Veľká vojna o pravdu: Kto drží bič nad slovenskými novinármi? Hellenbart v HS

Tuto sa najviac porušuje, že sa to spravodlivo spravodajstvo premiešava s názormi a komentármi a samotné spravodajstvo sa už servíruje tomu divákovi tak ako propaganda.

Lebo keď ja mám 10 správ, ktoré sa dnes stali, z toho vás neinformujem o 10 dôležitých správach, ale vyberiem si štyri, ktoré podporujú moje videnie sveta, ktoré podporujú to, čo ja chcem, aby vy ste mali akú náladu večer doma, o čom aby ste sa rozprávali. Tak vyberiem tie.

>> Milí diváci, v štúdiu vítam Mgr. Viktoriu Helenbard. Dobrý deň.

>> Dobrý deň. Ďakujem za pozvanie.

>> Ďakujem, že ste si našli čas. Dnes budeme mať takú zaujímavú tému. Budeme rozprávať o tom, či sa slovenské novinárske remeslo definitívne spolitizovalo a čo dnes v praxi znamená etický kódex. Takže poďme rovno na vec. Ja som veľmi rád, že môžem s vami hovoriť. Vy ste známa advokátka, máte niečo za sebou. Veľmi zaujímavé prípady sa aj teraz odohrávajú, takže bude o čom sa rozprávať.

Ako prvú otázku pani Helenbart by som vám dal: Etický kódex novinára jasne hovorí o pravde, objektivite, zodpovednosti. Žijeme však v dobe, kedy sa tieto pojmy veľmi ohýbajú. A kde dnes vidíte najväčšiu trhlinu medzi textom kódextu a každodennou slovenskou realitou?

>> K tejto úvodnej otázke by som snáď povedala, aby sme premostili aj na ďalšie témy. Vo vzťahu k novinárskemu kódexu – keď som si ho prečítala na internete, kde je prístupný na stránke napríklad Slovenského syndikátu novinárov alebo inde – tak mala som pocit, že tento kódex nie je pre médiá záväzný. Pretože z toho, čo som tam čítala, som nadobudla dojem, že sa nim neriadia. Že proste princípy, ktoré v tom v realite sa deje, úplne niečo iné. V realite vidím niečo úplne iné.

Tak som si pozrela aj otázku záväznosti toho kódexu a prišla som k záveru, že ten kódex je záväzný pre tých, ktorí k nemu pristúpia. Je to potom tiež ako asociácia na ochranu novinárskej etiky, kde je aj zoznam médií, ktoré k tomu kódexu pristúpili.

Tak som si to na internete pozrela, som zistila, že naozaj niektoré médiá, ktoré teraz sú na Slovensku označované ako hlavný mainstream, že k tomuto kódexu pristúpili. A v tom práve už pre mňa ako konzumenta, ktorý sleduje tie médiá, mediálne výstupy – lebo nedá sa tie mediálne výstupy si nevšimnúť – lebo k mediálnym výstupom patria nielen noviny, ktoré čítame, printová alebo internetová verzia, ale napríklad aj televízia alebo aj rádiá, tie príslúchové, kde tiež sú medzi pesničkami zaradené aj nejaké správy, nejaké informácie.

Čiže pre mňa ako konzumenta, ktorý sledujem tie výstupy z médií, ja som mala pocit, keď som čítala ten kódex, že ten kódex neplatí. Čiže tá trhlina podľa mňa je taká, že tie veci, ktoré v tom kódexe sú napísané, ja ako divák alebo poslucháč nevnímam, že by sa nejako dôsledne dodržiavali. Dokonca som bola prekvapená, že také kritériá, také prísne tam sú. Pretože potom by naozaj podľa mňa tá mediálna scéna a tá verejná diskusia bola oveľa kultivovanejšia. Vyzeralo by to oveľa inak, než ako to vidíme každý deň.

>> Áno. Ja si myslím, že tiež už je to skôr taký formálny dokument, pretože to, čo sa dnes deje, já už vidím, že tá novinárska práca sa dostala niekde do public relations. Čiže máme určité tábory. Dajme tomu dva základné tábory – jeden tábor je v mainstreame, druhý tábor je mimo mainstreamu – a teraz oni si robia svoje politiky.

