Svet sa mení rýchlejšie, než si v Európe uvedomujeme. Hubinska pre HS z „Putinovho Davosu“

Ukrajinské drony, ktoré zaútočili na energetické a vojenské ciele v Petrohrade.

Západná tlač to veľmi rýchlo začala oslavovať ako nejaký úder Putinovi. A veľmi sa z toho tešili, že účastníci išli na fórum v pozadí veľkého čierneho dymu, ktorý išiel z toho ropného terminálu, ktorý sme videli počas cesty.

>> Milí televízni diváci, vítam vás opäť v štúdiu hlavných správ. Hosťom je Lucia Hubinská, ktorú vám predstavím.

Slovenská vysokoškolská pedagogička, politická aktivistka a publicistka žijúca v Číne, ktorá sa v rámci svojho akademického výskumu venuje vizuálnej komunikácii, propagande, strategickej komunikácii a médiám.

Vítam vás vo vysielaní.

Dobrý deň.

>> Ďakujem pekne. Dobrý deň a pozdravujem divákov a poslucháčov.

Áno, vy síce žijete teraz v Číne a pôsobíte, ale boli ste na St. Petersburg International Economic Forum, ktorý sa skratkou volá SPIEF. Porozprávajte našim divákom, čo to znamená teraz v tomto súčasnom meniacom sa svete, keď sa organizuje takéto ekonomické fórum v Rusku.

SPIEF je jedna veľmi významná udalosť. Západné médiá ho nazývajú Medzinárodné ekonomické fórum v Petrohrade alebo Putinov Davos. Zúčastnilo sa ho tento rok asi 20 000 účastníkov zo 130 krajín sveta.

Je to teda taká odpoveď na západný Davos. Je to fórum, ktoré je alternatívne voči západnému a voči západnej hegemónii, ale nie je to celkom taký Davos, pretože Davos je klub takej bohatej menšiny. Keď však pozrieme na čísla – 20 000 účastníkov zo 130 krajín – môžeme povedať, že ide o veľký trh, trhovisko globálnej väčšiny.

Zúčastnila som sa tohto fóra minulý týždeň. Skončilo sa 6. júna. V deň otvorenia fóra sme mali ráno ukrajinské drony, ktoré zaútočili na energetické a vojenské ciele v Petrohrade.

Západná tlač toto veľmi rýchlo začala oslavovať ako nejaký úder Putinovi. A veľmi sa z toho tešili, že účastníci išli na fórum v pozadí veľkého čierneho dymu, ktorý išiel z toho ropného terminálu, ktorý sme videli počas cesty na fórum.

Ja som sa ráno zobudila, počula som tie výbuchy protivzdušnej obrany, ako ide proti dronom. Potom западná liberálna tlač začala robiť z toho propagandistické výstupy o tom, ako sa Ukrajina naďalej zlepšuje a ako západ vyhráva, ako bol ťo veľký úder pre Rusko a pre Putina. To je vlastne ich svet – svet, ktorý sa riadi takýmito emočnými výlevmi neustále, len aby niečo bolo namierené proti nepriateľovi.

Ale idem hovoriť viacej o tom fóre.

Západné médiá nám budú neustále hovoriť o tom, ako je Rusko izolované, o tom, že väčšina západných investorov z Ruska odišla. Napríklad The Guardian tvrdí, že od invázie na Ukrajinu v roku 2022 sa západní investori stiahli. Je to pravda?

No možno je to pravda len pre tých, ktorí by chceli spáchať nejakú podnikateľskú či ekonomickú samovraždu, pretože to, čo som videla na fóre, boli jednoducho zástupcovia západných biznisov. Áno, stretla som zástupcov nemeckých firiem. Aj americkí predstavitelia tam boli prvýkrát po rokoch.

A takže rovnaká západná tlač spomína aj bývalého nemeckého ministra Gerharda Schrödera. Hovorí, že tam bola konzervatívna až krajne pravicová influencerka Candace Owensová. Oni radi vypichnú takéto osobnosti, ktoré sa im zdajú nevhodné, a potom sa snažia udalosť trochu dehonestovať.

Hovorili dokonca, že bratia Tejtovci tam boli – títo, ktorí sú stíhaní za obchodovanie s ľuďmi alebo majú obvinenia zo znásilňovania žien a sami sa považujú za mizoginov. Nikto ich tam ale nevidel, takže pravdepodobne tam ani neboli.

