Oslavy 82. výročia Karpatsko duklianskej operácie 3.10.2026

Čestná stráž, pozor. Čestná stráž, smer priamy. Pochodom chod. Na mieste zastaviť stáť čestná strážavo bok úctu k pamiatke padlým zdať. Zdanie úcty ukončiť. Čestná stráž čelne na poctu zbraň patrá blízka hro sa hromy pijú zastav ich bratia Predsa oni stratia slova žijú zastav ich bratia nech sa oni stratia Slováci žijú slovenstvo naše posia tvrdosť slovensko Še posiť tvrdosť a nebeský zzujú aby sa predalo a nebeský romok zujú od to aby sa Kde má tvoj domušina bриšu saja rakvieť zský raňko na poá zeme. Zemne česka domov môj zem česká domov môj >> čestná stráž k nohe zbraň čestná stráž vpravo. Čestná strana smer priamy pochodom chod. Vážení účastníci odboja, vážení ústavní činitelia, Vzácna návšteva z Českej republiky na čele s podpredsedom vlády a ministrom obrany pánom Jaromírom Zúnom. Scené excelencie, zástupcovia štátu a samosprávy, milí hostia, aj diváci Slovenskej televízie. Vítame vás na dnešnej spomienke pri pamätníku prvého Československého armádneho zboru. Pripomína bojovníkov, ktorí prišli oslobodiť svoju vlasť. pripomína obete Karpatsko-duklianske operácie. Od pamätnej bitky druhej svetovej vojny uplynulo dlhých 82 rokov. Aj keď prvou oslobodenou obcou na území Slovenska bol Kalinov, práve na Dukle urobili vojaci prvého Československého armádneho zboru po dlhých mesiacoch ťažkých bojov na východnom fronte. Prvé kroky v rodnej vlasti. Česi, Slováci aj príslušníci iných národov či národností. Spomeňme napríklad Rusínov, ktorí pochádzali práve z tejto oblasti, zo severovýchodného Slovenska. Z područia nacistov oslobodili prvé metre nášho územia. Dámy a páni, slovo má prezident Slovenskej republiky pán Peter Pellegrini. Vážení žijúci hrdinovia oslobodzovacích bojov, vážení veteráni, vážený pán predseda národnej rady Slovenskej republiky, vážení páni prezidenti Šuster a Gašparovič, vážený pán podpredseda vlády a minister obrany Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády a minister obrany Českej republiky, Vážení členovia vlády, vážené členky a členovia národnej rady, vážené excelencie, vážení spoluobčania. Je odvtedy už 82 rokov a predsa tí, ktorí ste nastávajúce peklo prežili, máte doteraz všetko v živej pamäti. V septembri roku 1944 sa na poľskej strane Duklianskeho priesmiku zhromaždili jednotky naše územie, začať ho postupne oslobodzovať a pomôcť tak slovenskému národnému povstaniu. Tie polia, na ktorých sa československé a sovietske jednotky zhromažďovali, sú takpovediac na dohľad z tohto miesta. Duklianskym priesmykom a ste tam. Ibaže by to nesmeli byť polia, ktoré boli pred 82 rokmi doslova premočené krvou a nesmel by to byť priesmyk, v potoku ktorého uprostred tých najťažších bojov tiekla táto krv dva dni na miesto vody. Všetci tí, ktorí sa prebojovali cez kótu smrti a ďalšie vražedné miesta až pred Duklu, počuli pred záverečným útokom túto mrazivú vetu. Na konci tejto cesty je len kríž. Buď železný na vašej hrudi, na vašom hrobe. A vy, drahí hrdinovia slovenského slovenských oslobodzovacích bojov, ste napriek tomu vstali zo zákopov a vyrazili k našim hraniciam. V týchto horách vás v mraze a blate čakali mesiace krutých bojov, po ktorých ostali pre mnohých vašich kamarátov v zbrani len tie kríže drevené. Skláňam sa pred vami v hlbokej úcte, drahí veteráni, pred vašou odvahou a odhodlaním. Ste živým dedičstvom hrdinskej kapitoly slovenských dejín a váš národ vám má za čo ďakovať. Ďakujeme pekne. Vážené dámy, vážení páni, celé hodiny by sme mohli hovoriť o utrpení