Pavel Marko: Ukrajinský útok na Petrohrad (SPIEF).Chystá sa nová jadrová mapa Európy? | TVOTV

[hudba] [hudba] [hudba]

Hosťom televízie OTV je inžinier Pavel Marko, prezident Únie vojnových veteránov Slovenskej republiky.

Ďakujem pekne, že ste prijali pozvanie.

Dobrý deň.

>> Ďakujem za pozvanie. Dobrý deň vám aj poslucháčom.

Nech sa páči.

Kedykoľvek, pán inžinier, začnime aktuálnou témou.

V čase, keď sa v Petrohrade koná Medzinárodné ekonomické fórum spolu s účasťou zahraničných investorov a predstaviteľov jednotlivých štátov a vlád, došlo hneď na začiatku tohto fóra k ukrajinskému útoku dronov, ktoré smerovali priamo na mesto.

Ako to komentujete tento incident?

Dá sa to samozrejme komentovať rôznymi spôsobmi, ale keď budeme vychádzať z toho, aké sú skúsenosti z tej viac ako štvorročnej vojny, aj keď ona trvá oveľa dlhšie, medzi ozbrojeným konfliktom medzi Ruskom a Ukrajinou, ja to zaraďujem do nejakej série provokácií, ktoré majú splniť určitý účel.

V tomto prípade určite to má splniť nejaký účel a tak ako vo všetkých ostatných, či už začneme Krymským mostom alebo všetky ostatné tie provokácie, ktoré boli zo strany Ukrajiny, ale myslím si, že pod silnou taktovkou západných krajín, tak smerujú iba k jednej veci.

Ak je deklarované nejaké úsilie o mierové riešenie tohto konfliktu, tak to nie je úprimné a takéto provokácie to jednoznačne potvrdzujú.

Zdá sa, že je veľkým záujmom, aby tento konflikt pokračoval čím dlhšie, s nejakou ilúziou západných krajín, že táto vojna môže Rusko nejakým spôsobom vyčerpať spolu so sankciami.

Takže vnímam to ako provokáciu, ktorá má pôsobiť deštruktívne k hľadaniu nejakého mierového riešenia.

To je jedna vec. Druhá vec má potvrdiť schopnosť Ukrajiny spôsobovať škody Rusku, že Rusko by sa malo obávať tej sily, ktorú Ukrajina má.

Aj keď v tomto prípade je to veľmi diskutabilné, lebo ukrajinské ozbrojené sily už dlhodobo nie sú schopné odolávať tomu náporu zo strany ruskej armády.

A zároveň je treba zvýrazniť aj skutočnosť, že napriek tomu všetkému, že sa takéto provokácie objavujú, tak zo strany Ruska ja osobne vnímam ako veľkú zdržanlivosť voči takýmto provokáciám.

Pretože pokiaľ by určitým spôsobom prekročili Rubikon nejakej úrovne toho konfliktu, tak by to mohlo hroziť veľkou eskaláciou.

A myslím si, že Rusku o toto vôbec nejde.

Aj keď z druhej strany v našich médiách a z rôznych iných štátov, zo strany predstaviteľov západných krajín, stále zaznieva to, že chcú ukončiť tento konflikt.

Prakticky preto, ale nerobia vôbec nič. Práve naopak.

Táto provokácia, čo sa týka útoku na Petrohrad, na ten ropný terminál, tak to len potvrdzuje, že tak ako boli sabotované minské dohody v roku 2014, keď vlastne konflikt začínal, tak to sabotovanie toho mierového riešenia pokračuje aj dodneska.

Tak ako ste povedali, mnohí vnímajú Rusko, že má veľkú trpezlivosť, pretože toto nie je prvý útok na civilné ciele.

Ak je cieľom Ukrajiny presvedčiť medzinárodné spoločenstvo o potrebe ďalšej podpory, nie je útok počas významného medzinárodného fóra kontraproduktívny?

A taká doplňujúca ešte otázka, kde podľa Ukrajiny leží hranica medzi legitímnym vojenským cieľom a krokom, ktorý môže mať vážne nielen ekonomické, ale predovšetkým civilné dôsledky?