To je tá kvalita západných médií, ktoré neustále útočia na iné alternatívne narratívy a označujú ich propagandou, pričom robia úplne to isté.

Ale prečo teda bolo 130 krajín alebo zástupcovia zo 130 krajín v Petrohrade? Prečo tam bol prezident Uzbekistanu? Prečo tam hovorila prezidentka Tanzánie? Boli tam ministri z Kuby, z Bieloruska, zo Saudskej Arábie.

To môžeme pripísať tomu, čo sa momentálne deje na medzinárodnej politickej scéne. Svet nie je jednotný. Vidíme veľké tektonické posuny. Je to veľmi dynamické a ide o to, že väčšina sveta odmieta byť ťahaná do tejto novej studenej vojny, ktorú vyvoláva západ a najmä Európa momentálne.

Toto fórum nebolo o ideológii. Jednoducho biznis záujmy nehľadia na to, kto má akú vnútornú politiku, akú ideológiu, aké náboženstvo. Toto bolo o biznise.

Vidíme, že keď hovoríme o tom, že boli tam aj zástupcovia amerických alebo nemeckých firiem, jednoducho nikto nebude konať proti svojim záujmom.

Chcel by som do toho trochu vkročiť a chcel by som sa opýtať, kto vlastne dnes tvorí väčšinu sveta a prečo krajiny Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky majú úplne iný prístup k Rusku ako napríklad Európa. Čiže, kto tvorí väčšinu sveta?

>> Áno, väčšinu sveta tvorí globálny juh. To je dnes 85% svetovej populácie. A je to 80% svetového ekonomického rastu. Toto je väčšina sveta. Nie je to Európa a nie je to ani USA.

A táto väčšina sveta jednoducho nechce byť stále medzi mlynskymi kameňmi. Nechce si vyberať medzi západom alebo východom. Nechce si vyberať medzi Washingtonom ani Pekingom, medzi Bruselom ani Moskvou, ale zároveň má svoju historickú pamäť a historické skúsenosti so západom.

Pre krajiny Afriky, krajiny Centrálnej Ázie alebo východnej Ázie jednoducho chcú rovnoprávnosť a rovnoprávnosť od tých, od ktorých vidia, že nerozdávajú sankcie. Áno. Chcú sa baviť s tými, ktorí stavajú infraštruktúru, ktorí robia jednoducho obchod.

Napríklad Čína odstránila akékoľvek clá dovozné pre Afriku len niekoľko mesiacov dozadu. Takže toto je tá globálna väčšina, ktorá vidí, ktorá rieši a má lídrov, ktorí sú pragmatickí a majú záujem na tom, aby tie krajiny sa rozvíjali ekonomicky.

A ja to nehovorím žiadnym idealistickým štýlom. Samozrejme, sú rôzni lídri. To platí aj na africké lídrov. Keď sa rozprávam so svojimi africkými kolegami, jednoducho tam je jednoznačne nespokojnosť s tým, že africký lídri nie sú dostatočne silní na to, aby stále odolávali korupcii a tým tlakom.

Tí ľudia si želajú viacej tej suverenity, akú im momentálne tí lídri ponúkajú.

Ale opäť historické skúsenosti, tie postkoloniálne štruktúry, ktoré Európa zanechala v týchto krajinách, ako v Afrike, ako v Latinskej Amerike, to sú jednoducho výstražné a teda nepríjemné skúsenosti a tieto krajiny nechcú mať už s týmito krajinami veľa toho spoločného.

Čiže v týchto súvislostiach by som sa možno mal teraz opýtať, či je možné, že svet sa mení rýchlejšie, než si v Európe uvedomujeme.

Svet sa mení, samozrejme, mení sa rýchlo. Ja si myslím, že my si to v Európe, alebo aspoň tieto elity, si to celkom uvedomujú.

A preto si myslím, že aj tá retorika, aj tá hostilita, aj to neustále démonizovanie tých iných – pretože si to vlastne tie elity uvedomujú, že strácajú svoju moc, že už nie sme v tom koloniálnom nastavení 19. storočia. Jednoducho krajiny Ázie, najmä tam je neuveriteľný technologický pokrok. Tie krajiny Afriky sa jednoducho ubierajú smerom k Číne, Rusku. India robí nezávislú politiku.

