MAINSTREAMOVÝ DETOX

22:10

NEDĚLE 22.LISTOPADU22.LISTOPAD 2026

NEPÁĽTE MOSTY: BANÁŠ O POLITIKE A ZAKÁZANEJ KNIHE!

Ereport

NEPÁĽTE MOSTY: BANÁŠ O POLITIKE A ZAKÁZANEJ KNIHE!

Přepis videa

Zobrazit / skrýt přepis

[hudba] Dobrý deň. Začína sa ďalšie vydanie relácie Bez cenzúry. Dnešné pozvanie do štúdia prijal spisovateľ pán Jozef Banáš. Dobrý deň, rád vás vidím. Ďakujem pekne za váš čas. Ďakujem za milé pozvanie. Pán Banáš, my už sme sa spolu rozprávali niekoľkokrát, aj keď v inej redakcii. Spomínam si, je to zhruba rok dozadu. Bavili sme sa o situácii v spoločnosti, aká vládne. Ľudia rozhádaní, pomaličky naozaj malá iskra, máme tu občiansku vojnu. Vy ste vtedy povedali, že jednoduchý recept na to je až tak veľmi to neprežívať a tú politiku až tak veľmi nesledovať. Zmenili ste po roku názor? A druhá otázka, dá sa to vôbec, ten váš recept ešte aplikovať v súčasnosti, keď je tá naozaj také napnuté, negatívne správy sa na nás valia z každej z každého kúta. Ide to ešte vôbec podľa nás? Tak zdá sa, že tá situácia sa naozaj ešte dramatizuje. Že tie vzťahy sú ešte viac averzívne. Nie je to len čiže ale na to, čo som povedal si pred rokom. Ja hovorím, že viete, netreba to brať tak vážne. Tak život je príliš vážna vec na to, aby sme ho brali smrteľne vážne. To je taká moja filozofia. A žiaľ, rozpoltená je celá západná kresťansko-materialistická spoločnosť a vyplýva to z toho. Preto je tá spoločnosť nervózna, že ten materiálny vývoj, možno to vyzerá, že teraz budem veľmi mudrovať a filozofovať, ale ten jednoducho ten materiálny vývoj dosiahol svoje limity. Nevidia tých mladí ľudia nejaké ďalšie šance, perspektívy. Teraz prichádza ešte do toho umelá inteligencia, čo tu bude ešte zdramatizované. Mladí ľudia si nezakladajú rodiny, lebo nikto nevie, čo bude, ako bude, či bude mať prácu. Neberú si ani radšej hypotéky, lebo príde o všetko. Čiže tá nervozita spoločnosti stúpa aj v dôsledku tých veľmi dramatických sociálnych parametrov, hej? Potom sa ľudia hádajú, sú škriepni, sú neprajní a hľadajú vinníka. A to vždy v takej situácii. Čiže teraz progresívci hľadajú vinníka v národno konzervatívnych silách a opačne, hej? A teraz príde do tej do tej situácie až utopický návrh kedysi nedávno, keď prezident Pellegrini povedal, že ideálne by bolo, keby dve najsilnejšie strany, opozičná a vládna, vytvorili nejakú koalíciu. Samozrejme, v tejto napätej averzívnej situácii to vyznieva naozaj, že to je utopické, ale z hľadiska nejakej filozofie, z hľadiska etiky, humanizmu by to bolo geniálne riešenie. No len, a to je to veľké len, by sa všetci museli zbaviť svojich obrovských eg, pretože v tejto situácii, ktorú som krátučko popísal, sa žiaľ dostávajú k moci nie len u nás, ale hovorme o západnej o západnom svete. Však to vidíme na Spojených štátoch, Nemecko, Francúzsko, sa dostávajú politici, ktorí [odkašľanie] sú svojím mentálnym vývojom na úrovni nejakých adolescentov. Ja to hovorím veľmi prikro, ale je to tak. A tí riadia spoločnosť. A u nás si zoberte, že však sa valí na nás vlna ľudí, ktorí sa dostali do politiky, ani nevedia ako. Sú to marketéri, celkom zruční a zdatní, ale ten podstatný obsah politiky, služba verejnosti, služba občanovi, ten absolútne mizne. Čiže čo s tým robiť? Každý musí začať u seba, inak sa to nedá. Tak ja pevne verím, že nejaká občianska vojna, že to by muselo byť naozaj už zlé, ale môže prísť k nejakému eklatu, že keď niekto stratí nervy z jednej alebo z druhej strany a vypne niekomu, ďalší sa pridajú a už sa to môže spustiť. Ale ja hovorím, že pokiaľ každý z nás