Fico, Trump, Netanjahu | Martin Klus a Jozef Lenč

Tento program vám prináša Play TV, domáca zádoba pre celú rodinu.

Fico, Trump aj Netaniahu hrajú jednu a tú istú rolu. Volá sa nahnevaný biely muž. Ešte pred pár mesiacmi k nim patril aj Viktor Orbán. Ten však drasticky prehral voľby. To isté možno čaká tento rok aj Benjamína Netanjahua.

U nás určia trend a napovedia osud Róberta Fica už onedlho komunálne voľby. Končí sa éra nahnevaných bielych mužov. Opýtam sa Martina Klusa a Jozefa Lenča. Vitajte pri téme s Petrom Bielikom. Sledujete Kanál 1.

Dámy a páni, som veľmi rád, že v online spojení môžem privítať politológa z Univerzity svätých Cyrila a Metoda v Trnave, Jozefa Lenča. Dobrý deň.

>> Dobrý deň.

>> A som veľmi rád, že u nás v štúdiu je naším hosťom Martin Klus, bývalý štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí, v súčasnosti v agentúre SCIO. Dobrý deň.

>> Dobrý deň. Pán moderátor, ďakujem za pozvanie.

>> Páni, veľmi pekne vám ďakujem za to, že ste pozvanie prijali. Róberta Fica už odpisovali mnohí. On sám hovoril, že z politiky odíde. Dokonca naňho strieľali, bol naňho atentát. Zdá sa, že je opäť pevne v sedle. Je taký dobrý alebo len nemá vhodného vyzývateľa?

>> Určite tam zohráva rolu viacero faktorov. Mal vyzývateľa veľmi silného, napríklad Igora Matoviča v roku 2020. Vtedy, ak si dobre pamätám, získala vtedajšia vládna koalícia najväčší počet mandátov až 95, čiže pohodlnú ústavnú väčšinu. Prišla kríza covidová a mnohé ďalšie veci. Koalícia sa rozpadla v pomerne rýchlom tempe. Ak si dobre pamätám, Igor Matovič bol premiérom len jeden rok a vtedy sa ukazoval Peter Pellegrini ako ten, ktorý by mohol Róberta Fica nahradiť. Tie percentá strany Smer padli až na 7%, ale doslova vstal z mŕtvych. Urobil maximum pre to, aby voľby opäť vyhral a veľmi úspešne sa mu to podarilo. Čiže rozhodne je to aj o vyzývateľoch, rozhodne je to aj o politických schopnostiach. Byť štyrikrát premiérom na Slovensku nie je až taký jednoduchý jav. Mali sme tu viacnásobných premiérov, či už Vladimíra Mečiara alebo Mikuláša Dzurindu, ale nikoho tak úspešného ako Róberta Fica. Čiže svedčí to aj o tom, že sa dokáže prispôsobiť dobe. A to by som osobitne zdôraznil. Pamätáme si Róberta Fica, ako sa vyjadroval o tom, že chceme byť v jadre Európskej únie. Bol veľmi konformný s tým, čo sa v Európskej únii dialo. Bol váženým členom socialistickej platformy. No a dnes je to úplne iný Róbert Fico, lebo doba ukázala, že byť iným je v tejto chvíli v móde. Takže aj vďaka tomu je dnes tam, kde je a darí sa mu veľmi dobre.

>> Otázka bola, že Róberta Fica už mnohí odpisovali napriek tomu sedí v sedle. Vaša replika bola, že chcete zareagovať na to, že sedí v sedle. Nech sa páči, Jozef.

>> Áno, tá pripomenutie k tomu sedlu bolo veľmi zaujímavé. Ja by som možno dodal to, že keď Róbert Fica aj z toho sedla vypadne, tak vie znova doňho naskočiť. A tým by som chcel podporiť to, čo hovoril Martin Klus, že Róbert Fico alebo výhoda Róberta Fica je v tom, že vie presne, akým spôsobom reagovať na to dianie v politike, ktoré sa deje, či už na domácej alebo zahraničnej scéne a dokáže sa týmto veciam prispôsobiť. Nota bene v situácii, keď tí ostatní aktéri slovenskej politiky, či už tí, ktorí sú na jeho strane, to znamená často jeho koaliční partneri, prípadne tí, ktorí sú v opozícii, nie sú dostatočne zruční v kontexte práve toho robenia politiky. A nezriedka buď len reagujú na to, čo robí Róbert Fico, alebo pokorne súhlasia s tým, čo robí Róbert Fico, ak sú súčasťou jeho koalície. Takže viacero faktorov je dôležitých, ktoré zohrávajú rozhodujúcu úlohu v tom, že Róbert Fico je stále tým, kým je premiérom Slovenskej republiky.

