Ľubomír Huďo: Narcisti a karieristi z PS po voľbách nastolia svoj režim aj cez mŕtvoly

Dobrý deň.

Práve sa začína nové vydanie diskusie na palete.

Dnes so zahranično-politickým analytikom a komentátorom Ľubom Huďom.

>> Dobrý deň. Ďakujem za pozvanie.

Na Slovensku nie je veľké množstvo kvalitných komentátorov a analytikov a to je aj dôvod, prečo sme si vás opäť po niekoľkých mesiacoch pozvali do štúdia.

No a budeme sa rozprávať na začiatok o tej geopolitike, ktorá dnes oveľa viac mieša karty aj na Slovensku, ako to bolo v minulosti. Takže aký je aktuálny stav na medzinárodnej politickej scéne?

>> Geopolitika vždy zohrávala dôležitú úlohu a ovplyvňovala život jednotlivých krajín. Darmo sa aj ľudia domnievajú, čo sa nás týka zahraničie, to nie je také aktuálne, ale čo je u nás doma, to čo je u nás doma, súvisí s tým, čo sa deje vo svete. A mocnosti a zápas mocnosti, ktorý tu vždy historicky bol, určuje ako a čo sa vyvíja v rámci aj domácej scény.

Politici predsa takisto rôznych tých medzinárodných inštitúciách, dnes teda máme Európsku úniu a NATO, predtým to boli iné inštitúcie, samozrejme, že vychádzajú v ústrety tomu, čo sa v zahraničí dohodnú a aplikujú to aj doma.

Pokiaľ ide o medzinárodnú scénu, samozrejme, sú tu traja veľkí hráči: Čína, Spojené štáty a Rusko. Môžeme sa hrať na to, že jednotlivé štáty môžu niečo ovplyvniť alebo zoskupenie jednotlivých štátov. Títo mocenskí hráči rozohrávajú veľkú šachovnicu v rámci celého sveta.

>> Ja som si všimol, že ste aj spomínali Európsku úniu. Dostávame sa k tomu, že máme tu troch veľkých hráčov a priznajme si na rovinu: Európska únia, Európa ako taká, je v podstate na okraji. Je na okraji záujmu. Samozrejme, zohráva svoju určitú úlohu, ale svojho času to vystihol francúzsky filozof Benua, keď povedal, Európa je dnes mopslí. Áno, za celé tie roky, keď si zoberieme len najnovší vývoj od 90. rokov, Európa je prívesok Spojených štátov. Európa je filiálka NATO. Či sa Európska únia ako celok tvári, že má vplyv na určité politické dianie, v podstate vždy ide vo vleku išla Spojených štátov.

Dnes je situácia iná, pretože v Spojených štátoch sa vymenila garnitúra a hovorí niečo úplne iné, ako sa hovorilo doteraz. Zrobí si svoju mocenskú politiku, ale tie naše sily, ktoré tu boli, ja ich nazvem havloidi – VPN, SDKÚ, Progresívci a tak ďalej – boli úzko spätí s americkou ambasádou obdivom k Amerike, k tomu, čo prichádza zo Spojených štátov. Ale dnes zo Spojených štátov prichádzajú vyjadrenia, ktoré ich znepokojú. Preto už sa orientujú len na Brusel. Americké zástavy už nie sú v kurze, pretože Trump, ale v kurze sú európske zástavy.

Ale poďme teda k mocnostiam, pretože Európa urobila jednu veľkú chybu. Preto je na okraji záujmu to, čo hovoril Charles de Gaulle, francúzsky prezident ešte v 64. roku – aby Európa robila vlastnú politiku, aby nebola v závese za transatlantickými vzťahmi, prívesok Spojených štátov. Nie presadzovať si vlastnú politiku, vlastnú pozíciu. To sa neudialo. Žiaľ, ani teraz nenachádzajú východisko. Ani komisári, ani európski politici sú zmätení, že ostávajú akosi osamotení, pretože Amerika si uplatňuje svoju politiku. Vždy si ju uplatňovala a uplatňovala si ju tak, že Európa bola poslušná. Ale dnes je tá situácia taká, že nastal veľký zlom.

Hovorí o tom Jeffrey Sachs, to je významný ekonóm svetového významu americký. Ale hovorí o tom, že prestal platiť unipolárny moment. Čo je unipolárny moment? Ten bol od roku 1991. To znamená, jediná mocnosť sveta sú Spojené štáty. Spojené štáty rozhodujú a určujú, čo kde sa bude vyvíjať a ako sa veci budú diať.