dokáže utlmiť tie svoje ambície, či občianske, či politické, akékoľvek, tak je tu šanca, že tá spoločnosť sa nejak dá dohromady, lebo inak v histórii to vždy tak bolo, že keď boli veľké napätia, tak prišla búrka, sa to zomlelo a potom sa všetci udobrovali. Čiže ja vyzývam ľudí aspoň, aby nepálili mosty za sebou, keď už sa rodiny pomaly rozpadávajú, hej? Lebo keď spálite mosty, to už sa bude ťažko dávať dohromady. O tom upokojení situácie v spoločnosti sa rozpráva v podstate viac ako dva roky po atentáte na premiéra. To bola taká veľká téma, ale tie vyjadrenia politikov treba povedať, snažím sa byť nezaujatý, ale najmä z opozičného spektra svedčia o opaku. Tam je stále agresivita, zosmiešňovanie oponentov, útoky, všetko je zlé, nič tu nefunguje. Vnímate to tiež tak alebo nie sú naše tak viete čo, ja vám poviem tak, však ja mám osobnú skúsenosť 30-ročnú s permanentnými útokmi a môžem povedať, že v podstate ma to posilňuje. Lebo aj vy, aj z vašej otázky vyplýva, že my hľadáme riešenia u politikov, ale musíme hľadať riešenia u človeka, u každého jednotlivca. Tak ale tí politici nejak formujú tú spoločnosť paradoxne, áno, áno, lebo však ja mi je ťažko povedať v súvislosti s tým, čo máme v politike na špičke eh slovo elita, hej? Áno, máte pravdu, že ten národ sa správa podľa toho, ako sa správajú elity, ale musíme si uvedomiť, že tomu politikovi vždy, vždy v prvom rade pôjde o naplnenie jeho záujmov. Čiže využiť mocenskú pozíciu, ku ktorej sa nejakým spôsobom dostane na to, aby uspokojil svoje záujmy alebo záujmy tých, čo sú za ním. Hej? To aj to to rokovanie v Číne, čo bolo teraz, však to je o záujmoch samozrejme. To nie je o tom, že slúžime občanovi. Čiže ten my nemôžeme spoliehať na politikov a teraz nemyslím, že poďme do ulíc, lebo to zase je len politický nejaký prvok. Ideme protestovať a demonštrovať, či už proti jednému alebo proti druhému, hej? [odkašľanie] Musíme sa jednoducho stíšiť. Ja sa snažím aj mojimi knihami prinášať takú nejakú taký nejaký pokoj, také také pohladenie duše. Aj preto tie ľudia tie knihy tak veľa čítajú, lebo jednoducho tam v našťastie tam nie je napätie, tam je dobrota, tam je lásky plno a ústretovosť. Čiže ja hovorím, keď už píšem o tých východných filozofiách, že мы sa musíme zbaviť tohoto stále k sebe, lebo my tu stále súťažíme. Stále chceme byť úspešnejší, rýchlejší, slávnejší, bohatší, ja neviem čo, mať viacej moci. Stále len k sebe. Kde tie východné filozofie majú takto ruky, viete? Oni sú skôr odávaní, my sme skôr branní. A potom, keď budeme ukazovať, stále ukazujeme, hľadáme vinníka. Kto to zavinil? Kde je kamarát? Tam je [smrkanie] kamarát. To vždy To vždy hovorím, keď ukazujem takto jedným prstom na niekoho, tak tri prsty ukazujú na teba. Hm. A to je ale to najťažšie, viete? Sadnúť si, stíšiť sa a zamyslieť sa, že akceptovať aj názor toho druhého, dať sa do diskusie. Áno, súhlasím s vami, že tá agresivita je výrazne vyššia na tej opozičnej strane. Však tam tie výzvy aj teraz, čo zazneli na tom námestí, však to je No viete, len tá herečka, ja nechcem ani menovať, čo to povedala. No tak s hercami je to tak, viete? Oni vedia všetko hovoriť len podľa scenára, keď ho majú napísaný. Ona ho očividne nemala, čiže ona tú myšlienku, ktorú ale niekde tu v podvedomí má, však to bol boľševický výkrik. Však za boľševika sa hovorilo, ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku. To bolo úplne to isté. Čiže nejako sa upokojiť, sadnúť si, skúsiť sa rozprávať. Najmä v tých rodinách. Tam to musíme nejako začať. Dokázať tie rodiny, tam preklenúť tú animozitu, lebo fakt keď človek počúva, že že rodiny sa rozpadávajú. Však my sme tiež taká rodina. Že mladí sa skôr pohybujú v tom spektre, povedal by som v tom liberálno-progresívnom. My s manželkou sme skôr v tom národno konzervatívnom, ale to je možno aj vekom dané už samozrejme. No ale dokážeme sa baviť a keď cítime, že napätie, tak sa radšej o tých veciach ani nebavíme. 