Tibor Eliot Rostas: Dištancujem sa od bezzásadovosti v štýle Mimi Šramovej

Dobrý deň.

V tejto chvíli sa začína ďalšie vydanie diskusie na palete.

Dnes so šéfredaktorom mesačníka Zemek Tiborom Eliotom Rostasom.

Témou dnešného rozhovoru budú médiá a mediálna situácia na Slovensku.

Podľa nedávno zverejneného prieskumu verejnej mienky až 81% ľudí nedôveruje médiám.

Neviem teda konkrétne na ktoré médiá tí dotazujúci mysleli, ale predpokladám, že išlo o takzvané tie mainstreamové alebo korporátne médiá. Lenže my tu máme aj tie alternatívne, alebo skôr nezávislé médiá.

Aká je podľa vás úloha týchto médií?

>> No od začiatku, ako sme vznikli, bola úloha vykryť práve to, o čom sa v tých, ako ste povedali, korporátnych médiách alebo médiách hlavného prúdu nehovorí. A práve ten selektívny prístup k tomu, ako informujú, ako pozývajú hostí do svojich relácií, diskusií, debát a podobne, ten vlastne vytvoril ten dopyt tých nezávislých médií alebo ľudí, ktorí sa dozvedajú prostredníctvom tých nezávislých médií informácie, ktoré sú zámerne v týchto korporátnych médiách zamlčiavané.

Ja som mal ešte kedysi v roku 2012, možno si pamätáte, jednu takú reláciu na rádiu Viva, ktorá sa volala Mlčanie a v podstate pointa a ten leitmotív toho bol hovoriť o témach, ktoré sú zámerne zamlčiavané, čiže otvárať témy. A myslím si, že tam bolo nejakých 350 dielov. Každý deň tá relácia išla v prime-time, čiže denne sa s tým mohlo stretnúť okolo 100 000 ľudí, čo je pomerne slušné číslo na to, aby sa naozaj otvorilo široké spektrum tém, ktoré dnes sa vlastne objavujú aj v tých takzvaných alternatívnych, ako ste povedali, alebo nezávislých médiách.

Témy naozaj veľmi širokospektrálne od medicínskych tém, sociologických, filozofických až po témy ohľadne médií, politiky, geopolitiky a pozadia toho, ako sa vytvára tá mediálna politika, ale aj geopolitika v celom kontexte.

>> Uhm.

V tom období, o ktorom hovoríte, ešte nebolo veľa tých alternatívnych alebo nezávislých médií. Medzitým sa situácia zmenila. Naozaj dneska je tu veľké množstvo nielen médií, ale jednotlivcov, povedzme influencerov, ktorí vďaka rozvoju internetu už dneska môžu ovplyvňovať verejnú mienku.

Ako hodnotíte situáciu na tomto poli?

>> No to je normálny vývoj. Tak to ide vo všade svete. Ja osobne ale musím povedať, že sám som tak trochu demotivovaný a nepáči sa mi úplne celkom to, keď to otvorím, neviem, Facebook alebo nejaké sociálne siete. Tam je to stále o útokoch, častokrát o neprimerane artikulovaných útokoch, ktoré vytvárajú také presne takéto tie bubliny ako neviem futbalové mančafty – Spartak, Trnava, Slovan Bratislava alebo Sláviu Praha a podobne.

Mne sa to ako začína brídiť celé to prostredie, pretože tam odchádza akoby tá základná pointa tej žurnalistiky alebo informácií a zvrháva sa to do takých jednostranných pohľadov a tie tábory sa utvrdzujú v tom, čo sú vlastne utvrdení. A nezdá sa mi byť vhodné, aby som do toho neustále vstupoval.

>> Uhm.

Profesori a mnohí ďalší z ktorých mám možnosť sa počas toho stretávať, hovoria o takom tom, o takých dopamínových slučkách, ktoré si mozog vytvára práve tým, že ľudia sledujú počet tých zhliadnutí. A samozrejme vidíme aj tých influencerov dneska, typu Petra Maďara a podobne, z ktorých sa potom stávajú politici s politickou influencerskou činnosťou a podobne.

Je to jav dnešnej doby, ktorý proste berieme do úvahy. Takto sa tá situácia vyvíja. Má to samozrejme svoje plusy, svoje mínusy, ale keď už som teda spomenul profesora Stranského, treba povedať aj to, že ja som to niekde spomínal aj v súčasnom vydaní Zemek a veku.