A u nás, a ja to nazvem opäť tvrdým slovom, naši domáci kolaboranti. Lebo dnes je moderné to slovo kolaboranti, ale vždy len v súvislosti s bývalým Sovietskym zväzom alebo s Ruskom. Ale tu máme proamerických, probruselských kolaborantov, ktorí verne slúžili od 90. rokov.

Ale ako hovorí Jeffrey Sachs, dovolím si to pripomenúť – ten unipolárny moment, že my Spojené štáty rozhodujeme o všetkom a tí, ktorí boli na to napojení, samozrejme tú politiku vykonávali – tá situácia sa zmenila. Pretože áno, Spojené štáty vojensky a politicky, ale technologicky, ekonomicky, v sfére hospodárskej, v každej tejto, by som povedal, ekonomickej oblasti sa to presunulo na východ a to do Ázie, do Číny.

Zatiaľ čo Spojené štáty oslabovali, Čína silnela. Čína rozhodila svoje siete v Afrike, v Latinskej Amerike aj vo Východnej Európe a posilňovala svoju pozíciu. A tak Spojené štáty v podstate si uvedomili, že majú tu veľký zápas. Ako mocnosť sa snažili v rámci – hovorí sa tomu vytváranie strategického napätia – oslabovať ostatné mocnosti, Rusko a Čínu. Preto od toho 91. rozširovanie NATO a zase v Ázii obklopovanie Číny. Rozohrávali dve hry. V podstate aj vojna cez Ukrajinu proti Rusku, alebo vyprovokovanie Ruska.

Nie každému sa to môže páčiť, že bolo Rusko vyprovokované. Bolo. To bola tendencia od 90. rokov postupne oslabovať Rusko, vtiahnuť ho do vojny. Ale zistili, že sú na dvoch frontoch, pretože to začalo spájať Rusko a Čínu a zároveň zápas ekonomicky s Čínou Spojené štáty maximálne vyčerpáva.

Takže teraz sa upriamili na to, že budú súperiť s Čínou. Snažia sa s Ruskom vytvoriť akési nové vzťahy aj prostredníctvom toho, že tá vojna na Ukrajine za ňou stála Bidenova administrácia a tá garnitúra, ktorá bola za demokratmi. A v podstate nechávajú Európu osamotenú, ktorá je z toho nešťastná v tom zápase proti Rusku a na strane Ukrajiny.

>> Ja by som sa pristavil pri tej Európe, pretože to sa nás teda najviac dotýka. Aká bude budúcnosť východoeurópskych alebo stredoeurópskych štátov v rámci Európy? Pretože vidíme, že Európa nikdy nebola, hoci má v tom názve únia, ale nikdy nebola homogénna a boli tu vždy veľké regionálne aj ekonomické rozdiely. Čiže čo s tou východnou Európou?

>> Problém strednej a východnej Európy je v tom, že sa začali navzájom štáty predbiehať, kto viac poslúži Bruselu. To nie je o nejakej vyrovnanej spolupráci, rodinnej spolupráci. Sme jedna veľká európska rodina. Nie sme jedná veľká európska rodina. Sme v rámci Európy, potrebujeme sa riešiť svoje problémy, ale nie na úkor určitých krajín a na základe určitej dominancie.

Ja len spomeniem jednu takú myšlienku. To je citát: „Nastáva veľké európske obdobie, zmena európskych dejín. Národné vlastníme za európske. Vitajte v novej Európe." Čo si myslíte, že by Vonderljenová niečo také povedala? Alebo niekto z európskych komisárov, alebo nebodaj z domácich pruselských kolaborantov? To sedí? Samozrejme, nie.

Ja len uvediem, že ten citát je od Emanuela Moravca, 1941, Protektorát Čechy a Morava. Tak všimnite si v histórii – ten model tej Európy, v ktorej bude niekto diktovať a vládnuť. Dobre, nebude to tretia ríša, budú to eurokomisári alebo určité euroelity, alebo určitý deepstate v Európe, aby mal celú Európu pod kontrolou.

Stredná a východná Európa, pokiaľ si nenájde vlastnú cestu – preto tu bola vždy tá tendencia rozbíjať V4. Predtým tu bola taká iniciatíva, hovorilo sa tomu stredoeurópska iniciatíva. To zahŕňalo aj Rakúsko, Balkán, Slovensko.