Cítim veľmi závažné vstupy do spravodajstva. Napríklad poviem zo života: keď sa začne spravodajstvo v slovenskej televízii tým, že koľko dronov vyslala Moskva na Kyjev a potom dlhý čas nič a Kyjev nevyslal žiadne dróny. Málokedy z troch informácií jedenkrát povedia, že aj Kyjev vyslal dróny na Moskvu. Je to väčšinou vtedy, keď nejak zničili nejaký petrochemický závod a tak ďalej, keď je to viac-menej považované za úspech Zelenského a tak ďalej.

Čiže existuje tu určitým spôsobom zatajovanie, existuje tu klamanie obyvateľov a to už sú závažné veci. Čo by teda v kódexe – keby každý dodržiaval svoj kódex, už len morálny alebo etický – tak by toto sa asi nemalo stále stať.

>> Tak keď ideme k tým kódexom, tak za mňa kódex základný. Nemusíme mať žiadne písané kódexy, aby sme museli veľa čítať. Základný kódex je morálka. Keď verejnosť informujem, tak pre mňa by mal byť vnútorný taký, až kategorický imperatív – že vás nebudem klamať, nebudem vás zavádzať.

A skôr by som poukázala na to: teraz sa veľmi veľa hovorí o nezávislosti médií – kto koho platí, ako platí. Za mňa – a možno to bude prekvapivé – to nie je až také dôležité ako to, že ako ja som transparentná. Že vy viete o mne, ja som – kto som, ku komu patrím, kto ma financuje, akí sme tím, aké máme názorové ukotvenie. A ja to otvorene prezentujem: „Ja som takáto a toto, čo vám ponúkam, to sú moje názory. To sú výstupy z mojej práce." Ale tie výstupy z mojej práce – aj keď som takto názorovo ukotvená, veď každý máme nejaký svoj názor na veci a každý sme niekým financovaní – ale ten poslucháč alebo divák by mal vedieť, že čo počúvam od pani Helenbard, tak ona je taká, tento ju platí a toto je jej názor na túto vec.

Ale tu ešte je taká – vy ste to tak naznačili – tie manipulácie, polopravdy alebo len jednofarebné videnie vecí. To je v rozpore s tým kódexom, ako je on napísaný a koncipovaný a myslím si, že aj všeobecne uznávaný.

Ten novinársky kódex za mňa je taký – nechcem povedať, že je to bajný jednorožec – že vlastne je to taký ideál, novinársky ideál, ktorý by sme chceli dosiahnuť. Každá spoločnosť si želá, aby to tak bolo, ale v skutočnosti málokedy sa dosahuje. Môžeme byť radi, keď na pár percent novinári sa ním riadia.

Ale chcela som premostiť, že v tom kódexe sú tiež veľmi dôležité, aby bolo, aby ten poslucháč alebo ten prijímateľ informácie vedel, či to je spravodajská informácia, či sú to fakty, ktoré vám hovorím, o niečom vás informujem – že napríklad na rohu tej ulice bola dopravná nehoda, zrazilo sa žlté červené auto. Dvaja ľudia boli zranení, odvezení do nemocnice. To je spravodajská informácia, nie? Nemala by byť nepravdivá, polopravdivá, citovo zafarbená, podaná už s nejakým hodnotením tej situácie. To je spravodajstvo.

A druhá vec sú názory, komentáre autorov, ktoré by mali byť oddelené. A ten čitateľ by mal vidieť, že čítam článok, ktorý je faktografický a spravodajstvo, alebo sú to názory a komentáre.

A tuto sa najviac porušuje, že sa to spravodlivo spravodajstvo premiešava s názormi a komentármi a samotné spravodajstvo sa už servíruje tomu divákovi tak ako propaganda.

Lebo keď ja mám 10 správ, ktoré sa dnes stali, z toho si z toho vás neinformujem o 10 dôležitých správach, ale vyberiem si štyri, ktoré podporujú moje videnie sveta, ktoré podporujú to, čo ja chcem, aby vy ste mali akú náladu večer doma, o čom aby ste sa rozprávali, tak vyberiem tie a to aj v takom poradí, aby to malo taký význam.

A napríklad si všímam pri tom informovaní spravodajstvo, že napríklad aj o závažných témach celospoločenského významu, ktoré by naozaj mali mať len spravodajský charakter, že aký zákon bol prijatý, aké opatrenie bolo prijaté, aké obmedzenie dopravné alebo čokoľvek bude.

