DOKÁŽEME PŘEŽÍT ROZPAD EVROPSKÉ UNIE? - Přednáška Eduarda Chmelára

Ďakujem pekne.

Skôr ako začnem hovoriť o svojej obľúbenej téme – o spolupráci v strednej Európe – začnem alebo odrazím sa od toho, čo povedal kolega Ivan Dávid, že Európska únia je nereformovateľná, pretože toto isté tvrdím aj ja už niekoľko rokov.

Ale práve preto, že je nereformovateľná, tak nám chýbajú alternatívy. Myslím, chýbajú nám v strednej Európe, pretože takí Nemci sú pripravení už takmer desaťročie. Majú pripravenú vyše 400 stranovú štúdiu scenárov – keby sa rozpadla Európska únia, čo samozrejme nie je pre súčasnú nemeckú elitu želateľný scenár, ale sú pripravení. Ako my sme nikdy neboli pripravení na nič. To je náš problém – že vždy sme vychádzali len z nejakej reality a opakovali ju bez ohľadu na to, že tá realita išla pomimo nás.

A preto by som chcel teraz načrtnúť nejaké možnosti, ktoré máme.

Stredná Európa nie je len koncept, povedzme, takého Milana Kunderu, ktorý hovorieval, že stredná Európa je tam, kde je štrúdla, kde poznajú štrúdlu – čo je veľmi zaujímavé a niečo na tom bude.

Ale keď ju definujeme ako geopolitický koncept, musíme ju zadefinovať tak, ako ju kedysi definovali štátnici, mimo iných aj Tomáš Garik Masaryk. Pretože tu stále panuje – ja by som nepovedal, že predsudok – to je proste hlúposť a nevzdelanosť, keď sa hovorí, že téza o moste medzi východom a západom, že to je komunistický prežitok. Nevediac, že autorom tejto tézy nebol Gottwald alebo Zápotocký, ale Tomáš Garik Masaryk, ktorý takto definoval úlohu Československa v strednej Európe.

A naozaj našou úlohou je ťažiť z tej identity, ktorú máme a nepremrhať ju na niečo, čo sa nám ponúka len v rovine nejakej ideológie.

Peter, je veľmi ľahké hovoriť o nejakej jednotnej Európe, ale povedzte mi – za tie desaťročia, čo sa im podarilo – čo má spoločné Portugalsko s Fínskom? Akože, to sú tak rozdielne krajiny, že nemožno hovoriť, že sa nejako zblížili alebo že majú spoločné záujmy.

A v politike by sa malo hovoriť nie o idealizme, nie o tom havlovskom idealizme, ale o tých záujmoch. Alebo niektorí ľudia stále nepochopili – u vás Peter Pavel, u nás Zuzana Čaputová a podobné typy – že politika nie je o ideáloch, ale že je to remeslo, ktoré sa má vykonávať z hľadiska toho, že presadzujete legitímne záujmy niektorých spoločenských skupín ako takých.

Čiže aké formy stredoeurópskej spolupráce máme momentálne?

Momentálne tu nastáva taký – povedal by som – až chaos, lebo máme tu tri typy alebo tri spôsoby stredoeurópskej spolupráce. Jedna je V4, druhá je Slavkovský formát a tretí je Trojmorie. A budem sa snažiť hovoriť o tom, čo je pre nás najvýhodnejšie.

Ja na rozdiel od našich premiérov Fica a Babiša už dávno netrpím ilúziou, že je možné vzkriesiť V4. Možno v niektorých bodoch vieme nájsť spoločnú reč, ale dlhodobo hovorím, že Poľsko je niekde úplne inde.

A to nielen tým, že – ako rád opakujem – geopolitický vektor Poľska je skôr smerom do Pobaltia. Teraz je na ceste do G20. Pozerá sa na svet úplne inak. A treba povedať, že takto sa k nám aj správa.

Ja poviem len nejaké skúsenosti, ale napokon idem sem zo stretnutia s Ľubomírom Zaorálkom a ten mi hovoril, že má veľmi podobné skúsenosti z rokovania s Poliakmi – že sú proste arogantní a že sa správajú arogantnejšie ako Spojené štáty, ako by sme tu boli naozaj niečo.

A spomeniem aj na nedávnu návštevu maršalka poľského sejmu – teda šéfa poľského parlamentu v Bratislave – ktorý naozaj prišiel ako veľký „výchor" a veľmi pohrdavo povedal, že sa nemieni stretnúť s niekým takým ako je Fico a proste sa choval nenáležite – nenáležite – vzhľadom na význam tej návštevy alebo svojmu postaveniu a tak ďalej.