17. november, pred niekoľkými dňami sme si pripomenuli veľké výročie. Vieme, že v Bratislave na námestí bola opozičná akcia. Vystúpili teda rôzni rečníci, nazvime ich tak. Tie prejavy asi nejako za veľa spomínať nestoja. Ale teda spomínané vystúpenie pani Magálovej, ktorá jednak spievala pieseň od pani Kubišovej, v ktorej sa hovorí o miere, láske, odpustení. A v zápätí teda nejdú preč, keď si nemyslia po čom mi. To je to. Tam je nejaký kontrast, ktorý v podstate asi ani nejde dokopy. Ako to tí ľudia vôbec dokážu takto v sebe spracovať, že jednak spievam o niečom dobrom a potom odkazujem všetkým, ak si nemyslíte to čo mi, dovidenia. Pozrite. Ja som v tom novembri 89 nielen že stál na námestí a štrngal, ja som rečnil dokonca dvakrát na tribúne v Trnave, kde ma pozval trnavský kňaz, ko Vlado Oktavec, herec. Som burcoval. Podpísal som ako jeden z prvých ľubových Feldekovy výzvu vtedy tých radových komunistov na zrušenie článku štyri vedúcej úlohy strany. Čiže som aj a to som bol zamestnanec Federálneho ministerstva zahraničných vecí. Čiže som nebol žiadna nejaká opozícia alebo ja neviem, na voľnej nohe umelec. Som bol zamestnanec jedného vážneho ministra. Ja som to podpísal. Čiže nejaké riziká, no viete. Pamätám si tých ktorí sa vtedy báli ísť na Keď už sa to celé rúčalo. A dneska naraz sú primáti protivládnych [smrkanie] protestov. Čiže to ma tak zarmucuje, že vlastne ten odkaz novembra, kde kľúčovým odkazom novembra bola sloboda. Aj sloboda prejavu. Primárne, nie len cestovania, vierovyznania, ale sloboda prejavu, tak si to prebrali ľudia a stoja na tribúne tí ľudia, ktorí vykrikujú, zakážeme všetky weby, zakážeme všetko, urobíme tu hlbokú orbu a tak ďalej. Čiže to je absolútne popretie týchto ľudia, absolútne popretie odkazu novembra a potom samozrejme tí slušní ľudia tam ani nejdú si povedať, tak ja tam pôjdem medzi týchto ľudí a budem počúvať tie Prepáčte za výraz vreskot, však ten spev to bol vresk, to nebolo spievanie, hej? Takže potom to robí taký dojem, že áno, tých tých ja si myslím, že ich je výrazná menšina, no ale sú hluční, sú agresívni, že ich je veľa. Kričiaca menšina. Kričiaca menšina, tak to je dobré. Myslím tak. Možno je to aj v tom, že niektorí z tých tribúnov súčasných mali vtedy tri, štyri, päť rokov. A to je A veľa o tom nevedia, len z rozprávania. Otázka je, ako je to rozprávanie objektívne a nezaujaté, ale to je Ale veď tí mladí ľudia, keby sa ich opýtali, keby sa ich opýtali, ja som bol zhodou okolností, prepáčte, nechcem to rozoberať, keď som bol v Prahe pred dobrým týždňom, keď mi tam uvádzali knižku, tak úplne náhodou na námestí Republiky bola demonštrácia za tie za tie poplatky Koncesionárske. koncesionárske poplatky. Tak ja som tak zašiel medzi tých ľudí, pretože tam bola polovica Ukrajinci, ostatní mali happening, pivečka. No jasné, že pofajčievali tam tie rôzne cigaretky. Som sa ich pýtal, že čo sa tu deje. Ani nevedeli tí ľudia dobre. Ani nevedeli dobre. Čiže to sú takí mladí ľudia, ideme sa zabaviť. Ja teraz nechcem dehonestovať tých ľudí, ktorí z nejakého presvedčenia naozaj úprimne chodia na ten námestie, hej? Len mi to celé pripadá také, že je to zase zneužívanie