Čiže pozícia strednej a východnej Európy by mala byť rovnocenného partnera k západnej Európe.

A vtedy môžeme hovoriť o určitej európskej, by som povedal, vyváženej spolupráci.

Ale pokiaľ bude bruselský diktát na základe, pýtate sa na budúcnosť?

Budúcnosť.

Pokiaľ sa veci budú vyvíjať tak, ako sa vyvíjajú – to znamená tie takzvané opozičné strany alebo bruxelské, keď budú uplatňovať tú politiku, čokoľvek prichádza z Bruselu, je pozitívne – no tak to je budúcnosť budúcich, by som povedal, bruselských protektorátov. Nie zvrchovaných suverénnych národných štátov, ale bruselských protektorátov, ktorí budú mať svojich správcov, ako Šimečka a spol., ktorí budú oddaní tejto službe Bruselu.

Takže tá budúcnosť je: buď sa stredná a východná Európa, samozrejme závisí to od voličov, od vlád, ktoré budú, ktoré budú spolupracovať, postaví na vlastné nohy – či už ekonomicky, bezpečnostne – a dokáže spolupracovať proti tlaku Francúzska a Nemecka. To nie je o rozbíjaní Európy, naopak – zmeniť formu spolupráce v Európe. Pretože Európska únia s tými inštitúciami, ktoré má Európsky parlament – ktorý odhlasuje všetko, čo si zmyslia eurokrati, eurobyrokrati a Európska komisia ako jedna taká centrálna vláda – to postupne Európu zahubí.

Preto je na okraji svetového záujmu. Preto je taká slabá. Preto nemôže byť vyváženým partnerom, či už Spojeným štátom, Číne alebo dokonca už aj dnes mimoriadne oslabenému Rusku, ktoré si takisto hľadá svoju pozíciu a svojich spojencov.

>> Slovensko je malý štát a vždy sme potrebovali sa orientovať na tie väčšie veľmoci, pod ktorých krídlom sme akosi boli. Vieme, že v minulosti bola to Varšavská zmluva, alebo teda Socialistický blok a Moskva. Potom na chvíľu bolo také bezvládie, by som povedal. V zápätí nasledoval Brusel, eh možno aj z časti Washington. Na ktorú veľmoc by sme sa podľa vás mali orientovať v čase, keď už Brusel stratí svoju moc?

Čo sa teda očakáva?

>> Myslím si, že eh nemá byť tá jednostranná orientácia. Dnes sa to zosmiešňuje – diplomacia na štyri svetové strany. To znamená, že snažíme sa vychádzať s tým, kto je voči nám ústretový alebo chce mať vyvážené vzťahy. Nie že na úkor niekoho ekonomicky získavame alebo dominancia určitá územná – v tomto zmysle nie. Ale vzájomne výhodná spolupráca a tam by sme sa nemali byť ani lokajom.

Predtým sme boli lokajom Moskvy, teraz sme lokajom Bruselu. Je to náročné pre malý štát uprostred Európy, aby viedol nejakú, by som povedal, vzdorovitú politiku voči mocnostiam. Ale hľadať taký ten kompromis alebo vyváženosť a mať rovnocenné vzťahy – či už na západ, na východ. Nebudem rozoberať sever-juh, pretože v podstate tá celá geograficky, či je to juh, či je to sever, to je vlastne západ. To sú tie inštitúcie u NATO. A potom zase Čína, Rusko, prípadne ďalšie krajiny, ktoré sú smerom na východ.

Takže vyvážené vzťahy. Napriek tomu, že sa to zosmiešňuje – áno, sme v určitých štruktúrach, ale tie štruktúry zlyhávajú. Máme byť ticho. NATO zlyháva, Európska únia zlyháva. Takže to nie je o tom obdivovať nejakú inú mocnosť, pretože u nás sa to dostalo do takého vzťahu: Pokiaľ neobdivujete Brusel, slúžite Moskve. Buď alebo.