Už tam niektoré médiá vsúvajú svoje hodnotiace úsudky k tomu. Takže môžeme povedať, že to môžu byť politické názory, ale nemusia byť. Môžu to byť len názory – napríklad len názory vedené snahou znevážiť, kritizovať toho, kto to prijal. Že ja vám napríklad nepoviem úplnú pravdu o tom zákone alebo rovno už poviem: „No, bol prijatý, ale to je celé zlé." A už ten konzument si myslí: „Áno, a zase je tu nejaký zákon, ktorý musíme..."

Čiže aj to neutrálne spravodajské informovanie prestalo byť neutrálne. A to je možno to, čo vy ste v tom úvode naznačili – že to je to spolitizovanie.

A treba povedať úprimne, že to nie je žiadna novinka. Že za mňa tie médiá na 90% počas celej ľudskej histórie, ale zoberme si len 20. storočie, plnili hlavne úlohu takého propagandistického formátu. Že propagovali – boli pravou rukou tých, ktorí si chceli udržať moc. Bez médií sa to nedá. A vytvárali tú náladu, propagovali tie myšlienky, názory, životný štýl, ktorý si ja želám ako ten, ktorý som pri moci, aby moji občania takto rozmýšľali, toto aby čítali, toto aby považovali za pekné, toto aby považovali za nepekné.

A stále to bolo úplne vypuklé. To bolo v tých krajinách, ktoré boli mocensky tie diktatúry alebo povedzme fašistické, kde naozaj išla tá propaganda. Alebo ak je výnimočná udalosť, že sa zavádza cenzúra – aj keď zákony cenzúru nedovoľujú, ale sú výnimočné situácie, kedy tá cenzúra by mohla byť. A vtedy nastupuje propaganda. Že cenzúrujú sa určité informácie – napríklad pri vojne odsekneme obyvateľov od informácií, ktoré využíva náš nepriateľ v rámci propagandy, aby naše obyvateľstvo neklesalo na duchu. Aby nevedeli, že prehrávame, lebo by bola panika. Alebo stane sa prírodná katastrofa, nejaké nešťastie – tak nechcem paniku. Tak tie informácie dávkujem ľuďom tak, aby sa všetci nevrhli – neviem – do obchodov a nekúpili si všetko.

Čiže treba chápať tie médiá a celý svet podľa mňa realisticky, že oni zďaleka nie sú ten ideál a neslúžia vôbec ideálnemu účelu. Treba k nim pristupovať ako by som povedala k nutnému zlu, lebo potrebujeme byť informovaní o rôznych veciach. Ale treba vedieť, že to je veľmi efektívny nástroj aj reklamy, aj propagandy, aj takého PR.

Áno.

Čiže keď to človek toto chápe, tak za mňa to už stačí. Že to je to kritické myslenie, že ten človek tomu rozumie, vie o čo tu ide. A potom si tie informácie, ktoré sa k nemu dostanú, si ich vyhodnotí. Aj tak si ich vyhodnotí každý ako chce.

Ale hovoríme o tom, že aj teraz je také, že vládnu oligarchovia. Čiže oligarchovia si kupujú politikov, oligarchovia si kupujú médiá. Aby mohli – dajme tomu – majitelia určitých druhov priemyslov si robiť reklamu cez tie médiá, aby mohli pretláčať svojich politikov, ktorí by im zase pre ich priemysel, pre ich biznis vytvárali tie politické zázemie, právne zázemie, legálne zázemie a tak ďalej.

Prejdeme k aktuálnemu dianiu, ktoré rezonuje verejnosťou. Je to prípad Mimy Šrámovej. Takže pôsobenie v parlamente, prechod od alternatívnych médií k oficiálnym funkciám a následná kritika.

Kde z pohľadu etiky končí legitímna novinárska práca a kde začína politický aktivizmus? To sú ako – tento prípad Mimi Šramovej by mohol otvoriť – v zdravej spoločnosti, ktorá medzi sebou diskutuje – veľmi zaujímavé témy.

