Sú všade medzi nami. UKRAJINSKÍ AGENTI A ICH PRISLUHOVAČI!

Vážení priatelia, chcem vás samozrejme srdečne pozdraviť z tohto miesta v posledný takzvaný letný deň a zároveň sa zaoberať niektorými otázkami, ktoré sa dotýkajú nášho spoločného života na Slovensku.

Vieme, že v poslednom období sa to udialo v jednom nemenovanom mestečku na východe Slovenskej republiky – prekázaný útok na zbrojársky podnik, ktorý sa zaoberal výrobou a konštruovaním dronov. Bolo to z môjho pohľadu také výstražné memento.

Pozitívne hodnotím, že dokázali bezpečnostné zložky tomuto predísť a zastaviť to.

Dostal som sa do takého trošku negatívneho vnímania slov pána prezidenta, ktorý to komentoval a povedal, že je potrebné zabezpečiť, aby zbrojárske firmy, zbrojárske podniky boli lepšie chránené.

Z toho vyplýva pre mňa otázka: či doteraz nie sú dobre chránené?

Je to taká možno polemika v súvislosti s vyjadrením pána prezidenta, ale musel som to tu spomenúť, lebo predpokladám, že všetky podniky, ktoré spadajú do kritickej infraštruktúry, vrátane zbrojárskych podnikov, ktoré sú taktiež súčasťou kritickej infraštruktúry, by mali byť samozrejme čo najlepšie chránené.

A to nielen z pohľadu tej výroby a výrobných kapacít, ale z pohľadu bezpečnosti ľudí, ktorí tam pracujú, z pohľadu bezpečnosti občanov Slovenskej republiky.

A tu sa dostávame k tomu kameňu úrazu.

Kameň úrazu je práve v tom, že my – a ja si to dovolím tvrdiť – a to je aj zároveň otázka, zároveň z môjho pohľadu aj také vnútorné konštatovanie: my vieme, že pomáhame občanom Ukrajiny, ktorí sa dostanú na naše územie.

A na druhej strane – do akej miery?

A to sa pýtam a to je to dôležité a to je to kľúčové.

Do akej miery my vieme, kto sú tí ľudia, ktorí k nám z Ukrajiny prichádzajú?

Do akej miery my vieme, čo tí ľudia tu na Slovensku budú robiť postupne?

Nemyslím hneď v začiatkoch. Oni sa potrebujú tiež rozhliadnuť, tiež potrebujú zistiť, v akom priestore sa nachádzajú, a do akej miery majú bezpečnosť tieto kapacity, aby toto dokázali plne a v súlade s bezpečnosťou Slovenskej republiky a občanov monitorovať.

Tu som trošku – ja som väčšinou optimista – ale tu som trošku skeptický.

A poviem to na takomto príklade.

Si predstavte, že na Slovensku máme približne – respektíve len v Bratislave – cirka 32 000, to je odhadom taxikárov.

Predstavte si, že 22 000 z nich sú Ukrajinci.

A tých 22 000 samozrejme sa už sústreduje na tých takzvaných 10, ktorí nie sú ukrajinského pôvodu, aby v podstate ovládali celú taxislužbu v Bratislave.

Ja sa pýtam: prečo?

Čo sa za tým skrýva? Kto na tom získava? Kto na tom svojím spôsobom zarába?

Ale čo je dôležité a to je potrebné povedať, a ja to chcem povedať: majú absolútny fantastický prehľad v Bratislave do takej miery, že možno ani rodený Bratislavčan žijúci tu niekoľko storočí taký prehľad o tej Bratislave nemá, ako majú títo taxikári. Poznajúc každú uličku, každú slepú ulicu, každé zákutia, ktoré sa v Bratislave nachádzajú.

Lebo tu sa dostávame ku kameňu úrazu.

Keď si zoberieme, kde sa všade pohybujú občania Ukrajiny, ktorým pomáhame.

Spomínal som taxislužbu, spomeniem rôzne služby, rôzne obchodné centrá a tak ďalej.

Čiže vidíme, že dneska na každom kroku sa v podstate stretávate s občanom Ukrajiny a je tu – a nechcem to samozrejme zobrať tak kolektívne na všetky – ale teraz vyvstáva tu otázka.

Musím sa aj profesionálne na to pýtať: či my vieme, čo tí ľudia v danom okamihu robia a prečo sú vôbec na tom Slovensku?

Či ozaj utekali pred vojnou reálne, či nepochádzajú z nejakej inej časti Ukrajiny a či tu nemajú nejakým spôsobom monitorovať nálady občanov Slovenskej republiky, situáciu politickú a tak ďalej, a podľa toho aj konať?

Toto sú veľmi nebezpečné záležitosti a hovorím to aj preto, lebo na pokuse útoku – útoku v úvodzovkách – na spomínanú fabriku, spomínaný závod, samozrejme figurujú tam mená nie občanov Slovenskej republiky. Figurujú tam mená zahraničných aktérov, ktorí chceli tento útok vykonať.

A teraz je otázka: kto to organizoval?

Myslím si, že to je veľká úloha.

Samozrejme, neviem na to odpovedať, ale je to veľká úloha pre bezpečnostné zložky a vyšetrovateľov, ktorí sa týmto prípadmi zaoberajú.

A tu sa dostaneme znova do takej inej časti toho narratívu, ktorý beží na Slovensku, lebo na Slovensku vás hneď dokážu nazvať, že ste americký agent, že ste ruský agent.