On hovoril o tom, že v podstate ak sa múdrosť davu zmenšuje, vzniká priestor pre vznik toho najodpornejšieho zo všetkých moderných tvorov, takzvaného influencera. A hovorí o tom, že prívod je proces budovania vlivu na základe pravdy a činu.

>> Takže ja by som si požičal práve toto myslenie alebo motto profesora Stranského, ktorý napísal vynikajúcu knihu – Vzostup a pád, myslím.

Uhm.

>> A zamýšľal sa tam práve nad tým, akým spôsobom sa dnes tvorí to formovanie verejnej mienky.

Tak toto je zaujímavé konštatovanie, pretože práve tieto alternatívne alebo nezávislé médiá vznikli práve na základe toho, ako ste už naznačili v úvode, že potrebovali sme nejako vyvážiť tie klamstvá a nepravdy, ktoré často šíril ten mainstream.

>> No to je úplne v poriadku a tak to aj má byť. Práve tie technológie umožnili alebo sociálne siete umožnili to, že sa dostávajú informácie aj bez sprostredkovateľov. Časť sú to videá, neviem, z ukrajinského frontu, zo zabíjania ľudí a devastovania genocídy v Palestíne. Toto všetko sa nám dostáva prostredníctvom sieti.

Nemusia to byť už médiá. Viete, často sa hovorilo o tom, že vo svete sa formuje nejaká verejná mienka prostredníctvom korporátnych médií, ale keď si to tak zoberiete, sú len dve najväčšie mediálne inštitúcie na svete, alebo tri. To je Reuters a AFP. Čiže oni všetky tieto agentúry vysielajú vlastne správy.

My čo vieme vlastne o tom svete? To, čo vieme o svete, je sprostredkovanie informácií a samozrejme žurnalistov, novinárov, ktorí ich zo sveta posielajú do takýchto dvoch veľkých centrál. Odkiaľ sa to potom šíri prostredníctvom týchto médií ďalej.

Čiže je to celkom správne, že ľudia tých sprostredkovateľov v podobe inštitucionalizovaných veľkých korporátnych médií už nepotrebujú, ale dostávajú sa priamo k tomu.

No ale ako ste spomali pravdu a činy, my sme boli povedzme, keď som spomínal teraz ten rok 2013, my sme sa objavovali – keď hovorím o Zemek a veku, ale aj o kolegoch ďalších – my sme sa veľmi často objavovali aj medzi ľuďmi. My sme chodili na námestia.

Mali sme tu koronacizmus, mali sme to obdobie pandémie, ktoré zvlášť ťažko doľahlo na mnohých z nás. Netreba tak ďaleko zachádzať do pamäte. Bol to rok 2020–2021, kedy ľuďom bolo dokonca bránené v tom, aby sme sa mohli stretávať so svojimi najbližšími.

My sme mali kolegu v Zemek a veku, bol to zástupca šéfredaktora Marián Benka, ktorý zomieral na onkologickom ústave svätej Alžbety bez toho, aby sa ktokoľvek z jeho rodiny, blízky mohli s ním stretnúť. Som sa s ním stretol len tak veľmi za partizánskych okolností, kedy som mu len niečo pošepkal do ucha, keď ho prevážali z jedného oddelenia na druhé a bolo to veľmi, veľmi smutné, tragické obdobie.

A ak si pamätáte, v tomto období napríklad Zuzana Čaputová promovala niečo také ako slobodu očkovania. Dokonca to smerovalo už k povinnému očkovaniu.

>> Bola súčasťou kampane.

>> Bola súčasťou kampane na očkovanie.

>> Presne tak.

Na jednej strane tu máme teda tie činy, o ktorých hovorí Stranský – pravdu a činy, o ktorých hovorí.

My sme stáli na námestiach, hovorili sme o tom, bol tam – ja neviem – x ľudí, bol tam Štefan Harabin, bol som tam ja, boli tam mnohí aj politici, ktorí samozrejme to už využili. Ale dôležité je, že sme naozaj aj konali v mene... a mňa zarazila na tom práve jedna skutočnosť, ku ktorej sa pravdepodobne dostaneme. Keď hovoríme teda o médiách a sprostredkovávaní informácií, tak nedávno som videl jeden rozhovor na aktualitách, kde sa rozprávali s influencerkou pani Šramovou o tom. Ja teraz nenadržiavam ani jednej, ani druhej strane, aby to bolo hneď v úvode jasné.