Čo samozrejme v tom bude práve politické umenie – nájsť si vlastnú cestu. A znovu sa odvolávam na to. To nie je novinka. To tu bolo. Francúzsko v 60. rokoch – De Gaulle. Áno, Francúzsko je silná krajina, jadrová mocnosť a tak ďalej, ale to nie je pozícia Slovenska. Ale snažili sa o to. Žiaľ, že tá snaha nevyšla – viesť samostatnú európsku politiku, ktorá bude výhodná pre Európu, či západnú alebo východnú. V tom by sme boli jedna rodina. Ale nie, že dominuje jedna z tých pozícií a určuje, kam budú smerovať peniaze, ako sa budú riešiť bezpečnostné otázky, proti komu budeme aktívne vystupovať alebo komu budeme prisluhovať.

>> Uhm.

V tej bruselskej retorike našej opozície sa veľmi často vyskytuje taká mantra, že kto ide proti Bruselu alebo kto si dovolí kritizovať Brusel, tak v podstate je proruský politik a ťahá našu krajinu smerom do Moskvy. Toto sa neustále opakuje. Čo na tom je racionálne a čo nie je podľa vás?

>> Myslím si, že je to demagógia. Je to presadzovanie svojej politickej pozície: kto nejde s nami, ide proti nám. Žiadna novinka. To používali komunisti v prvej polovici 20. storočia. Potom s tým prišiel George Bush junior. Samozrejme, svetový boj proti terorizmu, celosvetový zápas s teroristickými organizáciami, ktoré súviseli zase s vojnami na Blízkom východe. Kto nejde s nami, ide proti nám.

Veď práve tá politická diplomacia by mala spočívať v tom, že sa nájde prienik tých záujmov. A to je práve to jednostranné vnímanie – že lokaj nedokáže vnímať suverénnu osobu alebo suverénne postavenie. To znamená, že ja keď slúžim Bruselu, to znamená, že ten, kto nie je so mnou, musí automaticky slúžiť inej mocnosti. Samozrejme, že aj tu sú rôzne sily. Áno, sú tí, ktorí obdivujú Rusko, sú tí, ktorí nenávidia Rusko. A naopak tí, ktorí odmietajú absolútne Brusel, a tí, ktorí ho absolútne obdivujú. Ale to sú práve extrémy a ani jeden, ani druhý extrém nie je riešením pre suverénné postavenie nezávislého štátu.

>> Pri skúšaní tých rôznych politických naratívov a ideológií, o ktorých ste pred chvíľou hovorili, zohrávajú veľkú úlohu aj tie korporátne médiá a novinári. A všeobecne je taký trend – nielen na Slovensku – že sme svedkami úpadku žurnalistiky ako takej, ktorá sa z tej klasickej žurnalistiky premieňa na niečo úplne iné. Žiaľ, novinári dnes neuverejňujú, ale presviedčajú alebo vyrábajú si oddaných divákov, poslucháčov, čitateľov. Prejavuje sa absolútna jednostrannosť. Málokedy človek objaví, či už je to komentár, nejaký postreh alebo informácie, ktoré sú vyvážené. Či je to Gaza, či je to Ukrajina, či sú to americké vojny, eh či to boli vojny na Balkáne – celé to obdobie, ktoré som teda nazval od tých 90. rokov. Nie ja teda, ale v tom zmysle, že je jedna mocnosť, ktorá rozhoduje, a novinári sa tomu prispôsobili.

Keď sa pozrieme aj do minulosti a keďže mám tie skúsenosti – pracoval som v médiách – tak automaticky, koľvek konflikt bol americký, novinári ho ospevovali. Áno. Teraz pokiaľ ide o Trumpa a o Irán, už je ten prístup trošku odlišný, ale to opäť súvisí len s tým, že v Spojených štátoch začala nová garnitúra vlastne upratovať ten progresivizmus, tie ultraľavičiarske myšlienky alebo teda tieto – povedal by som – ultraliberálne pokusy. Tak to už potom súvisí s kritikou každého kroku, ktorý urobí súčasné americké vedenie. Hoci samozrejme nemožno to ospravedlňovať, ale novinári informujú tak jednostranne, že pochopiteľne verejnosť, určitá časť verejnosti, si potom hľadá alternatívne zdroje.

Z toho vznikol ten rozpor mainstream – alternatíva, kde tá kvalita je takisto rôzna – či už v prípade mainstreamu alebo alternatívy. Takisto otrácky nemožno sa zamerať len na ten jeden zdroj.

Je to oveľa náročnejšie, pretože keď chce byť človek – dá sa povedať, aspoň v snahe byť objektívne informovaný – musí sledovať viacero zdrojov.