Napríklad tému – toho, že kto je novinár, kto nie je novinár. Lebo napríklad taká aktualita – možno aj z hľadiska práva – je smernica Európskeho parlamentu z roku 2024. To je smernica číslo 1069, ktorá by mala byť implementovaná aj do nášho právneho poriadku – zdá sa mi, že od mája 2026.

A to je takzvaná smernica pre ochranu osôb – napríklad novinárov – pred takzvanými SLAPP žalobami. To sú žaloby, ktoré podáva napríklad silná korporácia alebo politici alebo vplyvní ľudia na novinárov či médiá, aby ich zastrašovali alebo aby im sťažili ich novinársku prácu. Vysoké trózy konania – novinár musí chodiť na súd. A vlastne to chcem zabrániť – ja ako možno veľký korporát, napríklad veľká banka, aby sa o mne nepísali zlé články, nejaký článok.

Čiže to sú tie SLAPP žaloby. A tá smernica – odporúčam aj vašim divákom, aby keď budú mať čas, nech si to pozrú. Je to prístupné na internete, lebo tu napríklad je veľmi zaujímavo definované, že táto smernica – jednak je tu krásne opísané, že akú významnú úlohu zohrávajú novinári v spoločnosti. Ale najmä preto, že dôležitá je verejná diskusia a pluralita názorov a pluralita médií.

A ja mám na Slovensku pocit – ale nie len na Slovensku, aj v Európe – že jedna vec je krásna smernica, čo je tu napísané. Ale realita je taká, že tú pluralitu médií potláčajú ako keby aj samotné médiá. Lebo ten konkurenčný boj medzi nimi alebo mocenský boj alebo boj o ovládnutie mediálneho priestoru ja vnímam v poslednej dobe tak, že najviac, kto volá po cenzúre alebo zakazovaní nejakého média alebo potláčaní média, sú samotné médiá.

Že tieto iniciatívy ako keby primárne nevychádzajú od štátu, ale primárne – jedni médiá označujú iné médiá za tie nesprávne, konšpiračné, dezolátske a neviem aké alternatívne. Napríklad nenájdeme tu takú definíciu. A neuvedomujú si, že týmto vlastne idú proti tejto smernici. A zároveň volajú po cenzúre, čo je v rozpore s ústavou Slovenskej republiky, lebo cenzúra sa zakazuje. To je základné politické právo. Ale súčasne to aj potláča slobodu prejavu.

A to som chcel povedať – že táto smernica hovorí, že sa vzťahuje aj na osoby, ktoré nie sú nevyhnutne novinármi. Lebo aj blogeri, občianski aktivisti, občianska žurnalistika alebo aktivisti patria do toho verejného priestoru a mali by dostať priestor vyjadriť svoje názory a prezentovať ich. Čiže by mali byť chránení pred žalobami a útokmi na ich prácu.

A ja by som dodala, že ja vnímam ako útoky na prácu aj blogera, novinára, youtubera – aj negatívne komentáre. Napríklad zastrašujúce, že v komentári vám píšem, že za váš názor zomrite, zabijem vás alebo rôzne nenávistné iné. Čiže to tiež má taký chilling efekt. Nemusí to byť nevyhnutne podaná žaloba na súde, ale môže to byť napríklad aj nenávistný článok, ktorý vyjde v médiu. Ten článok si potom prečíta môj zamestnávateľ alebo zmluvný partner a ukončí so mnou pracovný pomer.

Ako u okrem pani Šramovej – teraz je možno aktuálna situácia tej pani Anity Rady.

Uhm.

Eh, o ktorej vyšiel článok v Aktualitách, ktorý jej vyčítal určité účinkovanie ako youtuberky, že má youtubový kanál. Vyčítali spôsob, akým kladie otázky politikom, hej, na tých tlačových konferenciách alebo iné nevhodné nejaké svoje hodnotové úsudky a tým pádom si tá s ňou na základe tých informácií z toho článku ukončila ten eh zmluvný vzťah.

Takže toto je pre mňa dobré dobré také zrkadlo na prípad pani Šramovej, ktorej napríklad sa vyčítalo okrem iného, hej, tá vlastnícka štruktúra alebo vlastnícka príjmy, hej, kto ju platí, kde ju platí, čo robí, pre koho robí, že to by malo ako vplývať na jej nezávislosť.

