Prečo u nás ľudia umierajú tak skoro? | MUDr. Viliam Dobiáš, záchranár

Tento program vám prináša PlayTV. Domáca [hudba] zábava pre celú rodinu. >> Celý život sa stretával s ľuďmi v situáciách, keď ide o sekundy, keď sa treba rýchlo rozhodnúť a zachovať si chladnú hlavu. Čo ho z desaťročia v záchrannej službe naučili o živote aj o ľuďoch a dokáže ho dnes ešte niečo prekvapiť? Mojím hosťom je najznámejší slovenský záchranár, lekár Viliam Dobiáš. >> [hudba] >> Pán doktor, prajem vám pekný deň. >> Ďakujem pekne. >> Vitajte u nás. >> Ďakujem za pozvanie. >> No, veľmi sa teším, že dnes tak trošku prenikneme do tajomstiev tej zaujímavej aj ťažkej profesie, ktorú robíte vy celý život už desiatky rokov a mne tak napadlo, keď som sa pripravovala na tento rozhovor, že či vás po tých rokoch, to už aj 50 rokov možno čo to robíte, >> 52. >> 52, krásne číslo, či vás ešte niečo dokáže vôbec prekvapiť alebo zaskočiť? >> Eh, určite áno. Eh, povedal by som, že medicínsky už je tých prekvapení menej, lebo fakt som už to, nehovorím, že všetko, ale veľa zažil, ale prekvapuje ma stále eh ľudská vynaliezavosť, ako si dokážu škodiť, ubližovať ľudia, eh [vzdychanie] aj stále rovnakými spôsobmi a prekvapuje ma to, že sa po rokoch nepoučili, ale niekedy aj úplne ako nové hm, čo sa hovorí, že adepti na Darwinovu cenu >> [smiech] >> za najúspešnejšie pokusy o samovraždu a podobne, takže napríklad u nás prilby pri bicyklovaní sú pre niektoré vekové kategórie povinné. Raz ste to v meste, raz na vidieku, a neviem presne ako, ale, eh, strávim v aute, či už služobne v záchranke, alebo v súkromnom veľa času a keď vidím cyklistu s prilbou, tak ma to vždycky zaujme, pretože je to viac-menej rarita. Možno v Bratislave a okolí je to častejšie, ale už 100 km od Bratislavy vidieť cyklistu s prilbou je fakt zázrak. A pritom si myslím, že aj ten človek, ktorý má vyslovene len manuálnu prácu, pri ktorej nemusí skoro vôbec rozmýšľať, tak potrebuje mozog na svoju činnosť, na život, na aktivity a tak. Že si ľudia ten mozog nechránia, aj kúpi si bicykel za 500 eur a prilbu za 30 eur už ani náhodou. >> Čiže vy tak hovoríte, že, hm, my sa nie veľmi zodpovedne, alebo nie dostatočne zodpovedne správame k vlastnému životu a k vlastnému zdraviu. >> A okrem tých prilieb, čo sú ešte také veci, ktoré vás, eh, vedia prekvapiť, že tí ľudia sú blázni, že ako si nedávajú na seba pozor? >> Ochranné pomôcky všeobecne. Stačí prejsť tu na od Bratislavy pár kilometrov za hranice a keď si niekto natiera štyri latky plota s nejakou farbou, alebo niečo vŕta s vŕtačkou, tak má chrániče sluchu, pritom je to hluk tri minúty, výpary, možno 10 minút, ale má respirátor, eh, robí to v rukaviciach, aby si, ja neviem, nepoškodil prsty a tak. U nás vidieť nejaké ochranné pomôcky pri práci je fakt rarita. No, potom ďalej ľudia majú rôzne choroby a na prídem na adresu, ma zavolajú povedzme pri vysokom tlaku, že bolesti hlavy, ja neviem, vnútorné bolesti na hrudníku, nameriame vysoký tlak, zaliečim, vy teda vyšetrím, zaliečim a pýtam sa akože taká vedľajšia otázka, že či ten človek dodržiava diétu, lebo väčšinou takéto vyskočenie tlaku z ničoho nič je buď nejaké psychické rozrušenie alebo nedodržiavanie diéty a tí ľudia diétu, no, snažím sa. No, hovorím, už keď niekto hovorí snažím sa, tak vie, že nedodržiava, pretože kto dodržiava, povie, áno, dodržiavam. A tak sa opýtam, a akú diétu teda? No, nejem mastné, hovorím, ale na vysoký tlak mastné je niekde na siedmom alebo desiatom mieste. A čo teda? No, ja neviem, a