Politika vs. diplomacia | Dušan Rozbora a Ján Gábor, diplomati

Tento program vám prináša Play TV. Domáca zábava celú rodinu.

Vážení diváci televízie Kanál 1, po filme z Českej republiky tu strážim ja z roku 2012.

Teraz bude nasledovať relácia Bielik online.

Ja som rád, že v tejto relácii môžem privítať našich zaslúžilých diplomatov, veľvyslancov Dušana Rozboru a Jána Gábora.

Páni, dobrý deň.

>> Dobrý deň.

Ďakujeme za privítanie a pozvanie.

>> Pekný deň prajem.

Pekný deň prajem. Páni, naozaj máme viacero tém, ktoré stoja za diskusiu. Slovenská diplomacia podľa mňa dostáva pomerne vážne rany od politiky. S našimi špičkovými diplomatmi sa spájajú vážne kauzy a škandály. Na mieste veľvyslancov vidíme politických nominantov. Aké to môže mať dôsledky a ako si môže aj za týchto podmienok Slovenská diplomacia zachovať svoje skvelé meno, ktoré v minulosti naozaj mala? To sú tie body, o ktorých sa s vami chcem rozprávať.

Pán Rozbora, vy ste pôsobili a myslím, že aj teraz ste priamo na Cypre. Čo tam čaká pána Radačovského v prípade, ak ho vymenuje prezident do funkcie veľvyslanca z hľadiska napätých grécko-tureckých vzťahov?

Pozícia veľvyslanca je tu veľmi náročná v porovnaní s ostatnými krajinami, pretože sú tu špecifické problémy. Je to od roku 1974 rozdelený Cyprus a vedú sa stále rozhovory, neustále rozhovory pod záštitou generálneho tajomníka OSN o riešení ciperského problému. My sme do toho zapojení, samozrejme.

Vlastne slovenský veľvyslanec v službách Československa Emil Keblúšek vlastne inicioval a dohodol sa s lídrami politických strán oboch komunít, gréckej ciperskej a tureckej tureckociperskej, že začali neformálne, pretože s lídrami politických strán je možné sa stretávať, ale s politickými predstaviteľmi v turecko-ciperskej časti by to znamenalo de facto uznanie takzvanej severociperskej tureckej republiky.

Takže toto je jediné fórum, kde sa vlastne my sme to prevzali 1. januára 1993, keď vznikla samostatná Slovenská republika. Česi otvorili veľvystanectvo až dva roky neskôr. Keď sem prišla veľvystankyňa, chcela sa ku mne pripojiť, som jej povedala, nech si dajú nejaké iné aktivity, a tá si našla aktivity medzi ženskými organizáciami.

>> Uhm.

>> No takže áno, tá situácia je teda taká, že pán Radošovský vlastne vkročí na horúcu pôdu. Tie rokovania grécko-turecké sa vedú dvakrát do roka. To sú všetko situácie, v ktorých sa pán Rajčovský môže ocitnúť zo dňa na deň.

Akú si to vyžaduje prípravu? Je tam poznanie histórie, samozrejme, je tam aj poznanie diplomacie, ale na čo sa teda má pripraviť z hľadiska toho, s kým ide rokovať a akí sú Turci, akí sú Gréci na Cypre?

No samozrejme, v prvom rade si to vyžaduje schopnosti a diplomatické schopnosti, pretože práve teraz sa volá spomienková podujatie k 37. výročiu týchto komunitných aktivít našich.

A čo si to vyžaduje? Vyžaduje samozrejme neustály kontakt s lídrami politických strán. Ich je dohromady 14, čo nie je malý počet. A samozrejme je potrebné organizačne zabezpečiť schôdzku lídrovú. Tá sa uskutočňuje v nárazníkovej zóne neutrálnej v bývalom Ledra Palace hoteli. S nimi treba mať kontakty s vojakmi, aby sa to tam uskutočnilo, technicky zabezpečiť a tak ďalej.

