Aktuálne v politike

Všeobecný úvod a potom by som dal slovo ešte aj mojim kolegom, ktorí na tomto diele spolupracovali.

Viete, asi každá stavba verejného charakteru, ktorá na Slovensku je budovaná, je samozrejme sprevádzaná určitou formou intenzívnej kritiky, pretože takto jednoducho na Slovensku chodí.

A často hovoria aj naši opoziční kolegovia, že tu sa nič nepostavilo, tu sa nič neurobilo, ale v zásade nemôžu sa pochváliť tým, že by mohli hovoriť, že za nimi sú nejaké výsledky, že oni niečo v skutočnosti urobili. Mali skôr tendenciu veci zastavovať, veci obmedzovať a podobne.

Preto, keby nebolo odvážnych ľudí a aj schopných čeliť kritike a často samozrejme neoprávnenej, tak by nedošlo k celej generálnej rekonštrukcii Bratislavského hradu a dnes by sme nemali najkrajšiu dominantu v rámci nielen Bratislavy, ale celého Slovenska.

Nedošlo by ku rozhodnutiu, že zoberieme späť zo súkromných rúk Národné divadlo. Nedostávalo by sa a neotvorilo by sa. Dnes už slúži viac ako 20 rokov. Nezrekonštruovala by sa Národná galéria. Nezrekonštruovala by sa budova Slovenskej filharmónie Reduta. Nepostavil by sa Národný hokejový štadión, vďaka ktorému tu sú majstrovstvá sveta v hokeji, alebo Národný futbalový štadión. Nepostavilo by sa Klientské centrum, nepostavila by sa nemocnica pre Staré Mesto Svätý Michal alebo diaľničný obchvat Bratislavy.

To všetko boli diela, ktoré idú za vládou Róberta Fica, samozrejme sprevádzané aj zásadnou kritikou, pretože je nevyhnutné kritizovať kohokoľvek, kto niečo tvorí.

A myslím si, že Kukurička má podobný osud a posledných 20 rokov naozaj výrazne chátrala a my sme sa rozhodli, že s ňou treba niečo robiť. Rozhodli sme sa, že je treba robiť rýchlo, pretože akýkoľvek projekt tohto typu zvykne byť zastavený a zdroje naň rozpustené na prejedenie.

Pamätám si prípad, kedy sme vláde, ktorá dnes je v opozícii – to znamená pravicovej liberálnej vláde – odovzdali projekty, stavebné povolenie a zdroje na účte na stavbu nemocnice a oni sa rozhodli, že ju nepostavia, aj so stavebným povolením pochopiteľne, ale že to minú na odmeny, pohonné hmoty a rôzne iné spotrebné materiály.

A to je do určitej miery základný rozdiel medzi nami a našimi liberálnou pravicou, progresívnymi oponentami.

Toľko politický úvod. Teraz k reálnym faktom.

Táto budova sa nezrodila len tak ľahko, ale naozaj bolo náročné sa preto rozhodnúť a dať ju do vlastne dnešnej podoby a dnešného života.

A na tomto mieste sa chcem naozaj poďakovať predovšetkým riaditeľovi Barmy, alebo teda Bytovej agentúry ministerstva obrany, ktorá má na starosti objekty – riaditeľovi Tomášovi Vikysalému, ktorý tento projekt viedol z pohľadu stavebného a naozaj v dobe podľa mňa zázračnej sa mu podarilo túto budovu aj dokončiť.

Treba povedať, že rozhodnutie o tom, že ideme rekonštruovať Kukuričku a urobiť z nej sídlo ministerstva obrany, pretože to je asi najefektívnejšie využitie týchto priestorov a zároveň, aby tá budova žila, dýchala a dokázala mať pred sebou ďalšiu 50-ročnú históriu a budúcnosť. Tak rozhodnutie bolo prijaté začiatkom júla, teda pred dvomi rokmi, v roku 2024, a dnes máme možnosť byť už v priestoroch, ktoré sú hotové.