Oni si to v Európe uvedomujú, ale napriek tomu sa nemienia, alebo nehodľajú sa vôbec vzdať svojej moci. Pretože čo iné by potom robili? Aby sme sa mohli posunúť nejakým zmysluplným štýlom, tak globálne, ako aj Európa – to by naozaj vyžadovalo úplne iné politicko-ekonomické nastavenie, ako máme teraz. Pretože jednoducho táto súčasná dynamika, ktorú aj teraz žijeme, je tiež iba dôsledok koloniálneho imperiálneho kapitalizmu, kde sa svet rozdeľuje na jadro a periférie. A Európe veľmi vyhovovalo po staročia, že bola tým jadrom. Ale toto usporiadanie sa už mení. Z tých koloniálnych čias, keď sa svet točil okolo Londýna, okolo Paríža – tá doba sa skončila. Teraz už máme ten globálny juh, ktorý tvorí 85% svetovej populácie a 80% svetového ekonomického rastu.

A my sa neustále zmenšujeme v Európe. Zmenšujeme sa demograficky, ekonomicky aj politicky. Ale napriek tomu sa stále správajú tieto elity ako keby mohli niekomu rozkazovať.

Áno, ja by som v tejto súvislosti spomenul – počas môjho pobytu, keď som pracoval ako ekonomický diplomat v Pekingu, tak keďže predtým som pracoval v koncerne Volkswagen, som sa stretol v Pekingu so zástupcom firmy Volkswagen. A pýtal som sa ho, prečo sú tam, kde by sme zarábali peniaze, keď nie v Číne napríklad.

Čiže toto sa zrejme už pomaly mení, pretože aj signály z autosalónu vo Frankfurte naznačujú, že ľudia majú veľký záujem o čínske technológie.

No ale viackrát ste spomenuli slová biznis a pragmatizmus. Prečo v Petrohrade boli predstavitelia európskych aj amerických firiem?

Súvisí to asi s tým, že biznis sa neriadi, ako som povedala, neriadi sa ideológiou. Áno. Jednoducho biznis nemá žiadnu štátnu vlajku. Firmy nemajú žiadnu štátnu vlajku. Nadnárodné korporácie nie sú verné žiadnym krajinám vyslovene.

Logika biznisu sa riadi tým, že potrebuje neustály rast. Na to potrebuje nové trhy, nových partnerov, nové produkty. A nikoho nezaujíma, pokiaľ krajiny vytvorili podmienky na to, aby tieto biznisy tam vedeli operovať a vedeli obchodovať. Na čom teda pracuje aj napríklad Rusko, aj Čína – vytvárajú alternatívne finančné infraštruktúry. Pretože toto samozrejme opäť západ veľmi podcenil aj s tým, ako začali reagovať na ruskú inváziu na Ukrajinu so sankciami.

My veľmi nechápeme tieto krajiny. My ich neustále podceňujeme. Podceňujeme Rusko, podcenil USA Irán, podceňujeme Čínu. My si myslíme, že oni nie sú schopní byť sebestační. Ale to, čo vidíme neustále, je, že tam jednoduchy tá ľudská sila, ten potenciál, akých ľudí majú vo vedení, ako sú vzdelaní – my to neustále podceňujeme. A potom si myslíme, že oni bez nás nebudú môcť fungovať.

Ale jednoducho tieto krajiny sa začali spájať, zdieľať svoje poznatky, svoje technológie a vytvárajú podmienky, ktoré sú nutné alebo sú veľmi atraktívne pre západné biznisy. Tým, že my sa chceme v Európe izolovať politicky – naša európska politická elita sa chce neustále hrať na nejakú morálnu čistotu a na nejaké nadriadenosti ideológií – to vôbec neznamená, že sa tieto európske biznisy budú týmto riadiť. Pretože ako som vysvetlila, logika funguje na inom princípe.

U USA vidíme, že pod Donaldom Trumpom je to niečo úplne iné ako to, čo sme mali napríklad pod vedením Bidena alebo Obamu. Jednoducho Trump otvorene hovorí a dostal sa do pozície na platforme America First. A to, čo robí, je pragmatické. On sa neriadi tým, akú má domácu politiku. On sa neriadi tým, kto tam riadi krajinu a akú ideológiu majú. On nie je ideológ, je to obchodník. A jeho politika je jasná – preňho je Amerika na prvom mieste.

Preto bol aj nedávno na návšteve v Číne, pretože vie, že je nevyhnutné, aby s Čínou mohol spolupracovať. Vy ste to povedali, že aj pre naše západné firmy, západné automobilky alebo hocijaké iné firmy – ten čínsky trh je tiež veľmi atraktívny. Je to obrovský trh. A spolupracovať alebo ignorovať Čínu je úplná samovražda.