našich hrdinov a aj tak by sa predstavy nás, čo sme to nezažili, ani len nepriblížili k realite, čo je len jedného dňa v blate a v mraze. Toto utrpenie je navždy vpísané v životoch a tvárach našich veteránov a nemým svedkom stratených životov je vyše 1200 mien vyrytých na kolonáde k duklianskemu pamätníku. Týmto obetiam z radou prvého Československého armádneho zboru neoddeliteľne patrí aj 21 000 padlých vojakov Červenej armády. Ale dnes na tomto mieste musím položiť jednu zo zásadných otázok. ktorá sa viaže k tomuto hrdinstvu Duklianskom údolí smrti. Prečo naši hrdinovia postupovali a podstupovali toto utrpenie a prečo tu tisícky z nich položili svoje životy? Bolo to preto, aby ich obete viedli k pokojnému životu v mieri alebo preto, aby budúce generácie znova žili v hrôzach vojny a strachu o svoj život? Som pevne presvedčený, že každý jeden hrdinský skutok a každý jeden položený život boli obetované v nádeji, že ich deti a budúce generácie už hrôzy vojny nikdy nezažijú. A ako dnes my synovia a vnukovia Duklianskych hrdinov nakladáme s týmto odkazom. Za našimi východnými hranicami piaty rok zúri plnoformátová vojna a na oboch stranách umrú za jediný mesiac desiatky tisíc mladých chlapcov v rovnakom veku, akom padlo množstvo ich predkov tu na Dukle. Áno, hovorím o predkoch, pretože v týchto horách umierali bok po boku Slováci, Rusi aj Ukrajinci so spoločným cieľom zbaviť svet rôz vojny, zbaviť ho vražedného fašizmu a umožniť ďalším generáciám vyrastať v mieri, v pokoji a v nádeji. Dnes dva znepriateľené štáty na východ od nás nedokážu nájsť dohodu ani len na zastavení palby a prímery, počas ktorého by sa mohli vrátiť k diplomatickým rokovaniam. Je mi veľmi ľúto, že pomaly jediným receptom, ktorý nám dnes medzinárodné spoločenstvo na tento konflikt ponúka, je ešte viac zbrojiť, ešte viac bojovať a ešte viac umierať. Nedá sa ani len predstaviť práve tu v údoli smrti, že toto je v 21. storočí správny postup na ukončenie akéhokoľvek konfliktu. Desivá spomienka na zmarené mladé ľudské životy na Dukle zaväzuje celú Európu, aby hľadala mierové riešenie päťročnej vojny na Ukrajine. Ale nehovorím len o Ukrajine. Vážené dámy, vážení páni. Ľudia so zdesením sledujú, ako sa v posledných týždňoch a mesiacoch začína čoraz viac a otvorenejšie hovoriť o možnosti konfliktu Severoatlantickej aliancie s Ruskom. Ako zrazu aj mnohí štátnici a rešpektované osobnosti začínajú s obavami hovoriť o tom, že Európu možno čaká ďalšia vojna. Množia sa rôzne spravodajské operácie, mediálne hry, zostruje sa jazyk diplomatov. A atmosféra sa nebezpečne začína podobať situácii pred veľkými svetovými konfliktmi v minulosti. A ja opäť počúvam, že jediným riešením je zbrojiť čím ďalej, tým viac, aby sme na takýto konflikt boli pripravení. Vnímam tieto slová s obrovskou obavou, pretože zvyšovanie zbrojenia a špičkovania rôznych provokácií nie je cestou k zmiereniu napätia, ale k jeho ďalšej eskalácii, pretože od pocitu sily je len krôčik k odhodlaniu naozaj si túto silu aj vyskúšať. Mnohé veľké konflikty vo svete nezačali z priamej túžby po vojne, ale z neschopnosti ovládnuť zmilitarizovanú situáciu na všetkých zúčastnených stranách. Po desiatkach rokov sa dnes otvárajú archívy a my sa až s odstupom času dozvedáme, ako sme sa počas studenej vojny doslova o vlások minuli s jadrovou apokalypsou. A neraz sa tak stalo nie vďaka rôznym systémom technického zabezpečenia, ale práve kvôli ľuďom, ktorí nás po zlyhaní techniky zachránili od katastrofy a boli to ich odvážne rozhodnutia. Títo niekdajší