istých historických udalostí na to, aby sme sa dostali k moci. Uhm. K knihám sa samozrejme dostaneme. Chcem sa o nich rozprávať. Ste jednak jeden z najpredávanejších slovenských autorov. Nedávno ste zaznamenali naozaj že veľký veľký úspech a ocenenie za vašu Timravu. Hej. O tom potom, ako hovorí klasik. Ešte jedna politická vec, keďže ste pôsobili v diplomacii, v politike. Už ste spomínali to stretnutie Putina, Siho, Trumpa v Číne. Bolo to iba nedávno. Európa nikde nič. Nikto sa s ňou nerozpráva. Sme už naozaj úplne out, ako to povedal pán Babiš nedávno? Áno. Alebo ešte máme šancu zohrať nejakú úlohu aspoň teda pri urovnaní toho ukrajinského konfliktu? a bude nám ešte viacej out, lebo Európu vedú hlupáci. Vedú hlupáci a tými otvorene. To je To sú ani nie céčková kategória politikov. Prosím vás, kto bude hovoriť, čo má robiť Európa, ktorý má 9 % podporu? Však na jeho mieste by som zbalil a odišiel. Keby som ja bol býval v tej v tom čínskom meste teraz Šen Čen, Šen Čen, tak viete, čo ja by som spravil? Ja by som urobil stôl pre štyroch. Veľmi vážne to hovorím. Pre štyroch. Jedna stolička by bolo napísané Europe. A povedal by som pani Leenovej alebo komukoľvek, jedného nám sem dajte. Uhm. Jedného. Nie. chcú byť ôsmi. No počkajte, no však ale teraz som Teraz ideme k k základu problému. To máte To sa dá rozšíriť na celé NATO, hej? NATO dáva dohromady Dávajú dohromady Spojené štáty. Čiže to je prvok, ktorý ich tam drží pokope. Keď Spojené štáty v pondelok odídu, tak v utorok z NATO, tak v utorok je po NATO. Lebo, a sme k pri tomto probléme, prosím vás pekne, vždycky pri každej inštitúcii kľúčová otázka, kto tomu bude šéfovať. Uhm. Kto bude ten, kto bude za Európu mať tento dominantné slovo? Však ešte starý Henry Kissinger kedysi hovoril, ja keď chcem volať do Európy, tak povedzte mi, komu mám zavolať. Hej? Čiže táto roztrieštenosť Európy historická, veď to si čo si tu budeme nahovárať. Veď medzi Nemcom, Francúzom a Angličanom sú historické také silné animozity, že nikdy nebude súhlasiť Nemecko s tým, aby Francúz viedol Európu. Myslím pri takýchto vážnych rokovaniach alebo to, čo robí pani von der Leyenová, tak to je formálna vlastne funkcia, tak to manažuje, ju tam dosadili. Čiže toto je problém Európy, že tá nejednotnosť historická, animózna tu bude. Možno, že tú Európu zjednotia moslimovia a za päť rokov na také rokovanie pôjde nejaký moslim za Veľkú Britániu napríklad, čo je už dneska pomaly reálne. Áno. Hovorí [smrkanie] sa, že o niekoľko rokov bude islam najrozšírenejším náboženstvom na planéte, že predstihne kresťanstvo. Súvisí ten ten stav, do ktorého sa Európa dostala aj s tým, čo ste spomínali na začiatku? To znamená s tým obrovským zameraním sa na konzum, matériu a podobné veci? Alebo je to v islame o tom, že tí politici, ktorí sa tam dostali, nesú aj tým predchádzajúcim generáciám a nielen po členky? No tak áno, títo neschopní politici, presne ako ste povedali, v porovnaní s Adenauerom, Helmutom Schmidtom, s týmito De Gaullom a toto boli však veľké mená v európskej politike. Ale to už je len dôsledok toho, lebo my náš západný materiál sme sme nasadili vlastne od prvej svetovej vojny ten trend jednoznačne na trend úspech, sláva, bohatstvo, predbiehať sa, ten má drahšiu, ja musím mať, ja neviem, väčšie auto a tak ďalej. Stále len súťažíme. Stále súťažíme a to jednoducho mentálne ten človek nemôže uťahať. Ale potom vy, keď chcete mať stále chcete mať stále viac a viac, tak narazíte na materiálne limity. To znamená napríklad, čo prečo všetci chcú zobrať Rusom ich Lebo