Takže nikto – vrátane napríklad Donalda Trumpa – momentálne nebude konať proti svojim záujmom, pretože niekto v Európe povie, že Rusi sú zlí alebo že Číňania sú nebezpeční.

Áno. Takže toto je rozdiel napríklad medzi Európou a Amerikou. Amerika sleduje svoje záujmy tvrdo, bez sentimentov. A Európa sleduje tú ideológiu, tú morálnu nadriadenosť a potom si poškodzuje sama seba.

Znamená účasť na SPF podporu všetkého, čo robí Rusko? A znamená naopak účasť na konferencii v Davose podporu všetkého, čo robí západ?

Áno, viem, že takto to my veľakrát vidíme na Slovensku. Viem, že moja účasť môže vyvolať nejaké emócie doma. Já som mala pozvanie už aj minulý rok. Nemohla som sa zúčastniť, pretože som bola vtedy v Pekingu.

Ale nie, samozrejme to neznamená, že keď sa zúčastním, že ja musím schvaľovať všetko, čo robí ruská vláda. Takisto ako keď sa ľudia zúčastňujú európskych fór, amerických fór, keď sa zúčastňujú Davosu – to neznamená, že schvaľujú všetko, čo robí Európa a všetko, čo robí Amerika.

Jednoducho toto sú fóra, toto sú platformy, kde sa má viesť dialóg. A ten dialóg sa tam viedol. Tam každý deň bolo nespočetné množstvo rôznych prednášok, rôznych panelov, diskusií s hosťami z celého sveta, kde sa rozoberali témy – od médií, komunikácií, umelej inteligencie, po biznis, po udržateľný rozvoj, po finančnú infraštruktúru.

H potom tam boli bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a inými krajinami, takže tam si každý mohol vybrať svoju tému a mohol jednoducho tieto diskusie sledovať.

Boli tam zaujímaví hostia aj z politiky, aj z biznisov, teda z korporátneho sektora, privátneho sektora, zo štátneho sektora, jednoducho z nadnárodných organizácií, mimovládnych organizácií a tak ďalej.

Takže to, čo my ako chápeme momentálne v Európe, takéto rozdelenie sveta len na dobrých a len na zlých, toto je absolútne neproduktívne, nekonstruktívne.

Je to úplne zavádzajúce.

Je to veľmi nebezpečné.

Zároveň nedávno som videla príspevok europoslankyne Lexman, kde hovorila, že bezpečnosť sa začína tým, že rozpoznáme, čo je zlo. Toto mi prišlo naozaj také až desivé, že je to tak otvorene nebezpečné, je to takéto toxické nastavenie toho, kde sa zase tlačí ten nápad, tá idea, že my môžeme rozdeliť svet jasne na dobro a zlo.

Lebo toto je úplne zneužívanie tých konceptov aj z filozofického hľadiska – dobra a zla.

Lebo tým, akonáhle takto my niečo redukujeme, my nerobíme nič produktívne alebo konstruktívne preto, aby sme mohli viesť nejakú komplexnú diskusiu o tom, čo sa deje, a nájsť nejaké naozaj trvácne riešenia.

My práveže úplne uzatvárame to myslenie.

My úplne ako keby tomu rozumu, tomu racionálnemu rozumu dáme stopku, pretože toto myslenie je čisto také emočné, také propagandistické, jednoducho účelové veľmi.

>> Áno, áno.

A pani Lexman, keď sa na ňu pozrieme, tak kto financoval jej poslednú cestu do Spojených štátov, tak vlastne je to jasná propaganda.

To tam nie.

Čiže platí rovnaký meter pre všetkých?

Určite nie.

Na západe nie a my sme tým teda veľmi známi, že u nás sa veľmi radi uplatňujú tieto dvojité metre.

A toto je zase na niečo, na čo doplácame, lebo presne ako nás aj vníma okolitý svet. Viete, ja tým, že žijem v Číne a pohybujem sa v týchto kruhoch, mám veľmi veľa známych, ktorí sú z krajín, ktoré sú nezápadné.

Sú to krajiny Latinskej Ameriky, krajiny Afriky, Ázie.

Rozprávam sa s nimi.