dôstojníci, ledci či námorníci z tých čias dnes niekde bez medz mediálnej slávy dožívajú v ústraní svoj život, ale možno im celá planéta vďačí za svoje prežitie. Zahrávanie sa s globálnou vojnou je zahrávaním sa s ohňom, ktorý môže ukončiť túto etapu našej civilizácie. A preto pri pamiatke všetkých duklianskych obetí znovu apelujem na to, aby sme nezabudli na skutočný dôvod, pre ktorý títo hrdinovia položili svoj život. Mier, pokoj a bezpečie. Je prirodzené, že každá krajina, ktorá si ctí svoju zrchovanosť a územnú celistvosť, musí byť schopná obrany takýchto základných znakov svojho štátu. Je úctyhodné a správne, ak sú ľudia na Slovensku pripravení nasledovať hrdinstvo svojich otcov a dedov a v prípade napadnutia brániť svoju vlasť tak, ako to robili oni. A je aj to logické, že najmä menšie krajiny sa spoliehajú na systémy kolektívnej bezpečnosti, pretože sú zárukou ochrany pred mocenskými chúťkami prípadného vonkajšieho agresora. To všetko je našou úlohou aj na Slovensku, aj v Európe, aj v Severoatlantickej aliancii. Ale vždy by malo platiť, dámy a páni, že zbraň v ruke je tou poslednou možnosťou, kedy na dobro zlyhá diplomacia a keď sa pre dosiahnutie dohody za rokovacím stolom urobilo naozaj, naozaj všetko. Európska únia vznikla ako mierový projekt, aby sa šialenstvo druhej svetovej vojny nikdy viac neopakovalo. A tu sa obávam, že práve v prípade Ukrajiny sme sme v Európe príliš rýchlo rezignovali na snahu o diplomatické riešenie a príliš rýchlo sme sa vydali skratkou, že celý konflikt sa vyrieši na bojovom poli. Stále máme čas konať a mali by sme ho využiť, ak chceme mať čisté svedomie pred budúcimi generáciami. Vážené dámy, vážení páni, nech nám je pamiatka duklianskych hrdinov skutočným mementom toho, kam vedú hrôzy vojny, aj snahy o ovládnutie sveta pod plášťom ideológie, nenávisti a smrti. Nech nám je mementom toho, že naša sloboda a desaťročia mierového života boli vykúpené krvou mladých ľudí, ktorí mali svoje životy pred sebou, no položili ich pre naše dnešné dobro. A nech nám je ich utrpenie záväzkom, aby sa nikdy nič podobné nemuselo zopakovať ani na Slovensku, ani v Európe. Snaha o mierou povinnosťou, ale je podmienkou nášho prežitia. Česť a sláva hrdinom Dukli. česť a sláva Slovenskej republike. Ďakujem vám veľmi pekne. Ďakujeme za príhovor prezidentovi Slovenskej republiky pánovi Petrovi Pellegriniemu. Ťažké boje na desaťročia poznačili kraj pod Duklou. Ešte aj dnes tu v okolitých lesoch možno nájsť nevybuchnutú muníciu či ostatky padlých bojovníkov. Svedčí to o strategickom význame tohto priesmyku aj o obrovskom nasadení bojujúcich strán. Moje slová potvrdí aj nasledujúca snímka s archívnymi zábermi a dobovými faktami operácie. Karpatsko-duklianska operácia bola pôvodne naplánovaná na päť dní. počas ktorých mali sovietske a československé vojská dosiahnuť mesto Prešov. Začala sa 8. septembra 1944, avšak pre nepriaznivé podmienky nakoniec trvala až do 28. októbra. K predĺženiu bojov prispel aj fakt, že dve slovenské divízie generála Augustína Malára, ktoré mali Sovietom otvoriť priesmyk, boli Nemcami pred operáciou odzbrojené bez boja. Navyše Nemci v Karpatoch vybudovali obranu do hĺbky až 50 km a urputne ju bránili pomocou 18. armády, neskôr podporovanej aj 75. a 78. Pešou divíziou. Hlavnú ťarchu útoku proti dokonalej nemeckej obrane tak niesla 38. armáda prvého ukrajinského frontu, ktorej súčasťou bol aj prvý Československý armádny zbor. pod velením vtedajšieho podplukovníka Ludvika Svobodu. Do východokarpatskej operácie tak bolo