Viete, je treba povedať, že z toho vojenského hľadiska kritická infraštruktúra je vždycky zaradená do cieľov prvej kategórie.

A pokiaľ z ukrajinskej strany je označovaný útok na ciele podobného charakteru, ako oni teraz urobili útok na ropný terminál, tak oni to charakterizujú ako útok na civilnú infraštruktúru.

Zatiaľ čo v tomto prípade sa nám aj v médiách snažia interpretovať tento útok ako na zariadenie, ktoré výrazným spôsobom pomáha ruským ozbrojeným silám, hej?

Takže ľudia, ktorí tomu veľmi nerozumejú, sú samozrejme pod tlakom tých informácií cez naše médiá dostávaní do takej situácie, aby uverili tomu, že Rusi zatiaľ čo útočia na civilnú infraštruktúru, tak Ukrajina, pokiaľ podniká takéto útoky, tak je to vyložené na vojenskú infraštruktúru.

Ale tak ako som povedal, kritická infraštruktúra a ropné terminály určite patria do kritickej infraštruktúry, pretože ak je takéto zariadenie, ktoré vyrába pohonné látky, tak nevyrába samozrejme len pre civilný sektor, ale samozrejme aj pre armádu.

To platí aj u nás, platí to všade na svete.

Takže tieto zariadenia sú zaradené do prvej kategórie cieľov, čo sa týka kritickej infraštruktúry.

Má to jednoznačný význam.

Ak chce nejakým spôsobom niektorá z bojujúcich strán získať prevahu, tak musí najprv eliminovať schopnosti toho protivníka a ak to aspoň nejakým spôsobom ovplyvní schopnosti protivníka v tom, že nie je schopný manévrovať alebo nie je schopný vykonávať nejaké operácie, tak potom to plní účel.

Ropná rafinéria bola zasiahnutá, ako ste povedali, ale drony však leteli aj na samotné mesto.

Ako komentujete možno tieto aktivity ukrajinskej armády?

>> No tak ono viete, pokiaľ sa používajú drony, tak tie samozrejme majú zadefinované nejaké konkrétne koordináty, na ktoré majú útočiť, ale sú aj drony, ktoré sa dajú priamo navádzať.

Treba to rozlišovať, hej?

Lebo nie každý dron je možné nadefinovať presne na určitý cieľ a niektoré sú teda priamo navádzané.

Otázka je len aký je to systém.

A proti takýmto prostriedkom je veľmi ťažká aj obrana, pretože nemôžete vedieť do poslednej chvíle, aký je konečný cieľ toho útočiaceho dronu, pokiaľ je navádzaný nejakým iným spôsobom ako tak, že má zadané konkrétne koordináty.

No a samozrejme, že problém je čo sa týka dronov dneska vo všetkých armádach sveta, kde sa tým zaoberajú, pretože sú to jednak nízkoletiace ciele, jednak s malými rýchlosťami a vlastne celý vývoj protivzdušnej obrany v minulých desaťročiach bol orientovaný tým smerom, že sa vyvíjali vysokorýchlostné lietadlá a rakety, ktoré mali eliminovať tieto vzdušné ciele.

No takže aj preto je toto úplne nová forma používania bojových prostriedkov a hľadá sa účinná obrana proti nim.

Je to naozaj veľmi ťažké a pokiaľ je to aj masívny útok, tak aj tá protivzdušná obrana sa nedokáže zamarať na všetky tie ciele, pokiaľ je to koordinované takým spôsobom, že idú naozaj vo veľkých počtoch.

>> Pán inžinier, ja si pamätám, bola paradoxne s vami taká relácia, kde sme sa venovali dronom, že to bude taká nová forma boja v konfliktoch, ktoré v budúcnosti sa budú odohrávať.

A na Ukrajine to boli ešte len také začiatky, tak môžem povedať, že sme boli medzi prvými, ktorí to komentovali, že tie drony budú budúcnosťou vojenských možno aj tých krokov vojenských.

