Konflikt záujmov Tódovej a Záleskej:najväčší mediálno-justičný škandál bez následkov. Dudzíková v HS

Ja mám informácie napríklad z jednej takej konferencie, ktorá sa týkala tiež slobody prejavu, že napríklad Denník SME mal minulému roku 50 živých aktívnych sporov, kde boli teda zažalovaní či už politikmi alebo verejnými činiteľmi alebo neviem akými osobami, že ich redaktori vlastne prekročili hranicu, porušili zákon a budú musieť platiť.

A teda po novom roku som sa ja pridala k tomu a už teda som číslo 51 alebo možnože aj viacej.

>> Milé dámy, vážení páni, dnešné pozvanie do štúdia hlavných správ prijala predsedníčka Senátu Správneho súdu v Bratislave, pani Dana Jelinková Dudzíková.

Dobrý deň, ďakujem veľmi pekne za váš čas.

>> Dobrý deň, ja ďakujem za pozvanie.

Pani Duziková, minulý týždeň sa rozhorela, respektíve aj ten týždeň predtým sa rozhorala na Slovensku taká zaujímavá kauza. Všetko to odštartoval článok pani Kováčič Hanzelovej, ktorý sa týkal Mimy Šramovej. Vraj má nejaké dohody, dostáva každý mesiac od štátu neskutočné peniaze. Ale o veľký rozruch sa postarali najmä následné komentáre na sociálnych sieťach. Skončilo sa to tak, že dokonca pani Šramová podávala trestné oznámenie.

V tejto súvislosti mi napadá, že tá žurnalistika sa delí na tú klasickú mainstreamovú a potom takzvanú občiansku, aj keď teda u nás sa jej zvykne hovoriť aj dezinfoscéna, alternatívna scéna a podobne. Z právneho hľadiska existuje nejaký rozdiel medzi týmito dvoma druhmi?

V prvom rade je potrebné povedať, že naozaj na Slovensku sme si zvykli, alebo niekto si zvykol, veľmi zjednodušovať veci a nepomenovať veci pravým slovom alebo pravým názvom. Napríklad Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva už niekoľko rokov používa pojem občianska žurnalistika. Na Slovensku je to väčšinou skratkovito uvedené nie ako alternatíva k tej tradičnej žurnalistike, ale teda už aj tak dehonestujúco, to znamená, že dezinfoscéna alebo dezinformačné médiá a tak ďalej.

Z toho právneho hľadiska je potrebné povedať, že tak ako to chápe - ja sa budem odvolávať na tú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, aby bolo jasné teda, že to nie sú moje názory alebo názory na nejakých diskusných fórach. Ten štrasburský súd hovorí, že občianska žurnalistika vznikla s rozvojom internetu a vznikla z nedostatku pokrytia niektorých tém strany tradičných médií. Že napríklad ľudia mali dopyt po diskusiách, informáciách určitého charakteru a ten mainstream, alebo nazvime to, že tá tradičná žurnalistika, sa nedostatočne venovala niektorým témam, alebo sa možnože venovala takým spôsobom, že neoslovila tých divákov alebo poslucháčov.

Možno neboli kladené správne otázky, alebo sa opakovali, neviem, tí istí hostia a tak ďalej. Čiže s týmto - tieto dva faktory, to znamená internet, rýchly presun informácií a zároveň nedostatočné pokrytie mediálneho trhu a našich tém zo strany tradičných médií, alebo tradičnej žurnalistiky, spôsobilo, že sa vytvorila občianska žurnalistika.

To sú tí blogeri, to sú youtuberi, to sú osoby, ktoré v podstate sa rozhodnú nejakým témam venovať, alebo teda informovať o nejakých témach. A v zásade práv­neho hľadiska je tu dosť zásadný problém, alebo zásadný rozdiel, a to je v zodpovednosti.

Väčšinou sa teraz v tom verejnom priestore hovorí o tom, že hm rozdiel, jediný základný, je, že na niečo existujú pravidlá, napríklad etické pravidlá pre tradičnú žurnalistiku.

Áno.