nasadených takmer 150 000 sovietskych a 16 700 československých vojakov. Na oboch stranách frontu, ktorý mal šírku 50 až 60 km, stálo 30 divízií, bojovalo vyše 500 tankov a až 4 000 diel a mínometov. Dňa 6. októbra prvý Československý armádny zbor výdatne podporovaný 38 armádou ovládol dukliansky priesmyk a vstúpil na slovenskú pôdu. Význam a prínos tejto operácie pre Slovenské národné povstanie spočíval v tom, že početné nemecké divízie tak boli viazané mimo povstaleckého územia a nemohli byť nasadené bezprostredne proti povstaleckej armáde. Generál Ludví Svoboda sa po vojne k uvedeným udalostiam vyjadril. Nikdy nezabudneme, ako ľahko sme slobodu stratili a ako ťažko, za cenu akého veľkého úsilia a veľkých obetí nášho a najmä sovietskeho ľudu, sme ju dobíjali späť. Červená armáda mala podľa oficiálnych zdrojov 86 000 mŕtvych a ranených. Prvý Československý armádny zbor 6500. Dukliansky priesmyk zostane symbolickou bránou slobody a návratu mieru do našej ťažko skúšanej krajiny. Operácia na Dukle však predznamenala aj obnovenie Československa. Bok po boku ako skutoční bratia tu so zbraňou v ruke sa postavili nepriateľovi Česi a Slováci. Tisíce z nich tu položili svoje životy. Ich obeta však nebola márna. Dnes po desaťročiach môžeme žiť ako dva slobodné národy. Dámy a páni, je pre nás veľkou cťou privítať vzácneho hosťa zo susednej krajiny, podpredsedu vlády a ministra obrany Českej republiky pána Jaromíra Zúu. Vážený pane prezidente, vážený pane pedsedo národní rady, vážení ústavní činitelé, vážení váleční veterán pátelé. Je mi veľkou ctí, že mohu dnes spomenú hrdiné bojovníky dukelského bojište. Čas je neuprosný. Vtšina pímých aktéru tehdejších bojú již není mezi námi. Sadou z nich m spojovalo pátelské po je teď na nás. abychom dále nesli jejich odkaz. Nebudu zde opakovať historická fakta a statistiky. Díky bohu všeobecne známá a snadno dostupná chci zamit na dv témata. Úcta k lidské statečnosti a československá vzájemnosť a solidarita. Karpatskodukelská operace patí k nejvším a nejsoužitejším bitvám, které českoslovenští vojáci ky vybojovali. začala ve vojensky velmi komplikovaných podmínkách, probíhala v náročném terénu a ve stále zhorší klimatické situaci proti dobvičenému, vyzbrojenému a pipravenému protivníkovi. V tomto kontextu je nutno posuzovať účasť prvního československého armádního sboru v karpatské ofenze. Jak tuto bitvu tehdy nazývali sami českoslovensí vojáci. Dukelský prúsmyk stal pro píslušníky prvního československého armádního sboru branou k domovu. Jejich nasazení ve smu hlavního útoku pedstavovalo naplnení vysného cíle všech Čechú, Slovákú, Rusínú, Židú a voják dalších národností. S nimiž odcházeli do zahraničí a který je provázel od Poľska Sokolovo, Kyjev i další bojište. Vrcholy strá a údolí podel dualského prúsmiku by svedky težkých bojú ké si vyžádali nkolik desítek tisíc obtí ze všech zúčastných armád než sovtským a československým vojákům podařilo vstoupit na československé území a zaháj jeho pímé osvobozování karpatskodukelská operace nebyla ovšem v žádném pípade solitérním jevem současne probíhal heroický boj slovenského národa proti nmeckým okupantům ve slovenském národním povstání a rudá armáda se současn v těžkých podmínkách probíjala na podkarpatskou Rus již osvobodila vjnu 1944 jako první z tehdejších čtyř zemí československé republiky nejen ti kí zde v boji za svobodu našich národ položili své životy ale všichni na duch bojovali si zaslúži naše podkování a úctu Je tragické, že po válce sa mnozí z nich nedočkali v dku. Přestože