HUSÁK ŠTÁTNIK FEDERÁCIA 1968 , SLOVENSKÁ CIRKEVNÁ PROVINCIA 1977 1. časť

Priatelia, vítam vás. Miroslav Kamenský.

Dnes video asi o najväčšej politickej komunistickej osobnosti Slovenska v druhej polovici 20. storočia.

Dr. Gustav Husák bol najvýznamnejší slovenský – podčiarkujem komunistický – politik druhej polovice 20. storočia. Dlhoročný generálny tajomník od apríla 1969, generálny tajomník Ústredného výboru komunistickej strany Československa až do roku 1987, a v rokoch 1975 až 1989 bol ôsmym prezidentom Československa.

Husák sa neskôr stal aj hlavným symbolom takzvanej normalizácie po potlačení Pražskej jari v roku 1968. Pamätáte sa na inváziu? Lebo bola to invázia vojsk piatich armád Varšavskej zmluvy do Československa.

Naozaj jeho príbeh patrí medzi najdramatickejšie v moderných dejinách slovenských. Zažil raketový politický vzostup a krutý pád. Od februára 1951 až do roku 1960, takmer 10 rokov, sedel vo väzeniach a bol brutálne mučený práve komunistickým režimom. Nikde nepodpísal, že by bol buržuázny nacionalista a že by mal nejaké vlastizradné činy. To ho zachránilo, ale o tom neskôr.

To zachránilo ho v tom, že dostal iba takzvané doživotie. A v čase, keď už bol Slánský alebo Clementis dávno popravený, tak jeho proces sa dostal pred súd až v roku 1954. To bol rok po smrti Gottwalda a Stalina, a vtedy už sa nepopravovalo. Dovtedy bolo popravených viac ako 200 politických osobností a boli to všetko justiční vrazi. O tom niet pochýb.

No toto video asi rozžieni veľmi veľa ľudí, lebo niekto povie: „Pán Kamenský, ako môžete povedať, že to bol slovenský vlastenec, keď sa pamätáte, že na tom pražskom hrade v tých príhovoroch sa veľakrát prihováral po česky?"

Priatelia, doktor Gustáv Husák presadil politicky pre Slovákov dva najvýznamnejšie dokumenty. A teraz vám poviem, dokedy. Do 17. júla 1992, keď bol prijatý Slovenskou národnou radou dokument – teda deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Dávam vám to do pozornosti preto, lebo dnes, keď natáčam toto video, je presne 17. júla, a pred 34 rokmi bol prijatý tento dokument o zvrchovanosti – deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky.

Čo tomu predchádzalo? Tam boli dva veľmi významné štátoprávne dokumenty práve dr. Gustáva Husáka.

Prezident Husák bol slovenský nacionalista. Alebo ak to chcete lepšie povedať, bol národovec, vlastenec. Presadil federáciu v roku 1969. Od 1. januára 1969 v Československu sa následne zmenilo na Československú socialistickú republiku a výrazne sa za jeho éry industrializovalo Slovensko. Výstavba bytov bola na vrchole.

Dnes odstupom 35 rokov od jeho smrti – keď zomrel v roku 1989 – môžeme hodnotiť jeho konanie kladne v prospech Slovákov a Slovenska. Ak sa pozrieme na jeho kroky čisto z pohľadu slovenských národno-štátnych záujmov, industrializácie a modernizácie krajiny, zanechal po sebe stopu, z ktorej Slovensko materiálne a – čo je ešte dôležitejšie – inštitucionálne čerpá dodnes.

Dávam vám do pozornosti, ako po prvé, presadenie federácie v roku 1969. Začalo sa to ale už v apríli 1968, keď bolo vládne vyhlásenie z 24. apríla. To vládne vyhlásenie obsahalo požiadavku federatívneho usporiadania štátu. Podpredsedom vlády sa stal dr. Gustáv Husák, ktorý bol poverený úlohami prípravy federalizácie štátu. Čiže on už z postu podpredseda vlády sa podieľal na úlohe federalizácie štátu, čo sa mu aj podarilo, pretože bol prijatý neskôr ústavný zákon číslo 143 o Československej federácii.