Vyjadrujem sa teraz aj v tomto rozhovore v mene Asociácie nezávislých médií, ktorí ma poverili tým, aby som s vami robil tento rozhovor.

A všimli sme si tam niektoré veľmi zarážajúce skutočnosti a tie ma naozaj doslova ako šokovali. Pretože v tom čase, keď sme my stáli na námestiach – tu hovoríme, stále sa dostávame k tej pravde a činom – tak práve spomínaná osoba, ten influencer, robil promo na vakcíny Pfizer, rúška a promo na podporu kampane Zuzany Čaputovej. Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov, pretože dostatok informácií bol v tom priestore.

Veľmi veľa ľudí malo možnosť tie informácie vstrebovať. My sme ich vysielali prostredníctvom renomovaných odborníkov, ako je – ja neviem – onkológ doktor Ján Lakota. My sme jedni z prvých, ktorí robili rozhovor s pani Soňou Pekovou, mikrobiologičkou. A už ona vtedy v roku 2020 – to bolo v marci 2020 – keď som hovoril o tom, že niečo tu nehrá, že jednoducho ten vírus nebol určite z čínskej polievky od netopiera, ale pravdepodobne je to výsledkom práce v laboratóriách.

No a to bolo nedávno aj potvrdené priamo z USA.

No áno, ale v tom čase pravdy, keď hovoríme teda o tých konkrétnych skutkoch, sme sa snažili ľudí motivovať v tom, aby to nevzdávali a dávali sme im nejaký aj – myslím – kompas k tomu, aby vedeli, aké nebezpečenstvá vyplývajú z tohto celého účinkovania tých vakcín. Dokonca sme my už boli tlačení takmer k povinnému očkovaniu.

No a preto, keď som teda videl tento rozhovor na aktualitách, keď sa teda bavíme o tom, tak som bol naozaj veľmi nemilo prekvapený. Že práve v tom celom kontexte som videl, že kým sme my nemali možnosť sa stretávať s tými, ktorí umierali, kým sme my stáli na námestiach, hovorili sme o tom, aké nebezpečné je očkovanie, aké nedozorné následky môže predstavovať práve ten experimentálny roztok. Hovoril o tom René Balák, hovoril o tom mnoho ľudí. Tie informácie tu boli, hovorili o tom svetoznámi lekári a vedci.

Tak mňa naozaj šokovalo, že v tom období tu bol niekto, kto hovoril o tom, že ten Pfizer je v podstate v pohode, kde tie rúška... Pamätáte si možno, Harabin vtedy hovoril, že „rúška dolu, hlavy hore" – že bolo také promo heslo na tých námestiach. No a práve tu sa znova stretávame s tým leight motívom. Nepíše sa tu inak „leght motív", ako sa to niekde inde napísalo. Ja som sa na tom dosť pobavil. Je to light motiv.

To odkazujem teda aj tej zmenenej pani influencerke, ktorá hovorí teda, že je novinárka. Tak tu by som práve naviazal na to, že tu je pointa tých skutkov a tých činov, o ktorých sa hovorí a o tom, čo je v nás vlastne vo vnútri zakódované.

>> Vy ste spomenul tú asociáciu nezávislých médií. Tá vznikla v roku 2016. Boli pri zakladaní vtedajšie najväčšie, by som povedal, najvplyvnejšie nezávislé médiá, ako bol Zemavek, Hlavné správy, Slobodný vysielač na palete.sk a ďalšie.

>> Samozrejme situácia sa odvtedy zmenila, ale ten princíp tej nezávislosti by mal zostať nezmenený. No a keď spomínate ten rozhovor v aktualitách, tak to bol taký impulz, ktorý viedol vedenie Asociácie nezávislých médií k takému neformálnemu stretnutiu 13 zástupcov nezávislých médií. No a bolo okolo tohto stretnutia množstvo – by som povedal – takých zavádzajúcich informácií, takže možno by ste ich chceli uviesť na pravú mieru.