No a samozrejme, že samotná schôdzka prebieha tak, že diskusiu vedie veľvyslanec. Diskusiu vedie veľvyslanec a po tej diskusii, keď skončí diskusia, tak je zodpovedný za vypracovanie komunike. Vypracuje komunike, to dá kolovať a musí sa prijať konsenzom. Keď sa prijme konsenzom, prizvú sa novinári, tunajší, zahraniční, kamery a tak ďalej. A vlastne veľvyslanec prečíta a prezentuje komunike týmto médiám, ale to nie je všetko ešte, pretože musí sa spojiť s obidvomi lídrami komunít, teda prezidentom tu a lídrom, ktorý hovoria takzvaný prezident v úvodzovkách na severe.

Samozrejme, že informuje Unficip akože vojakov, respektíve tú mierovú misiu, a aj samozrejme obracia sa naňho aj denníky, dáva interview a tak ďalej.

>> Takže aj tam musí nastať aj nejaká mediácia, samozrejme, a medializácia.

Ale chcem sa opýtať trochu opačne, lebo vysvetlili ste nám takmer dokonale, že je to zodpovedná funkcia, že si vyžaduje naozaj odborný prístup, dlhoročné skúsenosti.

Čo by sa stalo, keby takýto dialóg na Cypre prestal fungovať? Keby sa Ciperčania, to znamená tí, ktorí tam pôvodne žili, Gréci a Turci, prestali rozprávať.

No samozrejme, že malo by to veľmi negatívnu odozvu. Veľmi negatívnu. Keby sa toto skončilo, pretože keďže lídri politických strán vyzývajú najvyšších lídrov, aby sa stretávali, aby riešili, prichádzajú s určitými návrhmi.

V mojom čase, keď som tu bol, tak to boli tak významní lídri politických strán, že buď bývalí prezidenti, alebo neskorší prezidenti, ako to bol Spiros Kyrianov alebo George Vasiliu, alebo Anastasia a tí ďalší. Na severe zase Talát alebo Akinči, to boli osobnosti. To boli osobnosti.

To by zaznelo. Samozrejme malo by to negatívny dopad a samozrejme negatívny dopad u generálneho tajomníka OSN, pretože aj toho vždycky informujeme. A vďaka našim komunitným schôdzkam sme v roku 2001 sa nám podarilo dostať našich vojakov vo veľkej konkurencii. A to vďaka našim komunitným schôdzkam generálny tajomník Anan navrhol bezpečnostnej rade, aby súhlasila so slovenským kontingentom mierovej misie.

>> Uhm.

Takže zlyhanie takýchto rozhovorov by teoreticky mohlo mať aj za dôsledok to, že naši vojaci prestanú pôsobiť v tejto mierovej misii. To už je moje môj dodatok.

Ďakujem veľmi pekne.

Pán veľvyslanec Gábor, vy ste pôsobili takisto v Írsku. Tam sú veľmi zložité vzťahy vzhľadom na Severné Írsko medzi Britániou a Írskom. Teraz sme videli pár dní dozadu v Belfaste horeli autobusy, autá, hádzali sa tam kamene, došlo tam k nejakej vražde, ktorá pobúrila miestnu komunitu.

Na čo si musí dať veľvyslanec pozor, ak vstupuje na takúto horúcu pôdu?

>> Môžem sa ešte predtým vrátiť trošku k Cypru, lebo som sa mu venoval tiež v ústredí a spomínam si na dve krásne udalosti.

V roku 2009 bolo 20. výročie toho dialógu, o ktorom pán veľvyslanec Rozbora tak pekne hovoril, a robili sme konferenciu v Bratislave. Boli tu všetci lídri pozvaní do Bratislavy a plus medzinárodné spoločenstvo, zástupcovia Európskej únie, zástupcovia OSN.