Čiže v tých Poliakoch je niečo, čo historicky, kultúrne, politicky bol vždy problém. Napokon Poliaci sú jediní, ktorí po Mnichove – z tých národov, ktoré si poodkusávali z našej republiky – a po 45-tich jediní, ktorí nám nevrátili tú časť Oravy, ktorú si zabrali po Mnichove. Aj takto sa treba pozerať na záujmy Poľska.

No a samozrejme hlavným záujmom Poľska je iniciatíva, ktorá sa nazýva Trojmorie.

Ja sa niekedy nestačím čudovať a musím povedať teraz, že našim politikom, ktorí sa usilujú na jednej strane celkom správne o diverzifikáciu energetických zdrojov v smere východ-západ a potom nadšene privítajú iniciatívu, ktorá je založená na tom, že tieto možnosti blokuje, respektíve znemožňuje. A zabaľuje to do pozlátka nejakých – že veď urobíme železnicu medzi severným Poľskom a Slovenskom a ekonomická spolupráca a tak ďalej. To je geopoliticky. Vždy to bol – už od prvej republiky, respektíve od Pilsudského plánov veľmocenských – vždy to bol geopolitický projekt na ovládnutie tohto priestoru z hľadiska poľských mocenských ambícií.

A preto som vždy varoval – že stredoeurópska a vlastne prvý, kto varoval pred Poľskom, bol Milan Hodža. Si prečítajte pozorne „Federácia v strednej Európe", kde varoval pred Poľskom, že Poľsko nie je vhodné z mnohých dôvodov na tento typ spolupráce.

A napokon nedávny článok Petra Druláka o Dvojmori sa mi celkom pozdáva. Hoci musím povedať, že ja som uvažoval o tom zoskupení štátov v podstate užšom význame, ako to navrhol on, ale prijal by som aj niečo takéto, lebo podstata tohto návrhu alebo tohto spojenectva je, že žiaden štát tam nebude mať dominantné postavenie. Takéto regionálne zoskupenie vlastne chráni suverenitu malých štátov tejto rozdrobenej strednej a východnej Európy.

A samozrejme, že to má aj istý historický a kultúrny kontext, pretože už som spomenul Portugalsko a Fínsko. A takto by ste mohli hovoriť aj o Bulharsku a Írsku – že sú to, nepoviem, že nezlúčiteľné, ale proste sú to niekde celkom inde. A tá čoraz užšia stredoeurópska spolupráca je nielen prirodzená, ale možno aj nutná vzhľadom na to, že my musíme byť pripravení naozaj na to, čo sa stane.

A ja som takmer presvedčený, že tento model Európskej únie nevydrží. Už aj preto, že všimnite si – Európska únia si vyberá dobré riešenia až potom, keď vyskúša všetky zlé. A takto je to momentálne napríklad so takzvanou šéfkou európskej diplomacie Kajou Kalasovou. Všetkým lezie na nervy. Každý vie, že je to hlupáňa. Prepáčte. Ale proste sa nevedia dohodnúť ani len na tom, že – a teraz Francúzi a Nemci skúšajú niečo, čo by mohlo byť aj nebezpečné, keby to znamenalo presun moci na Francúzsku a Nemecko – ale že obmedzíme právomoci Kaj Kalasovej.

A ja sa pýtam – a nebolo by jednoduchšie kopnúť ju do zadku? Úrad vysokej predstaviteľky pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku je jediná funkcia v Európskej komisii, ktorú môžete odvolať jednoduchou kvalifikovanou väčšinou v Európskej rade.

A my si opäť vyberáme tej najzložitejšej veci, hoci každý vie, že súčasná kríza Európskej únie, ktorá je nepopierateľná, je proste realitou a nespôsobil ju ani Fico, ani Orbán, ale spôsobili ju hentie dve čudné tetky.

[smiech] Viete, akože čo to bol za nápad?

[smiech] Komu by to zišlo na um, že tú najneschopnejšiu ministerku Merkelovej vlády, ktorá úplne rozvrátila nemeckú obranu, za odmenu vyšlete na najvyšší post EÚ, s tým, že to bude fungovať?

Takto sa správajú a potom sa čudujú, že ten význam Európskej únie neustále upadá.

Takže trojmorie rozhodne nie. Trojmorie je pasca. Pasca je to, keď si to zoberiete, americký projekt. Bez Spojených štátov by nevznikol.

A je to práve pasca, aby nemohla vzniknúť ani spolupráca medzi Nemeckom a Ruskom. Je to v podstate nejaký klin.

No a potom je tu slavkovský formát, ktorý je relatívne najmenší. Ale z ekonomického hľadiska, najmä vďaka Rakúsku, je silnejší dnes ako V4.