>> No je to jeden z tých kľúčových momentov, prečo som tu. A trošku s postupom času sa chcem vlastne vrátiť k tomu, pretože to vrhá veľmi zlé svetlo na samotnú tú – ako niektorí hovoria – alternatívnu scénu. Ten pojem som nikdy nepoužíval tak, ako som nepoužíval konšpiračné teórie a podobne. To sú všetko mémy.

>> To treba povedať, že médiá sú médiá – sú médiá – používajú spravodajské služby a sú možno tie korporátne a sú tie nezávislé. Tá alternatíva, že my sme alternatíva niečoho – nie je správne to. Nech si to nazývajú ako chcú. My sme sa takto nikdy nedefinovali.

Ak hovoríte o tých dezinterpretáciách, tak tu treba povedať a opäť zdôrazňujem, že som delegovaný vlastne tou Asociáciou nezávislých médií – ktorá vznikla – znova treba zopakovať – v tom roku 2016 – práve s tým, že máme ťahať za jeden povraz a preukázať tam nejakú našu spolupatričnosť a schopnosť postupovať synergicky.

No a tie dezinterpretácie spočívajú v tom, že sme sa stretli v súvislosti s tým, že sa chceme stretávať proti niekomu, čo je absolútne nezmysel. Nikdy nič tak prízemné by ani mňa – a myslím si, že ani asi nikoho – nedokázalo. Reagovať na maily, kde sme teda pozvali ľudí k tomu, aby sme sa rozprávali vlastne. Áno, ten rozhovor na aktualitách bol impulzom k tomu, aby sme vlastne začali sa vážnejšie baviť na tému systematickej komunikácie mediálnej – práve v oblasti tých nezávislých médií – nezávislých, myslím skutočne nezávislých. A došli tam k nejakým výstupom a k nejakému konsenzu, ktorý bude naozaj navonok reprezentovať záujmy, ktoré napokon artikulovala aj súčasná vláda. Ktorej sme práve v tých nezávislých médiách dávali obrovský priestor. Ale nie preto, že by sme mali nejakú zvlášť asociáciu alebo sympatiu k konkrétnym politickým stranám.

>> Ale naopak. Hovorili sme, dávali sme ten priestor práve v kontexte a v súvislosti tej, že reprezentovali myšlienky, reprezentovali hodnoty, reprezentovali to, čo ľuďom naozaj veľmi prekážalo a čo im veľmi zásadne komplikovalo život. A to bolo práve v tom období toho koronacizmu, kedy napokon aj mnoho z tých influencerov začalo pôsobiť, čo je – opakujem ešte raz – úplne celkom správne a legitímne, že začali komunikovať.

>> Uhm.

Čiže vy hovoríte, že to bolo stretnutie za niečo, nie proti niekomu.

>> Tak nikdy by som sa nedokázal stretávať s úmyslom – ako tak naozaj, že povrchným – proti niekomu. Lebo ako si neviem predstaviť, že by som zareagoval na nejaký mail. My sme posielali teda maily. Kolega posielal mail – my myslím si, že takmer všetkým médiám – vrátane teda toho jedného zo zakladajúcich členov, to bol Slobodný vysielač. Posielali sme maily ďalších a tak ďalej. Infovojna, myslím. A tak. Hlavný denník.

Bolo tam veľmi veľa oslovených subjektov a tým zámerom bolo naštartovať vzájomnú symbiózu, komunikáciu, spoluprácu, spolupatričnosť v tom, aby sme dokázali vytvoriť nejaký systematický rámec komunikácie. Pretože tak ako sme to videli, ako to bolo reprezentované v tých aktualitách, tam bola z môjho pohľadu reprezentovaná určitá bezzásadovosť.

A to mi na tom naozaj prekáža. Povedzme teda konkrétne – keď už o tom hovoríme, čo konkrétne vám tam prekážalo v tom rozhovore?

Viete, kto bol Lenny Rifenstálová?

Myslím, že Hitlerova propagandistka.

No, Lenny Rifenstálová bola šikovná filmarka a pracovala pre Hitlera. Natočila niekoľko filmov, bola tam trilógia – natočila triumf vôle, myslím, a potom aj olympijské hry a podobne. Bola teda platená z pokladne NSDAP za tento typ propagandy.

My sme od začiatku jasne postavení a teda definovaní tak, že naše príjmy a prostriedky sú výlučne od čitateľov a priaznivých. Nikdy to nebola žiadna politická strana, nejaký subjekt a podobne. Čiže v tomto zmysle sme výlučne nezávislí a tá nezávislosť nemôže byť.