čo? Hovorím, no, nesoliť. Áno, a také prekvapenie je, že ja proste sa neviem rozhodnúť, že či je taký dobrý herec, že zahrá to prekvapenie alebo to fakt nepočul, lebo mi povie, že, no, vy ste prvý, čo mi to hovoríte. Koľko rokov sa liečite na vysoký tlak? 10 rokov. A to ste nepočuli, že je nejakých päť vecí, ktoré pri ochorení na vysoký tlak treba dodržiavať? Nie. No. >> No, ale možno asi aj počul, ale buď si nepamätá alebo nechce si pamätať, lebo nechce sa mi veriť, že lekár, keď k nemu ide, by takéto niečo nepovedal, ale toto ako ste vy povedali, že prídete domov k tým ľuďom, keď vás zavolajú a to je taký veľmi zaujímavý moment, lebo vy tam prídete vo chvíli, kedy vás oni neplán, to je vždy neplánované. Čiže vy vidíte aj celú tú domácnosť a dostávate sa v podstate do intímneho priestoru k tým ľuďom a napovie vám to, čo tam vy vidíte, aj niečo o tom človeku viac, že viete aj z toho, čo vidíte v tom priestore, kde ten chorý človek je, ktorý vás zavolá ako prvú pomoc, viete z toho usúdiť, že čo tomu človeku vlastne je? >> Dá sa to? >> Záchranári sú jediní zdravotnícki pracovníci, ktorí sa dostávajú fakt do intímnej sféry pacientov a ich príbuzných, do ich domovov a tak, pretože keď niekto príde k svojmu obvodnému lekárovi na kontrolu a predpis liekov, tak aj doktor položí obligátna otázka, dodržiavate diétu? Áno, samozrejme, však vie, čo sa patrí odpovedať. Užívate lieky pravidelne? Áno, užívam lieky pravidelne. A ten obvodný lekár alebo aj špecialista nemá šancu, no tak tak verí, no. My prídeme za 10 minút od zavolania, keď sa niečo náhle zhorší, tí ľudia nestihnú upratať. Takže ja ako ja sa nemusím pýtať, že či dodržiavať diétu, keď je to neviem cukrovkár alebo s vysokým tlakom a ten sedí v kresle pred telkou, kde je vysedené miesto, vidím, že on ako možno 15 hodín denne sedí tam, takže viem, že žiadna nejaká fyzická aktivita, prechádzky alebo tak. Pod stolom sú dve prázdne fľaše od piva, na stole nedopité pivo alebo víno, vidím tam slaninu, vidím plný popolník teda so zvyškami cigariet, slané chipsy, kilové balenie načaté a tak. Nemusím sa pýtať, že či dodržiavať diétu a viem a mám spoľahlivejšiu informáciu, ako keď ten pacient príde do ambulancie toho lekára. [odkašľanie] Užívate pravidelne lieky? Áno, užívam. Poviem vám ich, nechcem ich vidieť, prineste ich. Tak prinesú krabicu od topánok alebo veľkú igelitku plnú liekov a začnem [odkašľanie] mi ukazovať. Teraz tak, tieto užívam a tieto užívam a do toho manželka ťapne po prste, nie, to sú moje. Aha, tak toto manželka, toto užívam. Aj to sú moje. Aha, tak. No, teraz ja im mám veriť, že užívajú pravidelne lieky, keď nevedia, ktoré sú ich, ktoré je manželky a ktoré sú ja neviem granule pre psa. >> [smiech] >> Takže nedá, takže my vidíme fakt tých ľudí obnažených. >> V úplnej autenticite, áno, áno. To je to je inak zaujímavé, lebo potom z toho mi tak nejak vyplýva, že záchranár potrebuje byť aj dobrým pozorovateľom a musí si vedieť trošku spájať aj súvislosti, však? >> Tak áno, dobre, ako samozrejme, že treba byť dobrým pozorovateľom, ale sú veci, ktoré udru do očí, tak takým tak razantne, že aj aj poloslepý a poloblbý by videl, že čo je za tým. >> A myslíte si, že ľudia, keby možno boli trošku zodpovednejší k svojmu životu a možno aj premýšľali viac nad všeličím alebo nad všeličím, nad všetkým, by som povedala, nad svojím životom, nad tým, čo sa deje v ich vnútri, nad aj tými dôležitými vecami pre zdravie, pre telo, ale aj pre dušu, že by nepotrebovali toľko liekov a toľko pomoci lekárov? >> No, určite