Prejdeme na ďalšiu tému.

Ak dovolíte, Spojené štáty zvažujú rozšírenie svojej jadrovej prítomnosti v Európe.

Poľsko a ďalšie štáty patria medzi kandidujúce krajiny na nasadenie jadrových zbraní.

Informoval o tom Denník Financial Times, ktorý citoval niekoľko zdrojov oboznámených s touto problematikou.

Spojené štáty majú v súčasnosti jadrové zbrane v šiestich európskych krajinách: Veľká Británia, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Belgicko a Turecko.

Ako nasadenie jadrových zbraní v ďalšej krajine a v bezprostrednej blízkosti Ruska ovplyvní ďalšie vojenské stratégie?

Aká bude podľa vás reakcia Ruska na takéto rozmiestnenie?

No, tá otázka myslím je úplne jednoznačná. Rusko určite bude prijímať recipročné opatrenia proti tomuto. A ak k tomu naozaj dôjde, že budú rozšírené jadrové zbrane aj do Poľska a poľských krajín, tak to je naozaj veľmi silné ohrozenie bezpečnostných záujmov Ruska. Takže tie recipročné opatrenia určite prídu. Rusi ich majú pripravené.

Ja si myslím, že Rusko je pripravené na takúto alternatívu. Vždycky bolo od skončenia druhej svetovej vojny sa v podstate nič iné nerobilo, len sa hľadali spôsoby prijímania recipročných opatrení pri ohrození bezpečnostných záujmov či už Ameriky alebo Ruska na druhej strane. Čiže tu je zrejmé, že ide naozaj o súboj dvoch super veľmocí, ale nielen ich, pretože už teraz sa hľadajú nové koalície.

Ja si myslím, že týmto krokom sa trošku usilujú aj krajiny západnej Európy zmierniť ten postoj Spojených štátov, ktorý bol vyjadrovaný aj prezidentom Trumpom, že by sa mohlo stať, že Spojené štáty vystúpia z NATO. Pre západnú Európu je členstvo Spojených štátov Severoatlantickej aliancie životne dôležité.

A myslím si, že aj to, že sa vôbec začalo uvažovať o tomto rozširovaní rozmiestnenia jadrových zbraní na územie Poľska a pobalských krajín, nejde len o to, aby nejakým spôsobom sa posilnil ten zámer opäť zjednotiť krajiny NATO do jednotného postupu, ale predovšetkým priblížiť tú hrozbu k ruským hraniciam. A to podľa môjho názoru určite bude znamenať recipročné opatrenia zo strany Ruska.

Pán inžinier, spomínam si na aktualizáciu Národnej bezpečnostnej stratégie v Spojených štátoch amerických, kde sa uvádza, že politika, zahraničná politika Spojených štátov sa bude sústrediť na západnú pológlu. Toto je také prekvapujúce, že sa hovorí o nejakom takom jadrovom pôsobení v Európe, čo sa týka Spojených štátov amerických. Ako to komentujete ten rozpor s vlastnou národnou bezpečnostnou stratégiou?

Spojené štáty vždycky mali bezpečnostnú stratégiu založenú na tom, že ak majú byť vo vojne, tak to má byť vojna, ktorá má byť ďaleko od ich teritória. Túto bezpečnostnú stratégiu oni prijali po skúsenosti s Pearl Harborom, keď ich napadli Japonci. Amerika nikdy nebola priamo vystavená nejakej konfrontácii vojenskej priamo na svojom území. Vždycky, ak sa zapojovala do vojnových konfliktov, tak to bolo ďaleko od územia Spojených štátov.

A z tejto stratégie Amerika zatiaľ nikdy neustúpila, pretože sa môže pochváliť tým, že to obyvateľstvo nemusí znášať tie priame útrapy vedenia bojových operácií.

Tá skúsenosť z druhej svetovej vojny s tým japonským útokom na Pearl Harbor bola naozaj taká, že sa nechali prekvapiť, podcenili protivníka a od tej doby, či už to potom bolo pokračovanie vietnamskou vojnou alebo všetky ostatné vojny v Iraku a všetky ostatné vojny, ktoré Spojené štáty viedli, vlastne sú to vojny, ktoré sú na dištanc od teritória Spojených štátov.