A spomínam, bola najvyššie postavená osoba viceprezidentka Európskeho parlamentu, pani Dagmar Rot Berent, ktorá povedala, že okrem iného 27 rokov bola europoslankyňou a venovala sa celý čas Cypru a povedala, že máloktorý štát urobil pre cyperský problém toľko ako Slovensko. To, čo robíme na Cypre, je niečo unikátne.

Ak považujeme Európsku úniu za mierový projekt, tak toto je jediný príklad, kde jedna členská krajina pomáha druhej členskej krajine organizovať niečo, čo nikto iný nerobí. To je náš konkrétny príspevok k mieru, o ktorom sa toľko hovorí, ale my preto reálne niečo robíme.

Treba aj povedať, samozrejme, že úspech zahraničnej politiky každého štátu zodpovedá alebo je výsledkom toho, že si elity toho štátu uvedomia, na akej šachovnici hrajú. A podľa toho sa správa potom aj diplomacia.

Mám jednu krásnu spomienku. Keď bolo päťdesiate výročie Cypru, otvorili ambasádu v Bratislave. To nebola náhoda. Uctili si päťdesiate výročie svojho vlastného štátu, keď prišiel sem predseda parlamentu a otvoril ambasádu.

A mám k tomu aj delikátnu spomienku. Deň predtým, než prišiel predseda parlamentu, bol som v dome svätého Martina, ktorý sa reštauroval. Zistil som, že v dome svätého Martina sú pochovaní alebo ležia ostatky svätého Jána mužníka z Cypru, ktorý žil v pätnástom storočí. V pätnástom storočí boli jeho ostatky darované osmanským sultánom uhorskému kráľovi Matejovi Korovinovi. Keď Turci prepadli Európu, presťahoval sa do Bratislavy a odvtedy je u nás.

To je jediný svätý, ktorého ostatky sú v Bratislave úplne, s výnimkou stehennej kosti, ktorá bola presťahovaná do Nikózie, keď otvárali nový chrám a je tam ako cenný almužníka. Takže to sú veci, ktoré nás spájajú a s Cyprom skutočne by sme mali byť spojenci.

Môžem vstúpiť do toho, áno, bolo to za mňa. Monsignor Sokol toto zariadil a cez viedenského arcibiskupa to doviezol na Cyprus. Ja som bol pri tej ceremónii pochovania časti ostatkov svätého Jána Almužníka.

Samozrejme, že áno. Keď si spomínam na rok 2009, bol som tu, bol som veľvyslanec z Nórska a všetci veľvyslanci, ktorí sme sa na tomto všetkom podieľali, sme dostali od lídrov politických strán zlaté plakety ako ocenenie.

No, to znamená, že náš prínos k Cypru je naozaj nespochybniteľný, minimálne na úrovni tejto medzinárodnej diplomacie.

A teraz tá otázka, pán Gábor, čo musí veľvyslanec, na čo si musí dávať pozor, ak prichádza na takúto horúcu pôdu, aby náhodou ten dialóg neovplyvnil negatívne?

Ešte posledná veta k Cypru. Keď išiel náš minister do OSN, generálny tajomník pán Kimun mu povedal prvú vetu: „Máte veľké zásluhy na tom, že je mier na Cypre, Slovensko." Vďaka. Tak čo má robiť ambasádor, aby prežil? Čo má robiť?

Veľvyslanec akéhokoľvek štátu by mal mať predovšetkým dôveru vlastného štátu a potom by sa mal snažiť, aby si získal dôveru aj toho štátu, kde slúži. Musí rešpektovať samozrejme jeho ústavný poriadok, jeho predpisy a tak ďalej a presadzovať spoluprácu, rozvíjať vzťahy medzi Slovenskom a danou krajinou.

Takže je povolené takmer všetko s výnimkou toho, čo nie je zakázané. Ale samozrejme, ten diplomat nie je len štátny úradník, že plní pokyny z Bratislavy, ale mal by byť si myslím aj trochu kreatívny a hľadať spojenia medzi krajinou, kde slúži a našou krajinou.