po roce 1948 byl zahraniční odboj na východe vej oslavován, také jeho píslušníci byli perzekuováni jako nepohodlní svedkové sovětského systému a táboru gulagu. A to jak prostí vojáci, tak dôstojníci včetne obou velitelú sboru. Generál Ludvig Svoboda by dokonce v 50. Duklá také právem stala jedním z trvalých symbol zápasu českého a slovenského národa za svobodu a samostatnost vyjadrujím společné osudy Čechú a Slovák v jejich novodobé historii. Češi a Slováci bojovali bok po boku za svobodu vlasti již v první svetové válce v plcích československých legií. O diletí pozd bojovali bok po boku v Poľsku, ve Francii, na obloze nad Británií, v poští severní Afriky a východního středomoří i v Sovětsk svazu. Léto a podzim 1944 pineslo nejrozsálejší vypí československé armády druhého odboje. Češi a Slováci stáli tehdy bok po boku v adách Československé samostatné obrné brigády na fronte u Dunkerku. Když sa v roce 1944 vytvářel první československý armádní sbor v Sovětskem svazu, dostal do vnku základní úkol podí na osobzení Československa. K idei československé vzájemnosti a společného státu se pihlásilo rovnž slovenské národní povstání, kterému spchali bojovníci od Dukli na pomoc. na podzim roku 1944, tak mla československá armáda ve Francii, na Slovensku a v Poľsku vce tankú než záříové mobilizaci v roce 1938. Pro moderní historii České a Slovenské republiky je proto Dukla jedním z kamenú, na nich stojí základy státnosti obou našich národ. K odkazu Dukly se hlásí rovnž armáda České republiky. Hrob neznámého vojína na pražském Vítkov uchováva vedle ostatkú bojovníka od Zborova také ostatky bojovníka od Dukly a sedmá mechanizovaná brigáda armády České republiky hrd nese název Dukelská. Velkou váhu pikládáme dalšímu rozvíjení dvojstranné spolupráce mezi našimi armádami. Ale tradiční československá vzájemnost projevuje v dalších oblastí. je v životním zájmu ob našich republik, abychom byli opravdu dobrými sousedy. Zústávám pesvčen, že Duklese stále a pones stále silnou symboliku a dležitý odkaz, že mír není samozřejmostí, že stej v roce 1944 i dnes platí, že agresí a terani je treba čili silou a odhodláním. Ďakuj vám za pozornosť. Ďakujeme za príhovor podpredsedovi vlády a ministrovi obrany Českej republiky pánovi Jaromírovi Zúovi. Dámy a páni, čaká nás hudobné vystúpenie a to vojenského umeleckého súboru Jánošík. Hudobné, spevácke a tanečné teleso obnovilo svoju činnosť po 14 rokoch práve v tomto roku. Zaznejú tri piesne z východného Slovenska. Lastovička včas ráno Šteboce a Jata Kadzivočka. Ej, zalžický poľo. Vojenský umelecký súbor Jánošík ráno šverce jasné slnce vychodzi. by mila do mesta Lemberku už Janči prechodí si do mesta lenu učenia Čí prý leo na rá koní až už ťa miluje duše že jíšuje ty si milá verušeniači šnú aj ja taká zvočka cingilingi bom radij Cingilingi bom ráda vyjem rada tamingilingi bom bom bom i zakala zakladám cingilingi bom je cingilingi bom bom bomá cingilingi bom a ja taká cingil bom čarte oči cing Bom, čarne oči mailiki bom bom bom. Každe na ňu podala bom. Žarne oči matlala bom bom bom. Ťažen ňu podala bom. oči mavalaiki bom bom bom jaalaiky bom zaužky poľu okolom Hejúžky poľo s ružami okolom jeho Hej ne. Hej ku počenie mojo. Ej, nehodno, nehodno by ružu zlalo. Hej, nehodno, nehodno by ružu zlalo. Hej, počke mojom. Hej pošenie moj pošenie mojou bová. Hej je mojo. Hej po je moj mojovaločas ránož verbce. Jasné slnce vychodí. Ty mila do mesta Lemberku. Uše Janči prechodzi. Ty si mila do mesta ušeňči prechodzi. Tak to bolo vystúpenie