A aj preto Spojené štáty majú v súčasnosti najviac vojenských základní po celom svete ako ktorákoľvek iná krajina.

Ešte sa na chvíľku vrátim k tej jadrovej prítomnosti, k americkej jadrovej prítomnosti v Európe. Zdroje z Financial Times zdôrazňujú, že zatiaľ neboli prijaté v tejto veci žiadne rozhodnutia. Samotná debata o tejto téme má spojencom ukázať, že americké jadrové záruky zostávajú v platnosti, aj keď Európania podľa ich slov budú nútení prevziať väčšiu zodpovednosť.

Moja otázka na vás: tá väčšia zodpovednosť znamená našu bezpečnosť?

No, to je otázne, pretože ja osobne si myslím, že my dodneska nevieme úplne presne, čo všetko bolo dohodnuté na stretnutí po inaugurácii prezidenta Trumpa s prezidentom Putinom na Aliaške, pretože to bolo prvé také stretnutie, ktoré znamenalo novú éru sfér vplyvu. Určite bola diskutovaná aj táta otázka pre Európu.

Už viackrát zaznievalo od rôznych politikov, rôznych štátov, že je treba hľadať nový bezpečnostný systém pre Európu. Ja som osobne toho názoru, že najlepší bezpečnostný systém je taký, keď sú garantované podmienky, že nemôže dôjsť k nejakému ozbrojenému konfliktu.

Žiaľ, Európa je často konfrontovaná práve s tým, že studená vojna prerastie do horúcej vojny. Či už to bola prvá svetová, druhá svetová vojna, či už to bola vojna na Balkáne, či je to teraz vojna na Ukrajine.

A samozrejme, že to vyvoláva otázky aj pre ostatné krajiny a predovšetkým pre nás, pre susedné krajiny. Keď dneska máme konflikt na Ukrajine, v susednej krajine od nás, je to legitímne, že sa táto otázka stavia, ale naproti tomu je treba položiť aj druhú otázku, že či správne sú vyhodnocované príčiny vzniku týchto konfliktov, či nie sú účelovo predstavované, aký to má mať cieľ ten konflikt, pre koho má byť prospešný, akým spôsobom má vlastne garantovať realizáciu záujmov tých, ktorí majú záujem na tomto konflikte, pretože to sú všetko skryté veci, o ktorých sa nehovorí.

A my keď dneska budeme hovoriť o tom konflikte horúcom, ktorý je na európskom kontinente, teda na Ukrajine, tak si musíme uvedomiť predovšetkým jednu dôležitú vec, že tak ako aj tie predchádzajúce dve svetové vojny, ktoré sa odohrali, mali veľmi dramatický a drastický dopad na európske obyvateľstvo nielen po stránke materiálnej, ekonomickej, aj finančnej, ale aj po stránke mnohých mŕtvych, mnohých zranených, mnohé rodiny ostali nekompletné. Čiže to sú tie priame dôsledky.

Niektorí to nazývajú kolaterálne dôsledky vojny, ale predovšetkým každá vojna vracia každú spoločnosť o niekoľko desaťročí späť.

Takže ak niekto tu má záujem neustále vyhrocovať konfrontáciu tým spôsobom, že my tých Rusov sankcionujeme a vyčerpáme nejakou vojnou na Ukrajine a potom ich rozmlátime, tak ja o tom nie som presvedčený.

Rusi to už od čias Napoleona viackrát dokázali, že jednoducho ruský národ nie je také jednoduché poraziť, a doplatili na to vždycky iní.

Takže tie bezpečnostné záruky pre nás musia spočívať predovšetkým v tom, že v tom majú pravdu aj napríklad súčasní koaliční politici, ktorí síce na jednej strane hovoria, že my máme pevné ukotvenie v NATO a v Európskej únii, ale pre konflikt na Ukrajine je treba, že nemá vojenské riešenie a že je treba hľadať diplomatické riešenia. To je pravda. Je treba hľadať diplomatické riešenia.