Spojenia v umení, v športe, v kultúre. Proste všetko, čo sa vyskytne. Spomenul som Jána Almužnika, hej, to bola náhoda, že som to zistil. A si predstavte, jedenásteho novembra zomrel a v ten deň tu bol predseda Európskeho parlamentu. To bola náhoda. Jedenásteho novembra v ten istý deň.

Pod domom svätého Martina určite budeme hľadať ešte, možno aj niektorého alebo jedného z našich najväčších predstaviteľov Andreja Hlinku, pretože je veľký predpoklad, že je tam niekde. Ale dobre, toto je história, páni.

Chcem sa opýtať na tú súčasnosť. Prebrali sme si Cyprus a som veľmi rád, že máte obidvaja tieto hlboké skúsenosti aj vedomosti. Poďme k Petrovi Kmecovi. Tu sa rozpráva o kauze Slajáda, rozpráva sa o všetkom možnom. Čo ja nepovažujem až tak podstatné z hľadiska diplomacie ako inú vec.

My novinári, keď by sme náhodou raz vstúpili do politiky, tak už sa nemôžeme vrátiť. To už naozaj nejde, aby ste najprv boli novinárom, potom politikom a potom zase novinárom. Ľudia vám už nebudú dôverovať, že dokážete byť objektívni.

Peter Kmec odišiel z diplomacie do výkonnej funkcie ako podpredseda vlády. Čo si teraz vy ako diplomati myslíte? Existuje na toto nejaké pravidlo v rámci diplomacie? Či sa to môže a nemôže prekračovať jednu stranu barikády a potom sa zase vrátiť na tú pôvodnú?

Nech sa páči. Najprv pán Gábor, zatiaľ mal menej priestoru.

No, diplomaciu treba vnímať ako súčasť politiky, ako integrálnu súčasť zahraničnej politiky, lebo je hlavným nástrojom na presadzovanie našej politiky vo svete, v zahraničí. A z tohto pohľadu tie presuny medzi diplomaciou ako takou profesionálnou a politikou nie je nič výnimočné. To sa deje aj v iných štátoch.

Samozrejme, skôr záleží na osobnosti. Vždycky na konkrétnej osobnosti záleží než na princípe. Pamätám si, keď nastúpila nová vláda, ktorá vládne, tak bol veľký pokrik, že máme ministra, ktorý nie je diplomat. Ja som si prešiel zoznam ministrov v Európskej únii. Iba traja ministri sú diplomati, lebo boli pred troma rokmi. To znamená, že nepovedal by som, že je to bežná prax, ale nie je to nič neobvyklé. Je to skôr závislosť od osobnosti.

A keď sa opýtam na tradíciu, ktorú máme u nás, lebo naozaj naša diplomacia bola kedysi štátom v štáte. Ani za Mečiara nemali sme ministra, ktorý by nepochádzal priamo z diplomatického prostredia, nebol kariérnym diplomatom. Myslím, že to narušil ako prvý Mikuláš Dzurinda. Teraz máme naozaj straníckeho ministra Juraja Blanára.

V iných štátoch to funguje, samozrejme rôzne. V Izraeli napríklad tam ani minister zahraničných vecí nemá dosah na to, kto bude veľvyslancom. To sú naozaj kariérni diplomati. Zase v Spojených štátoch amerických si miesto veľvyslanca môžete kúpiť, keď podporujete toho správneho kandidáta.

No a chcem sa ale opýtať na tú našu tradíciu. Predsa len, či toto nenarušuje ten doterajší status quo, ktorý sme tu mali, že proste diplomaciu robia diplomati.

Pán Rozbora.

Pokiaľ ide o Petra Kmeca, boli sme kolegovia. Ja v Nórsku, on vo Švédsku. Predtým bol v Izraeli, potom bol v Spojených štátoch. Tak skúseného veľvyslanca v takýchto destináciách máme málo.