áno. U nás ľudia ako totálne ignorujú nejaký aspoň náznak správneho spôsobu života, pretože >> [odkašľanie] >> také tie civilizačné choroby ako vysoký tlak, cukrovka, začínajúce srdcové zlyhávanie, ischemická choroba srdca a tak u nás začínajú o 15, 17 rokov skôr ako vo vyspelých krajinách okolo. Napríklad priemerný vek ľudí, ktorí zomierajú na Slovensku na infarkt, je 53 rokov. >> Hm. >> To je priemerný vek. A ako keď to niekomu poviem, že však >> [smiech] >> vidím, ako sa šťastne usmieva, lebo má len 50, hovorím, ale teraz matematické okienko, väčšina ľudí vo veku 80 rokov zomrie na infarkt. To znamená, že priemer jedna 1 80-ročného musí byť jeden 30-ročný, aby bol priemerný vek 53. Priemerný vek prvej mozgovej porážky, príhody je 56 rokov. Ja, keď som začínal svoju kariéru doktora pred 52 rokmi, keď na internom ležal niekto mladší ako 65 rokov s mozgovou porážkou, tak sme chodili nakukať do izby, že čo je to za čudo. 65 pred 50 rokmi, dnes 56. >> No, to je šialené, to si myslím. >> šialené. >> To je naozaj šialené, ale čo sa stalo, čo sa zmenilo? >> Že ľudia totálne ignorujú všetko, no. Tak ja to hovorím, že aj >> [lapanie po dychu] >> čiastočne dedičstvo socializmu, keď proste nám rozkazovali a kázali nám všeličo robiť a my sme to tak nejak pasívne ignorovali, aj málokto tomu veril, alebo teda určite menšina, väčšina to nejakým spôsobom odtrpela, odignorovala, odsabotovala a teraz, keď nám niekto hovorí aj rozumné veci, tak mnohí ľudia to majú tak nejak zafixované, že to sú blbosti, to netreba počúvať a podobne. Potom máme aj lekárov, ktorí robia vyslovene antiosvetu a to ako tých informácií o zdravom spôsobe života je v každom lifestyleovom časopise, v každom médiu plno. Je toho veľa a ľudia dnes sú takí zjednodušení, že proste celú celú svoju mozgovú kapacitu, alebo podstatnú časť vyčerpajú na to, aby zvládli diaľkové ovládanie a mobil a potom už im neostane kapacita porozmýšľať nad niečím užitočným a rozumným. Takže potom uveria nejakému človeku, ktorý povie nejakú jednoduchú jednu vetu, miesto 10 viet, miesto 10 rozumných sa povie jedna blbosť a ľudia to berú tak, ja to je jednoduché, hej, toto sa dá zapamätať, toho sa budem držať a potom ako >> Uhm. >> umierajú, invalidizujú sa a >> A potom by chceli nejakú zázračnú tabletku na všetko, asi, však? >> Tak to je tiež ďalší taký problém, že ľudia si jednak sťažujú, že lieky sú drahé a doplatky a podobne. Potom v lekárni si nevyzdvihnú kopec receptov, ktoré im lekár predpíše a ten lekár nie vždy sa pozrie trebárs do tej liekovej knižky, že či ten recept bol aj vyzdvihnutý a využívaný. On sa opýta užívate lieky? Áno, užívam a pritom pol roka neužíva a potom prask, mozgová porážka. A ten človek skončí v lepšom prípade chôdza s paličkou a nezrozumiteľná reč a v horšom prípade na posteli v plienkach a kŕmenie cez hadičku do žalúdka a celá rodina má život naruby. >> Hm. Áno, no škoda, lebo potom už >> začať rozmýšľať nad tým 30 rokov vopred. >> No ale vy máte za sebou ozaj veľa rokov a určite máte aj iné skúsenosti, nielen takéto prípady, ku ktorým chodíte. Napísali ste aj veľa kníh, jednu aj máme tu. Tak mňa by tak zaujímalo, že a teraz myslím skôr také prípady, kedy išlo možno o nejaké nehody alebo naozaj o nejaké veľmi závažné situácie pri vašej práci, existuje nejaký zásah, ktorý ste mali, na ktorý nikdy nezabudnete? >> Tak určite ako dá sa povedať, že možno v každej piatej, desiatej službe niečo také, čo mi ostáva v hlave. To sú dopravné nehody, povedzme u detí, resuscitácie detí. To si človek