A teraz si predstavte, že by tam boli v tom iné štáty. Ja som sa dozvedel od Ľubomíra Zaorálka jednu vec, ktorá ma takmer šokovala, lebo som doteraz o nej vôbec nevedel, a to si trúfam povedať, že sa predsa len trošku orientujem v tej zahraničnej politike. Keď vznikal slavkovský formát v roku 2015, v podstate vtedy, povedzme si to otvorene ako trudpodník voči V4, tak Česká strana navrhovala, aby sa do toho zoskupenia pridalo aj Švajčiarsko. Švajčiarsko bolo údajne nadšené.

A viete kto to zablokoval? Slovensko. Miroslav Lajčák. A pritom Miroslav s argumentom, že Slováci by to neprijali. Prosím.

A kto sa tých Slovákov pýtal a ktorých? Prosím vás pekne, nebola diskusia ani medzi expertmi. Nie je to nejaká široká verejná diskusia. Proste kabinetnou politikou sa rozhodlo, že to budú tieto tri štáty.

Proste ja si myslím, že najlepšou formou by bolo naozaj rozširovanie slavkovského formátu. A tu ale treba do toho naozaj trošku aktívnejší prístup diplomacie aj našich krajín, pretože doteraz to nevyzerá, že by pochopili tú hru.

Pozrite sa, vidíme, čo robí v súčasnosti maďarský premiér, ako si obchádza tie krajiny. Poľsko, Rakúsko, na Slovensku zámerne nebol a sľubuje pritom nejakú novú formu rozšírenej spolupráce tiež stredoeurópskej, ale predstavuje si to trošku inak.

Politiko k tomu napísalo, podľa mňa úplne prehnane. Ja neviem na základe čoho sa politiko považuje za insiderský magazín. Ja ho považujem za takmer ako keby to robila nejaká spravodajská služba, tak sa nečudujem, lebo oni vytvárajú – nechcem povedať, že konšpirácie – ale niečo, čo je často vzdialené od skutočnosti, ale všetci to preberajú ako najrešpektovanejší názor.

No tak politiko tvrdilo, že Maďar chce vzkriesiť Rakúsko, čo treba povedať, objektívne Maďar nikdy nepovedal. Ale treba k tomu dodať aj to, že Maďar považuje spojenctvo Rakúska a Maďarska za privilegované.

Teda jeho a vôbec predstava Maďarska, dlhodobá predstava maďarskej regionálnej spolupráce je taká, že Maďarsko bude centrum a okolité krajiny Karpatskej Kotliny, alebo nazvite si to ako chcete, budú ako satelity Maďarska. A to je úplne iná kvalita spolupráce, než je tá, o ktorú by sme sa mali usilovať my.

Tá úzka spolupráca Slovenska a Česka má ešte jeden význam. Nedávno ste tu mali trošku veselo okolo zjazdu sudetonemeckého landmaršaftu. Skúsme sa na to pozerať zo širšej perspektívy.

To sa netýka len Česka a netýka sa to len Slovenska, lebo nie je náhoda, že zároveň prebiehajú tieto revizionistické pokusy aj vo vzťahu Maďarska k Slovensku.

Ale uvedomte si, čo sa deje na Ukrajine. To prepisovanie dejín, keď sa vyzdvihujú – a to už nie je okrajový jav. Všetci to vidíme dnes, že je to štátna politika, že sa prepisujú dejiny. Tým zjednodušene nazývaným Banderovcom sa dáva vyšší piedestál ako bojovníkom Červenej armády proti nacizmu.

Dokonca sa to prekrúca tak, že ukrajinská strana sa pokúšala presvedčiť poľskú stranu, ktorá je rozhnevaná tým, že tam kriesia bývalých banderovcov.

Viete, to je niečo podobné, ako keby sme my dávali na piedestál Tisu, Tuku, Macha a hovorili, že predsa my máme právo oceňovať našich bojovníkov za samostatnosť. Hej? To je úplne to isté.

A oni to nielenže robia, ale pokúsili sa rozúrenú Varšavu upokojiť tým, že Volodimír Zelenský odkázal poľskému prezidentovi, že veď sme na jednej lodi, veď aj vy, aj my sme bojovali proti bolševizmu.

A nikto mu nebol schopný vysvetliť, že väčšina, keď už aj u nás viete, stále pripomínajú, že v Červenej armáde predsa nebojovali len Rusi, ale aj Ukrajinci. Iste, ale práve preto v druhej svetovej vojne pod zástavou Červenej armády zahynulo osem miliónov Ukrajincov aj proti takým bastardom, ako bol Melník, Bandera a podobne.