A teda vyčíta sa, ako som pochopila z tých debát, že na tú občiansku žurnalistiku neplatia teda ako keby žiadne pravidlá, hoci to tak nie je. Vždy tu máme takú zodpovednosť, či už trestnoprávnu alebo občianskoprávnu.

A poviem to na konkrétnom príklade, aby som teda nebola príliš všeobecná. Predstavte si, že napríklad keď fyzická osoba, nejaký ten youtuber, alebo teda niekto, kto alternatívne využíva tieto spôsoby informovania, poruší zákon, zasiahne do niekoho práva na ochranu osobnosti, tak bude znášať žalobu, dôsledky - civilné, trestné, on sám.

Kdežto v prípade napríklad médií - môžem prejsť na slovenskú scénu. Vezmem si ako príklad Denník SME, pretože Denník SME som zažalovala aj ja konkrétne, teda pána vydavateľstvo. Denník SME, respektíve redaktor, ktorý pracuje pre Denník SME, keď napíše niečo, čím poruší zákon, tak nenesie za to zodpovednosť z hľadiska civilnej povahy on, ale nesie to vydavateľstvo.

A pokiaľ som počula, aj som to nejak tak navnímala z tých argumentov, že veď o tom je slobodná žurnalistika, že my máme teda týmto pádom takú slobodu, že vieme tak lepšie tvoriť, lebo máme ten plášik taký ochranný, tak tu si dovolím trošku teda oponovať, že ten plášik ochrany by sa nemal samozrejme zneužívať.

A ja mám informácie napríklad z jednej takej konferencie, ktorá sa týkala tiež slobody prejavu, že napríklad Denník SME mal minulému roku 50 živých aktívnych sporov, kde boli teda zažalovaní či už politikmi alebo verejnými činiteľmi alebo neviem akými osobami, že ich redaktori vlastne prekročili hranicu, porušili zákon a budú musieť platiť.

A teda po novom roku som sa ja pridala k tomu a už teda som číslo 51 alebo možnože aj viacej. Čiže na tomto príklade by som chcela povedať, že aj ten štrasburský súd hovorí, že aj oni sú verejní ako keby strážcovia demokracie.

Im sa to celkom ako nepáči tým tradičným médiám. Nie, my sme ozajstní novinári. Len oni - ako chápem - ale musia jednoducho prijať fakt, že taká je teraz jednoducho doba, že nestačia tradičné médiá. Máme tu tú občiansku žurnalistiku a teda veľmi nesprávne sa na Slovensku táto občianska žurnalistika pomenováva. Niekde sa povie, že youtuber, niekde, že neviem čo, nejaký influencer a potom sa povie dezinfluencer, dezinfo scéna a tak ďalej.

Tak to je také - toto by si zaslúžilo trošku tak rozpliecť, pretože dezinflácia, alebo dezinformácia je niečo, keď niekto úmyselne s cieľom poškodiť povie nepravdu. To sa môže pokojne stať aj v tých tradičných médiách. A to sa môže pokojne stať aj v jednotlivých prípadoch.

To znamená, že nedá sa rovno povedať, že ten, ktorý nemá papier na to, že má vyštudovanú tú školu, nejakú žurnalistiku, alebo ten, ktorý sa nespravuje etickým kódexom novinárov, že jednoducho tento človek je automaticky úplne neregulovaný a tak ďalej. Práve naopak - nesie on svoju osobnú zodpovednosť, či už trestnoprávnu, civilnú, akúkoľvek. Ide s kožou na trh a musí teda rátať s dôsledkami.

>> Sú tu dva zaujímavé momenty. Jeden je ten, že keď tie tradičné médiá útočia - v úvodzovkách - na niekoho, kto momentálne sa dostane do nejakej vlny, tak tiež často nie vždy používajú overené informácie, respektíve nie sú povedané všetky info.

Tá pravda je taká trošičku pohýbaná, ale ak naopak príde útok z druhej strany, taktiež útok v úvodzovkách, že niekto si dovolí kritizovať napríklad pani Kováči Žanzelovú, automaticky je to útok na ženy, šikana kybernetická, útok na slobodu slova, slobodu médií a podobne.