Ja si takisto a plne súhlasím s Jankom Gáborom, kolegom, že tu nie je žiadna nejaká proste žiadny predpis, zákon alebo niečo podobného, čo by to zakazovalo. Čiže pokiaľ ide o otázku diplomacie do politiky a z politiky späť do diplomacie, je to previazanosť, samozrejme, a tak ďalej. Pokiaľ ide o straníckeho ministra, no ja som bol prvým kariérnym ministrom zahraničných vecí v našich dejinách. Prvým bol Eduard Kukan.

Tí dovtedy neboli, akože, kariérni diplomati.

Kukám.

Áno.

Ja som mal na mysli Novodomedia.

Potom po ňom Mečiar vymenoval profesora Šenka, ktorého som zažil. Bol som pri ňom ešte, keď som skončil ako štátny tajomník u Kukana. A keď sa rozhodol odísť, tak to bola Zdenka Kramplová. Takisto nebola kariérna diplomatka.

Až potom nastala éra kariérnych diplomatov na postoch ministrov zahraničných vecí.

Ďakujem pekne aj za pripomenutie. A teraz čo ďalej? Obaja nádejní velvyslanci. Uvidíme, kedy a či vôbec im Peter Pellegrini udelí svoje poverenie. Sa uchádzajú o zahraniční miesta s takými istými čiernymi bodmi na svojom osobnom profile.

Je to v diplomacii tabu, že sa to nespomína? Alebo im to naopak budú pripomínať, že sú stranícki diplomati alebo politickí kandidáti a politickí nominanti, že mali za sebou nejakú kauzu Slajáda a niečo podobné?

Pán Gábor, nespomínam si zo svojej praxe za 42 rokov, keď som pôsobil v asi piatich krajinách, že by sa škandály, ak boli nejaké, vyvážali s tým dotyčným diplomatom, velvyslancom. To je pre miestne publikum a to si to musí niekto mať v tej krajine záujem – nejaký novinár, nejaký človek, agent alebo neviem – ale nespomínam si, že by sa prinášali veci, ktoré sa navarilo na Slovensku.

A myslím, že keď odídu takíto politickí nominanti, tak akonáhle odídu, venujú sa práci velvyslanca v tej danej krajine a tam sa rozhodne, či to bola dobrá voľba od toho prezidenta alebo tej strany, ktorá ho nominovala. Inak viete, pre tú krajinu, kde ten velvyslanec pôsobí, je dôležitá jeho lojalita a jeho zodpovednosť voči vlastnej krajine.

Aj keby bol diplomat nositeľ Nobelovej ceny za diplomaciu, pokiaľ nemá dôveru vlastnej krajine alebo pokiaľ si myslí a koná nejak inak, než jeho vláda, taký diplomat neposúži veľmi. Lebo keď португalský premiér alebo portugalský prezident prijme nášho ministra alebo velvyslanca, tak on je zvedavý na stanovisko vlády, na stanovisko krajiny, nie na jeho osobný názor.

Rozumieme si? Diplomacia, to remeslo je super, ale nie je to všetko. A naopak môže byť dobrý politik, ale keď sa nevyzná v tých diplomatických, v tej chémii, tak môže narobiť aj galibo. Ale na to má ďalší ansambel na ambasáde a tam je veľmi dôležité, kto je ten zástupca a či si dá poradiť, lebo sú aj takí, ktorí si nedajú poradiť a potom to ide zlým smerom.

Dohodnime sa na tom, že tá hranica medzi politikou a diplomaciou je veľmi priepustná a že naozaj to nie je žiadna železná opona.

Aká je hranica medzi diplomaciou a špionážou? Naozaj tu máme v poslednej dobe viacero škandálov. Našej aj svetovej diplomacie sa dotkol napríklad prípad Jeffreya Epsteina, v ktorom figuruje niekoľko Slovákov a aj Sloveniek. To opäť otvorilo túto otázku, kde je hranica medzi diplomaciou a špionážou.

