Fico, Magyar a V4 | Peter Weiss, býv. veľvysl. v Maďarsku, Lubomír Zaorálek, býv. min. zahr. vecí ČR

Tento program vám prináša Play TV.

Domáca zábava pre celú rodinu.

[hudba] [hudba]

Dámy a páni, vo vysielaní televízie Kanál 1 budeme teraz pokračovať aktuálnou online reláciou Bielik online, v ktorej vás pravidelne informujeme o aktuálnych udalostiach v spolupráci a v rozhovore s odborníkmi na slovo vzatými.

Ja som veľmi rád, že v dnešnej relácii môžem privítať bývalého ministra zahraničných vecí Českej republiky Ľubomíra Zaoralka.

Dobrý deň.

>> Dobrý deň. Krásne počasie. Dobrý deň.

A nášho bývalého veľvyslanca v Prahe, Budapešti Petra Vajsa.

Dobrý deň.

>> Dobrý deň. Páni, začnime na stretnutí V4. Dlho sme také stretnutie nevideli. Dlho sme nemali vôbec potuchy o tom, že nejaká V4 ešte vôbec existuje. Videli sme tam aj to, že asi dôležitejšie bolo, o čom sa nerozprávalo. Róbert Fico a Peter Maďar dokázali na stretnutí V4 viac-menej mlčať. Je to náznak nejakého konštruktívneho prístupu, nejakého sľubného začiatku ich vzájomných vzťahov, pán Vaj?

Eh, to je prirodzená reakcia na tú situáciu, ako sa vyvinula pred maďarskými voľbami. Pre Róberta Fica bol Viktor Orbán politickým priateľom, jediným vlastne spojencom v Európskej únii. Spolu blokovali mnohé rozhodnutia Európskej únie, čo sa týka Ruska a Ukrajiny a utrpel fatálnu porážku vo voľbách.

A pre Petera Maďara vlastne je tým človekom, ktorý podporoval jeho ľúteho nepriateľa, teda Viktora Orbána. Na druhej strane pre Róberta Fica Peter Maďar je ten, ktorý zrušil to spojenectvo, do ktorého veľa investoval.

Pretože Róbert Fico v Ostrihome pred dvoma rokmi asi povedal, že ten systém, ktorý pripravil Peter Maďar, by mal byť inšpiráciou pre Slovensko, chválil ho, že žiadny politik robil takú suverénnu politiku.

No a v tomto politickom antagonizme, ktorý pred voľbami umocnili tým, že boli tam nejaké výmeny názorov, prišlo teraz k tej novej situácii. Maďarsko má novú vládu. Róbert Fico stratil svojho spojenca a keď sa chce dostať z izolácie, v ktorej bol v niektorých oblastiach európskej politiky, tak nemôže byť nekonštruktívny voči Péterovi Maďarovi.

A posledná poznámka: pred tými voľbami na našej strane, na Slovensku, vznikli dva problémy. Po prvé to bol problém s tými pozemkami, ktoré sa konfiskujú aj po 80 rokoch na základe nariadení Slovenskej národnej rady a niektorých Benešových dekrétov.

A prezident Pellegrini vyhral voľby, okrem iného aj na tom, že sľúbil maďarským spoluobčanom, že pripraví pracovnú komisiu, ktorá tieto problémy bude riešiť ako náš vnútroštátny slovenský právny a politický problém.

No a potom prišiel známy prílepkový zákon v decembri 2025, keď sa do trestného zákona dostal paragraf, že kto spochybňuje povojnové usporiadanie, to znamená Benešove dekrety, tak môže byť odsúdený až na pol roka.

No a to samozrejme vyvolalo prudkú odozvu ešte pred voľbami zo strany Petera Maďara ako opozičného politika. A to ostalo na stole.

>> Uhm. Eh, váš dojem z toho stretnutia, pán Zaorálek? Bola tam moment celkom zaujímavá pri fotení, keď sa premiéri Česka a Slovenska stavali pod svoje zástavy, ale premiéri Poľska a Maďarska sa tam zrazili spolu a potom chvíľu trvalo, kým sa všetci premiéri dokázali spolu vyfotiť. Je to naozaj znovuzrodenie tej V4, ako sme ju poznali, alebo je to taká znúdzanosť v súčasnom svete?