Vy si na tom zakladáte, že v podstate nemáte žiadnu reklamu, ale na tomto modeli tuším funguje aj Infovojna, aj Slobodný vysielač – že sa skladajú z komunity čitateľov, poslucháčov, divákov na ten obsah.

Ja som znovu zreštartoval tú ideu Asociácie nezávislých médií tesne po voľbách roku 2023, kedy som aj Borisovi Koronimu zo Slobodného vysielača, aj Norbertovi Lichtnerovi z Infovojny navrhol, aby sme sa stretli. My sme sa aj stretli a hovorili sme, že by bolo dobré reštartovať znovu tú spoluprácu napriek tomu, že tam boli nejaké animozity. Ale myslím si, že všetky animozity treba dať stranou, keď ide o nejaký vyšší cieľ.

A tým vyšším cieľom je – znova by som to pripomenul – tá strategická komunikácia. Ja som s konceptom tej strategickej komunikácie prišiel za podpredsedom vtedajšieho parlamentu. Prišiel som aj za predsedom mediálneho výboru. Stretol som sa s Romanom Michelkom. Stretol som sa s mnohými ďalšími, povedal by som najvyššími predstaviteľmi v rámci asociácie nezávislých médií alebo v mene asociácie nezávislých médií, aby som im predstavil tento koncept komunikačnej stratégie.

Viete, tam je veľmi dôležité pochopiť jednu zásadnú vec. Na tej druhej strane, ktorej my hovoríme liberáli alebo progresívci alebo akokoľvek to nazveme, oni sú veľmi dobre organizovaný práve na základe finančných prítokov, ktoré idú z mimo-ľadu prepojené cez angažované médiá alebo niektorých influencerov v týchto angažovaných médiách liberálno-progresivistickej strany. A funguje to tam úplne perfektne, pretože tie vyškolené kádre sa dokážu veľmi účinne zomknúť a spolu komunikovať práve na základe dotácií, na základe grantov, na základe financií a podobne.

My sme hovorili o tom, že by bolo fajn vytvoriť nejakú rozumnú schému. Ja teraz vôbec nehovorím o tom, že z peňazí daňových poplatníkov. Hovorím o tom, že navrhnime koncept nejakej komunikácie, kde by sme mali možnosť vytvoriť inštitút a inštitúcie, ktoré by odolali aj štyrom volebným obdobiam. Teda by nebolo by to poplatné len konkrétnym nejakým záujmom politických strán.

Skrátka, bez ohľadu na aktuálnu vládu. Bez ohľadu na aktuálnu vládu, s tým, že to má pretrvať v čase, tak ako pretrvala ja neviem Matica Slovenska a jednoducho vytvoriť inštitúciu, ktorá by dokázala formovať práve tie národné záujmy, ktoré nie je len abstraktný pojem. To sú jednoducho veci, čo je každodenná práca. To je výchova mladých generácií.

Pozrite sa, akým spôsobom dnes infikujú školy doktrináciou. Ešte stále tu máme situáciu, kedy môžu voľne chodiť po školách, tak ako kedysi chodili po školách zombri s čiernymi vrecami na hlavách.

Mimochodom, po tom rozhovore v Aktualitách som kontaktoval šéfredaktora Bardyho. Kontaktoval som aj jeho zástupcu. Nikto mi neodpovedal, pretože mal som záujem tam vysvetliť aj niektoré veci, ktoré tam neodzneli.

Či chceli ste byť aj vy hosťom a vysvetliť veci?

No, bol som dotknutou stranou, pretože mňa v tom rozhovore spomenul ten redaktor Hanák a ja si myslím, že dotknutá strana má právo na to, aby požiadala normálne o priestor a vysvetlila tam veci. Lebo ma tam spomenul v negatívnom kontexte v súvislosti s tým, že bol som odsúdený a podobne, že neniesol zodpovednosť.

Veľmi krátko len k tomu poviem, že ja som to, čo chceli dosiahnuť – čiže aby som bol odsúdený zo šírenia extrémistických materiálov – to som odsúdený nebol. Oni chceli dosiahnuť zakázanie Zeme a veku, ale to sa im nepodarilo, pretože ten sudca prvostupňový, stieranka, na špecializovanom trestnom súde povedal jasne: Rozta nie je extrémista. Aj keď to bolo prekrútené následne vo večerných správach tých korporátnych médií – bolo povedané, že som bol odsúdený za extrémizmus, čo je úplná lož.