Ale počuli ste, priatelia, že by niekto povedal, že koľko tu máme ukrajinských agentov? Že koľko ukrajinských agentov sa pohybuje po Slovenskej republike? Ktoré médiá – ktoré sú platené zo štátneho rozpočtu, nielen aj súkromné, ktoré dostávajú príspevok zo štátneho rozpočtu – ktoré obhajujú na prvom mieste Ukrajinu a potom možno na poslednej strane si spomenú na Slovensko a monitorujú udalosti na Slovensku a sú poplatné ukrajinskému režimu a tej situácii, ktorá je na Ukrajine? Tak ten narratív, ktorý oni používajú smerom k časti spoločnosti, sa dá otočiť aj opačne.

A to si musia oni uvedomiť, že v podstate ten narratív a obsah toho narratívu zodpovedá tým, ktorých môžeme dneska nazvať ako ukrajinských agentov.

A tu ich môžeme spomínať – tie médiá, myslím, hlavného prúdu – v plnom rozsahu: Denník N, aktuality sme a tak ďalej.

Tá objektívnosť totiž a zameranie sa na Slovensko – lebo tu žijú, tu podnikajú, tu odvádzajú a platia dane, respektíve by mali – by mala byť sústredená práve na Slovenskú republiku a nie na niekoho iného.

Čiže je potrebné sa zamyslieť aj nad týmito záležitosťami, lebo si myslím, že toto sú veľmi, ale že veľmi dôležité veci, ktoré je potrebné vnímať.

A chcem povedať aj jeden taký príklad.

Môj kolega Cuja sa s ním podelil na sociálnej sieti. Keď spomenul, že pracujú na strednom Slovensku – týka sa to stredného Slovenska – pracuje pracovná sila z Nepalu.

Agentúra pracovná, ktorá túto pracovnú silu doviezla, podpísala nejakú dohodu so slovenským živnostníkom, ktorý vlastní ubytovacie zariadenie a tí Nepalci tam bývajú samozrejme a chodia na vykonávať tú prácu, každodennú prácu. Tak tieto agentúry im neplatia.

Tak on to odhalil a pýtal sa: prečo neplatíte tým slovenským živnostníkom, ktorí vám umožnili a vytvorili priestor na to, aby tu pracovali migranti z iných krajín, ktorí de facto berú pracovné príležitosti občanom Slovenskej republiky?

Odpovede sa nedočkal, samozrejme, ale následne mu zavolal vôďa z Ukrajiny, ktorý povedal, že mu to príde vysvetliť.

Čiže toto jednoznačne ukazuje na previazanosť pracovných agentúr s rôznymi ukrajinskými skupinami, ktoré oficiálne nefigurujú v pracovných agentúrach, ale sú v ich pozadí.

Samozrejme, z tej práce – v tomto prípade tých Nepalcov – majú svoj ekonomický profit.

Čiže v princípe sa môžeme baviť a mohol by som to porovnať s tým klasickým otrokom a otrokárom, hoci v tomto prípade je to veľmi, veľmi – by som povedal natvrdo – ale tak, aby to bolo zrozumiteľné.

Ja sa pýtam, že kde žijeme, však žijeme na Slovensku a každý aj ten súd občanom Slovenskej republiky.

A na území Slovenskej republiky pracuje nejaká skupina, nazvime ju zahraničná, ktorú vedie nejaký Ukrajinec, Vloďa, nechajme mu to meno, ktorý v podstate si chce určovať podmienky a telefonicky, verbálne naznačuje svojím spôsobom, že keď chceš, my ťa navštívime.

No myslím si, že dožili sme sa, dostali sme sa do zlých časov, keď takýmto spôsobom prebieha diskusia vo verejnom priestore.

Sme na Slovensku, zaoberajme sa svojimi problémami, vlastnými problémami my, Slováci a kompetentné orgány, lebo za tú bezpečnosť občana Slovenskej republiky, či na východe, na západe alebo na strednom Slovensku zodpovedajú slovenské orgány, bezpečnostné zložky, ktoré k tomu majú kompetencie a svoju prácu si vedia urobiť na veľmi dobrej úrovni.

Čiže toto očakávam, že bude v nasledujúcom období sa tým niekto minimálne zaoberať.

Máme ministerstvo vnútra, máme samozrejme politické orgány, máme aj formáty, kde sa to dá prerokovať, či už bezpečnostná rada alebo nie.

Na margo toho, že nebola zvolaná bezpečnostná rada, by som povedal akurát toľko: šéfom bezpečnostnej rady je premiér. Keď sa rozhodol ju nezvolať, tak všetci ostatní môžu akurát vykrikovať koľko chcú.

A tým nezastávam premiéra, nie som ani jeho hovorca. V tomto prípade si súhlasím, že s týmto prípadom bezpečnostná rada zasadať mohla. Nehovorím, že mala, ale mohla.

Takže priatelia, tá bezpečnosť, ako ja hovorím, to nie je marmeláda vo vojenskom sklade, ktorú tam položíte a prídete za pol roka a stále je na tom istom regáli. Bezpečnosť je veľmi kulostivá záležitosť a dennodenne sa dotýka každého občana Slovenskej republiky.

Tí Ukrajinci, ktorí migrujú – nazvem to tak – zo Ukrajiny a utekajú pred vojnou a inými záležitosťami na Slovensko, ja by som im odporučil to isté. Samozrejme, že však môžete migrovať aj v rámci svojho územia. Ukrajina nie je malý štát, Ukrajina nie je Slovensko aj z hľadiska rozlohy, tak si myslím, že môžete migrovať z východu na západ napríklad, zo stredu na západ napríklad.

Takže využite svoje územie na tú vlastnú vnútornú migráciu.