vojenského umeleckého súboru Jánošík. Ťažké boje na Dukle trvali niekoľko týždňov a vyžiadali si početné obete. Okolité pamätné miesta sú nemými svedkami hrozných udalostí, ktoré však napokon obyvateľom priniesli radosť a úľavu. Kým väčšina miest na Slovensku aj v Česku zostávala pevne v zovretí nacistov, práve do týchto oblastí sa pomaly, ale iste začal vracať normálny mierový život. Cesta k porážke nacizmu však bola ešte dlhá a namáhavá a to nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Dámy a páni, s príhovorom prichádza predseda Národnej rady Slovenskej republiky pán Richard Ri. Vážený pán prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini, vážení prezidenti. Rudolf Šuster, Ivan Gašparovič, vážení veteráni, vážení podpredsedovia Národnej rady Slovenskej republiky a kolegyne, poslankyne, kolegovia poslanci, vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky a členovia vlády Slovenskej republiky, cený pán podpredseda vlády Českej republiky a minister obrany. Vážené excelencie, dámy a páni, sú miesta, kde sa človek pozerá na dejiny a potom sú miesta, kde má pocit, že dejiny sa pozerajú priamo na neho. A Dukla je jedným z takýchto miest. Práve tadiaľto vstúpili jednotky prvého Československého armádneho zboru na územie Slovenska. A pre mnohých vojakov prestalo byť slovo domov iba spomienkou. Domov bol zrazu pred nimi. Oslavy takéhoto výročia majú vždy zmysel a najmä ak sa pri nich nepýtame len na to, čo sa stalo vtedy, ale aj na to, čo nám toto výročie hovorí dnes. A myslím si, že Dukla nám dnes pripomína mimoriadne dôležité veci. Ten medzinárodný kontext jasne pomenoval pán prezident Peter Pellegrini. Duklas znamená aj potreba bojovať za mier v týchto komplikovaných časoch. Ten československý rozmer vzájomnosti pomenoval pán podpredseda vlády Českej republiky. A Dukla má aj silný slovenský kontext. Dukla totiž znamená domov. Keď vojaci prekračovali hranicu Československa, mnohí z nich nevstupovali do neznámej krajiny. Vracali sa jednoducho domov, do krajiny, do ktorej patrili, ku svojim rodinám, do miest a obcí, do krajiny, za ktorú boli ochotní bojovať a položiť život. Dnes od nás našťastie nikto takúto obeť nežiada, ale možno by sme sa mali častejšie pýtať, aký vzťah máme k vlastnej krajine my. Vlastenctvo neznamená tvrdiť, že na Slovensku je všetko dobré. Práve naopak znamená vidieť jeho problémy, pomenovať ich a chcieť ich napraviť. Ale zároveň vlastnudť na jednu dôležitú vec. že Slovensko je naša krajina, že je náš domov, že je to krajina, ktorú sme zdedili po generáciách pred nami a za ktorú máme zodpovednosť práve my. Dukla nám pripomína aj ďalšiu dôležitú skutočnosť a je to úcta k Slovensku, aj keď sa on a jeho smerovanie mnohokrát sporíme. Žijeme v demokracii a demokracia bez sporu neexistuje. Je úplne prirodzené, že máme rozdielne názory na vládu, na zákony, na ekonomiku či na smerovanie krajiny. Ale Slovensko by nikdy nemalo byť obeťou nášho politického zápasu. Máme medzi sebou viesť a môžeme medzi sebou viesť tvrdý spor. Opozícia môže kritizovať vládu aj rozhodnutia štátu, ale všetci by sme mali vedieť rozlišovať medzi kritikou pomerov na Slovensku a znevažovaním samotného Slovenska. osobitne vtedy, keď prekročíme jeho hranice, pretože v zahraničí, našimi slovami nevytvárame iba obraz jednej vlády, jednej politickej strany či jedného politika. Vytvárame aj obraz Slovenska. Môžeme doma zápasiť o to, kto bude Slovensko spravovať a akým smerom sa bude uberať. Ale nemali by sme v tomto zápase používať vlastnú krajinu ako