Máme si to vysvetľovať tak, že dobrý diplomat nerobí špionáž? Ale čo potom také kauzy, keď musíme vypovedať rôznych zástupcov, ktorí nás sem posielajú iné krajiny práve s podozrením, že teda nevykonávajú diplomatickú činnosť, ale špionáž?

Stalo sa to napríklad niektorým našim predstaviteľom niekedy v zahraničí, že by z takýchto dôvodov museli opustiť krajinu?

Pán Rozbora, hmm. Neviem o nejakom takomto veľkom prípade, ale pochopiteľne špionáž je dosť zložitá záležitosť, pretože samozrejme podľa Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch z roku 1961 musíte zachovávať zákony danej krajiny a pokiaľ sa pri svojich kontaktoch niekde chováte nevhodne, pýtate sa na veci, na ktoré sa nemáte pýtať alebo na ktoré vám partneri nechcú odpovedať a podobne, môžu to považovať za špionáž a do 48 hodín ste vyhostení a ste persona non grata.

Ale samozrejme, pokiaľ ide o otázku špionáže, robia sa aj také kroky, že keď je niekde počet diplomatov nadmieru ako u tých veľkých krajín, no tak sa vždycky nájde nejaký dôvod, lebo krajina nemusí zdôvodňovať, prečo vyhlási niekoho za personám non grata a vylúči ho a pošle ho domov. Samozrejme, sú rôzne prípady.

Pokiaľ ide o špionáž, Slovensko nefiguruje až tak ďaleko. Ja sledujem aj Nórsko, aj svetové médiá. Koruna princezná bola tým zasiahnutá. Aj Thorbjørn Jagland, šéf parlamentu, s ktorým sme boli veľkí, stretli sme sa s ním, otvára tam výstavu a tak ďalej. Dokonca sa pokúsil o samovraždu a podobne. Takže sú aj také veľké prípady, ale ten prípad Epsteina je tak trochu mimo tej diplomacie a diplomatickej praxe.

Pán Gábor, váš názor, ako veľmi môže takýto prípad ovplyvniť svetovú diplomaciu, ale aj našu? Tam máme naozaj zainteresovaných viacero ľudí od Miroslava Lajčáka až po tie Slovenky, ktoré boli veľmi blízko Jeffreymu Epsteinovi. Dokonca jedna z nich je napísaná na dedičskom zozname Jeffreho Epsteina.

Nemám dostatok informácií, aby som to mohol komentovať. Toto je skôr otázka pre Interpol a pre tieto zložky, ale mňa skôr zaujal prípad pána Mendelsona. To je britský diplomat, bol velvyslancom Veľkej Británie v USA. To je vlastne top pozícia a sú to krajiny spojenecké, proste jadrové veľmoci. Takže čo robila MI6? Rozumiete? Títo ľudia ho nepostrážili alebo nevarovali a tento bol zbavený. Dokonca musel opustiť aj Snemovňu lordov, nielen postoho velvyslanca. Vidíte aj v tých najvyšších priečkach svetovej politiky takéto niečo. Takže neviem, bude to poučenie, hádam poučenie pre tých ďalších, ale na Slovensku neviem, že by také prípady boli.

Rozprával som sa inak. Áno, tie iné zložky špionážneho charakteru. Veľké krajiny majú ako súčasť ambasád ľudí, ktorí sú ako delegáti, a to sa navzájom vymieňajú, takže oni postupujú podľa iných pravidiel, ktoré nám nemusia byť známe.