Možno treba spomenúť preosvieženie pamäti. O čo vlastne išlo? Vy ste citovali Ľudovíta Štúra alebo Štúrovcov.

Uvádzal som výroky Štúrovc.

Niektoré výroky a za to ste boli vlastne stíhaný a to je úplný nezmysel. Ja som...

Podobný prípad sa stal aj Danielovi Bombicovi. Ja som ho chcel podporiť práve principiálne v tých otázkach, pretože z môjho pohľadu nie je možné niekoho prenasledovať za to, že hovorí o existujúcej literatúre.

Mimochodom, my sme o protokoloch siónských mudrcov hovorili v Zeme a veku. Je to skutočnosť. Je to naozaj literatúra, ktorá bola. Hovorili sme o tom, písali sme o tom, robili sme o tom analýzu ešte v roku 2014-15. Ja som to dal aj Didovi Lindnarovi ako podklad k obhajobe a myslím si, že je absolútne nemysliteľné, aby bol niekto prenasledovaný, perzekovaný.

Nám spravili raziu v roku 2019 – to bolo v noc, keď našli telá Kuciaka a Kušnírovej neďaleko od nás a tá razzia prišla ešte v tú noc.

A viete, keď hovoríme o nejakej novinárskej, žurnalistickej etike, empatii, solidarite a podobne, kde teda boli tí ľudia, ktorí dnes tam molestovali, kritizovali tú influencerku za niečo oprávnení?

Ja som sa k tomu už vyjadril a k tomu sa možno dostaneme, ale principiálne – viete – tí ľudia sa stavajú do pozície nejakých morálnych, etických arbitrov. Ale kde bola tá novinárska etika, keď nám prišlo do domu teda žurnalistu alebo publicistu – akokoľvek to nazveme – pretože my sme riadne registrované médium? Čiže nemožno hovoriť o tom, že my nemáme žiadne kritériá a zásady. Naopak, pevne sa ich držíme od samotného vzniku a ešte dávno pred ním.

Ja som inak mimochodom robil šéfredakciu, ktorá ešte v roku 1989 – to len tak ako taká pelička. Čiže ja viem, o čom rozprávam, a tá konzistentnosť je pre mňa veľmi dôležitá na rozdiel asi od iných prípadov.

No a kde boli teda tí ľudia, keď hovoríme o tej solidarite, o empatii, kde hovoríme o tej žurnalistickej etike?

Ešte si predstaviť, čo by sa stalo, keby vtrhlo komando kukláčov, ozbrojené komando kukláčov do domu Bardyho alebo do domu Hríba alebo Hanzelovej a týchto ľudí, čo by tu bolo?

Ja si myslím, že tu by boli komisári Európskej únie nastúpení a začali by ten prípad riešiť tak, že by to bolo publikované vo všetkých médiách, ktoré v Európe máme alebo aj vo svete.

No a tu nedošlo k žiadnej novinárskej spolupatričnosti.

Keby som sa vrátil k tomu rozhovoru v Aktualitách, lebo ten ste spomenuli ako základný impulz toho stretnutia, ktoré potom bolo dosť dezinterpretované v internetovom priestore.

Povedzme si, čo v tom rozhovore odznelo také, že ste sa rozhodli zvolať toto zasadnutie Asociácie nezávislých médií.

To nebolo len na môj impulz. Treba povedať, ja som sa rozprával s viacerými. To bol impulz viacerých ľudí.

Ja tu uvediem aj zástupcu šéfredaktora Rasa Romana, ktorý prišiel s tým nápadom. Napokon bol zvolávateľom a písal teda mnoho mailov – naozaj možno to bolo 20, možno to bolo 30 – rôznym adresám a subjektom na Juraja Štubňáka, s ktorým sme mali v minulosti povedzme iné pohľady na niektoré veci, ale práve takáto súvislosť nás znova akoby zreštartovala a dala dokopy.