>> Dá sa povedať aj očami napríklad Andreja Danka, prípadne iných bývalých koaličných partnerov Róberta Fica, že ich tak trošku kanibalizoval a že z koalície s Róbertom Ficom odchádzali oni oslabení a on posilnený.

>> Áno. Ja si nepamätám koalíciu, v ktorej by to koaličný partner Róberta Fica prežil. Či už hovoríme o rokoch 2006, kedy do zabudnutia išlo aj hnutie za demokratické Slovensko, aj Slovenská národná strana, ktorá sa síce tesne vtedy ešte do parlamentu dostala, ale už bola v opozícii a potom sa z parlamentu stratila. Eh, takže podobný prípad potom nastal aj v roku 2016 až 2020 v prípade Mostu a opäť Slovenskej národnej strany, ktorá vypadla z parlamentu. A nedá sa vylúčiť, že do podobnej problematickej situácie smeruje Slovenská národná strana opäť. Percentá, ktoré merajú všetky prieskumné agentúry tomu nasvedčujú a zároveň aj koaličný partner Hlas od volieb klesol v preferenciách o viac ako polovicu. Ak by v tomto trende pokračoval, tak nie je vôbec isté, či sa do národnej rady v roku 2027 dostane. Čiže evidentne pobyt v koalícii s Róbertom Ficom neprospieva týmto politickým stranám. A zároveň zoberme si tú krízu, ktorú ustáli na konci minulého roku alebo teda ešte na jeseň minulého roku. To je prejavom politickej geniality Róberta Fica. Nebojím sa to povedať. Takto si neviem predstaviť, že by situáciu riešili iní lídri, ktorí sme tu za posledné obdobie mali. A teda, že dokázal stiahnuť dve ministerstvá pod seba, urobiť z ministrov v podstate nezávislých ministrov, ako sa oni prezentujú a zároveň tým zariadiť stabilnú väčšinu v parlamente. To je husársky kúsok, ktorý za vlád či už Igora Matoviča, Eduarda Hegera alebo v minulosti napríklad Ivety Radičovej bol nepredstaviteľný.

>> No voči tým koaličným partnerom to muselo vyznievať až cynicky, by som povedal, zo strany Róberta Fica. Má on teraz nejakú inú alternatívu? Mal by si ju začať hľadať alebo už aktívne hľadá, keďže jeho koaliční partneri v súčasnosti sú naozaj v trende v poklese preferencií. Čo sa týka verejnej mienky? Jozef.

>> Eh odpoviem na vašu otázku. Tam ešte trochu doplním Martina Klusa, že je zaujímavosťou pri tom všetkom, že navzdory tomu, že vieme, ako dopadli tí, ktorí do koalície s Róbertom Ficom išli a dokonca SNS to zložila dvakrát na vlastnej koži, tak opakovane to robia. Opakovane to robia rovnako. To znamená, že zotrvávajú s Róbertom Ficom až do konca vlastného konca, paradoxne teda konca volebného obdobia. No a robia to rovnako servilne ako v minulosti. No a to, akým spôsobom Róbert Fico pripravil partnerov o ministerstva, je niečo, čo si ani pred niekoľkými rokmi nedovolil. A v tomto prípade to urobil dokonca ešte aj s veľmi slabým v podstate a žiadnym odporom zo strany svojich koaličných partnerov.

No ale či hľadá alternatívu? Hm. Dobrá otázka. Na prvú sa natíska, že by tou alternatívnym partnerom do koalície mohla byť Republika. Ale netreba zabúdať na to, že Republika a Smer sa v podstate dnes už bijú o rovnakého voliča. Netvrdím, že to nie ani v prípade Smeru a SNS.

A to vzájomné súperenie pred voľbami môže vytvoriť úplne inú atmosféru, aká bola napríklad zo strany SNS a Smeru alebo aj časti SNS a Hlasu pred ostatnými voľbami či v minulosti.

Takže nemusí to byť taký istý výsledok.