pamätá ako čisto štatisticky napríklad tých detí v záchrannej službe ako pacientov, ale len asi 10 % hej, čiže len každý desiaty človek, ku ktorému ideme, je dieťa. No a tak u detí väčšinou sú to úrazy, pády, dopravné nehody a potom v zime kŕče z teploty a laryngitídy, kašle a Hm, niekedy ešte možno aj nejaké otravy liekmi, chemikáliami a alkoholom. No, cez leto zase bazény, utopenie sa a tak. Ale ako resuscitácia dieťaťa, štatisticky ako podľa počtu prípadov za rok na Slovensku a počet posádok vychádza tak, že keď niekto robí na plný úväzok na záchranke, tak resuscitácia dieťaťa príde tak raz za päť rokov. >> Uhm. >> A ono to je tak, vychádza. Ja to mám tak štyri, štyri a pol roka. Eh, štyri resuscitácie dieťaťa, takže to sú situácie, keď si to človek pamätá. Niekedy je to veľmi dramatické. Hm, ako záchranári pri tom dieťati, proste si vieme udržať odstup počas tej akcie, že tie emócie potom dolahnú väčšinou až po, lebo zas nie je dobré, keď je človek pod vplyvom emócií, tak neuvažuje racionálne. Tie tie stresové hormóny, adrenalín, noradrenalín zmenia zmýšľanie človeka úplne paradoxne. To s tým sa tiež stretávame, že hm, pri nejakých náhlych tragických udalostiach a tak, tak tí príbuzní reagujú tak, že hm, je to úplne mimo a niekedy je to až smiešne, ale to je samozrejme len pre nás, nie pre nich, takže si musíme hrýzť sa do jazyka. A >> [odkašľanie][smrkanie] >> ale okrem takých akože veľkých tragédií, ktoré si človek zapamätá, tak sú také akože mikro stresy, ktoré mám prakticky denne, pretože zavolajú ľudia, manželský konflikt, nejaký úzkostný stav. Eh, boja sa, že v robote sa začne rozprávať, že sa bude prepúšťať, tak tí ľudia majú strach, majú z toho proste psychický problém, ktorý sa prejavuje telesnými príznakmi, takže sťažené dýchanie, zvieranie na hrudníku, takže volajú, tŕpnutie prstov, tak volajú, že bojím sa, že mám porážku, bojím sa, že mám infarkt a ja im teda po vyšetrení a tak len vysvetľujem, že teda toto nie je telesného pôvodu, to sú len psychické problémy, ale tí ľudia si to nejako nevedia, nechcú zapamätať. O o dva týždne o mesiac o tri mesiace zavolá s takým istým problémom znova, napriek tomu, že pri tej prvej situácii dostal radu do života, že nabudúce, keď niečo takéto vznikne a budete mať také pocity, ako máte teraz, tak je to psychický stres, zavrite sa niekde do izby, vyžeňte všetkých ľudí preč, stlmte svetlá, spravte si pohodlie, prípadne zoberte nejakú tabletku na ukľudnenie, hodinu počkajte, predýchajte, to bude to v poriadku, nie. Pre nich je pohodlnejšie zavolať záchranku, lebo majú pocit, že my im dáme nejaký špeciálny liek, pritom ten Lexaurin a Neurol a všetky tieto sedatívne účinkujúce lieky majú skoro v každej domácnosti v tej krabici od topánok. >> Áno, vy ste sa vyjadrovali už viackrát pomerne kriticky k tomu, že ľudia takto zbytočne volajú záchranku k sebe domov, tak čo čo by ste tým ľuďom povedali, že že kedy naozaj, lebo viete, zase môže sa stať opačne, že vtedy majú ju zavolať, lebo naozaj ide o nejakú zásadnú vec, ale budú mať pocit, že ach, nebudem volať zbytočne, odkladá to, odkladá to a potom sa stane niečo fatálne, tak kde je tá možno nejaká hranica alebo nejaký limit, že dokedy treba s tým zavolaním čakať? >> To sú také paradoxy, ktoré mi zatiaľ ani psychológovia nevysvetlili, že na jednej strane ľudia, ktorých tu pichne sekundu a nič viac, okamžite volajú záchranku, Bojím sa, že mám infarkt. A niekto druhý, kto má kruté bolesti v strede za hrudnou kosťou, eh, a teda fakt sa zle cíti, sú to silné