Vnímate to tiež tak?

Áno, určite.

Ehm, ja by som ešte možno k tejto situácii povedala, že v roku 2021, keď sme mali v živej pamäti, že teda okrem pandémie, kde sme sa stretli tiež s nejakými obmedzeniami slobody prejavu alebo takými snahami o vypnutie druhého názoru, tak vtedy vlastne, ak si pamätáte, justícia zažila takú smršť v podobe pani ministerky spravodlivosti Márie Kolikovej, ktorá sa rozhodla reformovať justíciu spôsobom, ktorý sme upozorňovali, že môže mať devastačné účinky, čo sa teda bohužiaľ aj v niektorých prípadoch potvrdilo, že teda tie konania sa nezrýchlili, práve naopak.

No a vtedy v tom čase my sme chceli vstúpiť do verejného priestoru a chceli sme dať teda tie protiargumenty odborného charakteru.

No ale tá tradičná vlna alebo ten takzvaný mainstream nemali záujem o tieto, respektíve nemali záujem o to, aby zverejnili či už kritické hlasy a vlastne nejaké také rozhovory, kde my sme na to poukazovali.

A bola to práve tá, ako by som povedala, druhá alternatívna strana, kde my sme mohli v roku 21, 22, kde sme ten priestor dostali a kde sme vysvetľovali občanom teda, že aké sú riziká a tak ďalej. Vie, lebo v podstate z pozície sudcu alebo teda tých predstaviteľov súdnej moci, veci verejné alebo také tie služby nie sú len pre jednu skupinu obyvateľov.

Cheme ako to je a to sú tí, čo nevedia ako to je. Už je to občas také aj také humorné, ale ono v podstate je to veľmi smutná realita. No ale, napríklad keď z pozície predstaviteľov súdnej moci nám príde niekto do pojednávacej miestnosti, my sa ho nepýtame, že aké médium počúvaš alebo či si ako teda slniečkár, dezolát, očkovaný, neočkovaný, za Ukrajinu, proti Ukrajine, za Izrael, proti Izraeli.

To jednoducho tieto veci z hľadiska fungovania verejnej moci a z hľadiska justície je absolútne, my si to nemôžeme vôbec dovoliť a myslím si, že žiaden predstaviteľ súdnej moci takto nefunguje. Desí ma, keď vidím občas na tých fórach, že naozaj sa tí občania tak akože delia, že a oni sú hlúpi a s nimi nemá zmysel diskutovať a my vieme, ako to je.

Čiže a ja si myslím ináč. Na jednej strane je to aj taká ako maska, že je to takú navonok nejaká pretvárka.

Ja si myslím, že skôr či neskôr aj táto bublina musí splácnúť.

>> Uhm.

Tak ale na príklade tých médií je očividné, že naozaj majú témy, ktorým sa venujú radi, a niektoré ignorujú.

Taktiež hostí, videli sme to cez covid, boli používaní len takí, ktorí išli s tou oficiálnou líniou, ktorú teda prezentoval štát.

Ak mal niekto iný názor, automaticky vylúčený zo spoločnosti, a už to potom išlo: dezolát, dezinformátor, neviem čo všetko možné.

Aj pán exminister Nať má na tom svoj podiel viny.

Tie tradičné médiá často operujú tým, že oni sú preto tými pravými novinármi, lebo veď oni sa predsa musia riadiť nejakým novinárskym kódexom.

Podľa vás je to skutočne tak? Dodržiavajú ho tie tradičné médiá alebo to tam pokrývkáva?

>> Ja si to nemyslím, že to dodržiavajú.

Nemôžem to povedať akože úplne, že všeobecne, aby som sa nedotkla každého jedného, ale môžem to povedať na konkrétnych príkladoch.

Napríklad si vezmeme taký typický konflikt záujmov alebo taký typický príklad, ktorý tu zarezonoval: vzťah pani sudkyne špecializovaného trestného súdu Pamely Záleskej s novinárkou denníka N pani Monikou Toddovou.

Tam bol konflikt záujmový ako bič.

Neviem, ako to mám teda povedať inak.