Zákon bol prijatý 27. októbra 1968, ale slávnostný akt podpísania ústavného zákona Československej federácie bol v zasadacej sieni federácií alebo zasadacej sieni Bratislavského hradu, kde bol podpísaný tento akt – ústavný zákon o Československej federácii. Podpísali to podľa dokumentov. Samozrejme prezident Ľudvík Svoboda. Ústavný zákon o Československej federácii mal poradové číslo 143. Tak nebudete veriť, mal 151 článkov. Zákon podpísali vlastnou rukou Svoboda, Smrkovský a Černík.

Čo teda dosiahol týmto? Dosiahlo sa to, že Husák bol hlavným architektom tejto zmeny. Zrušil asymetrické usporiadanie, kedy bolo Slovensko riadené priamo z Prahy, a vytvoril Slovenskú socialistickú republiku – SSR s vlastnou vládou a ministerstvami. Čiže on bol predtým podpredseda tej československej vlády, keď mal na starosti federalizáciu štátu.

Hoci bola federácia počas normalizácie výrazne okresaná v prospech praského centra – o tom niet pochýb – rozhodoval Ústredný výbor, a nie ministerstvá ani republiky. Moc bola podľa článku štyri Ústavy Československa vedúca stranou Československa a tak ďalej. No bez tejto federálnej infraštruktúry by bolo pokojné rozdelenie Československa a vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 oveľa komplikovanejší. To dávam do pozornosti, lebo veľmi veľa ľudí si to nechce uvedomiť, že toto bolo naozaj vážne.

Nezabúdajme, že Národné zhromaždenie v Prahe prijalo tento ústavný zákon číslo 143 o Československej federácii a tento zákon formálne uznával národ český a národ slovenský a ich neodňateľné právo na sebaurčenie. Slovensko sa stalo socialistickou republikou – skrátka SSR – ktorá spolu s Českou socialistickou republikou tvorila Československú republiku. Skutočným nositeľom tej obmedzenej štátnej suverenity a subjektom vládnej moci bola samozrejme Československá socialistická republika.

Ako som spomínal, zákon bol podpísaný v deň, keď bolo 50. výročie Martinskej deklarácie. Martinská deklarácia, pamätáte sa, 1918. A v 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade bol podpísaný tento významný právny akt. Je to naozaj veľmi dôležité, lebo tu sa definovali hranice, tu sa definovali ministerstvá, tu sa definovala vláda. Týmto zákonom o federácii sme prvýkrát začali existovať. Rátam samozrejme aj Slovenskú republiku od 14. marca 1939 až po zánik po druhej svetovej vojne. Ale to boli vojnové časy. Tu to môžem tak nazvať, že toto bolo v tých mierových časoch. To je ten podstatný rozdiel.

No a druhý taký moment, ktorý šokuje mnoho ľudí, je práve zriadenie tej cirkevnej provincie. Zriadenie cirkevnej provincie – samostatnej cirkevnej provincie – 30. decembra 1977 pápežom Pavlom VI patrí medzi najväčšie diplomatické úspechy v moderných slovenských dejinách.

Išlo o vyriešenie problému, ktorý sa vliekol od zániku Rakúska-Uhorska v roku 1918 do roku 1977. Podstatná časť územia Slovenska cirkevne stále spadala pod maďarskú ostrihomskú arcidiecézu a východné Slovensko pod jágrskú, čiže pod Egreskú provinciu – neskôr Košickú – a tak ďalej, ak sa pamätáte.

No hoci bol komunistický režim pod vedením Gustáva Husáka ostro proticirkevný, zosúladenie cirkevných hraníc so štátnymi hranicami bolo spoločným záujmom Vatikánu aj československého štátu.

Husákovi a jeho diplomatom, lebo on už bol vtedy prezident v roku 1977 a zároveň bol generálny tajomník.

Generálny tajomník Ústredného výboru komunistickej strany Českého Slovenska.

Mal dve najvyššie štátne funkcie a absolútnu moc. V tom čase môžeme povedať, že mal absolútnu moc.

Nad ním už bola len Moskva a Brežnev.