bolesti a takto, a ten by mal zavolať do 10 minút po vzniku prvých príznakov a takíto ľudia, a nebudem otravovať a zavolám ráno a tak, a ráno ho nájde rodina teraz vystretého v kuchyni a už studeného stuhnutého, takže toto neviem, prečo niektorí ľudia eh volajú okamžite, keď netreba, a niektorí, aj keď treba, nevolajú, ale zase na to je osveta. Ako v každom kurze prvej pomoci, ktoré robí Červený kríž, sa vysvetľuje, že infarkt ako napríklad, hej, hovorí sa pri infarkte 30 príznakov, ktoré môžu byť. A niektoré sú u jedného zo 100, niektoré u jedného z 10, ale dva príznaky sú také, ktoré sú skoro u každého, veľmi uniformné, kde aj laik môže s vysokou pravdepodobnosťou povedať, že sa jedná o infarkt a začať niečo robiť. Tých ľudí poučujeme, že nečakajte, že budete mať 30 príznakov. Hej, niektorí možno áno, budete mať tri, štyri, päť, ale niektorí len dva. A vtedy volajte. No, a tie dva typické konkrétne pri infarkte, nejaký nepríjemný tlak, bolesť, pálenie, zvieranie tu v strede za hrudnou kosťou, a druhý príznak je, že to trvá, keď to začne, tak bez prerušenia 10 minút a dlhšie. To znamená, najneskôr po 15 minútach treba volať. Ale zas, ľudia, ja neviem, písať testy, áno, že 15-ročné deti nerozumejú eh čítanému, hovorenému textu, slovu a nevedia zreprodukovať obsah, tak to už je aj u dospelých takto, že im niečo povieme alebo niečo počujú, ale potom sa podľa toho ne nezariadia, takže napríklad pri tom podozrení na infarkt eh jednak nechápu, že že to 90% bolesti na hrudníku je od chrbtice. Teda s tým, že z miechy idú nejaké nervy cez chrbticu a keď sú tie stavce pokrivené, tak to tlačí na tie nervy a tie nervy idú z krčnej miechy do horných končatín, z driekovej z hrudnej eh miechy a teda cez hrudnú chrbticu pomedzi rebrá dopredu a z driekovej časti chrbtice do do dolných končatín. Čiže keď má niekto problémy v hrudnej chrbtici, tak tie nervy sú tam nejako utláčané a tá bolesť sa projektuje tuná eh dopredu. Ale keď je to z chrbtice, tak to keď to začne, tak to nie je trvalé a rovnaké. Človek sa pohýbe, zabolí viac, menej, prestane, vráti sa. Ale tá bolesť v srdci vzniká vtedy, keď je nejaká cieva zúžená a to nejaká časť srdca má má malý menší prítok krvi a kyslíka, tak začne bolieť. Ale pokiaľ sa v nemocnici neodstráni to zúženie, tak to bolí stále. Čiže pri infarkte tá bolesť trvá. >> Uhm, tak toto inak je cenná rada, veľmi >> Hej, ale však to sa bežne vie, ale >> Tak bežne to možno vy si myslíte, že sa bežne vie, ale ľudia možno aj nevedia, ale ja by som sa rada vrátila ešte eh k tomu, čo ste hovorili, že keď záchranár príde eh do nejakej situácie, ktorá je naozaj veľmi ťažká, vtedy emócia ide preč a on jednoducho robí to, čo má, aby zachránil ten život. Ale potom, keď už je po tom zásahu, tak vtedy to akoby doľahne. Tak čo čo robí robia záchranári potom? Rozprávajú sa o tých prípadoch, aby ste sa nejakým spôsobom vyčistili a nezostalo to v nich? >> Keď zostáva pacient po ošetrení na mieste, tak sa vraciame na stanovište a rozprávame sa, či už teda je to posádka záchranárska vo dvojici alebo s lekárom v trojici, tak si povieme, čo bolo, ako bolo, prípadne, že začneme špekulovať, a keby sme boli bývali ešte niečo a tak, ale ako to už tiež v podstate len uvoľnenie, takže si vlastne spravíme taký debriefing už tou cestou na stanovište naspäť. Keď niekedy vezieme pacienta do nemocnice, tak až keď odovzdáme v nemocnici, tak potom sa o tom porozprávame, prípadne ešte pri výmene služby to znova zopakujeme tým, čo nás prišli vystriedať, že predstavte