A máte pocit, že by sa tomu v tom čase alebo aj teraz s odstupom troch rokov, keď už aj Najvyšší súd povedal, že to nebolo v poriadku, že neboli informovaní účastníci konania, verejnosť a tak ďalej, že by sa tomu niekto venoval vtedy alebo teraz minimálne do polovičnej miery, tak ako sa venujú napríklad teraz tej kauze, ktorá vznikla s konfliktom záujmov, ktorý tu má byť v súvislosti so zmluvami, ktoré má mať pani Šramová s ministerstvom?

No vôbec to tak nebolo.

Oni to tak zahrali, že pani Todová napísala tri riadky, že áno, vznikol problém, ona si to so šéfredaktorom nejak vyrozprávala, oni si to uzavreli a ideme ďalej. Akože vybavené.

Uhm >> Eh, ale to bol a stále je podľa mňa najväčší škandál, ktorý vyplával na povrch. Neviem, či má obdobu aj z hľadiska justičného, aj z hľadiska toho mediálneho, pretože to bola strašná ako facka dôveryhodnosti a hanba tomu, čo sa nastalo. Pretože čítala som si ten etický kódex novinárov a tam je napísané: ak robíte rozhovory s niekým alebo o témach, ktoré sa týkajú vašej blízkej osoby, tak máte nielen, že informovať toho šéfredaktora, ale primerane aj verejnosť, že nemáte vlastne odstup od tej témy.

Veď to je normálne.

A overovanie faktov alebo snažiť sa dať vyjadrenie druhej strane, no tak to vôbec nefunguje.

Napríklad na tomto mojom príklade: v podstate pán Peter Kováč v denníku SME spravil jednostranný účelový rozhovor a potom dal moju fotku, dал meno, priezvisko, kde robím, čo robím, ako robím, a dal mi nadpis "zaujatá sudkyňa".

No tak ja som tým pádom ako skončila, pretože keď sudca je zaujatý, tak to je proste koniec.

No a keď som žiadala opravu a ospravedlnenie a teda prečo ma nekontaktovali, aby mi dali právo vyjadriť sa k tomu článku, kde odzneli nepravdy, tak po mesiaci napísali niekde v rohu, to mali veľký článok na dve a štyri, a potom niekde do rohu napísali, že "uviedli sme nepravdivé informácie. Ale neospravedlníme sa."

No tak viete, a ja keď sa pýtam, prečo ste si to neoverili alebo prečo ste nedali aspoň právo vyjadriť sa, no oni nemuseli, oni si nemusia.

Napísal mi teda neviem kto, či to bol ich právny zástupca, že oni si nemusia, že to je ich slobodná voľba.

No tak potom ja nechápem, na čo sú tie pravidlá a načo sa odvolávajú.

>> A načo sa odvolávajú, keď v jednotlivých prípadoch dodržiavané nie sú.

Ale opätovne nemôžem povedať tak, že všeobecne každý, ale ja si myslím, že hm, ale zase keď sa povie, že tak poďme nájsť sankčný mechanizmus, že či sa tie napríklad etický kódex, že či sa dodržiava, a tak ďalej, tak to už nie.

To už je také, že zasahovanie do slobody médií a tak ďalej, pod nátlakom.

To znamená, že treba nájsť nejakú rovnováhu medzi týmto a začať v kľude, už s odstupom, o tých témach komunikovať. Lebo napríklad ako spomínate ten covid, teraz som písala jeden taký článok, ktorý sa týkal presne tých obmedzení, ktoré mohli počas pandémie byť u nás nariadené, pretože nikde nie je napísané, že za rok to tu nebude znova.

A h, to som si ani neuvedomila, že v našom ústavnom zákone o bezpečnosti štátu je napísané, že počas pandémie nemôžete zasiahnuť do slobody prejavu a šírenia informácií.

Je tam napísané, že áno, sloboda pohybu, sloboda zhromažďovania, združovania a tak ďalej.

A mne to vlastne došlo až teraz, že hoci na ústavnej úrovni to nie je povolené, tak v skutočnosti sa to tu teda celkom pekne dialo v realite.