muníciu proti sebe. O Slovensko sa môžeme sporiť. Nemali by sme ho však v našich sporoch ponižovať. A aj to je podľa mňa súčasť úcty k vlastnej krajine a aj tým, ktorí sa kvôli našej vlasti pred 82 rokmi obetoval. Úcta k Slovensku znamená aj úctu ku každému jeho regiónu. A práve Dukla nám pripomína ešte jednu vec. Keď sa na mapu Slovenska pozeráme z Bratislavy, toto miesto sa môže zdať ako periféria. V slovenských dejinách však Dukla perifériou nikdy nebola. V jednom z najťažších období našich moderných dejín bola jednou z brán na Slovensko. A možno práve preto by sme aj odtiaľ mohli vyslať veľmi jasný odkaz. Slovensko sa nesmie končiť tam, kde končia diaľnice, investície alebo kde končí záujem médií. Človek vo Svidníku či tu v malých obciach severovýchodného Slovenska nemá mať menší nárok na dobrú cestu, dostupného lekára, kvalitnú školu či dôstojnú starobu iba preto, že žije ďaleko od hlavného mesta. Rozvoj regiónov nie je charita z Bratislavy. Je to investícia do Slovenska. Pretože ak chceme hovoriť o úcte k Slovensku, musíme mať úctu k celému Slovensku, k jeho centru aj k jeho okrajom. Toto miesto Dukla bolo v rozhodujúcej chvíli bránou na Slovensko a preto nesmie mať v čase mieru pocit, že zostalo na jeho okraji. A napokon Dukla dnes pripomína aj, že sme sebavedomé Slovensko. Slovensko, ktoré si váži samo seba. Sebvedomá krajina nepotrebuje kričať, že je najlepšia. Dokáže otvorene hovoriť o svojich problémoch. Dokáže počúvať svojich partnerov. Dokáže spolupracovať, ale zároveň pozná svoju hodnotu a dokáže obhajovať svoje záujmy so vstýčenou hlavou. Na Dukle si pripomíname ľudí, ktorí vedeli, kam patria. Nie všetci sa domov dostali. Mnohí zostali navždy práve tu. A preto, keď dnes odídeme od tohto pamätníka, nemali by sme si odniesť iba spomienku na minulosť. Mali by sme si odniesť aj záväzok pre dnešok. Mať úctu ku krajine, ktorú nám osloboditelia zanechali. Úctu, ktorá sa neukazuje iba pri pamätníkoch a počas štátnych sviatkov. Ukazuje sa v tom, ako o Slovensku hovoríme, v tom, ako sa k sebe správame, v tom, či dokážeme napriek politickým sporom chrániť dobré meno vlastnej krajiny a aj v tom, či dokážeme zabezpečiť, aby sa žiadny človek a žiaden región Slovenska necítil ako periféria, pretože Slovensko nie je iba územie medzi hranicami. Slovensko je domov a domov môžeme kritizovať, opravovať aj meniť, ale nikdy by sme si ho nemali prestať vážiť. Česť pamiatke všetkým, ktorí za náš domov bojovali. Ďakujem pekne. Ďakujeme za príhovor predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky pánovi Richardovi Rašimu. Zatiaľ čo sa dnes v slobodnej krajine môžeme naplno kochať nádhernou scenériou malebných Karpát. Na jeseň v roku 1944, tu doslova za každým stromom, za každým kopcom číhala smrť. Preto by sme nemali zabúdať, že za každým metrom oslobodeného územia sú osudy ľudí, sú obete konkrétnych ľudí so svojimi životmi, ktorí chceli žiť v mieri. Kraj pod Duklou, s pamätníkmi aj s okolitou prírodou tak navždy bude pripomínať obete aj zranených, padlých vojakov Červenej armády aj prvého Československého armádneho zboru. Malebné Karpaty. Možno si ani neuvedomujeme, aký dar prírody sme dostali do vienka a ako sa ich prítomnosť už postáročia odzrkadľuje v našej kultúre a histórii. Z geografického hľadiska sa Slovensko môže smelo nazývať karpatským štátom. Toto pohorie totiž pokrýva až 73% rozlohy našej krajiny, čo je najviac spomedzi štátov, ktorými sa Karpaty rozprestierajú. Rozloha Karpát je asi 209 000 km², čo ich radí na druhé miesto v Európe z