Nemusí to viesť k spoločnej koalícii a nota bene to môže nakoniec spôsobiť to, že nemusí to byť Smer, kto nakoniec so svojimi preferenciami bude tým, kto si bude vyberať budúcich koaličných partnerov, ale môže to byť pokojne aj Republika.

Takže tých premien ich je ešte stále veľa, aby sme dnes mohli povedať, kto bude tou alternatívou za skomierajúcu SNS a slabú HlasSD.

>> Uhm.

Republika to je taký ten typický predstaviteľ toho fenoménu alebo tej teórie nahnevaného bieleho muža, o ktorej tu teraz hovoríme.

>> Určite áno.

Oni síce majú veľmi bohatú históriu vrátane právoplatných odsúdení za neonacizmus, ale dnes sa už snažia profilovať práve ako taká, nazvem to, trumpistická strana aj v európskych podmienkach.

A zatiaľ sa im to veľmi úspešne darí.

Presne, ako povedal Jozef Lenč, počkajme si ešte, čo bude v priebehu budúceho roka. Už sa stalo v predchádzajúcich voľbách v roku 2023, že Smer veľmi úspešne kanibalizoval hnutie Republika. Vôbec sa nepočítalo s tým, že by neprešli cez päť percent. Nakoniec sú mimoparlamentnou politickou stranou, ale videli sme rok na to v eurovoľbách, že opak je pravda, že dokážu spraviť dvojciferný výsledok a že dokážu dostať dvoch svojich lídrov do Európskeho parlamentu. Dnes vďaka európskym peniazom veľmi úspešne robia kampaň proti Európe a zdá sa, že by mohli byť naozaj stabilným koaličným partnerom, pretože už dnes, osobitne napríklad taký Tibor Gašpár, hovorí, že nemá vôbec žiadny problém s tým, aby sa takáto strana stala súčasťou budúcej koalície, pochopiteľne z jeho pohľadu vedenej Róbertom Ficom alebo niekým zo Smeru sociálnej demokracie.

>> Eh, Jozef, čo sa týka tohto fenoménu, naozaj bol pomerne rozšírený naprieč politickým spektrom nielen na Slovensku, ale celosvetovo. Ja som na začiatku vymenoval takých tých nahnevaných bielych mužov. Očakávate tento fenomén aj na Slovensku? On je viac-menej prítomný už nielen v kontexte spomínaného Róberta Fica alebo tým, akým spôsobom a koho oslovuje hnutie Republika svojou politikou. Oni viac-menej robia to, čo je súčasťou povedzme tých politík alebo narátívov práve tých politických strán aj za hranicami Slovenskej republiky, ktorí reprezentujú tú, nazvime to, politiku nahnevaných bielych mužov alebo tých skupín obyvateľstva, ktoré sa cítia byť porazené procesom globalizácie, integrácie a tak ďalej. Takže ono to má miesto naprieč Európou.

Niekde to reprezentujú už postarší muži, dokonca až vo vysokom dôchodkovom veku, ako v USA. Niekde to reprezentujú machovia z posilňovní, ako je to v prípade Republiky, ale niekde to reprezentuje lesbická žena, ako je to v prípade nemeckej AfD. Takže to nie je len o nahnevaných mužoch, ale skôr o politike a politikách, ktoré dokážu osloviť konkrétny typ voličov.

>> Uhm.

Poďme trošku do zahraničia, ak ste chceli ešte niečo dodať.

Martin >> Nie, v zásade bolo povedané asi všetko, ale nezabúdajme aj napríklad na premiérku Meloniovu, ktorá tiež v Taliansku dnes je jednou z najstabilnejších premiériek, ako kedy druhá republika talianska mala, a tiež išla do tohto mandátu s veľmi problematickými očakávaniami, že čo všetko, či už z histórie alebo jej súčasnosti, prenesie do tohto mandátu. Ukázalo sa, že relatívne úspešne a na tom premiérskom poste sa stabilizovala a mnohí by dnes povedali, že urobila aj kusisko práce na tom, aby bola všeobecne európsky akceptovateľná.

>> A dnes si rozdáva slovné rany priamo s Donaldom Trumpom ohľadne nejakého selfíčka. No dobre.

>> Eh, poďme do Izraela. Rolu nahnevaného bieleho muža hrá veľmi autenticky Benjamín Netaniaahu, keď tvrdí, že neustúpi z Libanonu. Bude mu to stačiť na víťazstvo voľbách v októbri, Martin?