Eh, lenže tie diplomatické riešenia boli nastolené už na samotnom počiatku, predtým, než vôbec tento konflikt prerástol do tejto horúcej formy, keď Putin jasne definoval bezpečnostné záujmy Ruska a tieto neboli západom rešpektované.

Pritom je to úplne jednoduché. Každá krajina má záujem mať garantované bezpečnostné záruky. Ak každá krajina, tak potom aj Rusko.

A keď dneska sa hovorí o tom a naši politickí predstavitelia to tiež často používajú, že je to porušenie medzinárodného práva a že to bola agresia na Ukrajinu. Eh, ale už sa čím ďalej tým menej hovorí práve o tom, čo všetko tomu predchádzalo a že boli možnosti tomu zabrániť.

Mínske dohody boli veľmi dobrým východiskom preto, aby sa o tých bezpečnostných zárukách nielen západných krajín teda na západ od ukrajinskej hranice, ale aj Ruska, aby sa o nich hovorilo. Ale ten záujem jednoducho nebol, pretože má to oveľa širšie súvislosti v tom, akým spôsobom sa v posledných desaťročiach od 60. rokov minulého storočia zmenili podmienky pre bývalý kolektívny západ, ktorý predovšetkým fungoval na princípe využívania kolónií, na ktorých bohatli a dá sa povedať, že životná úroveň bola garantovaná práve tým, že vyťažovali zdroje z týchto kolónií.

Keď ich stratili, tie zdroje sa začali postupne míňať. Životná úroveň samozrejme nejakým spôsobom to musela aj pociťovať. No a aby nedopustili nejakú veľkú nespokojnosť obyvateľstva, no tak museli hľadať nejaké nové zdroje.

No a ja osobne vidím všetky príčiny v tom, že Rusko tie zdroje má a veď už veľakrát bolo povedané, že prečo by to mali mať iba pre seba. Hej? Takže ten koloniálny princíp, že ak niekto niečo má, prečo by to mal mať sám? Prečo by som to nemal mať aj ja? Je v tom úplne zrejmý, zreteľný.

Nielen tá história nám ukazuje, že Európa akoby nemala záujem o ten mier, ale aj súčasnosť, súčasné kroky západných krajín. Eh, koncom apríla Poľsko a francúzske ozbrojené sily počas spoločných cvičení nad Balským morom a Severným Poľskom nacvičovali scenáre súvisiace s použitím jadrového odstrašenia v prípade možného ruského útoku.

Ako hodnotíte takéto cvičenia z pohľadu regionálnej bezpečnosti? Prispievajú podľa vás k posilneniu odstrašenia a stability alebo naopak zvyšujú napätie medzi alianciou NATO a Ruskom?

Je tragédiou, že sa ľudstvo dostalo do situácie, že sa musí hovoriť o nejakom jadrovom odstrašení, pretože akýkoľvek jadrový konflikt by mal veľmi dramatické dôsledky pre všetkých. A ja si myslím, že je to viac-menej také strašenie ľudí, hej, pretože ľudia poznajú zatiaľ iba použitie atómovej bomby na Nagasaki, na Hirošimu. A aj keď sa o tom už menej teraz hovorí, ale tie dôsledky boli naozaj veľmi katastrofálne, frustrujúce, odstrašujúce.

Eh, ja si myslím, že aj politici by si veľmi dobre rozmysleli, či by vôbec do takéhoto dobrodružstva niekto išiel, ale ako odstrašovanie, hej, že tá hrozba tu je, tak možno že to pre niekoho môže byť takou inšpiráciou na podporu takýchto opatrení, ale v konečnom dôsledku ľudia sú sami proti sebe.