Samozrejme, ešte nás čakajú ďalšie úpravy, aby mohla budova plne fungovať, a jednak rekonštrukcia ďalších priestorov celého tohto areálu, ale aj ďalších bezpečnostných a komunikačných частí, ktoré bude treba samozrejme ešte dopracovať.

Ale bavíme sa dnes o budove ako takej a dnes ju budete mať kompletne predstavenú.

To, čo nás po tom rozhodnutí naozaj najviac potešilo, bolo, že sme mali možnosť odovzdať projektovanie a realizáciu tej vízie, ako tá budova má vyzerať, do rúk otca Kukuričky, a teda pána docenta inžiniera architekta Jána Strcuľu, ktorý túto budovu robil pred 50, 60 rokmi.

Keď sa pozriem na pána architekta, tak musel mať asi 10 rokov vtedy, pretože stále mlado vyzerá.

A mali sme teda šťastie. Nie každý, kto robí generálnu rekonštrukciu budovy, ktorá má desiatky rokov, má možnosť spolupracovať s jeho pôvodným architektom, ktorý mohol dať v tej budove ten dizajn, ktorý možno mu neumožnil či už vtedajší režim alebo technológie realizovať.

Ja budem veľmi rád, ak nám potom pár slovami proces realizácie Kukuričky od jej počiatkov budete môcť povedať.

A potom samozrejme veľmi dobrý tím pánov architektov Káajovcov, či už staršieho, mladšieho, ktorí tomu už dali vlastne aj tú dnešnú podobu.

My sme sa plne spoľahli na našich architektov, ktorí si myslím, že z sprehrdzavenej budovy, ktorá naozaj extrémne trpela a mala už problém vôbec so svojím vlastným stáním, urobili zázrak.

Tu máte možnosť vidieť obrázky, tak vyzerali napríklad balkóny. Toto sú vlastne stropy, vnútorné interiérové prvky, ktoré jednoducho potom, ako bola stavba postavená, samozrejme rokmi chátrala a kompletne vlastne zatekala. Tak vlastne vnútorné stropy celé prehrdzavali a betón bol proste dierovaný, čiže aj stropy boli elementálové a toto všetko vlastne bolo potrebné realizovať.

Ešte pár technických údajov.

Táto budova má viac ako 18 000 stavebných metrov, čiže stavba bola pre viac ako 18 000 stavebných metrov. Budova samotná bola postavená za 49,6 milióna €. Pri jednoduchom prepočte stavebných nákladov to vychádza zhruba 2 750 € za m².

A tu môžeme prísť k porovnaniu s budovou, ktorá je oproti – ktorá, po uzavretí ešte počas prípravy tejto budovy pre ministerstvo spravodlivosti, mala na starosti pani poslankyňa za stranu Sloboda a Solidarita, pani Kolíková – a jej predajná cena v podstate na m² pred ôsmich rokmi dohodnutá v zmluve bola 22 700 € za m².

Čiže po ôsmich rokoch môžete porovnať, aký je rozdiel, keď si zoberie štát do prenájmu budovu, čo nedáva pre štát úplne vždy význam – iba ako núdzové riešenie, ak nie je dostupná vlastná budova – alebo rozhodnutie zveľadiť štátny majetok, ktorý patrí všetkým, tak aby vedel fungovať aj do budúcna.

Dobrým príkladom je aj často kritička pani Remišová, ktorá za 30 miliónov uzavrela nájomnú zmluvu na približne rovnaký počet m² za 30 miliónov na 10 rokov.

Tak sa tu teraz môžeme baviť o tom, lebo často kritizujú, že to bolo drahé a predražené. No, istá pôvodná vízia, že tu mala byť ubytovňa, je jedna vec, ale tá nerealizovala pochopiteľne bezpečnostné štruktúry, požiarne opatrenia a všetky ostatné veci, ktoré súvisia s normálnou budovou. To proste bolo len tak na tanier.

A táto budova znesie akýkoľvek porovnanie s reálnymi trhovými cenami.

A aj dnešná vaša návšteva je toho dôvodom, aby ste si mohli pozrieť všetky zariadenia aj s cenami, ktoré táto budova má. A každú činnosť stavebtnú alebo exteriérovú, interiérovú môžete dať do porovnania s tými tabuľkami, ktoré sú.