A keď vidíme, že z tohto sa stáva nejaký nový naratív v ukrajinských dejinách, tu sa pokúšajú jednoducho presvedčiť, že veci treba ešte, že zmierenie treba dotiahnuť do konca.

Prosím vás pekne, akým spôsobom?

Odsun Nemcov, to nebola len záležitosť Československa a už vôbec nie svojvoľná záležitosť Beneša. To sú závery postupom protokolu číslo 12 postupínskej konferencie, ktorá rozhodla o odsune Nemcov z Poľska, Maďarska a Československa.

Áno, z Československa boli odsunuté zhruba tri a jedna milión Nemcov a z Poľska až osem miliónov.

Kto sa odvažuje z Nemecka búšiť do Poliakov? Veď by tak dostali po prstoch, že až keby sa pokúsili spochybniť tento akt, ktorý vyplynul z nejakých vecí a ktorý sa opiera samozrejme o to, že jednoducho tým agresorom bolo nacistické Nemecko a nie Benešové Československo.

Čiže my si tu bojujeme v tomto prípade nielenže o históriu, ale ak neustrážime tieto veci, tak samozrejme začneme bojovať aj o suverenitu, identitu týchto štátov ako takých, ktoré sa vytvorili v tomto priestore.

A nielenže po druhej svetovej vojne, ale keď spomínam Maďarsko, tak samozrejme aj na základe Trianonu, ktorý prirodzene, že chápeme inak. Keď budú Maďari v tom pokračovať v tej trizne, tak my by sme mali začať Trianon oslavovať, pretože pre nielenže Slovensko, ale pre Chorvátsko, Slovinsko, časť Srbska, Rumunsko, to bolo oslobodenie.

A treba Maďarom vysvetliť, že nikto im nič nevzal, že to, že sú to územia, na ktorých vždy žili Slováci, Rumuni, Chorváti, Srbi, Slovinci, že to proste nebolo Maďarsko ako také.

Ale pre mňa je zvláštne, že my to tým Maďarom 106 rokov tolerujeme. A bohužiaľ to vidím aj v našej spoločnosti.

U nás som z našej opozície počul hlasy, že prečo ten Fico tak hystericky reaguje na toho Maďara, že prečo nechápeme, že im zobrali dve tretiny krajiny a že ich to bolí.

Na to už nemám slov.

Jednak reakcia premiéra Fica bola až prekvapujúco triezvá a racionálna.

On nepovedal, nereagoval na to nič, len sa zasadzoval za racionálne vzťahy s Maďarskom, ktoré by mali byť založené na... proste žiaden útok, ale že ten útok príde zvnútra našej spoločnosti, ktorá začne sa vciťovať, podobne ako naša bývalá prezidentka citlivo vnímať traumy Maďarov.

Viete, ja nepoznám žiaden národ ani štát nie v Európe, ale na svete, ktorý by takýmto spôsobom sa nevedel zmieriť s vlastnými dejinami a učil dokonca v deťoch to stále pestujú. Na nový rok na južnom Slovensku sa spieva maďarská hymna. A oni si to ospravedlňujú. To je národná hymna. To nie je štátna, to je naša národná.

V dedinách po južnom Slovensku na obecných zastupiteľstvách visia maďarské zástavy a oni hovoria, to nie je štátna zástava, to je naša národná. Hej? Proste my máme neustále tolerovať to, že oni sa nevedia zmestiť do vlastných hraníc.

No ale to bola, povedal by som len taká historická odbočka. Vrátim sa k tomu, že naozaj považujem za mimoriadne dôležité, aby sme na úrovni našich politických reprezentácií čo najskôr naštartovali zbližovanie týchto malých štátov strednej a východnej Európy. Samozrejme, že dnes sa to netýka pobaltia, lebo to je kdesi celkom inde, podobne ako Poľsko, ale hovoríme o tejto stredovýchodnej Európe, teda o štátoch bývalej Habsburskej monarchie, ale viem si to predstaviť aj tak, ako navrhoval profesor Drulák, teda v úvodzovkách ako dvojmorie s tým, že tam sa do toho pridá aj Bulharsko a iné štáty. Ja by som bol za celý západný Balkán. Dokonca sa mi podarilo presvedčiť aj Miloša Zemana, že Poľsko do toho nepatrí. Miloš Zeman mal jedinú výhradu, že Bosnu nie. Čo pri jeho známom antiislamizme? Eh, čiastočne chápem, ale treba si povedať, že Bosniaci nie sú identitou len moslimovia. Oni sa ako etnickou identitou radia medzi slovanské národy, takže je to na diskusiu. Áno. Ale v každom prípade, ak mu nevadí Albánsko, prečo práve Bosna? Tak ja tu radšej skončím, lebo ináč by som nevedel, kedy.