Že principiálne my by sme mali odmietnuť po tej skúsenosti s Nagasaki a s Hirošimi vôbec jadrové zbrane. Ak je tu dneska tlak na to, že Irán, že mu nesmie byť dovolené vyrábať jadrové zbrane, nuž oni už boli vyrobené. Eh v 70. rokoch, a začalo to v 60. rokoch, ale hlavne v 70. rokoch bolo vyvinuté veľké úsilie práve na to, aby sa počet jadrových zbraní v jednotlivých krajinách znižoval, lebo bolo identifikované to veľké nebezpečie, čo by to mohlo znamenať, keby došlo ku konfliktu s použitím jadrových zbraní.

Tak paradoxne v 21. storočí práve tento trend nabral opačný smer. Eh, čiže s tým odstupom času, ako sa postupne zabúda na to, čo všetko to môže spôsobiť, aké útrapy, aké obrovské nenapraviteľné tragédie, eh tak je to veľmi dobrý prostriedok na to, aby ľudia boli držaní v strachu.

A aj keď sa takéto cvičenie uskutočnilo, tak oni veľmi dobre vedia, že ani Rusko na tom nemá záujem, aby k jadernému konfliktu došlo. Ale pritom veľmi dobre vedia aj druhú vec, že ak by k nemu došlo, tak určite by neboli Rusi tí, ktorí by na tom doplatili sami, že by na to doplatili aj tí, ktorí by taký konflikt rozpútali. To sú tie také paradoxy.

Americkej politiky na jednej strane zakazujú Iránu vlastniť jadrové zbrane, na druhej strane Spojené štáty americké chcú rozmiestovať jadrové zbrane v Európe. Eh poďme k ďalšej téme, ale ostaneme ešte pri tom jadrovom arzenáli.

Spojené štáty, ako som povedala, na jednej strane deklarujú posilňovanie svojho jadrového odstrašenia v Európe. No zároveň dochádza k znižovaniu počtu amerických vojakov v regióne vrátane stiahnutia viac ako 1000 príslušníkov armády a obrnenej techniky v Litve.

Ako hodnotíte tento rozpor?

Je to tak, že každý vojak v zahraničí predstavuje určite veľké peniaze pre každý štát. A Spojené štáty americké, to je preukázané, že vynakladajú obrovské prostriedky na zbrojenie. Všetky ich vojenské základne, ktoré sú po celom svete, sú strašnou špongou na štátny rozpočet a predovšetkým armádny.

Nečudujem sa, že je tu takýto trend a to je spojené aj s tým, čo sme už spomínali, že Trump sa vyhrážal, že Spojené štáty, pokiaľ ostatné členské štáty nebudú väčšou čiastkou participovať na rozpočte, tak vystúpia z NATO, že odmietajú garantovať svojimi výdavkami bezpečnosť ostatným členským krajinám.

Prejavilo sa to koniec koncov aj teraz v tých žiadostiach o zapojenie do odblokovania Hormuzského prielivu v vojne s Iránom, keď viaceré európske krajiny proste to odmietli. To sú také signály, ktoré hovoria o tom, že Amerika nebude dononečna tolerovať to, že my budeme rozprávať o tom, ako sa cítime bezpečne a že to má byť na ich úkor, aspoň takto oni interpretujú, hej?

Ale pritom na druhej strane paradoxne Amerika je práve tá, ktorá vyvoláva najviac konfliktov, hej? Takže tu je taká nelogičnosť, ktorá ale pramení samozrejme z tých záujmov, ktoré sú na prerozdelenie sfér vplyvu.

Eh tým, že aj ekonomicky už západný svet začal zaostávať napríklad za Brixom, hej? Aj tým, že všetky hospodárske sankcie, ale nielen hospodárske, aj vojenské sankcie voči Rusku, ktoré bolo prijaté už 20 balíkov, tak nesplnili ten očakávaný efekt a stále sa tejto filozofie držia, pretože Rusko už našlo iné odbytištia, našlo iných hospodárskych partnerov, našlo aj iných vojenských partnerov.

Čiže dnes je svet úplne iným spôsobom rozdelený, ako bol na konci 20. storočia, čo sa týka sfér vplyvu. Američanom to nevyhovuje, že Európa v tomto výrazne zaostala, hej? A Amerika už proste dáva jasne najavo, že nechce Európu v tomto podporovať.