A preto slovíčko „predražené" pre Kukuričku neplatí. Je to jednoducho klasický opozičný výmysel, ktorý ma sprevádzali všetky stavby, ktoré sme robili.

Ale keď ich potom robili oni, tak ich robili väčšinou za dvojnásobnú cenu. O tom sa dnes budeme mať možnosť určite presvedčiť.

Takže len pri porovnaní dvoch najväčších kritičiek pani Kolíkovej a pani Remišovej vidíte, že to jednoducho neobstojí, že nakupovali omnoho neefektívnejšie.

A my sa teda tešíme, že tá budova je dokončená, bude mať možnosť slúžiť, pretože ďalej budú pokračovať obnovy jednotlivých budov celého areálu, do ktorého sa budú sťahovať nakoniec všetci zamestnanci ministerstva aj ozbrojených síl, ktoré tu pôsobia, pretože tu bude pôsobiť generálny štáb a jednotlivé útvary a všetky tie, čo sedia rozlezené po Bratislave a blízkom okolí vrátane malackého okresu a podobne, budeme sťahovať postupne do tohto priestoru tak, aby sme mali čo najefektívnejšie fungovanie.

Aj samozrejme niektoré zariadenia, ktoré sú vo Vajnoroch, kde sa teraz stavia nová nemocnica pod gestiou ministerstva obrany pre Bratislavu.

Takže toto sú všetko rozhodnutia, ktoré považujeme za strategické.

A teda keď sa niekto pýta, čo všetko bolo urobené, tak aj v tomto prípade platí, že sme dali dokopy jednu ikonu, jednu ikonickú stavbu Bratislavy a myslím si, že aj jej vzhľad, aj jej uskutočnenie nakoniec zodpovedá tomu, ako má vyzerať moderná architektúra.

Ja nechcem hovoriť viacej.

A ja na záver poprosím pár slov pána inžiniera architekta Jána Strculu, že by nám povedal, ako to bolo a potom by sme išli na prehliadku v nejakých skupinách a potom na záver sa môžeme vrátiť aj na vaše otázky potom, aký budete mať vlastne skúsenosť celej budovy.

Takže to je z mojej strany zatiaľ všetko a poprosím pána inžiniera architekta.

Som rád, že máte aký záujem, nech je akýkoľvek.

Ja by som začal z hlbokej histórie, pretože kukurica stojí, kukurica je.

Keď pôjdete takto do tejto zátačky, tam je zváračský ústav, ktorý je umiestnený v takých švédskych domkoch.

A ja som robil tunajšie projekty pred 60 rokmi a padlo rozhodnutie, že tu bude ubytovňa pre učiteľov profesorov z vojenskej školy, teda samé dosť vysoké vedecké kádry, a povedali, že oni budú bývať v tých švédskych domkoch tunajšie.

A keďže som bol vtedy ako celý život veľmi arogantný, tak som povedal: „Pán, ale vy ste sa zbláznilianých ľudí. Chcete tunajšie do takýchto?"

To nie.

Tak to urobíme – urobíme súťaž.

Tak sa vypísala súťaž.

V súťaži bol vlastne celý areál, čo mala byť vysoká škola, vysoká technická a ubytovanie.

Ostal taký malý rožek a do toho rožku nakreslili štvorček, trojuholník, šesť strán a ja z Ľubochne som tam urobil kruh a vytiahol som ho do 27 poschodí.

Prvá vec, prvá reakcia bola: To nie je, to nie je súťažný návrh.

Prvá vec, rozhodnutie, že nebudú bývať v švédskych domkoch, že ten návrh sa urobí.

A teraz nastalo zdesenie.

No, ale ono je to okrúhle.

Kto to spraví?

Predstavte si, ako vyzerá auto pred 60 rokmi.

Ako vyzerali topánky, ako vyzerali paneláky.

Nebol vyšší panelák ako osem poschodí, lebo neboli vyššie žeriavy.

To bol koniec.