si, mali sme takéto a takéto, a oni sa ešte povypytujú a tak, takže tým tým sa tá tenzia alebo tie emócie uvoľnia. No, v zahraničí bežne sú psychológovia eh v 24-hodinovej dostupnosti pre všetky zložky integrovaného záchranného systému. To znamená pre hasičov, pre policajtov, pre záchranárov zdravotníckych. A keď je nejaký takýto problém, tak proste mám možnosť zavolať psychológovi a ako vyrozprávať sa nejak cielene pod dohľadom odborníka. Toto u nás hasiči to majú ako-tak k dispozícii. No, policajti myslím nie, tak ale tí majú kňazov na v rámci nejakých, ja neviem, krajov alebo tak, ale my zdravotníci nemáme nikoho. Ale snáď to príde časom aj k nám, pretože v zahraničí, keď sa stane nejaké veľké väčšie nešťastie a vie sa, že tam budú tie zložky integrovaného záchranného systému pracovať, povedzme 2 hodiny a dlhšie, tak okamžite tam prichádzajú psychológovia a už počas práce riešia ako výkyvy a tak. Ja som stará garda, ja som nikdy psychológov, ja neviem, keď som začínal, tak možno ani neboli, alebo ja neviem, či už sa to vtedy dalo študovať na na vysokých školách, takže my sme si museli vedieť poradiť sami. >> sa viete, lebo eh to je taká práca, kde sa stretávate často eh aj so smrťou, že sa jednoducho ten život zachrániť nepodarí, tak možno pre vás, aké to bolo, keď ste to zažili prvýkrát, čo to vnútorne možno urobilo s vami, ako ste dokázali možno získať taký ten kľud a pokoj, aby vás to nezasahovalo viac, ako je treba. >> V prvom rade treba mať čisté svedomie, že som spravil všetko, čo bolo treba. A potom sa to samozrejme trochu ľahšie znáša, ako keby som si mal začať robiť výčitky a že toto som mal a nespravil som, alebo mohol som skúsiť, alebo proste takto, no a samozrejme potom [odkašľanie] ten ten rozhovor v rámci tej posádky a samozrejme je to obrovská výhoda, keď človek, ktorý pracuje v nejakom stresujúcom zamestnaní, má doma také prostredie, že nemá doma stres. >> Uhm. >> Takže sa môže uvoľniť, takže ja keď prídem zo služby, tak poreferujem manželke, čo bolo, ako bolo. A to je akože [smiech] ďalšia vrstva debriefingu, takže týmto sa to napätie uvoľňuje, no. Ľutujem ľudí, ktorí zažívajú stresy v práci a príde domov a tam pokračujú stresy nejakého iného charakteru a potom, keď si rozdelíme deň, že eh tretinu dňa som v práci, tretinu som doma a tretinu spím, tak keď 2/3 dňa som v strese, alebo teda pod nejakým tlakom, alebo nespokojný so životom, s okolím, tak ten človek sa potom ani nevyspí tú tretinu eh z tých 24 hodín, to znamená, že už potom ide len s prehĺbeným stresom ráno do práce a to je proste začarovaný kruh a to potom vedie k tomu, že u nás umierajú ľudia o 10, 12 rokov skôr, ako vo vyspelých krajinách. Napríklad u nás momentálne je priemerná doba dožitia okolo 80 rokov, muži nejakých 76 aj niečo, a ženy 81, 82. V Rakúsku muži 82, ženy 84. Holandsko, Japonsko, vyše 80, Švajčiarsko 84 priemerný vek dožitia mužov aj žien. A tí ľudia, hej, robia také isté práce, ako naši ľudia, hej, po zamestnania. Eh, jedia viac-menej také isté potraviny, dýchajú taký istý vzduch. A [odkašľanie][smrkanie] prečo žijeme o 12-14 rokov kratšie? Ako si robíme stresy sami sebe, kde by sme nemuseli, rozčuľujeme sa nad vecami, ktoré nevieme zmeniť. >> Hm, to je pravda. >> A tie stresy si robíme navzájom, hej, ľudia sa štuchajú v robote, závidia si, zazierajú, ja neviem. >> Vy ste povedali raz takú peknú vec, mňa to veľmi zaujalo, že človeku môže veľmi pomôcť nejak nejak sa tak upokojiť v živote literatúra, že veľa veľa čítať, a že to pomáhalo aj vám, lebo