No Husákovi a jeho diplomatom sa naozaj to podarilo vďaka kombinácii politických záujmov, strategických kompromisov a tlaku alebo aj komunikácií so Svätou stolicou.

Po prvé, bol tam spoločný záujem na štátnej suverenite.

Gustav Husák bol vysudovaný právnik a pragmatik.

Zastáva názor, že kým nie sú definitívne a stabilné cirkevné hranice, nie je 100% stabilná ani suverenita a štátne hranice samostatného Československa.

To už – nezabudnite – osem rokov existovala aj Slovenská socialistická republika v jej hraniciach v rámci Československa.

Prekázalo Husákovi, že maďarskí cirkevní hodnostári mali formálny vplyv nad slovenským územím.

Chcel dosiahnuť úplné pretrhnutie väzieb s Ostrihomom, čo sa zhodovalo aj so skloňovaním slovenských katolíkov.

Bola tam vatikánska východná politika.

Vatikán pod vedením kardinála Agostína Kasarolli praktizoval zachválnú východnú politiku.

Jej cieľom bolo vyjednávať s komunistickými režimami a diplomatickou cestou dosiahnuť aspoň minimálne ústupky a prežitie cirkvi za železnou oponou.

Husákov režim toto uvoľnenie využil, ale samozrejme bola tam diplomacia a bol tam pokyn Husáka.

Bez Husákovho pokynu a bez Husákovho nariadenia a zvolenia by sa nikdy nič také nemohlo stať.

Povedzme si na rovinu – bez toho, aby to neprešlo Ústredným výborom komunistickej strany Československa, bez toho, že on bol prezident v tom čase, nebola by nikdy žiadna samostatná cirkevná provincia na Slovensku.

Takže bol tam veľký kompromis o sídle – namiesto Trnavy alebo Trnava namiesto Bratislavy.

Komunisti sa obávali, že vznik samostatnej slovenskej provincie posilní náboženské cítenie obyvateľstva. Režim preto kategoricky odmietol, aby sa sídlom nového arcibiskupstva stalo hlavné mesto Bratislava.

Zo strachu pred prílišným vplyvom cirkvi neprešla ani historická Nitra.

Výsledkom tých rokovaní bol politický kompromis.

Novým metropolitným sídlom sa stala Trnava – povýšením do vtedajšej trnavskej apoštolskej administratúry.

Komunisti verili, že v Trnave bude vplyv cirkvi izolovaný mimo hlavných politických centier.

No nezabudneme, že pápež Pavol VI. vydal dve pápežské konštitúcie. Bolo to presne 30. decembra 1977.

Bolo to prestriptórium Sakrosanti. Definitívne oddelil slovenské územie od Ostrihomskej a Jagerskej arcidiecézy a prispôsobil cirkevné hranice štátnym hranicam Československej socialistickej republiky.

Zriadila sa samostatná cirkevná provincia – samostatná slovenská cirkevná provincia – a Trnava bola povýšená na metropolitné sídlo.

Pre Husákov režim to bol úspech, ktorým deklaroval usporiadanie vzťahov s Rímom, hoci perzekúcie tajnej cirkvi a veriacich v Československu pokračovali.

Pre Slovákov však malo obrovský národno-emancipačný význam, pretože Slovensko sa stalo cirkevne nezávislým na Maďarsku alebo Česku. Slovensko sa jednoducho – to bola túžba Slovákov možno už od čias Veľkej Moravy, od čias zániku Velkej Moravy – aby sme teda boli samostatní.

Tu vidíte fotky doktora Gustáva Husáka. Tieto dve skutočnosti som považoval za dôležité vysvetliť, lebo veľakrát sa na to zabúda. Práve doktor Gustáv Husák – nielen ako politik, neskôr ako generálny tajomník alebo aj prezident – participoval na tom, že pápež Pavol VI. tými konštitúciami osamostatnil katolícku cirkev na Slovensku. Zriadením arcidiecézy v Trnave a povýšením tejto arcidiecézy na hodnosť metropolitného sídla pre Slovensko.

Takže trnavskému arcibiskupovi ako metropolitovi Slovenska podriadil všetky slovenské diecézy, ktorých biskupi boli jeho sufragánmi.