No a to je také smutné.

>> Áno.

Tak novinári by mali poskytovať žurnalistiku objektívnu, vyváženú. Mali by dávať priestor obidvom stranám. Čo sa teda z pozície tých mainstreamových médií naozaj absolútne nedeje.

Sama ste dali niekoľko príkladov. Mimi Šramová bola veľmi kritizovaná za to, že má vraj exkluzívny prístup k politikom vládnym práve kvôli tomu, že im ide po ruke, robí pre nich rôzne veci, dostáva za to od štátu peniaze. Ale pani Tódová napríklad tiež písala o kauzách, ktoré mala na stole pani sudkyňa Záleská.

Takže je to dvojitý meter alebo už nejakú inú jednotku by sme vedeli použiť?

>> No, nebolo preukázané, že ten únik informácií bol od pani magisterky Záleskej. To musíme povedať, že stále to je v rovine, že ten zdroj nepoznáme a tá exkluzivita, kde vznikla, no môžeme sa domnievať, ale na toto dôkazy nemáme, čiže špekulovať nemôžeme.

Každopádne je potrebné povedať, že naozaj tento vzťah, taký ako tu bol, to je podľa mňa krásnym príkladom toho, ako sa s tým vysporiadala teraz žurnalistická obec, ako tá tradičná žurnalistika.

Videli ste niekedy vtedy pred troma rokmi, sa to prevalilo alebo teraz, že by boli o tom nejaké konferencie, alebo že by sa debatovalo, alebo že by sa grilovalo, že by sa pani Tódová zavolala do Aktualít na rozhovor, alebo že by sa niekde postavila pred nejaké reflektory, aby musela bezprostredne odpovedať na podkožné otázky?

No toto sa nedialo. Napísala. Viete, keď máte písaný prejav, tak to si viete kontrolovať každé slovíčko. Napísala niečo a týmto pádom to považovala za vybavené. Čiže nejaký mechanizmus sebareflexie alebo poučenia sa v tomto prípade podľa mňa nenastal.

>> Áno.

Ono sa vtedy vyjadril, že nemala žiadne zvýhodnenia, nemala žiadne exkluzívne informácie. Bolo to úplne nestranné.

>> Ale my sme o tom nevedeli.

A najlepšie je, že ja som sa nad tým zamýšľala, že mne sa nechce veriť, že v tej novinárskej komunite oni nevedeli o tom, aké má povedzme vzťahy, kto je jej blízka osoba a tak ďalej, lebo som sa zamýšľala nad tým, že ja som to napríklad naozaj nevedela.

Tam bola vtedy taká obhajoba, že veď bolo verejne známe, že tieto dve dámy majú akože blízky vzťah, a že ale nerozprávajme o tom, lebo sa nejedná o vzťah heterosexuálny.

No tak to mne je úplne jedno, aký je to vzťah, a takéto nejaké odstrašenia, že nerozprávajme sa, lebo ženy, lebo muži a tak ďalej. Toto ako vôbec neberiem, ale vychádzam z takej bubliny, že vždy máte nejakú komunitu.

Napríklad, ak my sudcovia, tak my vieme, že keď sedíte s tým človekom na jednom súde, tak viete plus mínus, či je rozvedený, či má deti, s kým žije, s kým sa akože plus mínus styká.

Tak ja som sa zamýšľala nad tým, že či teda sa potom robilo z celej verejnosti v podstate nevedomých, či tá interná bublina o tom skutočne vedela. Len na verejnosť sa nenapísalo.

Keby som ja napríklad písala článok o pánovi, vymyslím si, Dušanovi Kováčikovi, že súdi ho mne blízka osoba, nemusela ani uviesť, konkretizovať ten vzťah. To nikoho nezaujíma. Súdila ho mne blízka osoba. Preto dávam vám to na vedomie. A my si z toho spravme nejaký úsudok, či má odstup od témy, alebo či vie byť profesionálna, lebo predsa len tie emócie v podstate akože prebijú, keď sa venujete téme a píšete o niekom, s kým sa stotožňujete a tak ďalej. Však je to normálne.

>> Áno.