No ale súčasne sa jej vyčítalo aj to, že ona keď vedie rozhovory, že nedáva kritické otázky a nedáva pozor na to, že tí jej respondenti ako keby si dovolili do eteru povedať nejaké nepravdy alebo ona to proste má kontrolovať, čo ten jej hosť rozpráva a že nedáva kritické otázky.

Tak pani Šramová pochybila, že nedáva kritické otázky a pani Rady pochybila, že dáva kritické otázky, lebo tam bola nejaká otázka pánovi Šimečkovi.

>> Presne tak.

Čiže ja by som tu napríklad už keď sme pri aj tej pani Šramovej a tých etických otázkach, ktoré ona otvorila a ten jej prípad, okrem toho, že eh kto je novinár, kto nie je novinár, sama smernica hovorí, táto definícia vôbec nie je dôležitá. Ani to nemusíme to riešiť, ale lebo novinár keď zodpovedá, tak zodpovedá v rámci toho vydavateľstva podľa tých eh zákonov, ktoré upravujú eh ten mediálny trh.

Čiže obvykle, keď médium poruší eh moje zasiahne do mojich osobnostných práv, takže aj ja sa súdim s vydavateľstvom. Ten novinár, ktorý za to médium píše, tak on nenesie takú priamu zodpovednosť, ako napríklad ten bloger alebo youtuber alebo občiansky aktivista, ktorý ide sám s kožou na trh a on povie svoj názor, on ho publikuje, on ho niekde nahrá na videu a potom sám osobne čelí žalobe na ochranu osobnosti, ak prestrelí, zasiahne do práv.

Čiže on sám ide s kožou na trh.

Takže myslím ten závislivý pohľad alebo to pozeranie také a oháňaj sa etikou tu myslím, že nie je celkom na mieste, pretože každý zodpovedá občianskoprávne pred zákonom, keď zasiahne do práv toho druhého. Keby boli všetci etickí, samozrejme nezasiahli by, ale keď si pozriete etický kódex, tak tam sa píše, že pre eh šíriteľov obsahu iných, napríklad fyzické právnické osoby, ktoré nie sú médiá a aj podľa zákonov eh nepatria medzi médiá, ktoré by si mali požiadať o licenciu, hej, a štátne, hej, povolenie nie sú regulované, tak pre nich má odporúčací charakter.

Čiže vy keď ste youtuber a chcete niečo vysielať s niekým robiť rozhovory, tak môžete si ten kódex pozrieť a má odporúčajúci charakter.

Čiže ja ak si ten kódex pozriem a tam sa dočítam, že mám byť slušná a správam sa k svojmu respondentovi slušne, ktorého si pozvem, ktorý vlastne zvyšuje moju sledovanosť, veď ja predávam informácie a mne ten môj hosť je môj hosť. To je základ slušnosti, že sa k nemu správam slušne a že tí moji diváci predsa pozerajú, lebo sú zvedaví, čo povie môj hosť, nie ja. A nie sú zvedaví na to, že ja ho znevážim, že sa správam neslušne.

>> Áno.

Tak tomuto môžem povedať zo života. Nedávno som robil eh rozhovor s jedným vysokým politikom a na druhý deň mi zavolal kamarát a hovorí mi, že vieš čo, ty si mu mal vtedy hej tam v tej vete jednej ešte skočiť do reči. Ja by som ho tak zničil toho človeka. A ja hm, ale vieš čo? To je jedna vec, ktorá mne sa nepáči ani v televízii, keď to vidím, keď vidím v tých eh hlavných televíziách a v tých nedeľných eh relatáciách, akým spôsobom vlastne vystupuje ten novinár. On je aktivista, úplný aktivista. Čiže mne sa nepáči.

A ja keď dám otázku, tá otázka má svoj význam, svoju váhu. Ako mi na ňu ten respondent odpovie?

>> Presne tak.

To je vec jeho ďalšej politickej životnosti a hotovo. A je to vybavené. Takže ako tu by som sa ja, ja by som sa ešte zamyslel nad tým, že čoraz častejšie sme svedkami toho, že novinári na Slovensku sú nálepkovaní, teda buď protivládni alebo sú alternatívni a tak ďalej. Nezničili sme tým samotnú podstatu novinárskeho remesla, ktoré by malo stáť mimo týchto táborov?