>> To je veľmi zaujímavá otázka a veľmi málo predpovedateľná situácia, čo sa tam všetko môže stať. Izraelci to zatiaľ vnímajú ako víťazstvo.

>> Áno, určite áno.

A hlavne ak by boli mohli ľahko ustúpiť, či už z južného Libanonu alebo aj z niektorých ďalších sfér, ktoré si veľmi ťažko vydobíjali po nešťastí z októbra 2023, tak pravdepodobne by to mnohí vyhodnotili ako slabosť premiéra Netanyahu. A on už je tiež vo vysokom dôchodkovom veku. Je to politický matador, ktorý vie, že práve vďaka takejto slabosti by mohol byť poraziteľný.

Ale tak, ako sme sa rozprávali v prípade Róberta Fica, tak je to aj v prípade Izraela, kde nie je zatiaľ úplne jasná alternatíva, čo by ňou mohla byť voči Benjamínovi Netanyahovi. A toto on veľmi umne využíval na to, aby bol opakovane zvolený do premiérskeho úradu.

Čiže hľadáme a čakáme nejakú vhodnú alternatívu, ktorá by dokázala Izraelcov presvedčiť, že napríklad aj ten ústup z južného Libanonu možno nemusí byť otázkou neprežitia izraelského národa. Takou alternatívou by mohol byť Jozef Benny Ganc, ale ani on asi nepredpokladám, že by chcel stiahnuť vojakov z Libanonu alebo niečo meniť na súčasnej vojenskej stratégii Izraela.

Vy si myslíte niečo iné?

>> Áno, dobrá poznámka. Síce, ak som to správne pozeral, tak aktuálne Benny Ganc síce má tú svoju stranu, ale rysuje sa tam zase určitá alternatíva opäť bývalého generála, čo je taká zaujímavá situácia v ostatných voľbách v Izraeli, že v podstate alternatívou voči pravicovej alebo krajne pravicovej koalícii reprezentovanej Likudom je opätovne pravicová strana, povedzme si, že s vojenským backgroundom minimálne, čo sa týka velenia, a teda politická entita, ktorá na jednej strane súhlasí s tým, čo robí súčasná izraelská vláda, ale zároveň ju kritizuje za iné oblasti politiky, napríklad smerom k osadníkom alebo zvýhodňovaniu ultraortodoxných náboženských komunít na úkor povedzme sekulárnejšej väčšiny obyvateľstva.

Takže ten pohľad je alebo ten problém je tam niekoľko komplikovaných. Prieskumy, pokiaľ si dobre pamätám, ukazujú skôr patovú situáciu, čo zase tiež nie je v ostatných rokoch vyzeralo prekvapujúce. Eh, tam pred súčasnou vládou, ktorá nastúpila, ktorá sa teda drží pri moci aj vďaka vojenským intervenciám Izraelu smerom ku Gáze, k Iránu alebo k Libanonu.

Takže z tohto hľadiska akýkoľvek vývoj nebude prekvapujúci, či vývoj smerom k patu alebo vývoj, ktorý by opätovne udržal Benjamína Neta pri moci, ktorého moc a to treba povedať, je čoraz viac závislá práve na ultraortodoxných politických stranách alebo politických stranách, ktoré by sme v Európe označili za krajne pravicové, a tým sa v podstate prispôsobuje aj politika daného štátu, či už dovnútra alebo smerom von.

Troškou na chvíľku by sme možno s miernym humorom poznamenať takéto pravidlo pre vojakov, ktorí kandidujú do politických funkcií, že generál, ktorý sa snaží demokratickými spôsobmi získať moc, je apriori vždy od začiatku podozrivý.

No, to je samozrejme nadsázka, pani, a trošku pokus odľahčiť túto tému, ktorá je mimo, ale mimoriadne vážna.

Vo Švajčiarsku sa rokovania medzi Spojenými štátmi a Iránom údajne posunuli ďalej. Videli sme tam pár dramatických chvíľ, keď sa iránska delegácia postavila a odchádzala preč. Je to spôsobené samozrejme najmä tým, ako sa vyvíja situácia v Libanone a správaním sa práve spomínaného Benjamína Netanyahua.

Pre koho hrá čas v tejto situácii? Pre Iráncov, pre Trumpa?