hľadiska veľkosti plochy hneď po Alpách. Šírka Karpatského hrebeňa je rozdielna a pohybuje sa od 100 do 500 km. Najväčšia šírka hrebeňa pripadá najvyšším štítom a to nášmu Gerlachovskému s nadmorskou výškou 2655 m a Moldoveanu s nadmorskou výškou 2543 m, ktorý je súčasťou rumunských južných Karpát. Naopak, najnižším bodom hlavného hrebeňa Karpát je Dukliansky priesmyk s nadmorskou výškou 501 m. Tento strategický priesmyk, známy už z bojov rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny, predstavoval na jeseň roku 1944 najkratšiu a najrýchlejšiu cestu pre osloboditeľskú armádu, ktorá sa vydala na pomoc povstalcom počas slovenského národného povstania. Majestátne Karpaty sa tak stali svedkami najkrvavejších bojov v histórii Slovenska a jednej z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Skutočne nádherný kraj, ktorý je domovom milých a pohostinných ľudí. Dnes po strašnej vojne tu našťastie zostala len spomienka. No pred 82 rokmi tu bola Zem presiaknutá krvou. Slová priameho účastníka bojov druhej svetovej vojny v Slovenskom národnom povstaní pána Vladimíra Strmeňa tak navždy zostanú odkazom pre ďalšie generácie. Chráňme si mier. Rodil sa ťažko. Dámy a páni, slovo má podpredseda vlády a minister obrany Slovenskej republiky pán Róbert Kaliňák. Dukla je domov s obrazom slobody a šťastia. Dukla je vôňou víťazstva a Dukla je príbehom mladého vojaka s fotkou matky v batohu, ktorý po dvoch krokoch na svojej vlasti padol. Vážený pán prezident Pellegrini, že páni prezidenti Šuster, pán prezident Gašparovič, vážim pán predseda národnej rady, vážim pán podpredseda vlády a minister obrany Českej republiky, vážení veteráni, vážené dámy a páni, Dukla je naozaj príbehom o tom, že naše národy chce Chceli späť svoju vlasť, chceli opäť žiť slobodne. Príbeh Duklya je odkaz všetkým tým, ktorí hovoria o národe, ktorý nikdy nebojoval a zároveň by chceli riadiť štát. Dukla je aj príbehom, ako sa postaviť vlastnému strachu. Keď si pozriete niekedy dátumy narodení, obetí, ktoré ostali v týchto miestach, sú to chlapci, sú to mladí ľudia, ktorí mali možno viac odvahy a viac hodnôt pre svoju vlastnú vlasť, ako mnohí veľkí politici aj týchto čias. Nie je to o tom, že máme povinnosť nezabudnúť na ich obete. Je to o tom, čo každý ich individuálny príbeh rozpráva, kedy sa rozhodli, že nepoľavia napriek tomu, že by sa mohli otočiť chrbtom, že neutečú pred tými obavami, ktoré tu boli. Potoky krvi tiekli týmto údolím niekoľko týždňov. A mnohí povedia, prečo sem idete? Prečo chcete oslavovať a pripomínať si tieto veľké míľní Slovenska a Československa? Z jednoduchého dôvodu na týchto základoch stoja aj naše ozbrojené sily, aj ozbrojené sily Českej republiky. Na týchto víťazstvách a hrdinstvách stoja všetky príbehy našej slobody. A preto sa chcem vám všetkým poďakovať, že ste dnes prišli, že ste si uctili pamiatku našich hrdinov a že vysielame aj do budúcnosti jasné signály. Mier je to, čo si najviac vážime a pre ktorý budeme robiť všetky naše schopnosti. Vydáme všetky schopnosti a budeme ho brániť do poslednej chvíle. Všetkým ďakujem za prítomnosť a za úctu k týmto padlým, pretože za tými príbehmi sa skrývajú rodiny a nielen Slovákov a Čechov. Častokrát po návštevách vo svete nájdeme pamätníky ľudí v cudzích krajinách vzdialených možno 7 000 km od nás a nájdete pamätník hrdinu, ktorý položil život na Dukle. Sú to prekvapenia. Aj tí ľudia prišli, pretože vedeli, aká je hodnota mier. Spomínam si na jedno meno Semion Dostolovský. pochádzal z časti na hraniciach medzi Čínou, Mo