Aj prešovskému arcibiskupovi alebo biskupovi gréckokatolíckej eparchie byzantského rítu, ktorá je cirkevnoprávne podriadená priamo slovenskej svätej stolici.

Nariadil, aby sa zúčastňoval na pastoračných podujatiach Trnavskej cirkevnej provincie.

Bolo to veľmi dôležité, pretože význam tohto činu najvyššej autority pápeža katolíckej cirkvi – politická situácia to nedokázala tak oceniť – ale z pohľadu štátoprávneho alebo cirkevného osamostatnenia, to, že bola osamostatnená katolícka cirkev na Slovensku, pretože bola zriadená samostatná cirkevná provincia, tak to bol druhý – povedal by som – štátoprávny akt významný. Predtým, ako nasledovali neskôr deklarácia o zvrchovanosti – dnes ju slávime. Nezabúdajme na tieto naše najdôležitejšie milníky. Neskôr samozrejme 1. januára 1993 vznik našej milovanej, krásnej, nádhernej Slovenskej republiky.

Predtým tieto dva štátoprávne akty, ktoré som spomínal – to znamená vytvorenie samostatnej cirkevnej slovenskej provincie, osamostatnenie katolíckej cirkvi na Slovensku od maďarského vplyvu, od vplyvu zo zahraničia – plus vytýčenie cirkevných samostatných hraníc a vytýčenie hraníc Slovenskej socialistickej republiky.

Malo to podľa môjho názoru, ale aj podľa mnohých odborných autorít niečo, čo prekračovalo na tú dobu všetky pokusy ostatných iných politikov urobiť viac v prospech Slovenska.

No poďme na to – kto bol vlastne doktor Gustav Husák?

Pôvod:

Narodil sa v Dúbravke – dnes to je časť Bratislavy – a narodil sa ako Augustín Gustáv Husák.

Čo bolo zaujímavé, toto meno používal až do študentských čias. Ale keď sa mu nepodarilo byť úspešný v istých oblastiach, keď sa začal politicky angažovať, prijal a používal meno len Gustáv Husák. Pretože to Augustín bolo také ako – viete – Augustín, pamätáte sa, ten najväčší cirkevný otec, a tak ďalej. Len v tom dobrom to rozpráva. Ale on, aby nebol – keď sa angažoval v tej komunistickej strane, čo bola vtedy marginálna strana – úplne marginálna strana – čo vlastne boli len za to perzekúcia. V tom čase v 20. a 30. rokoch nemohol očakávať žiaden politický rast, žiaden profit z toho.

Tak on začal používať len meno Gustáv Husák.

Gustav Husák sa narodil naozaj v chudobnej rolníckej rodine v roku 1913 v Dúbravke – dnes to je časť Bratislavy.

Matka mu zomrela, keď mal rok.

Sú isté konšpirácie, že jeho otcom mohol byť aj niekto z istej habsburskej aristokracie, lebo vraj údajne niekto platil nejaké štipendiá, alebo niekto platil za jeho štúdium.

Povedzme si, že môžu byť takéto konšpirácie. Ale isté je jedno – Gustáv Husák bol mimoriadne nadaným študentom nielen na gymnázium, ale vyštudoval neskôr právnickú fakultu. Už v roku 1938 získal titul doktor práv.

1938 – čiže ešte pred Mníchovom 1938 a vlastne pred druhou svetovou vojnou. Bol veľmi vzdelaný.

Materiálne bol absolútne skromný človek.

A toto dám do pozornosti, či sa názúria alebo nenázúria. Prezident Gustav Husák po ňom neostali žiadne veľké kontá, nič. Neostali žiadne majetky. Zomrel v podstate s tým, čo mal na sebe. Nikto sa neobohatil.

A to je obrovský rozdiel medzi dnešnými politikmi, ktorí hrábú pre seba, pre celé rodiny a v podstate tunelujú Slovensko.

Doktor Gustáv Husák – či chceme alebo nechceme – sa treba pozrieť. Toto je aj na mojom Telegrame. Na Telegrame Miroslav Kamenský. V socialistických panelákoch žijú 2 milióny Slovákov.