Vidím, ako oni vnímajú Európu, a je to pre nich niekedy také dosť smiešne, že ako sa my neustále chceme tváriť na to, že máme nejakú silu, máme nejakú moc na to, aby sme teda riadili, čo sa deje vo svete, keď vlastne nás úplne všetci zanechávajú niekde za nimi.

A keď navyše, keď tomu už nikto neverí, čo hovoríme.

Viete, ako môže niekto odsudzovať ruskú agresiu, keď neodsúdi genocídu v Gaze napríklad?

Ako môže niekto odsudzovať niečo, keď to robí iný?

Stále majú plné ústa toho, že Čína je nejaký autoritárska krajina.

Áno, my máme v Európe nevolených lídrov, ktorí riadia celú Európsku úniu.

Rozumiete?

Takže toto sú stále tie dvojité metre.

Nikto sa nepozastavuje nad tým, čo robí Amerika v Iráne, čo robí vo Venezuele, čo robí na Kube.

A popritom my budeme sa neustále poukazovať na tých, ktorí nám politicky nevyhovujú, ktorých nemôžeme ovládať.

>> Áno.

Čiže z tohoto mi potom vychádza taká komplexná otázka: je možné dlhodobo budovať bezpečnosť len prostredníctvom zbrojenia?

To je také orvellovské – vojna je mier.

Samozrejme, že nie prostredníctvom zbrojenia alebo čisto zbrojením určite nie.

Ja nehovorím, že máme proste zdvihnúť ruky, pokiaľ nejaké nebezpečenstvo naozaj bude, a že nemáme sa obrániť.

Ale musíme sa pozrieť na to trošku komplexnejšie, lebo toto nie je len problém, čo budeme robiť, ako odpovieme na nejakú tézu, že Rusko nás chce napadnúť.

Áno, toto sú stále nejaké propagandistické slogany.

Na jednej strane Rusko prehráva vojnu na Ukrajine, ale na druhej strane ide uskutočňovať inváziu na Európu.

Čiže toto sú takéto rozporuplné vyjadrenia, ktoré vôbec nedávajú zmysel.

A potom do toho sa veľmi ľahko táto militaristická retorika – ktorá veľmi vyhovuje samozrejme len určitej skupine ľudí, zbrojárskemu priemyslu, technologickým firmám – a samozrejme tieto sú veľmi úzko prepojené s Európskou komisiou, s Európskym parlamentom.

Tam sú tie lobby obrovské.

Takže toto sú samozrejme také body, ktoré sa vyzdvihujú.

Ale ja vždy hovorím: treba sa pozrieť na to, prečo neustále rozdeľujeme svet na nejakých priateľov a nepriateľov.

Veď prečo si stále myslíme, že nám chce naozaj stále niekto ublížiť, alebo prečo stále hovoríme o tom, že ten svet má byť len o konfliktoch?

Pokiaľ Európska únia sa považuje naozaj za nejaký osvietený kontinent a pokiaľ už nechcem ani hovoriť o tom, že to bol kedysi mierový projekt, tak prečo nehovorí o systémoch alebo o systémových riešeniach takých, ktoré môžu odstrániť tieto neustále antagonizmy?

Prečo ešte viacej prehlbuje tie konflikty?

My sme do takej miery propagandizovaní, že ako ste aj predtým hovorili – aké odsúdenie príde len za to, že vy idete do Ruska na nejaké fórum.

Viete, my sme do takej miery propagandizovaní, že keď tam idete, vy si pomaly myslíte, že tam budete vidieť niečo hrozné, že tí ľudia tam budú nejako trpieť.

Viete, toto je teraz čisto subjektívne, samozrejme, a nie je to nejaký analytický hodnotný postreh, ale ja keď som tam išla, tak ja som bola naozaj tým mestom očarená.

Bolo to krásne mesto, to mesto žilo, tam bolo kopu rôznych hudobníkov, tam bola dobrá atmosféra, tam jednoducho to všetko bol veľmi príjemný zážitok z mesta, ktoré má veľmi zaujímavú polohu.

Cítila som tam takú zmes nejakej Skandinávia, strednej Európy a potom toho ruského vplyvu.

Bolo to celé také veľmi európska atmosféra.

Tým, že žijem v Číne, pre mňa to bolo naozaj veľká zmena.

Takže mne sa to tam páčilo.

A my vlastne touto propagandou, neustále touto polarizujúcou propagandou, stále dehumanizujeme tých iných, aj tých mladých ľudí v Rusku.

Popritom sú to takí istí ľudia ako my.