Ono niekedy to pôsobí ako keby to boli naozaj nadľudia, lebo keď oni povedia, že nemajú konflikt, sú objektívni, tak každý im automaticky má veriť. Je to zvláštne.

Podľa vás existuje sloboda slova? Respektíve sú útoky na médiá neprimerané na Slovensku z vášho pohľadu?

>> No, sloboda slova myslím si, že existuje teraz. Z môjho pohľadu, že keď si to premietnem rok 2021 a 2026 z pohľadu napríklad tých sudcovských názorov alebo nejakých tých kritických názorov.

Teraz, keď pozerám ako predstaviteľ súdnej moci, tak už nemáme taký problém sa dostať do aj povedzme tých tradičných médií.

A čo sa týka nejakých iných tém, ja nemám pocit, že by sa tu nedali realizovať alebo rozvíjať nejaké témy. Skôr mám pocit, že sa potom zosmiešňujú tie osoby.

Ja som si napríklad túto pani Kováčič Hanzelovú vypočula krátko u pána Vagoviča. Bola neviem kedy.

No a v priebehu 15 minút, čo som počúvala jej prejav, tak okrem vecného kommentovania tam vlastne podsúvala také zosmiešňovacie veci, ja neviem, na tých, čo robia infovojnu, že duo Yamaha ich nazvala, neviem teda alebo na neviem čo pani Šramovú tiež tam nehovorím, tak dalo sa to odpustiť.

No, je to ako mne to celkom ako vtipné neprišlo. Najmä v kontexte tom, že ja mám pani Kováčič Hanzelovú definovanú na základe toho, ak robila rozhovor s Marcelou Kosovou, ktorá v tom čase ešte nebola predsedníčkou súdnej rady, a to bol nejaký rok 2023, a ona na ten rozhovor nebola podľa mňa poriadne pripravená a absolútne v podstate nezvládla ten rozhovor. Snažila sa nejakým spôsobom tú Marcelu Kosovú dostať nejak do úzkych, ale sa jej to nedarilo.

Pamätám si, že mala pred sebou nejakú čítačku. Že keď aj Marcela Kosová jej hovorila, že ako ste kladli tú otázku, že nerozumiem, tak ona ju nevedela ani z hlavy ako zopakovať, tak si povedala znova, prečítala celé súvetie.

No a vtedy to bolo také medializované. Keď to zverejnila na denníku SME, myslím, že nerobila to na YouTube pod svojím menom, tak tam bolo asi 700-800 komentárov, ktoré kritizovali ju, že nezvládla ten rozhovor, tak sa vypli.

>> Áno, vypli tie komentáre.

A ona si potom našla inú platformu, kde vlastne povedala, že tí slušní ľudia, čiže tí, ktorým sa páčil prejav pani Kováčič Hanzelovej, reagovali slušne, inteligentne, ale tí druhí, ktorí ju chceli skritizovať, tak to boli akože nedostatočná intelektuálna úroveň.

A tomu sa hovorí, že nezvládnuť kritiku.

No a ja som ju odvtedy nepočúvala, tak som si ju teraz po troch rokoch vypočula, aby som si overila, kam sa teda posunula v tom prejave.

Musím povedať, že to zas nebola v kritickom rozhovore, lebo ten pán Vagovič jej vykladol nejaké kritické otázky.

Ona tam prišla povedať svoj pohľad, čiže rada by som si ju pozrela možno v nejakom rozhovore s niekým, kto jej nebude pritakávať, lebo tá Marcela Kosová, ona skutočne nastavila to zrkadlo tak, že posadil sa tam niekto, s ktorým nemala tú istú linku.

A odvtedy som ju ešte párkrát sledovala, či si tam pozve niekoho, kto nie je ako keby z toho predvídateľného názorového prúdu. Zistila som, že nie a potom som to prestala sledovať, lebo tak nebudem sa pozerať na dvoch ľudí, ktorí si pritakávajú.

Samozrejme, tie komentáre, to je samostatná kapitola. Vtedy ich vyplý behom 24 hodín, ale pod tým článkom tety Šramovej ostali pustené napriek tomu, že tam boli na jej adresu urážky, útoky, zverejnila sa adresa a podobne. Tam to asi bolo v poriadku.