V tých panelákoch, keď bola najväčšia výstavba bytov pre mladé rodiny, pre rodiny s deťmi, a keď bola zároveň najvyššia porodnosť – lebo ak ste mali jednoduchú a lacnú dostupnosť bývania, tak ste mohli mať aj deti, mohli ste sa venovať rodine.

Politicky nie. Pokiaľ ste neboli v Komunistickej strane Československa, tak ste mali akýkoľvek kariérny postup zarúbaný, hej? Bolo to tam všetko nominované iba pre komunistov. To bolo nesprávne, lebo politické kádre boli pretláčané ako komunistické politické kádre boli pretláčané na úkor schopných a vzdelaných ľudí.

Ja si to môžem dovoliť povedať. Nikdy som nebol v Komunistickej strane, nikto z mojej rodiny, mama, otec, nikto široko ďaleko, nikto nebol v Komunistickej strane.

Viem, ako to bolo, viem, ako sme žili. Mám svoj vek. Pamätám si tú dobu veľmi dobre. Keďže som už, keď sa rúcal socializmus v roku 1989, som už mal viac ako 20 rokov, tak si pamätám, aké boli vtedy pomery a viem, čím všetkým sme si prešli aj my.

Prezidentovi, doktorovi Gustavovi Husákovi treba povedať – už ako 16ročný vstúpil do Komunistického zväzu mládeže a v roku 1933 sa stal členom KSČ. Ešte v čase, keď teda rakúsky maliar sa stal kancelárom v Nemecku, tak Husák sa stal členom KSČ a angažoval sa v ľavicovom bloku alebo ľavicovom spolku.

No potom prišli veľmi kruté a tvrdé roky. Bol tam odboj a Slovenské národné povstanie.

Doktor Gustáv Husák sa, ako vždy, bol politicky aktívny. To jednoducho počas druhej svetovej vojny a existencie vojny slovenskej republiky, našej slovenskej republiky od 14. marca 1939, pôsobil v ilegalite ako odporár. Mu sa stal jedným z hlavných organizátorov Slovenského národného povstania v roku 1944 a bol podpredsedom vtedajšej slovenskej národnej rady a bol významným predstaviteľom komunistického odboja.

Len treba povedať, že nebolo to tak, ako to potom Pleev spravil v tej posteleckej histórii. Bola tam postelecká história – osem dielov, film a tak ďalej – a tam to bolo, ako keby tí komunisti dominovali. Oni boli len jeden z prúdov. Boli tam agrárníci, boli tam demokrati, boli tam nejaké liberálne prúdy a iné prúdy, hej? Boli tam aj československiste prúdy.

Čiže toto treba dať na pravú mieru. Komunisti neboli tam dominantní, ale Husák tam bol predseda Slovenskej národnej rady.

No ešte k tomu režimu. Síce bojoval v ilegalite, ale ani Husák – a opravujem – ani doktor Tiso, ani Šaňo Mach jednoducho nepopravovali svojich politických protivníkov. To znamená, katolícky kňaz doktor Tiso nikdy nepodpísal trest smrti a už vôbec nie za politické perzekúcie.

Takže Husák bojoval síce v ilegalite, mohol byť perzekovaný tým režimom, ale bolo to veľmi jemná, mäkká perzekúcia oproti tomu, čo od roku 1951 na ňom aplikovali jeho komunistickí súdruhovia, ktorí ho brutálne mučili. Tam šesť rokov bol v izolácii a jednoducho sa snažili ho zlomiť.

Tým, že bol absolútne tvrdý vo svojich presvedčeniach a v tej svojej ideovej zásadovosti, tak jednoducho nepodpísal a nepriznal sa k nejakému buržoáznemu nacionalizmu a vlastizrade a rozvratu Československej republiky a týmto veciam. To mu naozaj zachránilo život.

Tí ostatní už boli v roku 1952 popravení, lebo nevydržali mučenie. Husák to mučenie vydržal a bolo to – na tie pomery – strašné.

Berte tak, že to bolo ešte len päť, sedem rokov po druhej svetovej vojne a Gotwalďovci, Bacilkovci, Širokí a tak ďalej – tí to boli ozaj stalinisti, ktorí mučili ľudí a neskôr ich aj popravovali, ale predtým si mučením vynucovali priznania. Absolútne to boli justičné vraždy.