Zvyklo sa hovoriť v súvislosti s Afganistanom, ale myslím si, že do nejakej miery to platí aj pre Teherán a Irán všeobecne, že my máme čas, oni majú hodinky, alebo opačne – my máme hodinky, oni majú čas.

Aby som bol presnejší, je pravda, že sú tam od roku 1979, ukázali svoju silu, sú na koni. Keď sme spomínali koňa Róberta Fica, tak to isté dnes môžeme povedať o iránskej elite, pretože stále kontrolujú Hormský prieliv. Stále sú to republikánske gardy, ktoré určujú, kto môže, kto nemôže cez tento prieliv prejsť.

Američania, my všetci si uvedomujeme, aké je to nevyhnutne dôležité, aby sa to čím skôr stabilizovalo a aby došlo k takejto dohode.

No a tu sa ukazuje slabosť Spojených štátov amerických. Išli do vojny, kde nemali zabezpečené veci. V tomto prípade Donald Trump ukázal, že sa nechal možno nahovoriť rýchlejšie Netaniahuom na niečo, na čo nemal dostatok vojenských ani iných prostriedkov. A teraz jednoducho ťaháte za kratší koniec.

Ja si pamätám veľmi dobre v posledných dňoch tú grafiku, ktorá hovorila o tom, ako svojho času Trump kritizoval svojho predchodcu Bidena, ako uzavrel dohodu s Iránom, ako tým ukázal podľa neho strašidelnú slabosť. Dnes sú tie podmienky možno ešte horšie pre Spojené štáty americké.

Dokonca sa hovorí o tom, že si bude môcť ponechať program obohacovania Uránu, a napriek tomuto sa snažia za každú cenu republikáni, osobitne JD Evens, ktorý vedie tie rokovania za Spojené štáty, prezentovať to ako veľké víťazstvo.

Nehovoriac o tom, aké tam boli vojenské a civilné straty a ako sa tým v podstate zosmiešnil Donald Trump a jeho vojenská sila v tejto veľmi strategickej oblasti, kde Spojené štáty vždycky boli dominantné, a nedokázali ochrániť ani svojich spojencov, ani svoje vlastné záujmy.

Takže to hovorí jasnou rečou, že Irán teraz určuje hru, a ja som úprimne zvedavý, ako finálne tá mierová zmluva bude vyzerať.

No, pre Izrael asi nemajú tieto rokovania zmysel, ak nesedí priamo pri stole.

Ale poďme sa pozrieť aj na Európu, lebo tá tiež, napriek tomu, že tie rokovania sa uskutočňujú v Európe, nesedí pri stole a nemá tam v podstate žiadne slovo.

No prečo by aj mala mať, keď si spomenieme na žiadosti Donalda Trumpa o to, aby mohol využívať svoje americké základne na európskej pôde na útok na Irán, tak mu to bolo odmietnuté. Vieme, akým spôsobom sa zase európska diplomacia zachovala k Iránu, keď zase odmietla odsúdiť tento útok.

Takže ani na jednej, ani na druhej strane Európa nemá nejaké veľké meno alebo nejaký veľký kredit.

Takže asi je to, Jozef, aj opodstatnené, že tam neťaháme za nitky aj my.

Ono trebalo povedať, že táto vojna alebo špeciálna vojenská operácia, ktorá mala trvať niekoľko dní a oficiálne bola skončená, ale stále pokračuje. Tá skončila tým, že Donald Trump vyhlásil víťazstvo a tým ukončil akékoľvek debaty v kongrese o tom, či má pokračovať alebo nemá pokračovať tá vojenská akcia.

Celá tá vojna alebo špeciálna vojenská operácia sa diala mimo záujmu Európskej únie. Európska únia v tom nebola intervenovaná, takže je asi málo očakávateľné, prečo by sa mala účastniť týchto rozhovorov.

Veď aj to miesto, kde sa rokuje, nie je územím Európskej únie, ale je to vo Švajčiarsku. Takže to iba podčiarkuje v podstate tento fakt.

A druhý fakt je samozrejme ten, že aj keby sme v tom neboli zaintervenovaní, ale mala by Európa nejakú váhu – Európska únia v tomto prípade váhu ako dôležitá medzinárodná inštitúcia alebo aktér medzinárodnej politiky – tak by na takéto rokovania prizývaná bola.