Ale na druhej strane je tu ten záujem, o ktorom sme už tiež hovorili, že ak sa má nejakým spôsobom získať nejaký vplyv, tak dneska v tej filozofii západných krajín je, že ten vplyv sa získava zastrašovaním, hej, a vojnami.

No a Amerika tú vojnu nechce na svojom území.

Preto jej bude vyhovovať, aby aj Európa nejakým spôsobom bola na strane Ameriky práve tým, že bude podporovať vojnu na Ukrajine a že sa bude zapájať do projektov, kde Spojené štáty môžu zarobiť, lebo aj to rozširovanie tých jadrových zbraní do Poľska a do populárnych krajín s tým súvisí.

To všetko súvisí s peniazmi.

Pretože tie krajiny, či budú chcieť alebo nebudú chcieť, to nejakým spôsobom budú musieť zaplatiť a zaplatia to tým spôsobom, že budú musieť zvyšovať výdavky na vojenský rozpočet.

To je proste matematika, ktorá nepustí.

Takže je tu veľa rozporov, o ktorých by sa dalo o každom jednotlivo hovoriť určite viacej. Ja to len tak rámcovo hovorím, pretože to by sme veľmi dlho o týchto veciach museli rozprávať, a presne je tu veľa rozporov a ešte jeden rozpor.

Spojené štáty americké sú jedinou krajinou, ktorá jadrovo zaútočila na inú krajinu. Onedlho tu máme výročie 6. a 9. augusta – Hirošima a Nagasaki. Určite si to mnohí túto informáciu majú.

Prejdeme na záverečnú tému, ak dovolíte.

Generálny tajomník NATO Marko Rutte navštívil 3. júna Kyjev spolu so zástupcami členských štátov aliancie, kde sa zúčastnil zasadnutia Rady NATO Ukrajina, rokoval s Volodimírom Zelenským.

Moja otázka na vás: Aký konkrétny odkaz vysiela táto návšteva v Kyeve? Nevytvára rastúca angažovanosť aliancie to riziko, že Rusko bude alianciu čoraz viac vnímať ako priameho účastníka konfliktu?

No samozrejme, že to vytvára.

To je, myslím si, že to je čím ďalej tým otvorenejšia deklarácia toho, že aj keď Rusi už dávno vedia, že akým spôsobom krajiny NATO podporujú Ukrajinu – lebo Ukrajina už dávno, keby tá podpora nebola zo strany krajín NATO, tak Ukrajina už dávno by bola vojensky skolabovala. Jednoducho tie kapacity ona na to nemá, aby takýto dlhý konflikt mohla úspešne viesť bez tej podpory, ktorá prichádza či už z Ameriky alebo z krajín západnej Európy.

Všetky krajiny západnej Európy svojím spôsobom sa na tom nejakým spôsobom podieľajú. Či už vojenskou technikou alebo finančne, alebo dokonca aj živou silou – inštruktormi, školením ukrajinských vojakov a tak ďalej.

Viete, že stále prebiehajú aj teraz Švédi im tam ponúkli nejaké lietadlá, ktoré sú síce vybehové typy, oni sa ich potrebujú zbaviť, ale to je také farizejské, že máme nejaké lietadlá, ktoré nám zavádzajú. My chceme zavádzať už novú výzbroj leteckú a likvidácia týchto starých by stála tiež nejaké peniaze, tak je tu vynikajúca príležitosť, že urobíme sa dobrými a ideme pomôcť a akože ideme pomôcť Ukrajine. My sa zbavíme tých nákladov, ktoré by boli s tou likvidáciou týchto lietadiel a budeme za dobrých, pretože sme pomohli v tom konflikte Ukrajine, ktorá musí odolávať tomu fašistickému Rusku.

Pretože aj v televízii našej už dneska dávali reportáž, kde zvýraznili alebo vytiahli takú pasáž, kde jedna ukrajinská občianka hovorila o tom, že prečo im to tí fašisti robia.