Ešte jeden moment ma zaujal, že aj títo novinári radi zosmiešňujú tých ľudí, ktorí im nie sú práve po vôli. Bohužiaľ, táto móda sa pretavila aj do politickej sféry. Keď sledujeme politické diskusie, tak naozaj tí zástupcovia liberálneho, progresívneho, povedzme opozičného spektra, niekedy to je ako keby človek pozeral vtipnejšie vyhráva. No je to škoda.

Mne sa zdá, že naozaj už došli nejaké zrelé osobnosti v tom verejnom živote alebo si myslia, že to ľudí baví také divadlo. Neviem, možno majú takých poradcov, ktorí im povedia, že treba spraviť také ako reality show. Neviem.

Ale ja som prestala pozerať televízor počas covidu. Čiže tie diskusné relácie v podstate si niekedy nájdem cielene, keď ma zaujíma nejaká téma. Ak som sa napríklad snažila uchopiť reakcie z hľadiska definovania tradičnej žurnalistiky verzus tej občianskej, tak som si napozerala, kde kto aký rozhovor urobil, kto to ako komentoval.

Čiže skôr ja to robím tak, že si vyberiem nejakú tému a pozriem, čo povedal ten, čo povedal ten, aké boli argumenty, čo odznelo a čo nie. Čiže tých politikov ja ako vynechávam, ale samozrejme občas nás to doženie.

A hlavne keď sú napríklad nielen politické neslušné, ale aj politické povedzme útoky voči predstaviteľom súdnej moci, tak to už je ale zase iná kategória.

Musím povedať, že ste šťastný človek, keď si môžete dovoliť nesledovať diskusie, najmä tie nedeľné. Ja bohužiaľ túto výsadu nemám.

Poďme ešte na jednu tému. Je aktuálna. Včera sme sa dozvedeli, že ste podali podnet na odvolanie podpredsedníčky súdnej rady, pani Ajše Pužinec.

No, v podstate sa mi javí, že sme aj v téme, lebo jedná sa o slobodu prejavu a jedná sa o komunikačnú platformu. A to je presne to, ako som uviedla, že v tom roku 2021 my sme nemali nejaký priestor, respektíve priestor v tradičných médiách. Mala len skupina sudcov, ktorá išla v názorovej linke s pani Máriou Kolíkovou a my sme si vtedy založili komunikačnú platformu sudnamoc.sk a vlastne spôsob, ako sa vysporiadavame s fungovaním tejto platformy, nie je celkom šťastný. Zo strany pani podpredsedníčky odzneli nejaké výroky, ktoré boli z môjho pohľadu nehodné funkcionárky, vysokej predstaviteľky v podstate súdnej rady.

Tak ja som v podstate ten podnet smerovala k tomu, že do akej miery si môže či už predseda alebo v jej prípade podpredseda súdnej rady dovoliť komentovať sudcov alebo vynášať nejaké hodnotiace úsudky. Čiže to súvisí opätovne so slobodou prejavu. Tak stále sa točíme v podstate v tej téme.

V podstate ide o stránku sudnamoc.sk, kde časť sudcov prezentuje svoje názory. Začalo sa to počas kreovania tej slávnej súdnej mapy.

No, tá stránka bola založená tak, že tam bol základý ten, že nesmieme, že sme si povedali, že nebudeme prijímať finančné dary od nikoho, aby to bolo naozaj nezávislé. A tá stránka funguje na základe dobrovoľných príspevkov sudcov. Raz za dva roky sa spravila taká hromadná výzva medzi sudcami. Kto chcete, prispejte, kto nechcete, neprispejte. Poďakovalo sa tým prispievateľom.

No a v zmysle dohody ja som dostala úlohu alebo sme sa dohodli, že ja budem spravovať v podstate aj tú finančnú stránku aj zabezpečovanie služieb tretej osoby administrátora, ktorý zodpovedá zase za iné veci, že tam musia byť autorské práva dodržané a tak ďalej.