Lenže tu je niekoľko faktorov, prečo to tak nie je. Počnúť tým, že v rámci únie neexistuje – alebo áno, ale neexistuje úplne jednotná zahraničná a bezpečnostná politika. Sú tu štáty, ktoré uprednostňujú svoje vlastné záujmy na úkor európskej politiky, a tiež tá akceschopnosť európskej vládnej politiky je veľmi pomalá, omnoho pomalšia než v prípade iných aktérov.

Takže to suma sumárum podčiarknuté dáva v podstate odpoveď na to, prečo nie sme ako Európska únia nikde prizývaní a na našom hlase alebo pohľade na danú vec v konečnom dôsledku nezáleží.

No, takže čo teraz? Naozaj sme akoby v offsajde, čo sa týka medzinárodnej politiky, myslím my Európania.

Dokonca Trump rozhodol v reakcii o sťahovaní vojakov z Európy z amerických základní. Čo to pre nás znamená, aj v čase a teraz to rozšírme aj v čase na konfliktu na Ukrajine?

Čo všetko teda Európu čaká z hľadiska toho, že bude musieť nejakým spôsobom nahradiť tie vojenské kapacity, ktoré stratí, ak stratí spojenstvo so Spojenými štátmi?

Odpoviem na vašu otázku. Len sa ešte krátko vrátim k tomu, kam sme sa posunuli za desať, jedenásť rokov. Keď v roku 2015 bola podpísaná tá zmluva, ktorú v skrátke nazývame JCPOA, medzi Iránom na jednej strane a Spojenými štátmi, Európskou úniou a, ak si dobre pamätám, aj Ruskou federáciou na strane druhej, kde teda boli dohodnuté pravidelné kontroly jadrového programu a zároveň nejaké ústupky smerom k sankciám, ktoré na Irán boli uvalené.

Tak Európa bola pri tom, a Európa bola pri tom aj vtedy, keď Donald Trump túto dohodu jednostranne vypovedal, a za nás sa veci diali ďalej, akurát že už neboli také funkčné, ako mali byť. A tým sa to vlastne celé začalo zosýpať ako domček z kartičiek.

A čo sa s tým v tejto súvislosti dá robiť?

No, veľmi málo čo, pretože Jozef Lench veľmi dobre pomenoval to, že na jednej strane máme napríklad Nemecko, ktoré má svoj vlastný, nazvem to trošku sentimentálny vzťah voči Izraelu a dá sa povedať, že pochopiteľný.

Na druhej strane tu máme výroky Kai Kalas, šéfky európskej diplomacie, ktorá hovorí o Izraeli v celkom inom duchu. A to isté sa dá povedať aj o vzťahu k Donaldovi Trumpovi.

Videli sme ten krásny záber zo skupiny G7, kde teda Donald Trump bol osamotený, ako to už býva vo zvyku. A na jednej strane boli ázijské a na druhej strane európske veľmoci, ale na konci dňa je to práve ten Donald Trump, ktorý určuje svetovú politiku, či sa nám to páči alebo nie.

Čiže aj schopnosť komunikovať s ním nie je úplne optimálna.

A keďže sa dejú veci aj v Londýne, ako sme dnes počuli, odstupuje britský premiér Keir Starmer, ktorý mal vždy istý pozitívny – ako by som to povedal – mal možnosti pozitívne vplývať na Donalda Trumpa práve ako akési premostenie medzi Európskou úniou a americkou administratívou. Tak uvidíme, kto bude jeho nástupcom. A ešte aj táto možnosť sa nám na istý čas pravdepodobne v nejakej podobe vytráca.

Čiže nie sú to dobré správy pre Európsku úniu, nie sú to dobré správy pre nás všetkých. A keď k tomu pripočítame ešte tú poslednú vec, ktorú ste spomínali a to je ohlásený odchod americkej vojenskej prítomnosti z európskeho kontinentu, tak máme o problém navyše.

Na druhej strane hovorí sa, že každý takýto krízový moment je zároveň príležitosť. Tak ja verím tomu, že to je príležitosť pre nás Európanov, aby sme pochopili, že o svoju vlastnú bezpečnosť sa musíme konečne začať starať my sami. A vojenský program, mierový program, bezpečnostný program, akkokoľvek to nazveme, ktorý v nejakej podobe každú chvíľu Európska únia pripravuje a upravuje, by sa mal začať v najkratšom možnom čase realizovať.

