – viem, že som trošku dlhý – ale aby ľudia pochopili, toto je systémová záležitosť u pani sudkyne Záleskej.

Pretože ak si dobre pamätáte, na základe akých skutočností bol vzatý do väzby v roku 2020 pán Jaroslav Hašťák. Pán Jaroslav Hašťák bol vzatý do väzby sudkyňou Mgr. Záleskou vo veci starej 15 rokov, kde konštatovala dôvody obavy z kolúzneho jednania. Už tá skutočnosť, že po 15 rokoch by mal niekto ovplyvňovať svedkov. Pritom mala vedomosť o tom, že v rozhodnom čase 2020, keď rozhodovala o kolúznej väzbe – myslím, že 2016, teda štyri roky predtým – bol Jaroslav Hašťák a osoby obvinené v tom jeho konaní vypovedať v procesnom postavení svedkov. Čiže presne vedeli, čoho sa týka trestná kauza, za ktorú ich potom o štyri roky obvinili a pani Záleská ich vzala do väzby.

Čo je ale podstatné, súd toto rozhodnutie, Najvyšší súd trojčlenný senát, toto rozhodnutie zrušil a konštatoval závažné skutočnosti. Opäť sa jednalo o kvázi deformáciu dôkazov v tom smere, že sudkyňa Záleská vymenovala dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané, a tvrdila, že na základe týchto dôkazov možno konštatovať predbežne, že skutok sa stal, je trestným činom a spáchal ho pán Jaroslav Hašťák.