My diplomati používame otvorené prostriedky a o to slabšie je potom to ovocie, keď sa dostaví, lebo nemusíme používať iné než otvorené prostriedky. No tak je otázkou samozrejme, či my by sme mali prostriedky na nejakú kvalitnú špionáž. Nie sme veľkou krajinou, tie naše kontakty sú obrovské, ale aj náš pas je vynikajúco silný. Ale je to skôr tým, že sme malí a že nikoho neohrozujeme, že nás nepovažujú za nejaké nebezpečenstvo. Mýlim sa v tom, pán Rozbora?

Ale samozrejme, že každá krajina pristupuje k tomu inak. Každá krajina má nejaké iné zákony a iné predpisy. A ja neviem, za celý svoj život, za celých 40 rokov v diplomacii, ma nikto neoslovil, aby som urobil nejakú špionáž alebo niečo podobné. Ale to je možné aj kvôli tomu, že som aj za federálu bol dosť akože nespoľahlivý, lebo môj otec bol 10 rokov politicky väzeň v päťdesiatych rokoch.

Rokoch. Takže ja som ani s vnútrákmi, s bezpečiakmi som nemal nič spoločného, aj keď v Mongolsku som mal plnú ambasádu, eh, vnútrákov zo Štátnej bezpečnosti, ale sám som nikdy nebol do toho zatiahnutý.

>> Uhm.

Páni, spomeniete si na situáciu, keď vám boli diplomatický pas a diplomatická imunita úplne na nič?

Pán Gábor, >> eh, ešte mám teda doplnok k tej sile nášho pasu.

To je hlavne vďaka tomu, že tie pasy sú dobre urobené, sú vieryhodné, sú to doklady, ktoré majú vysoký rating.

To nevypovedá pri všej úcte o ekonomickej sile, o politickom význame krajiny.

To je kvalitný dokument.

Tu treba poďakovať našim príslušným orgánom, ktoré sa tomuto venujú, pretože neverím, že by sme boli ďalej ako Spojené štáty vo výtlaku na medzinárodnej scéne.

Myslím si, že tam sa rátalo aj množstvo výskumov, ktoré musíme mať a nemusíme mať.

>> Áno.

>> Áno.

Všo.

Ale, eh, >> k tej situácii, no, eh, stalo sa mi to.

Som bol mladý diplomat a som sa vracal zo služobnej cesty z Kostariky do Nicaragvy.

Eh, pršalo.

Ja som šiel 60 klasicky, bolo zlé, zlá viditeľnosť, a predo mnou pán nedal proste smerovku, išiel doľava, tak som mu trošku ťukol, ale bolo šmykľavo, tak sa pretočil proste.

No ja som bol mal smolu, že on bol miestny a ja som bol, eh, diplomat, ktorý bol služobný v Kostarike.

Hneď ma zobrali tí miestni, eh, slušne, ale proste zobrali ma stranou.

Eh, zobrali mi SPZ z auta a pokiaľ mu ho nebudem kompenzovať, ma nepustia.

Som sa nikam nemohol dovolať, ani k telefónu som sa nedostal.

Tam mi proste pas bol na nič.

Bol som v nejakej opustenej dedine niekde vo Kostarických horách.

To bola jediná situácia, keď som, eh, musel silne improvizovať a som si povedal, tu nemá zmysel.

Ale inak, eh, tá imunita, eh, tá má za cieľ chrániť, eh, diplomata predtým, aby nebol vydierateľný, aby nebol ohrozovaný v krajine, kde pôsobuje, aby sa mohol skutočne venovať tej práci, ktorú robí, >> ale nech nechráni ho pred trestnými činmi.

Keď sa niečo udeje, tak väčšinou tie štáty ho buď odvolajú, >> alebo tie krajiny, ktoré prijímajú, ho vypovedajú.

>> Uhm.

Pán Rozbora, nech sa páči.

Ja keď som prišiel do Nórska, išiel som po ceste, prekročil som rýchlosť, bol radarem medzi stromami a tak ďalej.

Dostal som pokutu.

Pas mi bol na nič.

Bolo mi to na nič.