Prečo sa nechceme rozprávať?

Prečo nechceme tú budúcnosť nejako formovať nejakým konstruktívnym štýlom?

Prečo sa nesnažíme s tými ľuďmi komunikovať, že budeme jednoducho spolupracovať?

Namiesto toho tá Európa len chce rozdeľovať, pretože Rusko je krajina, ktorá má obrovské prírodné zásoby, prírodné zdroje, a jednoducho si ich strážia.

Toto Európa už zistila dávno alebo západ.

A vidí, že asi by z toho nemohla profitovať.

>> Dobre. V podstate ste sa opakovali niekoľkokrát, že propaganda.

Vy, keď som na začiatku v úvode hovoril váš miniprofil, tak vy ste aj expert na médiá.

Čo by ste odporúčali – ako vlastne bojovať proti tejto propagande?

Toto je častá otázka, ktorú dostávam.

Na to nie je nejaká taktika, lebo tá propaganda je naozaj všade dnes.

Eh, hlavne keď sú takéto eh... a teda neviem, kedy v histórii to možno bolo inak, ale keď vidíme, že máme naozaj také ehm hm [odkašľanie] eh obdobia, ktoré sú veľmi ehm... ako by som to povedala. Keď sú obdobia veľkého napätia eh medzi neviem ideológiami alebo kontinentami, krajinami, to je jedno. Tak eh, vtedy tá komunikácia je veľmi napätá.

Tiež vtedy sa to odráža, že vtedy ako keby sa vôbec ten eh priestor na nejaké to ten racionálny stred alebo na tú konštruktívny prístup ako keby sa vôbec nedovoľuje, lebo my sme vlastne ako keby v tom konflikte a v konflikte sú teda eh dve strany viac-menej vždy. A toto potom samozrejme sa odráža na tej komunikácii.

Čiže my sme zaplavení tými vplyvmi emočnej komunikácie, takej vybičovanej eh komunikácie toho, že je buď áno. Eh, takže ja si myslím, že tým, že sa stále to slovo aj propaganda opakuje a že sa stále o tom hovorí, tak ľudia sú si toho vedomí, že tá propaganda tam eh je.

Eh, len treba si uvedomiť, že tá propaganda je na oboch stranách. Áno. A že kto to komunikuje, kto z toho benefituje, za akým účelom sa to komunikuje. Treba si také otázky viac-menej pýtať.

A potom, že eh dobre, jedna vec je, čo sa komunikuje, ale druhá vec je eh realita a vždy treba na to aplikovať aj nejaký taký etický alebo eh morálny rámec. Samozrejme, toto nie je vždy možné. Toto každý človek si nemôže každodenne eh jednoducho robiť nejaké podrobné analýzy a rozbory toho, čo vidíme. Ehm, je to ťažké.

Propaganda nie je vyslovene niečo, čo je diabolské alebo niečo, čo je strašné. Je to proste spôsob komunikácie, ktorý eh je to spôsob presviedčajúcej komunikácie. Áno, na presviedčanie. Aj napríklad reklama je vlastne ten istý spôsob komunikácie ako propaganda. Akurát, že sa to volá reklama, pretože je to eh asociované s kapitalistickými korporátnymi záujmami. Takže ten tento termín reklama je vlastne eufemizmus taktiež pre propagandu.

Takže propaganda ale nie, že aj tam [odkašľanie] je dôležité asi to aj kto má aké prostriedky, pretože aj reklama niečo stojí, čiže aj tá propaganda niečo stojí. Čiže tí, ktorí majú veľké prostriedky. Poznáme teórie, že v 47. roku vlastne vznikla doktrína, ako zlikvidovať eh Sovietský zväz, ako zlikvidovať eh Rusko a vlastne odvtedy to je naplánované presne krok za krokom a tak ďalej.

Ja by som sa možno tomuto povenoval v ďalšom eh našom nejakom televíznom stretnutí, ale hlavne možno by som sa venoval aj Číne už potom nabudúce. Ak dovolíte, tak by som vás pozval ešte raz niekedy do štúdia hlavných správ.

Milí eh diváci, videli ste rozhovor s Luciou Hubinskou, ktorá je slovenská vysokoškolská pedagogička, politická aktivistka, publicistka. Takže ja ďakujem veľmi pekne za váš čas a teším sa nabudúce.

Ďakujem pekne. Aj ja. Budem sa tešiť.

Dopočutia.