v tej literatúre, že sú rôzne príbehy, rôzne typy ľudí aj rôzne návody na to, ako aby sme svoj život mohli zmeniť a žiť krajšie. Tak máte nejaký tip na nejakú dobrú knižku alebo dobrých autorov, ktorí by mohli ľuďom pomôcť? >> som povedal na besede na pohode v lete. Pred viacerými rokmi. Eh, kedysi ľudia čítali a čítali proste všetko možné, áno, rôzne knižky, rôzne žánre, a tam boli popisované osudy ľudí, a aj vždycky tie riešenia nejaké, že čo tí ľudia s tým robili, a v rámci tej knižky sa človek dočítal aj to, že teda ktoré riešenie bolo správne, ktoré bolo nesprávne. Takže keď mal niekto prečítaný, ja neviem, 200, 300, 500 kníh, tak mal v podstate nejak v podvedomí návody na riešenie bežných životných situácií. Dnes, keď ľudia nečítajú alebo čítajú len komiksy alebo len SMS-ky, tak tie návody im chýbajú a to potom tak vyzerá, že hovoria dnes psychiatri, že za posledných, ja neviem, 7 rokov sa dvojnásobne zvýšila samovražednosť medzi vo veku 15 až 24 rokov. Však to je hrôza, že tie tie tie mladí dnes sú fakt akože depresívni, úzkostní, majú rôzne fóbie a proste užívajú lieky alebo drogy, aby sa proste nejako prišli na iné myšlienky alebo si myslia, že prídu na iné myšlienky, ako keby sa viacej čítalo, ale to od detstva to musia rodičia čítať, aby deti už v predškolskom veku videli, že toto je bežná činnosť a aby to proste opakovali. To už nestačí kričať na deti, že "Čo ja viem, neseď s mobilom v ruke, ale choď čítať." Lebo deti odpozerávajú, nie tie reči nepomôžu. >> možno ten rodič, aby dieťa videlo, že doma sa číta a možno naozaj ponorenie sa do toho príbehu môže byť takým kľúčom, ako sa mať lepšie. A ešte hudobný nástroj. Však aj tu ste spomenuli. >> Hudba všeobecne, lebo tiež človek ako nemusí tomu rozumieť, že či sú tam aké akordy alebo v akej toto oni nie, ale proste keď počúvať tú hudbu, najprv to vás úplne bezmyšlienkovite, ale potom začnete nad niečím rozmýšľať, hej? A nemyslím si, že keď človek počúva nejakú peknú hudbu, tak že by zrovna začal rozmýšľať, že dnes ma "Prečo naozaj naštval?" Alebo proste takto, že človek začne v nejakej tak v takom ľahšom žánri rozmýšľať alebo sa len nechať unášať alebo len nerozmýšľať a proste stratiť sa a trebárs si ani nespomenúť, že vlastne aká tá hudba bola, že to proste privedie na iné myšlienky alebo proste ten mozog nejakým spôsobom zrelaxuje a to psychické napätie sa uvoľní. No, v minulosti aj modlitba. To je tiež v podstate tie rôzne, však modlitba jednak sa dá rozprávať, to je pravý rozhovor s Bohom, takže môžem vlastnými slovami, ale je množstvo rôznych modlitieb, je ruženec, ja viem, Otče náš a tak ďalej, kde človek, ktorý sa modlí pravidelne, tak to vie kvázi naspamäť a už sa ani nesústreďuje na vlastne na tú modlitbu, len teda hovorí si, či už v duchu alebo si mrmle tie slová a vlastne tým tiež sa od pútava, že to podvedomie sa uvoľňuje a ten ten proste stres sa uvoľní, napätie sa uvoľní a tí ľudia sú potom uvoľnení aj psychicky aj aj fyzicky. To >> Možno aj viera, možno nemusí mať každý vieru v Boha v nejakom tom náboženskom zmysle, ale viera možno v niečo vyššie, čo tu existuje, čo nás presahuje a také odovzdanie sa ako keby tomu, ale nie odovzdanie sa v takom fatali- zme možno alebo tak, ale ale skôr, že niečo tu existuje a >> Áno. Áno. Áno. >> a tak, však nakoniec jedna z prvých knižiek, čo som čítal, keď som ako sa začal učiť, ja neviem, či v druhej, v tretej triede boli grécke báje a trebárs o Oidipovi, áno, dosť vyvešte a muž, ako zabije vlastného otca, matku, on sa chce vyhnúť