Ak sa úplne oprá na jeden jediný z týchto táborov, už vníma realitu skreslenú.

A žiaľ novinári – ale myslím profesionálni novinári – dnes je každý novinár, kto má mobil, môže niečo nahrať, povedať k tomu. Nehovoriac o sociálnych sieťach.

Ale pokiaľ ide o tú etiku novináru, pokiaľ ide o tie princípy žurnalistiky, kvalitnej žurnalistiky, to absolútne zlyháva.

A najväčšie pokrytectvo spočíva v tom, že tie redakcie, ktoré najviac hovoria o tej etike a princípoch, účelovo vyberajú fakty, manipulujú a spracovávajú verejnosť. Neposkytujú informácie, aby si verejnosť vytvorila svoj názor, ale spracúvajú ich tak, aby správne volili tie politické sily, ktorým sú dané redakcie naklonené.

>> My sme obidvaja pracovali v spravodajstve Slovenskej televízie koncom 90. rokov a určite si dobre pamätáte, že vtedy sa veľmi prísne rozdeľovalo alebo vnímalo, čo je komentár a čo je správa, čo je informácia bez nejakého ideového zafarbenia.

Dnes ako keby sa to všetko zlievalo dohromady, že vlastne je úplne jedno, či ja poviem nejaký svoj názor alebo poviem len čistú informáciu.

A až sa to premieňa v taký aktivizmus, by som povedal novinársky.

>> Myslím si, že problém nie je ani v tých žánroch. Samozrejme, to je odborná problematika. To bežnú laickú verejnosť nemusí trápiť, aby rozlišovala jednotlivé žánre.

Tak by sa mal prezentovať kvalitný žurnalista.

Ale to nastavenie toho myslenia – že už vlastne katedry žurnalistiky alebo humanitných vied produkujú takých svojich študentov, ktorí už prichádzajú s politickým presvedčením – to je zavádzajúce a ešte ich aj podporujú v tom na tých fakultách.

>> Áno.

A práve pretože z tých médií tam chodia prednášať alebo infiltrovať túto mládež. Už na stredných školách to začína. Preto sa tie médiá zohráva preto aj dôležitú úlohu.

Nielen, že si dobrovoľne niekto vyberie nejaké médium. Oni už chodia na stredné školy.

Práve ten tábor ultraliberálny, progresívny – ten, ktorý hovorí o pluralite názorov a slušnosti – tvrdo, demagogicky, propagandisticky, doslova to poviem, tázajú po školách a ovplyvňujú už stredoškolákov, aby mali tých svojich mladých voličov pre tie politické strany, ktorým slúžia.

A žiaľ, že prichádzajú títo mladí ľudia nie hľadať informácie, hľadať pravdu, dopátrať sa k podstate tomu, čo sa deje, ale prichádzajú s určitým politickým presvedčením – na ktorú stranu sa zamerať, ktorú podporovať, ktorú ignorovať, ktorú propagovať. A to sa presadzuje v ich práci. A bystrý čitateľ, poslucháč alebo divák by ich mal demaskovať.

>> A ten aktivizmus je zrejmý najmä na tej strane tých korporátnych médií.

Mám takú osobnú skúsenosť, že keď sa snažila diskreditovať tieto takzvané alternatívne médiá, redaktorka 360 Barbora Šišoláková oslovila aj mňa a okrem iného mi adresovala otázku, že prečo v tejto relácii neopravujem svojich hostí, keď hovoria klamstvá alebo nejaké zavádzajúce informácie.

Ja si myslím, že to je veľmi cestný pohľad na žurnalistiku.

>> No v prvom rade by som mal rád tú spätnú väzbu. Nech sa páči.

Či už je to pani Šišoláková alebo ktokoľvek z tohto okruhu – Kováčič, Hanzelová a spol. – by som bol veľmi rád, už čo sme sa rozprávali, v čom som napríklad ja klamal, keď tvrdia, že vy nedávate otázky, aby ste odhalili, že keď respondent zavádza alebo klame.

Nech sa páči, veď toto je možnosť. Že nedávame vraj kritické otázky. Tak je možnosť pekne konkrétne v tej a v tej problematike povedať: moderátor zlyhal, pretože sa nepýtal to a to. Respektíve respondent zavádzal, pretože fakty sú také a také.