No keď sa pýtate teda, že čo bolo predmetom tých obrovských dezilúzií, tak to je: viete, ja som sa tam dozvedel, že vlastne ako keby neexistovala etika žurnalistická, že môžeme ísť podľa toho, ako ide prúd. Môžeme robiť, čo chceme bez toho, aby sme niesli akoby nejakú zodpovednosť. Môžeme kľudne včera hovoriť o tom, že čierna je biela a zajtra to hovoriť naopak.

Ja to poviem úplne konkrétne práve v tom kontexte, ktorý som spomínal. Nie je možné na jednej strane robiť aktivizmus za prezidentku Čaputovú a byť prekvapený, že potom následne na to reaguje veľmi skeptický Štefan Harabin, ktorý to teda potom videl.

No sú tu obrovské rozčarovania a teda ja som naozaj zostal v šoku, že nielen teda ja, aj viacerí, ktorí sme to dali dokopy a ten impulz bol naozaj o tej bezzásadovosti, o tých obrovských zmenách.

Viete, človek má právo na to, samozrejme. Len hlúpy človek sa nevyvíja, postupne nemení pohľad na mnoho vecí práve vďaka životným skúsenostiam, ktoré má. Ale viete, hovoriť tu o tom, že na jednej strane v čase, keď sme my stáli na námestiach, druhý človek podporuje vakcíny Pfizer, podporuje, ja neviem, Zuzanu Čaputovú len preto, že ženy do politiky patria.

Ja som si nikdy nevolil ľudí na základe pohlavia, ale na základe toho, akým spôsobom jeho myšlienky so mnou rezonovali. Mne bolo úplne jedno, či to je muž, žena. To predsa nemôže zohrávať kľúčovú úlohu.

Čiže to, že to bola žena a ženy do politiky patria, pre mňa absolútne neprijateľné a to neobstojí. To samozrejme, že patria. Ale to nemôže byť principiálny dôvod na to, aby som ja venoval pozornosť a podporu tak neprijateľnej osobe, ako bola Čaputová, ako bol Kiska. To sú jednoducho ľudia, ktorí v Slovensku škodili a doteraz škodia.

No to boli tak neprijateľné veci, s ktorými sa normálny človek nemôže stotožniť a myslím, že boli neprijateľné aj pre bezpečnostnú radu OSN, ale nejde len o Dzurindu, ide aj o ďalších, o Radičovú a podobne. To sú ľudia, ktorí zámerne škodili a rozoštvávali Slovensko.

A predsa tie informácie a celý ten penzum informácií a kontextu sme mali dlhé roky na stole. To nebolo, že sa nám to objavilo v roku 2022 alebo 23 alebo 21.

Čiže ja som sa z toho dozvedel, že vlastne tie takzvané služby kľudne takýto typ človeka ponúkal aj pre akúkoľvek ďalšiu vládu, povedzme pre progresívcov alebo pre ja neviem pre Matoviča a podobne.

Čiže to sú pre mňa absolútne neprijateľné priority, ktoré niekto má k tomu, aby som sa ja jasne nevymedzil voči tomu, pretože to vrhá veľmi zlý tieň, veľmi zlé svetlo na celú takzvanú alternatívnu scénu, ako tomu niektorí hovoria, alebo dezinfoscénu, akokoľvek to už niekto si bude skloňovať.

Pre mňa je to proste neprijateľné.

Dobre, toto je v rámci tej koncepcie, ktorú ste spomenuli. Jedna vec je tá, a druhá vec je financovanie tých nezávislých médií, pretože samozrejme nie žijú zo vzduchu a treba povedať aj to, že dnes doslova mnohé živoria a s týmto treba asi niečo urobiť.

No myslím si, že aj vy ste spomínali, že už od čias Vladimíra Mečiara je tu veľmi poddimenzovaná práve celá mediálna stratégia. Ktorou ja znovu prizvukujem – nejde o naťahovanie sa nedajbože o peniaze alebo o to, kam komu kto kde má dať. To je každého vec, každého svedomie, každého práca. Nech si ju robí ako chce.

Ja tu hovorím o tom, že tu zlyháva zásadný koncept komunikačnej stratégie, ktorá by presahovala štyri volebné obdobia, kde by sme dokázali – a ja som to už spomínal – vytvoriť prostredie pre nové generácie žurnalistov, lebo po nás, čo bude vlastne po nás?