a odíde úplne do do ďalekých krajín, aby aby sa to nestalo a nakoniec aj tak sa to stane, >> [smrkanie] >> že proste to je tiež hm v podstate návod na to, že nevspierať sa nejak osudu, že samozrejme mal by som mať nejaký životný cieľ a ísť si za tým, hej, teraz vzdelanie, kariéra alebo teda profesia, zdokonaľovať sa, rodina, vychovať deti a podobne, ale hm proste [odkašľanie] nebiť sa s osudom, ale teda mať cieľ a ísť ísť za tým. >> Uhm, v takom prijatí niektorých vecí byť. >> Ďalšia vec je, že aj tam je v podstate rovnováha medzi psychikou a fyzickom. To znamená, že keď som v psychickom napätí, tak mám napäté aj svalstvo. Z toho ľudia majú tie rôzne deformy tej chrbtice, že proste niektoré svaly sa sťahujú viac, niektoré menej a proste narúša to tú statodynamiku chrbtice, proste ten je tu jej pružnosť a tvar a podobne. Takže keď je niekto v psychickom strese a by robil nejakú fyzickú aktivitu, či už ja neviem, rúbal drevo, kopal kanál alebo ja neviem, bicykloval, behal, fyzicky aj šport ako fyzická aktivita, tak sa tým uvoľní potlačovaná agresivita v nás a jednak človek sa síce cíti unavený, ale tie svaly sú v podstate po zvýšenom napätí sa uvoľnia, ale tým pádom sa uvoľní aj psychika a teda proste mentálne napätie, takže aj pravidelný telesný pohyb by vedel nahradiť tabletky na ukľudnenie, na spanie a podobne, čo dnes ľudia bežne užívajú. >> hovoríte. Pán doktor, ale ešte na jednu otázku mi odpovedzte. Na čo ste najviac hrdý vo svojom živote? >> To by mali povedať druhí, ale tak akože mám dobrý pocit, že že som bol užitočný, že niečo po mne ostalo, že áno, s manželkou tri deti, sedem vnúčat, že sa im darí. Sú úspešné v živote. Napísal som nejaké knižky, takže možno som pomohol nejakým mladším kolegom, že vlastne keď si prečíta nejakú knižku a zapamätá si to, tak vlastne sa priblíži svojimi vedomosťami k mojim 50 rokom skúsenosti, že pre tých ľudí to ako určite ich to posunie. Nehovorím, že teda len moje knižky alebo že zrovna moje knižky. Niektoré možno áno, viac, niektoré menej, neviem, ale v podstate v tých knihách je tiež nejaká koncentrovaná aj vedomosť aj skúsenosť. A ako pomôže to rýchlejšie dorásť do do nejakej kariérnej alebo medicínskej zrelosti. >> Áno, čiže v podstate ako vás tak počúvam, tak asi asi je dôležité pre každého človeka, ktorý je na tomto svete, aby aby ako keby po ňom niečo ostalo a niečo dobré, čo niekomu pomôže, čo niekoho poteší, čo niekomu urobí radosť alebo prinesie mu nejakú vedomosť, že niekoho pozitívne ovplyvní nejakým spôsobom, že to ako keby môže dávať aj nášmu životu zmysel. >> Určite áno, ja si myslím, že každý, kto môže, tak by mal mať aspoň tri deti. Lebo dve deti, to je len náhrada a to až až tretie dieťa je niečo navyše. Pre spoločnosť a pre svet a každý by v rámci svojej profesie mal vychovať, no, hovorí sa, že minimálne jedného človeka, ktorý bude lepší ako on. Ja hovorím, že minimálne dvoch, lebo jedného to je zase len náhrada, ale keď chceme nejaký pokrok progres, hej, škaredé slovo dnes zneužívané ľuďmi, ktorí nerozumejú tomu pôvodu, významu toho slova, tak ten progres bude až vtedy, keď vychovám viac ako jedného. Takže toto a to môže každý, hej, to môže, ja neviem, aj pri takých povolaniach, ktoré sú menej považované za nejaké atraktívne, nejaké manuálne činnosti, remeslá a podobne. Aj tí ľudia, ktorí robia povedzme len nejakú jednoduchú manuálnu prácu v živote alebo nedostali sa na školy a tak, aj tí môžu vychovať jedného, dvoch, troch nástupcov, že keď budú robiť tú prácu s láskou. A niekto druhý