Nech sa páči, veď to je v poriadku, ale musela by byť konkrétna tá osoba a nie, že to zhrnú do nejakého svojho vyjadrenia. Pretože je jasné, že túto reláciu v 360 nemajú radi, pretože prišli z prostredia, čo ja zase veľmi dobre poznám osobne. Veď poznám pána Kováčiča od začiatku, ako začínal v televízii ešte ako helfer.

To je človek, ktorý prináša určité kazety z archívu pre redaktorov a postupne sa vypracoval.

Ale jednoducho politicky bol vždy poznačený. Predtým to bolo SDKÚ, dnes je to PS. Ale v poriadku.

Každý ten novinár má určité svoje osobné nastavenie, ale nech sa potom netvári, že je nositeľom pravdy a objektívnosti, keď jednoznačne slúži určitým politickým záujmom. Nemusí mať na sebe dres, nemusí mať ani stranícku knižku, ale z toho jeho vystupovania, písania, kladenia otázok, spochybňovania kolegov je jasné, že mu nejde o nejakú objektívnu žurnalistiku, ale je tam len a len politický a určitý spoločenský záujem alebo objednávka.

Hm.

A toto si oni veľmi dobre uvedomujú, pretože ten takzvaný mainstream má stále veľký vplyv na povedomie ľudí aj tej televízie. Hoci sa hovorilo, že televíziu už idú do zabudnutia, že už len internet, ale nie je to celkom tak.

Stále veľká časť verejnosti pozerá práve tieto médiá.

No a v rámci toho majú veľký vplyv aj na to, čo si ľudia myslia, na vnímanie tých ideológií rôznych.

A chcem sa opýtať, že prečo si ľudia častokrát nevedia zanalyzovať tie informácie, nevedia používať akobysme vlastnú hlavu a veria gyakran zavádzajúcim informáciám. Uveria tomu, čo im je tisíckrát opakované – ak v zmysle toho Gebelsovského hesla známeho. Že vojna v susednom štáte je nevyprovokovaná. Že je výborné posielať peniaze na nákup zbraní. Že je tu nejaká epidémia, ktorá ohrozuje, alebo pani pandémia, ktorá ohrozuje ich život. Že očkovanie im zachráni zdravie a život. A ďalšie a ďalšie veci, ktoré sa vlastne takto nekonečne opakujú.

Prečo je to podľa vás tak?

>> Podľa mňa je to dôsledok zlyhania systému, ktorý tu vznikol po 89. Pretože ten rozdiel bol v tom, že kritika sa zamerávala na predchádzajúci systém – jeden jediný správny názor. Nepripúšťal sa žiaden iný.

Akú zmenu si žiadame? Pluralitu názorov. To bolo jedno z hlavných nosných hesiel 80. Havloidi to takisto pokrytecky tvrdili, ale skončilo to tým, že žiadna pluralita názorov – zase jeden jediný správny názor.

Aby som citoval teda povestnú tvár mainstreamu Madam Hanzelovú: O pravde sa nediskutuje.

A kto má tú pravdu? Redakcia SME? Redakcia denníka N? Eurokomisár? Alebo kto má tú neomylnú pravdu a má tú drzosť tvrdiť, že všetci ostatní sa mýlia?

A tá jednostrannosť, ktorá tu nastala politická v médiách, vyprovokovala ľudí k určitému fanatizmu.

A darmo sa každý ten tábor tvrdí: myslite kriticky, kritické myslenie potrebujeme, mediálnu gramotnosť. Ale to kritické myslenie a mediálna gramotnosť spočíva v tom, že budete oddane veriť tomu, čo píše ten novinár a kriticky budete myslieť tak, ako chce ten, ktorý má tú požiadavku. To znamená tá redakcia, ten prednášajúci, ten politik.

Myslíte podľa mňa kriticky. Buďte mediálne gramotní. Ale čítajte naše zdroje, naše noviny, naše podcasty. Počúvajte, sledujte sa na sociálnych sieťach naše produkty.

Takže tá jednostrannosť smeruje k fanatizmu.

Tam sa potom stráca akékoľvek kritické myslenie, pretože novinári, ale povedal by som, že aj spoločenské vedy, ale to sa týka aj prírodných vied, napríklad či v medicíne alebo klimaalarizmus.

Vytvorili sa tábory, ktorí sa navzájom nenávidia.

Neexistuje diskusia a uznáva sa len jeden jediný správny postoj.