No, to je dobrá otázka, pretože za mňa eh hovorím, ten nezávislý novinár je mýtus.

>> A my sa k nemu nejako tak stále škrabeme a upierame sa k nemu, ale v skutočnosti ja to len vnímam, že to je pojem, ktorým eh chceme umlčať nepohodlných, že vás označím, že vy nie ste ten nezávislý, vy buďte ticho, ja som nezávislá, takže mňa všetci počúvajte, sledujte.

Ale pozrime sa napríklad do Spojených štátov, pozrime sa do krajín, kde povedzme tá novinárčina je dlhé roky nebola prerušená možno obdobím totality ako u nás eh 40 rokov, že predsa trošku iný ten princíp bol na tom mediálnom trhu. Možno taký, po akom teraz volajú niektorí, že cenzúra a len ten správny názor smie odznieť.

Na to eh povedzme aj eh komunisti veľmi dbali na to, aby určité názory vo verejnom priestore neodznievali a aby odznievali iné názory, lebo chceli aj takto formovať tú verejnú mienku a aby bol podporovaný ten komunistický režim ako správny.

No ale povedzme je úplne bežné, že máme médiá konzervatívne, liberálne, ktoré sú tak aj označené. Vôbec, vôbec sa tým netaja a vôbec se netaja napríklad, že podporujú príklad poviem republikánov alebo podporujú viac demokratov alebo podperujú napríklad eh zelených.

Čiže ja myslím, že toto by bolo už vhodné dozrieť, prekonať aj tento nejaký ten pocit, že ja som zaradený do toho a toho tábora, je to zlé. Podľa mňa to zlé nie je, ale to nálepkovanie u nás má trochu iný charakter.

To nemá toto nálepkovanie tento charakter, že my sme hodnotovo napríklad zameraní konzervatívne a preto je logické, že preferujem konzervatívne témy a u mňa si čitateľ eh sa dočíta konzervatívneho aj uhľadpoľadu, ale aj taký výber tém mám, hej? Liberálne médium a iný výber tém, ktoré lahodia jeho čitateľovi, tak preto to čítam. Ja keď napríklad mám rada históriu, tak si budem odoberať médium, kde je veľa historických článkov. Za mňa v tom tiež nie je žiadny problém, ale nálepkovanie, ktoré je na Slovensku, ja vnímam ako nie toto také normálne logické vyústenie toho, čo preferujeme, ale ako také dehonestujúce, ale ako vedenie tej vojny o ten mediálny priestor.

A to samotné, že vy ste konzervatívne médium, to stačí, ale oni k tomu prilepia nálepku: to je konšpirátor, toho nečítaj, nepočúvaj. Hej? Alebo povedia, ten je menej cenný alebo tento tábor je hlúpy, hej? A my sme tí múdri. Čiže toto nálepkovanie, to za mňa je nezdravé.

>> Uhm.

Čiže kto nesie väčšiu vinu na tejto politizácii? Sú to politici, ktorí z novinárov robia terče, alebo eh alebo samotní novinári, ktorí často v rozhovoroch preberajú rolu tých prokurátorov a tých politických aktivistov?

>> No veľmi často sú aktivistickí tí novinári, ktorí sa veľmi radi vyhlásu, že sú nezávislé médiá.

A nezávislosť média som si pozrela také definície, tak napríklad je vyzdviehaná tak, že nezávislé médium neznamená, že nikto nevlastní, neplatí, pretože bez peňazí to nejde.

Ale nezávislosť je definovaná tak, ja som si to pre istotu aj napísal veľmi pekne, že redakcia rozhoduje o obsahu slobodne, čo pôjde von. Novinári môžu pracovať podľa profesionálnych etických pravidiel. Nezasahuje sa im do toho. Spravodajstvo nie je diktované politickými alebo obchodnými záujmami a médium transparentne informuje o prípadných konfliktoch záujmov.

Čiže ak takýto novinár v takomto médiu pracuje a potom máme pocit, že to médium je spolitizované, tak potom je otázka: máme pred očami nezávislé médium alebo médium, ktoré robí to, čo mu povie ten jeho majiteľ a povie: "Ty budeš písať články proti tomu."

Ale toto by na vašu otázku, že kto je na vine – či politici alebo sú na vine tí novinári?