Rusom, Rusi majú prírodné bohatstvo, Európa ho nemá. A Európa, respektíve ten najvyspelejšie štáty, boli zvyknuté napredovať len vďaka jednému a to sa volá kradnutie. Ja to hovorím zámerne veľmi takto expresívne, lebo koloniálny systém bol o kradnutí. Čiže oni rástli, ich rast a ešte aj stále do veľkej miery zabezpečovaný tým, že berú z Afriky, berú odkiaľ sa dá, hej? Treba povedať, že majú, že západný svet dal svetu technológie, to je nesporné, ale aj tie technológie musel niečo financovať. No z čo ich financovať? Z toho, čo nabrali. Čiže ja ešte aj tak sarkasticky hovorím, prosím vás pekne, keď počujem týchto západných neschopákov, že musíme pomôcť tým rozvojovým krajinám, aby ich občania nemali dôvod utekať stadiaľ, tak hovorím, netreba im vôbec pomáhať, stačí, keď ich nebudete okrádať. Viete? A teraz to schytávame aj мы, lebo keby sme мы boli bývalé východné štáty, hej, vrátane Slovenska, aspoň vtedy, keď sa tišlo z toho koloniálneho systému, že by sme z toho niečo mali, ale tak si človek povie, no dobre, tak ale мы sme z toho nič nemali, však мы sme tiež makali na nich, hej? A teraz to budeme schytávať. Migrácia a tak ďalej, a tak ďalej a všetky tieto poplatky, čiže eh tá západná Európa sa dostáva do jednoznačného závozu. Není zaujímavá, však v tom na tom troj stretnutí však už ani pred dvere ich nepustili. Áno. Ale otázka znie, tak koho tam mali pustiť? [smrkanie] Tak ono to bolo nie o Európe, bola to Ázia, Tichomorie, ale rozprávalo sa tom troj stretnutí. ale rozprávalo sa tam o jadrových zbraniach a Európa teda niektoré štáty majú, čiže aspoň na nejaké posedenie ich tam zavolať mohli, respektíve by mali za normálnych okolností. To, že sa tak nestalo, prosím vás, to je dobrá vec na zoberte, že nominálne šéf ko európskej diplomacie, to je čosi, to ani neviem ako nazvať, tú Kalasovú, však to je čosi to je Pani Kaja. To je to je orbitálna záležitosť neschopnosti, však to je a zaujatosti navyše. áno. Tak tam vypovedal o tom, že ani Európa samotná s ňou neuvažuje ako s nejakou delegátkou na nejaké rozprávania. Myslíte si alebo súhlasíte s tým názorom, že sociálne siete a ich rozvoj sú na jednej strane jedným z najväčších darov, ktoré ľudstvo dostalo do vienka a zároveň najväčším zlom, ktorému sa mohlo dostať v tejto podobe? Lebo aj na začiatku si spomínali, že tí politici dnes už nie sú politici, že sú to marketéri. Tí ľudia sú silní v tých videách na sociálnych sieťech, vedia nahnať lajky, tým pádom dostanú aj nejaké hlasy voličov, ale tá úroveň [smrkanie] politiky a toho líderstva je naozaj, že mizivá. Akú úlohu v tom podľa vás hrajú sociálne siete? Teda nehovorím o tom, že mladá generácia hlúpne a nejak To je podľa mňa aj zámer. No tu by som dokonca povedal, že teraz bolo výročie novembra, že slobodu slova podľa môjho názoru nám viac ako november donesie sociálne siete, hej? Lebo teraz sa to vlastne ja som rozbehli sociálne siete, tak každý si môže vlastne hovoriť čo chce, čiže presne ako hovoríte. Na jednej strane vám to dáva veľkú slobodu, lebo sloboda slova, o ktorú sme v novembri bojovali je asi taká, že banáša do žiadneho mainstreamové médiá nepustia, lebo nemá taký názor ako oni a jemu podobných, hej? Čiže ste na nejakej alternatíve, ak to môžem povedať, tá alternatíva silnejšie by ste to vokazom, ale to ostatné, čo je všetky Facebooky, Instagramy, no tak to dáva obrovský priestor, však nehovorím nič o novej objavnej, obrovský priestor zlovôle, agresivity, neschopnosti, lebo tí ľudia, čo sa na tých sociálnych sieťach, prepáčte za výraz, obbavujú, tak to sú v