My stále zabúdame a zanedbávame to, že v tých školách, ako som to už spomenul, je obrovský vplyv tej indoktrinácie, ktorá mládej generácii nivočí v tom, že tým vyplachovaním mozgov sa dostávajú vlastne do zásadného rozporu s tými hodnotami, ktoré my reprezentujeme.

Tu stále hovoríme o tých konzervatívnych, národných, štátotvorných hodnotách, ktoré nie sú o tom, že my podporujeme konkrétnu politickú stranu, ale podporujeme princípy, zásady, podporujeme obsah, ktorým sa zaoberajú.

Čiže podstatou toho stretnutia bolo vytvoriť komunikačný rámec strategickej komunikácie, ktorá by sa predostrela rozumným adekvátnym partnerom – v tomto prípade povedzme mediálnemu výboru v slovenskom parlamente alebo vláde Slovenskej republiky alebo úradu vlády.

Ja som, ako som už spomenul, s týmito ľuďmi na začiatku sa rozprával hneď v období po voľbách 2023. Mimochodom, boli to práve tie nezávislé médiá, ktoré informovali ľudí, ktorí dávali priestor súčasným politikom, v súčasnej garnitúre, aby mali možnosť odkomunikovať všetky tie nedostatky povedzme Matovičovej vlády a jej predchodcov a ľudia tomu rozumeli.

A viete, ja som a mnohí z nás, hovorím za ANM, Asociáciu nezávislých médií, sme veľmi hlboko rozčarovaní a toto je práve ten kľúčový motív. Toto je ten princíp, prečo sme sa stretli.

Sme veľmi rozčarovaní z toho, ako nedisproporčne, ako nesystematicky pracuje aj táto nielen Mečiarová vláda, ale ťahá sa to už od 90. rokov s tým, aby dokázala vybudovať nadčasové inštitúcie a inštitúty, ktoré by pomáhali práve zviditeľňovať myšlienky národnej identity, suverenity Slovenska a toho všetkého, na čom nám naozaj skutočne záleží.

A toto nie je o tom, že budeme za stranícke peniaze robiť propagandu jednej politickej strane alebo aj nejakým politickým stranám či subjektom. To je veľmi zle pochopené.

Tu ide o to, že chceme podporovať myšlienky, ktoré sú vlastné ľuďom, ktorí národne cítia, ľuďom, ktorí nerezignovali ešte na to, že máme naozaj právo na národné sebaurčenie, máme právo na to, aby sme mohli zápasiť napríklad s tým, že tu nemôže byť zrušené právo veta a všetky súvislosti, ktoré s tým sú, ktoré sú s tým spojené.

Tu je dôležité pripomenúť, že toto nie je o podpore politických strán alebo propagande.

My za to sme nikdy nedostali, ani nepýtali žiadne peniaze.

Toto je úplne samozrejmá vec, ktorú ale tak ako ste hovorili, je veľmi poddimenzovaná. Jednak aj samozrejme ľudsky, jednak aj kapacitami, ktoré nám umožňujú ďalej pracovať, pretože doslova tie mnohé nezávislé médiá živoria a tu sme práve ako asociácia nezávislých médií upozorňovali na tú obrovskú disproporciu, ktorá je venovaná pozornosti a systematické venovanie sa tejto problematike.

>> Áno, máte pravdu.

Táto koncepcia mediálnej politiky tu chýba už naozaj od vzniku štátu. Odvtedy prešlo nielen veľa času, ale aj zmenilo sa niekoľko politických garnitúr, ale nič zásadné sa v podstate nezmenilo a je to smutné.

>> Máte pravdu.

Ja som zaznamenal už znova sa vrátim k obdobiu po voľbách v roku 2023. Zaznamenal som iniciatívu z ministerstva zahraničných vecí, kedy boli prizvané niektoré tie nezávislé médiá k tomu, aby dokázali diskutovať.

Toto je dôležité, že my nepreroztierame nejaký plán, že dajte nám peniaze, že to je úplne hrozné. Ja si neviem niečo také predstaviť.

Poviem vám to úplne na rovinu. My sme boli niekedy alebo ja konkrétne dotázaní, že koľko by sme tak ako chceli. Ja som hovoril, že to je zásadne neporozumenie toho, prečo som tu. Ja nehovorím, že ja alebo Zemvek niečo chce. My tu nehovoríme o tom, že my chceme peniaze.