Na to by vám najlepšie vedeli zodpovedať novinári. Pretože mohli by sme sa spýtať novinárov, ale nech sa spýtajú sami medzi sebou, či sa im náhodou nestalo v tých veľkých médiách, ktoré sú nezávislé, že im niekto nedovolil niečo publikovať alebo že im prikázal, aké majú písať články, na koho majú napísať články, alebo akým spôsobom majú interpretovať.

Poviem príklad, ktorý sa mi k tejto vašej otázke tak veľmi hodí. Komu prospeje? Lebo médium, ak je prospešné – vy ste novinár, chcete byť prospešný – tak čo chcete? Aby verejnosť bola informovaná. Je to v zájme verejnosti? Je. Žijete tu. Chcete ľuďom dobre, aby vedeli, lebo keď vieme, vieme sa správne rozhodnúť.

Teraz vy, keď napríklad zamlčujete a viete o nejakej vážnej informácii, je škandalózna, je šokujúca a odhaľuje nejakú veľkú vec, za ktorou sú veľké peniaze, veľký biznis, veľká politika, geopolitika. Vy máte tlak, že nezverejníte to – napríklad, že na Ukrajine sú biolaboratória. Vy to viete, vy to viete dávno, ale nesmiete to zverejniť. Komu tým prospejete, že to nezverejníte? Niekomu. Nie verejnosti. Živu tu vaše deti, blízkosti, hrozby, ktorá môže ohroziť naše životy a zdravie, ale vy to neinformujete. Takže tým ľuďom nepomáhate.

Ale nielen to. Vykryjete to zlo, vykryjete tých zločincov, ktorí tam možno vyrábajú biologické zbrane alebo robia nejaké veci. Čiže vy, keď vedome neinformujete o nejakej závažnej skutočnosti, tak potom ste aj napomáhateľ toho zla.

Vy napríklad, keď vedome neinformujete o korupcii tých ľudí, ktorí vás platia alebo to vaše médium je v ich portfóliu, tak potom tej korupcii napomáhate.

Nech sa pozrú do zrkadla tí novinári a nech si povedia: ja nenapomáham. Ale keď o tom nepíšeš, tak napomáhaš, lebo to kryješ. Lebo keď viem a neoznámim a nenapíšem, viete, keď vie napísať o inom, ktorý je v inom portfóliu, ale o tom, čo sa deje u neho nenapíše, tak nemôže sa tváriť, že je nezávislý, lebo tá definícia nezávislosti práve je v tom, že aj keď je to niečo, čo je proti vám, že je to nepríjemné, aj na môjho majiteľa alebo čo, tak ja to môžem napísať.

To je ozaj nezávislé médium – že aj keď je to správa, ktorá odpáli niekoho, kto je z politického tábora, ktorý ja podporujem, ale je to tak závažné, že tá verejnosť by to mala vedieť. Tak ja, keď som novinár na úrovni a chcem sa chváliť, aké mám ceny a kde som ich všade dostal, tak som takýto typ novinára, že mne na tom záleží, aby tá verejnosť to vedela, lebo je to v jej záujme.

Lebo viete, ak my všetci budeme mlčať o tom, že povedzme tam sú biolabáky neďaleko, hej, stadiaľ môžu uniknúť aj nejaké patogény aj na naše územie. Veď veľmi často na našom území boli aj vtáčie chrípky v poslednej dobe, prasací mor, hej, kadečo, čo napríklad v tých laboratóriách tiež sa robili výskumy aj v tých veterinárnych.

Takže to nie je o tom, či človek konšpiruje, či nekonšpiruje. To je o tom, že sme informovaní. Ja keď viem, že bývam blízko nejakej chemickej skládky, tak sa viem zariadiť, že sa budem chrániť. A keď to má škodlivé, môžem sa odsťahovať. A keď sa nemôžem odsťahovať, tak môžem urobiť opatrenia.

Ale ja, ak som klamaná a bývam vedľa skládky a vy píšete články, že ty bývaš vedľa botanickej záhrady a všetko je v poriadku, tak vy ma potom vedome zavádzate, ohrozujete môj život.

A takých príkladov by sme mohli uviesť veľa aj z histórie. Veď o existencii koncentračných táborov v Nemecku počas druhej svetovej vojny médiá vedeli, ale nepísali. Takže a potom po vojne sa všetci pohoršujeme: "Jój, aké strašné to bolo." Ale súčasná generácia sa správa ako cez kopírák.