Tam nemôžete hľadať kritické myslenie, pretože stačí, že kladiete nejakú otázku alebo niečo spochybníte a žiadate si kvalitnú odpoveď.

A samozrejme ste dezolát, dezinformátor, agent nejakej mocnosti, žiadna diskusia, žiaden argument.

Tak samozrejme, že potom sú ľudia náchylní uzatvárať sa do svojich bublín, do svojich fanatických skupín a ostro stáť proti sebe na tej pomyselnej barikáde.

Pre mňa je neuveriteľné najmä to, čo ste už naznačili, že sme sa vlastne akýmsi veľkým oblúkom vrátili od toho 89. roku tam, kde sme boli predtým. Tak vieme, že tí tribúni tej revolúcie hovorili o tom, aké sú tu mediálne manipulácie, aká je tu propaganda.

A títi ľudia, často personálne tí istí ľudia, ktorí tam stáli na tých tribúnach, sa po tých 30-och a viac rokoch opäť vracajú k tomu, čo na tých komunistoch kritizovali.

Ja poviem taký príklad.

Mali sme tu vypínanie médií.

Vypla to vláda, v ktorej súčasťou bol Ján Budaj, ktorý bol predsa tribúnom toho novembra a hovoril o slobode, o pluralite. Takže to je veľmi alarmujúce, si myslím.

No, to ani nie je paradoxné, ale to sú tiež príklady z histórie. Tí radoví revolucionári, pseudorevolucionári, nazvem to disidenti, chartisti, čo s výnimkami, samozrejme sa stali noví týrani, nové mocenské elity, ktoré ten systém, ktorý im umožnil dostať sa či už k pozíciám politickým alebo ekonomickým, chcú upevniť navždy a nemienia z tých miest odísť.

A práve preto na to potrebujú, ja tomu hovorím davokracia, dav, ktorý na ženú do ulíc a zmanipulujú.

Vidíme to na tých demonštráciách.

Prídu tam s deťmi, prídu tam mladí ľudia, ktorí nemajú ešte svoje odžité, ktorí ešte len niečo študujú a už majú svoje politické presvedčenie so zástavami, s vulgarizmami.

Veď nech je diskusia, samozrejme, je prípustný taký názor alebo dovoľme si diskutovať o tom. Nie, že toto je absolútne neprijateľné. A to sa deje už na vysokých školách. Keď je akcia, ktorá je zameraná na súčasnú progresívnu propagandu, má priestor.

Akonáhle sú nejaké konzervatívne akcie, okamžite nielen, že vedenie robí problémy, ale práve ten dav narúša tieto udalosti.

A povieme si, čo to má spoločné s tým, že také veci sa dejú v Spojených štátoch na Berkley univerzite, kde sú ultraľavičiarske progresívne názory. Kde ktokoľvek príde diskutovať, zničia učebňu. Nie, že diskutujú, spôsobia také výtržnosti, že musia zasahovať požiarnici alebo teda policajti.

U nás to ešte tak nie je, ale blíži sa to k tomu.

Takisto sa podceňujú tie nálady, že každý, kto odmieta súčasný kurz, tento progresivizmus, a keď ich je to prebudenie, ktoré prebudenie spočíva v tom, že v prvom rade nenávidia heterosexuálov, tradičnú rodinu, bielych ľudí a kresťanstvo.

A to sú permanentné terče. Hoci všetky iné náboženstvá alebo iné skupiny obyvateľstva, či tie menšiny takzvané, takisto toho majú na rováši až až a takisto majú blízko k násiliu, k podceňovaniu iných ľudí, k uplatňovaniu všelijakých diktátorských noriem, keď sa dostanú oni k moci.

Takže bohužiaľ je to tak, že tí, ktorí hlásali pokrytecky tú rovnosť, slobodu, bratstvo, tak je to ako vo francúzskej revolúcii. Potom popravujú, dostávajú sa k moci, robia čistky.

A toto, čo práve hovoríte, je vlastne najmä tej najmladšej generácii, povedzme politikom PS. Ale ich vychovala práve táto generácia tých po novembrových politikov.

A dá sa povedať, že ľudia, ktorí vtedy rúcali totalitu, mali vlastne sami totalitné myslenie, lebo sa to vlastne dnes prejavuje a je to taký paradox.

Čiže kam vlastne kráčame v tomto smere? Pretože ja nevidím nejaké svetielko na konci tunela.