podstate ľudia, ktorí sú frustrovaní tým, že oni nič normálneho, nič poriadneho v živote nedokázali, tak sa odbavujú tak, že aspoň toho, čo niečo dokázal, tak ho teraz budeme dávať dole, aby sa oni sami vo svojich očiach troška pozdvihli, hej? Čo sa s tým dá robiť, ja neviem. Riešenie je zase jednoduché. Ja mám Facebook veľmi silný, musím povedať, silnejší ako niektoré politické strany. No jednoducho tam nedám komentáre a hotovo. Ja nepotrebujem na mojom Facebooku sa tam nejakí nešťastníci vybavovali. Nezaujímavé. A najlepšie je vôbec týchto ľudí nebrať do úvahy, lebo keď ho prestanete brať do úvahy, tak on sklapne, lebo si uvedomí, že vlastne ten môj hlas je psí hlas, volá do neba, nikto ho nepočuje. Pre nikoho nie je zaujímavý. Jedna vec sú sociálne siete, kde teda naozaj každý môže napísať alebo povedať to, čo sa mu žiada. Druhá vec je úloha tradičných médií. Tie naozaj môžeme povedať, že zlyhávajú na celej čiare. Nedávny príklad, obvinili premiéra, premiérovho syna, že teda mu Deutsche Bank zrušila účet, lebo sa tam brali peniaze. Nakoniec sa ukázalo, že nič z toho nebola pravda. Niekoľko redakcií sa ospravedlnilo, ale väčšina No už ostane samozrejme. vôbec to neriešia. Nič, žiadna sebareflexia. Samozrejme. Dokedy môžu médiá takto fungovať a čo to tiež robí so spoločnosťou, lebo aj oni majú veľký vplyv, tak ako politici, aj tie médiá. Tak médiá majú dominantný vplyv, samozrejme. Tak urobila táto vládna koalícia brutálnu chybu, že keď sa dostali k moci, tak s tým nespravili poriadok. To je fatálna chyba, to sa mali spraviť podľa vás? Viete, čo mali spraviť? Prosím vás, mali si prečítať Machiavelliho Vladára a tam je to napísané. Charles Maurice de Talleyrand, francúzsky minister zahraničných vecí, diplomat špičkový a ten hovorí to isté, čo Machiavelli. Keď sa dostaneš k moci, tak musíš protivníka rozbiť na prach. Teraz ja nedávam návody, ale takto to v politike funguje. Rozbiješ ho na prach, lebo v boji o moc neexistuje demokracia. Ty ho rozbiješ, upevníš svoje pozície a potom môžeš robiть demokrata. Veď čo tí to robia demokratov od začiatku sa im to vracia. Čo urobil Tuhý? Za dva dni vybavil televíziu a bolo. Maďar to isté, Maďar to isté. to isté a bolo, hej? Len oni čo na to povie Brusel? No aj tak tá Brusel vám nepovie nič dobre. Aký ja vám tu hovorím, keby som ja bol premiér, tak to som im aj povedal. Keby som ja bol premiér, tak ja tam týchto ľudí ani nepúšťam na tie tlačovky. Nech si myslia, čo chcú. Teraz ma budú osočovať, mne to jedno, lebo aj tak ma stále len osočujú. Lebo aj tak o nich nikdy nič pozitívneho nenapísali. Viete, to je energetický odber. Vy keď stále musíte, však predseda vlády sa nemá čo baviť s nejakým bezvýznamným novinárom alebo novinárkou. To je vzduch. Predseda vlády, keď vystúpi, tak to už musí byť niečo. Hej? Čiže teraz len k tým mainstreamovým médiám. Im hovorím, prepáčte, im hovorím, že bolševické médiá, pretože eh bolševici nebolo, neboli, nie sú bolševici tým, že boli väčšinoví, ale tým, že to bola čistá propaganda. Hej? Lebo tie bolševické médiá staré sovietske, to bolo len o propagande. A toto je už takto sa posunuli naše mainstreamové médiá, že od tej základnej úlohy žurnalistiky informovať a prinášať objektívne informácie a nie presviedčať, vyvážené, nech si každý urobí názor, tak to je už teraz nechcem zas generalizovať, nehovorím, že všetci a všetci, ale však vieme, o ktorých médiách hlavne hovoríme. Ja to ani nečítam, lebo proste jednoducho to je strata, energetická strata. Čiže to je už len propaganda, taký denník N, to musím