Takže takto to bolo.

No cesta k moci a vôbec tie politické väzenia. V roku 1945 po vojne patril Husák k najvplyvnejším politikom, pretože sa stal predsedom zboru poverníkov. To bola takzvaná slovenská vláda.

A v roku 1947, teda už po tých prvých demokratických voľbách, ktoré boli v roku 1946, sa zásadne podieľal na likvidácii Demokratickej strany, čím pomohol komunistom uchopiť absolútnu moc v štáte, ale najmä na Slovensku, lebo demokratická strana vyhrala na Slovensku voľby, mala 62%, komunisti 30%. Bol to debakel, bolo to totálne KO pre komunistov.

Ale potom prišiel rok 1948, viete, ako to bolo – ten buržoázny nacionalizmus, ale Víťazný február.

No a čo sa stalo – už keď Husák likvidoval Demokratickú stranu a týchto politických oponentov, tak hneď potom, ako nastúpil Víťazný február a komunisti plne prevzali moc v Československu – tak už v roku 1951 vo februári, čiže na začiatku roku 1951, nastalo zatčenie Husáka a bol obvinený z takzvaného buržoázneho nacionalizmu alebo slovenského buržoázneho nacionalizmu.

Ťažko povedať na to niečo, pretože to je naozaj – povedal by som – buržoázny nacionalizmus. Je to podľa mňa aj totálny nezmysel.

Husák nikedy nebol buržo – z jednoducho dôvodu, pretože Husák nemal poriadny vzťah k peniazom a naozaj bol ideový politik. On bol ideový politik.

To je ten rozdiel medzi tými chrapúňmi, ktorí tunelujú dnes Slovensko a tunelujú ho od roku 1993.

Takže Husák prešiel všetkými komunistickými väznicami, prešiel strašnými mukmi a utrpeniami. Vo väznicách sa stretol aj s tými, ktorých sám politicky odstraňoval, aj s členmi a politikmi Demokratickej strany, ale aj s významnými kňazmi, biskupmi a tak ďalej.

Prešiel si väznice v Prahe, v Bratislave, v Mírove, v Illave, no čo vás napadne za tých deväť rokov.

V zinscenovanom – lebo to bol naozaj zinscenovaný monster proces – ho odsúdili na doživotný trest odňatia slobody. To už bolo v roku 1954, ako som povedal.

A vtedy sa už nepopravovalo, lebo – opravujem – už bol Stalin aj Gotwald mŕtvy a už aj tie popravy, čo popravili – cez 200 politických oponentov, justičné vraždy – už sa nekonali.

Takže dostal v roku 1954 doživotný trest.

Nakoniec – síce ho prepustili v roku 1960 na amnestiu a v roku 1963 ho plne rehabilitovali.

K tomu väzeniu treba povedať jednu vec.

Bol eh na to sú vážne historické aj svedecké dôkazy, hej, že na rozdiel od mnohých iných v tom väzení, napríklad od Klementisa, sa počas mučenia a výsluchov nepriznal Husák vinu, čo mu pravdepodobne zachránilo život, lebo to vyšetrovanie a to mučenie sa natiahlo od roku 51 od februára až do roku 54, keď už boli Slanský a títo aj Klementis popravení, ale zároveň už bol Stalin a Gottwald mŕtvi a už teda mu eh napáril len doživotie.

Takže v roku 1960 bol Gustav Husák eh, ak to tak môžem povedať, prepustený na amnestiu, ale stále bol ešte kontrolovaný, dozorovaný.

Plne rehabilitovaný bol až v roku 1963, čiže takmer 10 rokov od toho, ako bol teda vynesený ten trest, doživotný trest.

No v roku 1968 sa vrátil do politiky.

Nerobme si žiadne naivné predstavy. Doktor Gustav Husák bol mocný, bažil pomôcť, mal najvyššie politické ambície, bol to človek ale veľmi schopný.

V roku 1968 počas pražskej jari podporoval reformné krídlo Alexandra Dubčeka a samozrejme presadil tú eh ústavný zákon o Československej federácii.