To bol limit.

Hej, na nárazník docu hrubý 27 poschodí a okrúhly.

Takže ten začiatok bolo všetci proti jednému.

Ja som mal v tom čase okolo 26 rokov.

Neviete nič absolútne, len máte odhodlanie na sadenie.

Ja im to predvediem.

No tak to pomaličky schádzal, že to sú dva koncentrické kruhy tunajšie betónové.

No ale nemáme žeriav.

Ako to vždycky býva v krčme.

Som stretol kamaráta, ktorý robil silá a oni majú taťahané debne, nie?

Takže oni si to stavajú sami.

Vidíš bingo, to nie je zlé.

No, ale ono je to strašne zložité.

Ja hovorím: Viete čo?

Máte kruh, máte 16 stĺpov, tie sú spojené trámami.

To je najjednoduchší prefabrikát, aký môže byť.

Aha.

No a to sa bude prehrievať, ale to išlo stále.

Ale viete čo?

Keď máte kruh a svieti slnko a to sa pohybuje, tak táto časť už chladne.

To je iné, keď máte rovnú stavbu a na to svieti slnko, tak sa rozohrieva celá plocha hore, hore, hore.

Nepotrebujete ani tienenie.

Aha.

No a potom však to, ako toto môže byť pravý uhol – všimnete si, že tam máte všade pravý uhol v tom priestore.

Kúzlom toho je, že vy vstupujete do priestoru, ktorý je úvodný.

Ten nemusíte iba taký veľkorysý, ako keď sa blížite tam, kde je svetlo, však?

Takže ten tvar tých miestností je vlastne dosť optimálny na to, aby to fungovalo.

No, takže len som chcel povedať k tomu, že my sa vždycky díváme, či balkónky sú dosť krivé, či toto.

Pamätajte si, keby nebolo rozhodnutie nejakých Slovákov, že teda ja vám to predvediem, tak tu nič nestojí.

Aj stavanie to bolo neuveriteľné.

Ja som každému hovoril: Dávajte pozor, ako sa dá postaviť dom.

No, to bude trvať štyri, päť rokov.

Hovorím: No, to uvidíte teraz, keď sa spýtam týchto všetkých, že si niečo hovoria.

Hm.

Asi takto Slováci, musí byť – to musí byť národ nasadením.

Ideme na to.

Je úžasné.

Pán minister sa pustil do niečoho, čo 20 rokov okolo tancovali.

Vždycky sa s tým nechali nejak reklamovať, ale nič neurobili.

Však toto, kolegovia, to bola trauma od rána do večera a to nevyjde, termín, kde toto zoženieme?

A všetci hovoria, že to je drahé.

Kritika, kritika, kritika stojí.

Majte názor, však?

Takže ja ďakujem pekne, že sa podarilo dostať taký dom opäť do povedomia.

Oni hovoria, že ikona.

Ja viete čo, ak som povedal – ja som veľmi arogantný.

Takých ikon ja som postavil po svete veľa.

Ja som robil pre najbohatší štát na svete Kuvajt ich ambasády.

Predstavte si jedného z Ľubochne, robí pre islamskú kultúru bohatého štátu ich reprezentáciu.

Keď budete niekde na výlete v Ománe, tam sa choďte pozrieť na kocký ambasádu.

Hej, všetci môžeme dokázať všetko.

Ideme na to.

Ďakujem pekne.

Ďakujem.

Tak ja si myslím, že je lepšie pred otázkami vidieť, ako 300-krát počuť.

Takže vás srdečne pozývame na prehliadku jednotlivých priestorov.

Pripravili sme si pre vás typické poschodie administratívne predstavy, potom typické rokovacie poschodie.

Nepredpokladali sme, že budete mať záujem navštíviť poschodie, kde sú kancelárie vedenia rezortu, ale ak by širou náhodou taký záujem bol, tak samozrejme aj to poschodie si môžete pozrieť, a potom ešte hlavné rokovacie a reprezentatívne poschodie pre všetky diplomatické styky a potom sa môžeme vrátiť naspäť a prejsť aj nejaké otázky.