povedať, to už ani nie sú noviny. Však to keď si zoberiete do ruky niekde u holiča na to narazíte, lebo ja to nekupujem, no tak to je len propaganda. To je čistá propaganda. Hovoria o nich, že sekta už pomaly. Alebo sekta. Samozrejme. Ja sa, ja by som chcel vidieť, ako vyzerá živý človek, ktorý odoberá denník N, ako to vyzerá také stvorenie. [smrkanie] Celkom vtipne v tejto súvislosti vyznieva reklamný spot, ktorý začal bežať iba niekoľkými dňami. Pani expremiérka Radičová teda hovorí, že profesionálne médiá potrebujeme. Je to reklama na Aktuality. A potom sa teda stal tento prúser s Ficom a s tým bankovým účtom, žiadne ospravedlnenie a podobne. Takže ak tak to má vyzerať profesionalita, že si neoverím informácie, bezhlavo preberiem niečo. to je propaganda, lebo je to tak a jednoducho dám to von. Neviem, [smrkanie] neviem, no, ale dobre. Poďme na inú tému. Médiá tie mainstreamové si gustli aj na vás. Pred týždňami ide teda o knihu rozhovorov s Milanom Lasicom, Lasica Banáš. Ako sa na to pozeráte zhruba s mesačným odstupom? To takto poviem. Nechcem sa dostávať do týchto energeticko, do týchto negatívno toxických polí tej protistrany. To na to napokon ani nie je spor Hanky Lasicovej Banášovej a tej spor Magdy Vašáryovej Banáša. Prečo do toho súboja poslala Hanku, neviem, to už nech si oni riešia. Celé to vzniklo, že to som už 50-krát hovoril, že jednoducho mám tie rozhovory, ktoré sú veľmi zaujímavé. Navyše sa nazdávam, že v tejto nie dobrej dobe, kde sme všetci rozhádaní, by bolo úžasné, keby zaznel v spoločnosti hlas takého múdreho, conciliantného a diplomatického človeka, ako bol Milan Lasica. Milan nikdy nebol človek sporu, skôr sa snažil ľudí dávať dohromady. Navyše sa dostal možno podvedome, že je Magdin manžel, do takého skôr do toho liberálno progresívneho prostredia, hej, hoci tu už nie a to nie je pravda. Milan bol Slovák, ktorý mal rád Slovákov. On nás káral, ale veľmi tak milo, hej, s humorom. Čiže som si povedal, stojí to za to vydať tú knihu a som si povedal, nebudem ja teraz zastavovať nejaké veci, o ktorých som presvedčený, že sú dobré len preto, že niekto s tým nesúhlasí. Áno, urobil sa tam technická chyba, že ja som v jej jej právnickej kancelárii povedal, že to nevydám, ale to bolo päť mesiacov pred tým, kde som sa dostal do styku s vydavateľstvom Média. Tedy týchto zaujalo, hej? Či tam bolo porušenie autorských práv a tak ďalej, právnici hovoria, že žiadne nebolo. No uvidíme, ako sa to celé vyvinie. Viete, celé je to o tom, čo už sme tu vlastne stále hovorili, že spoločnosť je rozdelená a to hovorím na prosto zodpovedne, keby som bol na tej politickej platforme, ako je Magda, tak ešte mi tú knihu aj pokrstiť príde, hej? Uhm. Ale paradox je to, skúsme si to len nominálne predstaviť, že vyjde tú kniha, krásna, pozitívna kniha, dokonca ešte aj o nej tam pekne hovorím, rozhovor Banáš Lasica. A namiesto toho, aby vás poklepala po pleci, povedala, Jožo, výborne, tak ona spustí guľometnú paľbu, hej? No len ja si hovorím, viem, že nie som v priazni Magdy, že nie som proste áno, neprejavuje voči mne nejakú priazeň, ale ja si hovorím, a kto je Magda Vašáryová, že by sa Jozef Banáš mal uchádzať o jej priazeň. Viete, možno že jej chýba ten potlesk. Bol som v Prahe pred týždňom, sme sa aj tam bavili, bol som v Českom rozhlase niekde kade, tak tam už tiež veľmi opatrne ju berú. Nechcem ju teraz dohovárať, nie je to téma pre mňa proste knižka je teraz zastavená, pevne verím, že bude pustená do predaja, lebo je o ňu obrovský záujem. Už ju na Slovensku volajú, že modrý