Je tu hrozne veľa vecí hrozných, o ktorých by sme mali byť informovaní, aby tá verejnosť, lebo sila verejnosti je v kvantite, hej, že aj tí politici, tí mocní sa boja určité informácie dať na verejnosť. Lebo oni síce majú moc, ale sú v menšine, lebo jeden vládne miliónom. No a ten tých milión, keď sa rozčuli, tak ho čiapko ubijú. No tak ale on to nechce.

A preto je dôležitá tá propaganda, že tie davy, aby sa vám nepohli, tak vy ich musíte s tými zavádzajúcimi informáciami takto tlmiť. A potom, keď viete, pravda vždy vyjde najavo. To je len otázka času, kedy.

Čiže tak ako teraz vieme, čo sa dialo vtedy, aj teraz sa dejú veci, o ktorých by sme mali vedieť. Sú to zverstvá, ktoré by mala verejnosť na to zareagovať, že to odmietne.

Ale keď verejnosť tie informácie nedostane, tak ona to nevie odmietnuť.

A tu je ešte ďalšia vec. Keď verejnosť tie informácie náhodou dostane, napríklad tie biolaboratória alebo niektoré médiá o tom aj na Slovensku informovali, tak tie médiá, ktoré sa označujú za tie správne, etické, nezávislé, označia toho, kto tú informáciu pustí na verejnosť, že to je konšpirátor, to si vymýšľa, to je dezolát, toho nepočúvajte, nehovorí pravdu.

Prečo? Lebo nechcú, aby tá informácia, ktorá je pravdivá, sa dostala na svetlo sveta skôr, než ten, v koho prospech ju utajujem, mi dovolí: "Dobre, už o tom môžeš napísať."

Veď všimnite si – a keby to nebolo také smutné, tak je to zábavné – že médiá, ktoré určité témy ako keby negujú, ako, že neexistujú, "nie je tak, nie je tak, nie je tak," keď sa otočí situácia, že o tom môžu písať, tak sú prví s titulkami, ako keby odsudzujú to, čo predtým bagatelizovali alebo popierali, že je.

Čiže to je dnešný život, by som povedala.

Áno, len tam mi nemáte pocit, že tam ako keby je aj absencia takej sebauct?

Určite áno. U tých novinárov, lebo viete, ja keď dneska píšem toto a zajtra píšem presne sama proti sebe a potom sa pozriem do zrkadla a poviem si: ja som jediné nezávislé médium – lebo ja niekedy mám pocit, že ja nezávisle mením názor podľa toho. Nezávisle od svojho svedomia mením názor. Hej? To z nich mám pocit, že oni nech si myslia, čo chcú. Teda takto to chcem povedať.

Oni majú svoj názor, ale sú schopní tak to svoje svedomie utlmiť alebo zdeformovať, že budú písať v rozpore so svojím názorom, čo treba, aké otázky treba.

Takže, no, ale v tejto súvislosti ma nenapadá nič iného opýtať sa, či máme na Slovensku nejaké funkčné mechanizmy, ktoré dokážu novinárov reálne potrestať za porušenie etiky.

No, ja si myslím, že ako právnik, keď pozerám zákony, tak zákony sú dobré. Podľa mňa tie mechanizmy sú. Keď si prečítame, by sme tu pokojne čítali pekne, ako večer, keď sa čítali básničky, hej, večer alebo niečo, tak by sme si čítali etický kódex s takým pokojným hlasom, tak by každý bol spokojný.

Mali by sme pocit, že sme v ideálnom svete, lebo je to pekne napísané. Úžasné pravidlá sú tam.

Máme organizácie, ktoré napríklad mediálna rada posúva podnety tým organizáciám, ktoré dbajú na tú novinársku etiku. Oni napríklad vydávajú aj veľmi pekné rozhodnutia, som videla niektoré, ktoré podporia novinársku etiku. Veľa podnetov je akože odmietnutých, že sú nedôvodné.

Z toho, keď vidím jedno pekné rozhodnutie, z toho mne vychádza, že dá sa to. Keby sa chcelo, nie? Keby sa chcelo, dá sa.