Pretože naozaj nie je vylúčené, že do budúcnosti sa už na Spojené štáty jednoducho nebudeme môcť poľahnúť. Tam sa Európa bude musieť rozhodnúť, či končí niekde na Urale alebo na ukrajinskej hranici. To sú samozrejme diametrálne rozlišné veci a tá budúcnosť sa bude od tohto pravdepodobne tiež dosť odvíjať.

Čo sa týka ešte Ukrajiny, spomínali sme, že došlo k istému odklonu pozornosti od Ukrajiny. Že vlastne tou krajinou, ktorá profitovala z konfliktu na Blízkom Východe, boli najmä Rusko. Došlo tam k zvýšeniu cien ropy, došlo tam k odklonu pozornosti. Dokázalo to Rusko nejako využiť vo svoj prospech strategicky? Ako vnímate vy to, čo sa stalo v posledných dňoch, tie útoky na Petrohrad, Moskvu? Zahýbe to nejakou verejnou mienkou v Ruskej federácii?

No, keby som začal začiatkom vašej otázky, že či to vedeli Rusi nejakým spôsobom využiť ten odklon pozornosti, tak aktuálne udalosti ukazujú, že skôr nie. Pretože sme svedkami toho, že Vladimír Putin ide prosiť do Číny Si Ťin Pinga o pomoc a ten mu ju nejakým spôsobom neposkytol. A skôr naopak, hovorí sa o tom, že v kulároch tie rozhovory boli skôr kritické než nejaké podporné zo strany Číny smerom k Rusku. A ukazuje sa, že aj samotné Rusko, Moskva alebo Petrohrad sú už pre Ukrajincov nie vzdialeným cieľom a môžu tú špeciálnu vojenskú operáciu – rovná sa vojnu – priniesť do veľmi vizuálnych podôb pre bežné ruské obyvateľstvo, najmä v tých mestách, kde to obyvateľstvo ešte participuje skôr na tej ruskej politike – agresívnej zahraničnej alebo aj domácej – na rozdiel povedzme od tých výrazne chudobných regiónov v strednej a ďalekovýchodnej časti Ruska.

Takže áno, môže to zakývať verejnou podporou, najmä v prípade, keď bude musieť ruská politická elita čoraz často vysvetľovať to, prečo sa nad metropolami Ruska skôr znáša čierny dym, než je vidieť modrú oblohu.

No, pomerne zaujímavá situácia pre nás z hľadiska bezpečnostného. Naozaj sa budeme musieť zariadiť energeticky, bezpečnostne, strategicky. Ale vidíme, že naša koalícia si našla takéto zaklínadlo – september. Všetko odkladajú na september. Čo sa vyrieši do septembra? Taraba, rozpočet.

Rád sa k tomu dostanem, ale dovoľte mi ešte tri poznámky k ukrajinsko-ruskému konfliktu.

Je tam veľmi dôležitý moment, ktorý v tomto prípade Ukrajinci veľmi aktívne využili. V čase, kedy Rusko mohlo začať profitovať zo zvýšených cien ropy a zemného plynu, tak Ukrajinci využili schopnosť zasiahnuť ich rafinérie. A teda v tom čase, kedy mohli profitovať, nemali ako, pretože nemali ako vyrábať. Toto bol strategický ťah zo strany Ukrajiny.

Dnes vidíme, že vďaka silnej dronovej podpore dokážu izolovať Krym. To môže byť veľmi dôležité z hľadiska psychologickej prevahy a prelomu v tejto vojne. Pokiaľ sa podarí Ukrajincom izolovať Krym natoľko, že Rusi nad ním stratia de facto kontrolu, tak to môže byť zásadná vec v tejto vojne.

No a potom tá tretia stránka vecí. Keď sme hovorili o Iráne, pamätám si, ako s prosíkom prišli za ukrajinskými expertami, aby sa vysporiadali s irranskými dronmi Šahid, s ktorými majú veľmi dobrú skúsenosť, aby pomáhali ochrániť amerických spojencov. Čiže otočilo sa to presne opačne. A v tomto prípade teda Ukrajinci urobili absolútne maximum, aby si udržali aj v takejto, na prvý pohľad veľmi nepríjemnej situácii, dominanciu nad celou záležitosťou.

Ak teraz k tej slovenskej politike, ja si myslím, že viac ako september bude dôležité, ako dopadnú komunálne a regionálne voľby. To bude skutočným vysvedčením pre koaličné strany, ktoré stále sú pomerne dôležité aj z hľadiska úspechov v regionálnej a komunálnej politike. Je to práve strana Smer, v minulosti aj strana Hlas, ktoré získali viacero dôležitých postov – či už primátorov alebo županov, prípadne aj starostov dôležitých obcí.