To je to najpodstatnejšie, ktorým zrovnoprávnil Slovensko s Českom, kde Slováci mali Slovenskú sovietsku republiku a normálne ústavnoprávne začal existovať aj národ slovenský, lebo dovtedajší prezident Antonín Novotný, silný československista a nepriateľ Slovákov, absolútne popieral akékoľvek národné, povedal by som, nároky, požiadavky, oprávnené Slovenska a Slovákov.

No prišiel rok 1968.

No a po invázii – a treba to takto povedať – bola to invázia piatich vojsk a piatich armád Varšavskej zmluvy, hej?

Čiže ZSSR, Poľsko, NDR, Bulharsko a Maďarsko. Rumunsko nie, ale tých päť, ktoré som vymenoval, áno.

Nás jednoducho vojensky prepadli a zastavili ten slobodný proces.

No čo sa ale dialo?

Husák pochopil, aká je situácia, a v roku 1969 v apríli nahradil Dubčeka na čele a ešte sa stal prvým tajomníkom komunistickej strany Československa.

To bola najvyššia politická funkcia, aj keď ústavnoprávne bol nad ním ešte prezident Ľudvík Svoboda.

Potom sa už v roku 75 stal aj Husák prezidentom.

No a tu chcem povedať, že počas tej normalizácie – Husák, lebo tam treba povedať všetky tie veci, aj tie, ktoré boli akože negatívne – počas normalizácie Husák eh rozpútal masové politické čistky, obnovil tvrdú cenzúru a vrátil krajinu pod plnou kontrolu Sovietskeho zväzu.

Neboli žiadne vraždy, neboli žiadne vymyslené procesy, kde by ľudia dostávali doživotia, nedajbože trest smrti. Nie, ale ľudia boli vyhadzovaní z roboty.

Ľudia stratili tie, povedal by som, tie sny, ideály. Ľudia stratili veľakrát živobytie.

Z univerzitných profesorov alebo významných lekárov, významných športovcov sa veľakrát stali kuriči alebo ľudia na periférii spoločnosti, lebo im bolo zakazované vykonávať svoje povolanie, v ktorom veľakrát boli najlepší, pretože tí, čo boli proti tomu, aby Husák odobril tú okupáciu, tak tí boli tvrdо politicky perzekuovaní.

Takto to bolo.

No ale tí, čo boli s ním, a tí, ktorí sa s ním osobne poznali a rozprávali – napríklad aj Plevza, William Plevza to potvrdil – že Husák v súkromných rozhovoroch povedal, že to bola okupácia, ale vo verejnom priestranstve a v médiách hovoril, že bola to bratská internacionálna pomoc.

Čiže Husák rozumel tej situácii.

No a v roku 1975 dosiahol vrchol moci, keď bol zvolený za prezidenta Československej socialistickej republiky a spojil tak najvyššiu stranícku funkciu s najvyššou politickou funkciou, štátnou funkciou.

To bol prakticky vrchol jeho moci.

Lenže Husák už po roku 1975 alebo 77 už nebol veľmi zdravý.

Potom, keď mu v roku 77 zomrela žena Marta – keď sa zrútil ten vrtuľník – eh, bol tam počkať, Marta bola prvá žena, Viera bola druhá žena. Keď sa ten vrtuľník armádny s ňou zhrútil, tak toho veľmi zobralo, lebo ako som povedal, Husák nemal žiadne veľkolepé maniere.

On neriešil žiadne majetky, neriešil poľovníctvo, neriešil žiadne trofeje.

Materializmus ako taký mu bol naozaj vzdialený.

Bol to ideový politik.

No, pád a záver života v druhej polovici 80. rokov bol už politicky unavený a on nemal tak veľa rokov.

Však keď zomrel, tak mal len 78 rokov, a keď odstúpil, tak mal 76 rokov.

Myslím, že keď už nebol ani prezident Československa.

Bol unavený, chorý a už nemal náladu zavádzať, ani v podstate už nebol politicky motivovaný zavážať nejaké gorbačovské perestrojky.

V roku 1987 Husáka nahradil v tej funkcii generálneho tajomníka absolútne neschopný Miloš Jakeš.