Čiže spor, ktorý vznikol, sa týka toho, nejakej vítky alebo verejného obvinenia, že či sa transparentne nakladalo s týmito finančnými prostriedkami. Ja som si to vnútorne tak preložila, že v podstate to, čo sa kladlo za vinu pani Šimečkovej matke, tak sa ako keby podsúvalo, že by sa malo klásť za vinu mne v súvislosti so zabezpečovaním transparentného financovania tejto stránky.

A to som považovala, že toto je vec, ktorá sa skutočne musí vysvetliť a tam sa musia byť absolútne akékoľvek pochybnosti vyvrátené. A z tohto pohľadu som považovala tú slobodu prejavu, ktorú pani podpredsedníčka pred všetkými sudcami realizovala, za naozaj neadekvátne do takej miery, aby sa tým súdna rada zaoberala. Ale zároveň si nerobím ilúzie, že by malo dôjsť z tohto dôvodu k jej odstúpeniu alebo odvolaniu.

Len som chcela poukázať v podstate na to, že keď vyčítame politikom alebo akýkoľvek bežný občan by predsa nemohol povedať na iného občana, že defraudoval peniaze. No tak to je ako hovoríte, že spáchal trestný čin. Čiže keď sme my ako sudcovia, že by sme mali ísť nejak ako príkladom a navyše ešte funkcionári súdnej rady, tak by som si tam predstavovala vyššiu mieru povedzme zdržanlivosti. Čiže o tom toto bolo.

Ako to dopadne, uvidíme.

Taktiež komentárov na sociálnych sieťach. V tomto prípade sa začali objavovať od insiderov zaručené informácie, že súdna rada sa pomaly, ale isto rozpadá, že je tam mocenský boj, ktorý súvisí s budúcoročnými voľbami. Je na tom niečo pravdy?

Ehm, ja ehm už nie som членkou súdnej rady, čiže už môžem povedať svoj názor ako keby zvonku. Ja si myslím, že to tak skutočne je, že tam môžu byť už nejaké záujmy, ktoré sa hovoria, ktoré sa niektoré hovoria, ale ktoré súvisia s tými voľbami, ktoré budú nielen sudcovské, ale budú aj parlamentné.

Ale zároveň musím povedať, že pokiaľ viem, tak súdna rada si plní svoje povinnosti.

Eh ja v podstate eh musím povedať, že ja predsedníčku súdnej rady absolútne eh rešpektujem a v podstate ju obdivujem ak zvláda v podstate v týchto časoch, keď naozaj sú tie útoky na sudcov eh zo všetkých strán, že teda ja ju považujem za absolútne fundovanú, odbornú a pracovitú osobu, ktorá eh v te tie rozbúrené časy eh keď sa prevzalo to kormidlo po profesorovi Mazakovi, kde v podstate bolo potrebné bojovať s tým narratívom, že prišla som do relácie a prvá otázka bola, že dokážete, že neberiete úplatok alebo dokážte, že sudca nie je skorumpovaný.

Tak vlastne z týchto časov ona si myslím, že naozaj to teda uchopila dobre a ja si myslím, že počas jej predsedovania tá súdna rada sa stala aj rešpektovaným partnerom, či už vo vzťahu k Európskej komisii, kde sme im komentovali správu o právnom štáte, alebo aj teda vo vzťahu k mediálnemu prostrediu.

Čiže eh počas jej eh predsedníctva ja si myslím, že sa nemusíme báť, že by sa tu mali nejak ako eh rozpadať eh rozpadať fungovanie alebo a tak ďalej.

A čo bude ďalej, uvidíme o rok.

>> Uhm.

Áno.

Presne tak.

Pani Kosovú sme tu mali nie tak dávno ako hostku. Rozprávali sme sa aj o stále nízkej dôvere Slovákov voči súdnej moci. Aj váš názor na to by ma zaujímal, ale necháme si to niekedy nabudúce. Berte to ako pozvánku opäť do štúdia hlavných správ.

Za dnešok veľmi pekne ďakujem, že ste sa podelili o informácie a všetko dobré želám.

>> Ďakujem a pekný deň.