Keď sa ukáže, že títo nezvládnu nadchádzajúce voľby a dôjde k akémusi referendu na vládu práve prostredníctvom komunálnych a regionálnych volieb, môže to byť veľmi nepríjemné vysvedčenie aj pre Róberta Fica.

Nakoniec, keď som spomínal Keir Starmera, aj on odstupuje z vedenia labouristickej strany a teda aj premiérstva práve po prehratých komunálnych voľbách v Spojenom kráľovstve. Nie, že by som bol idealista, že toto spraví aj Róbert Fico, ale môže to byť ďaleko horúcejšie v tom októbri ako v septembri, kde sa teda očakáva najmä demisia ministra životného prostredia pána Tarabu a možno aj niektoré ďalšie problémy súvisiace najmä so skladaním verejného rozpočtu.

Ja teraz dám provokatívnu otázku. Ja si nemyslím, že pán minister Taraba odstúpi. Prečo by mal, keď si myslí, že robí svoju robotu dobre? Prečo by mal, keď má podporu predsedu vlády Róberta Fica? Myslíte si, keď sme tu hovorili o tom, čo urobil Róbert Fico svojím koaličným partnerom už v tomto volebnom období, že by to mohlo vyvrcholiť aj takto a jednoducho si ministra Tarabu osvojí Smer sociálna demokracia?

V prvom rade ja si nemyslím, že sa tu hrá o to, že by mal Tomáš Taraba odstupovať. On sa nikam nechystá, pokiaľ ja viem. Tá dohoda je vlastne dohoda. Ten návrh Róberta Fica pre Andreja Danka, ktorý chcel, aby odvolal Tomáša Tarabu, bolo, že nech sa s ním dohodne a keď sa nedohodne, tak sa uvidí. Takže ono uvidíme, čo sa uvidí na konci septembra.

V každom prípade tá cesta Tomáša Tarabu k Smeru alebo osvojenie si Tomáša Tarabu zo strany Smeru nemusí byť úplne taká viditeľná, ako sa môže javiť. Róbert Fico môže Tomášovi Tarabovi čo-to nasľubovať. Môže ho dokonca udržať v kresle ministra.

Napríklad aj za účelom toho, že by nakoniec Andrej Danko nabral alebo našiel niekde odvahu a odišiel by z vládnej koalície alebo z vlády, pretože aj to sa dá ešte z pozície Róberta Fica využiť a speňažiť. Napríklad tým, ak by potreboval, aby voľby boli skôr ako v septembri budúceho roka, tak môže na niekoho zvaliť povalenie vlády a zdôvodnenie predčasných volieb.

Takže z tohto hľadiska si myslím, že skôr ako Tomáš Taraba bude na kandidátke Smeru, bude Tomáš Taraba nástrojom Smeru pre realizovanie niektorých jeho politík.

A to z toho dôvodu, že Tomáš Taraba myslím si, že sklamal Róberta Fica už dávno. A to bolo v období, keď boli spolu v opozícii, keď na jednej strane Tomášovi Tarabovi pomáhal vo viditeľnosti, keď ho volal na tlačové konferencie v čase, keď zvolával mimoriadne schôdze na odvolávanie ministrov predchádzajúcej vládnej koalície.

A potom Tomáš Taraba zrazu sa začal viac točiť okolo Borisa Kollára a nakoniec skončil na kandidátke SNS. A myslím si, že tým pádom si už zatvoril bránu pre návrat do Smeru a bude skôr len nástrojom Róberta Fica, ako niekým, kto bude mať ešte politickú budúcnosť práve na kandidátke Smeru SD.

>> No, máme výhodu. Chceli ste ešte niečo dodať, Martin?

Zaujímavé bolo ešte sledovať aj výroky pána Šalitroša tento víkend, ktorý zase hovoril o tom, že Hlas by mohlo vyhovovať, na konci dňa, ak by došlo k predčasným voľbám. A teda, že napríklad nebudú súhlasiť s rozpočtom a že to budú smerovať k úradníckej vláde, nad ktorou by mal samozrejme absolútnu moc pán prezident a teda čestný člen Hlasu sociálnej demokracie pán Pellegrini.