No, myslím si, že áno, môžeme vnímať tragicky tú súčasnosť, ktorá je. Ale keď prepadneme v depresie, tak je všetko stratené.

Vždy musí byť určitá nádej.

Jasné, že nemusí to byť o päť rokov, o desať rokov. Ale tie systémy sa rúcajú.

To, čo sme hovorili aj na začiatku, ten systém, ktorý tu bol v 90. rokoch, jedna mocnosť, tak sa rozpadol.

A je tu samozrejme evidentne tá prax, ktorá tu je, a tá potreba multilaterálneho sveta.

To znamená sú tu tri mocnosti.

Áno, môžeme byť kritickí a mocnosti budú určovať.

Je to tak historicky dané.

Ide o to, čo budú presadzovať tie mocnosti. Či si stanovia svoje hranice a umožnia stabilitu a bezpečnosť, alebo budú viesť trvalé konflikty medzi sebou.

Tá nová generácia politikov, o ktorých sme už hovorili, sa vyznačuje okrem iného aj tým, že je často nedozdelaná, nemá všeobecný prehľad, nepozná históriu, často šíri úplné hlúposti ideologické.

A ak mám spomenúť konkrétny príklad, pamätám si, myslím, že pani Štolová to bola, ktorú prichytili pri tom, že nevie, kedy vzniklo Československo a kto stál na jeho čele.

Ona to kamuflovala tým, že ona nememoruje, že predsa takéto zbytočnosti nebude nosiť v hlave.

No ale napriek tomu, napriek tejto hlúposti, by som povedal, sú títo politici veľmi sebavedomí a myslia si, že sú vyvolení k tomu, aby nás viedli.

Tiež máte ten názor?

No žiaľ, nie je to prvýkrát v histórii pochopiteľne. Ale dnešní politici, dnešná tá garnitúra, ktorá sa pasuje do úlohy tých pokrokárov, čo už tu bolo samozrejme takisto, tak by som povedal, že má takéto dva mantinely.

Jedným je narcizmus a druhým kariérizmus.

A bohužiaľ, to medzi tým, či už sú v určitom odbore vzdelaní alebo nie, tak určujúce sú tie ich mantinely.

To znamená verím vo svoje výnimočné postavenie a vo svoje výnimočné poslanie, pričom všetci ostatní, pokiaľ nie sú z môjho tábora, sa mýlia.

A ten kariérizmus, jediné schody, ktoré vnímam, sú schody do Bruselu.

Takže som schopný na základe toho tárať, predvádzať sa, obhajovať čokoľvek.

Neviem, či tomu ten človek vnútorne verí.

Aj to je možné, pretože už tak je nastavený a spracovaný.

Ale žiaľ, myslím si, že v histórii vždy to tak bolo, že boli obdobia úpadku a potom rozkvetu po takej sinusoide. Tak ako stále sa prirovnáva, že dnešná situácia je starý Rím.

No, ale potom zase prichádza určitý rozkvet.

Takže áno, možno sme. Nie, že možno. Určite sme v tom štádiu takej, by som povedal, určitej vedomostnej obmedzenosti napriek tomu absolvovaniu rôznych škôl a titulov. Pretože vzdelanie ešte neznamená životnú múdrosť.

Dôležité je nielen poznanie, ale aj skúsenosti a snaha riešiť problémy, nie fanaticky presadzovať svoju pozíciu.

Takže toto obdobie takisto nebude večné a vystrieda ho, dúfam. To je jedno, či sa my tvár dožijeme toho alebo nie. A vystrieda ho aj iné obdobie, ktoré bude podstatne viac naklonené nejakému poznaniu, nejakej dôstojnosti, vzdelanosti.

No, to je síce pekná vízia, ale musíme sa vrátiť do reality.

Prá tí ľudia oháňajú slovom „demokraticky". Sami si hovoria, že sú demokratická opozícia. V podstate presadzujú totalitné metódy. Oni majú totalitné myslenie.

Pokiaľ nehovoríte to, čo my, ste nepriatelia. Treba vás zničiť.

Práve preto som spomínal to čarovné slovíčko „progres". Predtým sa tomu hovorilo pokrok. Ale veď to je ten istý termín.

A práve títo ľudia, ktorí tak kriticky posudzujú minulosť a hlavne tie totalitné režimy a diktátorské režimy a tie predchádzajúce systémy, tak v podstate opakujú to isté.