Že bolo mi na nič moje postavenie, ale mojej asistentke sa podarilo vybaviť, že som ešte len krátko a že to zobrali do úvahy.

Ale keď som bol potom dôchodcom z diplomatického zboru, tak sa na mňa obracali veľvyslanci, aby som im zariadil na diplomatickom protokole nejakú úľavu a tak.

No napríklad český veľvyslanec stál 1 cm, eh, kolesom na obrubníku, čo je zakázané pred vlastnou ambasádou a prosil ma, aby som u šéfa diplomatického protokolu zariadil, aby proste nedostal pokutu.

No šéf mi povedal: Ja som zabudol raz preukaz.

Eh, eh, eh, parkoval som pred ministerstvom, dostal som pokutu a musím platiť.

Takisto tu platia zákony.

Tu platia zákony.

A, eh, viedenský, eh, dohovor o diplomatických stykoch z roku 1961 hovorí áno, diplomati majú imunitu, výsady, ale musia dodržiavať zákony danej krajiny.

Ale napríklad poznám prípad, eh, ešte keď môžem, že keď som bol v Nórsku, tak, eh, eh, v tom čase bol, eh, Milan Dubček, veľvyslanec v Etiópii.

V nedeľu si išiel, eh, odfotografovať, eh, niečo v nejakom parku.

Prišli policajti, že fotografoval vojenské objekty a uväznili ho.

Tri dni bol väznený, minister Dzurinda s tamojším ministrom to riešili a nakoniec ho potom pustili.

Keď mi potom hovoril, že ako sa fantasticky mal v tom väzení, tak že by tam išiel naspäť, lebo bol jediný biely a hovorili, že, eh, akože, pýtali si zistili, že je veľvyslanec a pýtali sa ho na mnohé veci a nosili mu jedlo a podobne.

Takže a to sa tiež môže stať.

A ešte jeden prípad.

Viem, že náš generálny konzul, keď sme mali generálny konzulát v Brne, pod vplyvom alkoholu zrazil človeka, okamžite volal domov a okamžite bol odvolaný, aby nebol vyhostený.

>> Uhm.

>> A tak sú prípady, samozrejme.

Také >> rozumiem.

Páni, veľmi pekne vám ďakujem za to, že ste si našli čas, eh, pre našich divákov.

Sú to zaujímavé skúsenosti, určite, eh, veľké poznatky.

Budem rád, keď budete opäť našimi hosťami.

Tých medzinárodných tém je, eh, v súčasnosti stále viac a viac a ja som veľmi rád, že môžeme ich konzultovať práve s takými skúsenými ľuďmi, ako ste vy.

Pán Rozbora chcel ešte niečo dodať.

>> Ja ešte som chcel k tomu, čo hovoril kolega, eh, Janko Gábor.

Eh, samozrejme, že, eh, patríme medzi špičky, pokiaľ ide o, eh, naše pasy.

Áno, do 184 krajín môžeme bez víz, ale to, že sme na piatom mieste nie je pravda, pretože na tých horných miestach sú skupiny, eh, krajín a tak nám to vychádza, že my sme medzi 26 a 31. krajinou.

Pred nami sú aj Maďari, aj Rakúšania, aj Poliaci.

Eh, takže je to také zavádzanie.

Áno, máme 174.

Singapur je najlepší, má 190, 192 krajín, eh, prístup víz a tak ďalej a tak ďalej.

Ale, eh, klamať to, že my sme na piatom mieste je ako nemiestne, pretože sme na 26. až 31.

Jasne.

>> Pán Gábor ešte niečo chcel dodať.

>> Pasu.

>> Pán Gábor chcel ešte niečo dodať.

Ak nie, >> tak ďakujem veľmi pekne, páni za to, že ste si našli čas pre našich divákov.

Želám vám príjemný deň.

My budeme pokračovať, vážené dámy a páni, v našom ďalšom vysielaní.

Zostaňte sledovať KDál.