Takže to sú všetko. Ja neviem – pre mňa osobne, ktorý som zažil ten konflikt na Balkáne, pre mňa osobne sú toto nepochopiteľné politické ťahy.

A vysvetľujem si ich iba jediným spôsobom: že politické reprezentácie západných krajín sa dostávajú do akejsi fázy zúfalstva, že nedokážu presadiť svoje záujmy, aby to občania prijímali. No tak potrebujú na to nejaké takéto argumenty, ktoré tých občanov majú primeť k súhlasu, pretože sa budú báť nejakého toho nepriateľa.

Pričom Rusko určite – Putin to povedal už veľakrát – Rusko nemá žiadny záujem na tom, aby bojovalo s NATO, aby išlo do otvoreného vojenského konfliktu s NATO.

Takže Marko Rutte išiel do tej Ukrajiny preto, aby Rusku ukázal, že NATO stojí za Ukrajinou, že NATO nemá odstúpiť od tej podmienky, že Ukrajina sa môže stať členskou krajinou NATO. Aj keď už bolo jasne povedané veľakrát z ruskej strany, že toto je červená čiara, cez ktorú jednoducho Rusko nepôjde.

Určite nie.

A skončí to vlastne na tých bezpečnostných zárukách, ktoré Rusko chce mať.

Na to sa nikto nemôže diviť, že keď oni chcú mať bezpečnostné záruky také, ako chcú mať aj všetci ostatní, ktorí hovoria, že sú ohrozené, ale nedajú ani jeden konkrétny dôkaz o tom, že sú skutočne tie ich bezpečnostné záruky ohrozené.

Veď čo Rusko robí, aby ohrozovalo tie bezpečnostné záruky? Že chráni občanov ruskej národnosti, ktorí režim na Ukrajine začal potláčať, začal siahať na ich základné ľudské práva, že im odoberal právo na vzdelanie a tak ďalej a tak ďalej.

O tom by sme tu mohli veľmi dlho hovoriť.

Takže jednoducho po tých rokoch, ako sa stupňovala tá situácia na východe Ukrajiny voči ruskému obyvateľstvu, Rusko bolo prinútené – podľa môjho názoru bolo prinútené – prijať zodpovedajúce opatrenia na zaručenie vlastnej bezpečnosti.

Keď hovorím vlastnej bezpečnosti, tak ako by každý iný národ, ktorý má nejakú menšinu v inej krajine, určite sa usiloval ochrániť. Pokiaľ by bola ohrozená táto menšina, tak aj Rusi to urobili. Neurobili nič iné, len urobili toto.

Ale o tom sa čím ďalej tým menej hovorí. Určite sa aj bude ešte stále menej a menej o tom hovoriť, pretože bude rezonovať otázka, že Rusko je agresor.

Že to bola nevyprovokovaná agresia, že to bolo porušenie medzinárodného práva. Ale že každá vojna bola porušením medzinárodného práva, ktorá od druhej svetovej vojny tu bola rozpútaná Amerikou. O tom nikto nehovorí.

A že to bolo porušenie medzinárodného práva aj napríklad používanie bômb s ochudobneným uránom v vojne v Juhoslávii, keď na to bombardovalo. To bolo flagrantné porušenie medzinárodného práva.

A tie dôsledky tam boli dlho, dlho. Možno ešte aj dodneska sú.

Takže o týchto veciach zrazu nikto nechce hovoriť. Treba si položiť otázku, prečo.

Ako ste povedali, ruský prezident vytýčil, respektíve uviedol, že chce tie bezpečnostné záruky pre Rusko. Avšak vrátime sa znova na začiatok relácie. To rozmiestnenie amerických jadrových zbraní pravdepodobne nie je tá bezpečnostná záruka, ktorú požaduje Rusko.

Ja vám pre dnešok veľmi pekne ďakujem za všetky informácie, ktoré ste poskytli divákom televízie OTV a teším sa na ďalšie debaty a diskusie s vami. Dovidenia.

Ďakujem a ja dovidenia. Všetko dobré.