Maurícius, lebo sa nedá zohnať. Nedá sa vôbec zohnať, nie momentálne. Nedá sa zohnať momentálne, tak ja mám doma pár kusov, keď chcete, tak vám ďalšie jeden do jedného. Bol by som veľmi rád. Ja som sa skôr pýtal, keby ľudia teda mali záujem si ho zaobstarať. Nedá sa, nedá, nedá sa, nie, nie nie je v distribúcii, takže včera som mal besedu, tak tam boli dve dámy, ktoré ju mali, už bola úplne zošúchaná tá kniha, lebo si to požičiavajú tak ďalej, no. Ale pritom je to kniha veľmi pekná, tie rozhovory sú nádherné, pozitívne, vtipné, no taký, ako bol Milan Lasica, viete. Na to som sa chcel spýtať, lebo vy ste argumentovali tým, teda jednak treba povedať, že ste si priznali svoju chybu, že ste porušili nejakú formu slobody, ktorú ste dali Lasica svojej rodine s tým, že teda tá kniha nevidela vyšla, ale povedali ste, že vaším nejakým hlavným hnacím motorom bolo to, že ste sa chceli alebo snažili upokojiť práve tú spoločnosť, ktorá je taká rozpoltená. tie rozhovory sú také. To je to, čo sme sa tu celý čas bavili, že veď poďme sa baviť, poďme diskutovať, hej? A tam sa ja bavím s Milanom, však to je dokument, však Magda vedela, že tie rozhovory robím, však to sú úplne nezmysly, čo nahovorí, ale Čo sa tam dá prečítať? Skrátka plus mínus. napríklad toto, čo sa bavíme, tolerancia, vzájomné porozumenie, hej? Nehádajme sa. A tak ďalej, no. Však poznáme Milanovo dielo, hej? Že to bolo všetko všetko také láskavé, ten humor bol taký láskavý, preto sme ho mali tak radi, samozrejme. Takže toto je také základné posolstvo tej knihy a preto som si aj povedal, idem ja do toho rizika, lebo stojí to za to, aby takáto kniha sem na trh prišla. Ja pevne verím, že príde. Minulý týždeň ste boli v Prahe s vaším Štefánikom, ale ja by som sa rád porozprával o veci, ktorá sa udiala ešte v októbri, konkrétne 19. októbra ste boli v Káhire, Áno. kde sa uvádzal arabský preklad vašej Timravy. Stalo sa už vôbec, že by nejaká slovenská kniha bola preložená do arabčiny? Ale hej, boli boli preložené celkom isto, ale toto sa ešte nestalo, že by kniha o slovenskej literatúre, spisovateľke o spisovateľovi [odkašľanie] vyšla v polmiliardovom jazyku, lebo arabsky hovorí asi polmiliardy ľudí v 26 krajinách. A to bol pre mňa, lebo ja som aj tie biografie, čo som písal, Baťa, Štefánik, Štúr, dole ďalší Dubček, tak každá z tých postáv má potenciál, aby išla ďalej, lebo sú to aj medzinárodne známe postavy. Ale Tímrava to bol výslovne čisto slovenský príbeh. Áno. Hej? No a keď potom sa mi ozvalo to káhirské vydavateľstvo Oni kontaktovali vás. Áno, kontaktovali ma, ale ja som si potom preveril, že ako k tomu prišlo, lebo ja mám anglickú stránku, kde vždy, keď mám niečo nové, tak to tam zavesím. Zavesil som aj Tímravu v angličtine, taký kratučký silabus. No a všimol si to profesor Bill Taggi, slovakista, bohemista, ktorý tam vyučuje na káhirskej univerzite, jednej z káhirských univerzít. No a prečítal si ten môj silabus, povedal vydavateľstvu, že je to zaujímavá téma, tak potom vlastne preložil, on si potom sa už už mi napísal, zobral si celý ten text, tak im to preložil a oni povedali, že to je extrémne zaujímavé. Ja som sa pýtal, keď som tam bol teraz vo vynikajúcej atmosfére to celé prebehlo, že teda prečo Tímrava? A oni mi povedali Jej príbeh je fascinujúci, lebo je to príbeh sebavedomej európskej ženy, nie som európskej ženy, ktorá bude príkladom pre mnohé arabské ženy, ktoré ešte v mnohých arabských moslimských krajinách sú marginalizované, ako sa dokázala popasovať so

Zobrazena první část přepisu (28 000 z 37 982 znaků).