>> Ja to beru ďaleko vážnejšie, než sa o tom bežne mluví. Ja sa domnívam, že v tejto chvíli musí byť politikum všetkých štyroch zemí jasné, že máme spoločné hospodárske a bezpečnostné záujmy. A ja dokonca by som si dovolil tvrdiť, že pokiaľ by V4 neexistovala, tak by sme ju museli vymyslieť.

Jednoducho to, že sa dnes tí politici uvedomujú – a to si myslím, že je prejav rozvahy – že je treba, pokiaľ sú problémy, ich odložiť a že možno sa spolu baviť, tak to je podľa mňa prejav zdravého rozumu. A to nebolo prehnané, keď sa tam hovoriť V4 je späť. Sú tam veľmi dobré dôvody, pretože existujú veľmi dôležité spoločné témy, u ktorých si každý uvedomí, že pokiaľ nebudeme postupovať spoločne, tak nemáme veľa šancí.

Ja ich tu viem vymenovať, ale ešte poviem jednu dôležitú vec. Ten dôležitý faktor, prečo k tomu dochádza, je tiež to, čo sa odohráva v Poľsku, čo sa odohráva medzi Poľskom a Ukrajinou. To nie je žiadna epizóda – neúčasť napríklad Zelenského v Gdaňsku na darcovskej konferencii. To je pozoruhodná vec. To je prejav, to by som povedal, že to je dosť neuveriteľný prejav arogácie zo strany Ukrajiny.

Ten konflikt bude pokračovať. Je veľmi vážny a istotne vieme, že Poľsko vlastne bolo vyhozené z toho vlaku. Británia, Francúzsko, Nemecko – tak chápeme ten výrok, ktorý povedal Donald Tusk: „Teď už nás budú musieť Nemci a Francúzi brať vážne, keď tu takto sedíme spolu."

To znamená Poľsko, ktoré chcelo hrať úlohu regionálnej mocnosti a myslelo si, že bude hrať ďaleko väčšiu hru, dokonca si myslelo, že bude mať podporu Ukrajiny, tak sa zrazu ukázalo, že to je inak. Tam je veľká rivalita medzi Ukrajinou a Poľskom.

Ukrajina má neskutočné ambície. Má možno pochybnosti o tom, čo bude s NATO a s EÚ, ale nemá pochybnosti o tom, že v bezpečnostnom poriadku, ktorý vznikne, chce hrať zásadnú úlohu, pretože má zásadnú armádu, technológie a podobne.

Poľsko prostě narazilo úplne nečakane a vracia sa do V4, pretože si uvedomilo, že najednou – rozumiete, Tusk mal tradične dobré vzťahy s Nemeckom, ale pozrite sa, čo sa deje. Dneska je os Kyjev a Berlín taká, ktorá valcuje a vyraďuje Poľsko.

Takže to, že sa toto je reset V4, to má veľké súvislosti a je dôležité si uvedomiť ten kontext okolo toho. A najednou vieme, kde sa môžeme my dostať k našim spoločným záujmom v energetickej bezpečnosti, v konkurenceschopnosti v jadrovej energetike, v dopravnej infraštruktúre, v rozpočte, ktorý sa bude chystať v Európskej únii.

Nemáme šancu, pokiaľ nezačneme spolu hovoriť. To je dobrý dôvod utlmiť nejaké spory, pretože to, čo nás spája, pre nás dnes zastrešuje.

>> No, eh určite je dobré dať na bok tie veci, na ktorých sa dohodnúť nevieme, a rozprávať sa o tých, o ktorých sa rozprávať vieme. Len potom sú z toho také pachutne nedopovedané vety.

Jednou z nich je aj to, čo potom predseda vlády označil za Fópa médií. No, eh už by som to nerád hodnotiť ja ako novinár, ale v každom prípade tá otázka ohľadom Benešových dekrétov je relevantná, aj keď sa nemusí riešiť práve na báze alebo na pôde V4.

Eh, ako teda vnímate z tohto pohľadu tú perspektívu? Predsa len, viac obidvaja ste spomenuli v tejto súvislosti aj Ukrajinu. Eh, tá sa môže nejakým spôsobom stať spoluhráčom V4 alebo je to naša konkurencia, voči ktorej teda vytvárame takúto štruktúru? Pán Vaj?

>> No, V4 sa zmrazila z dosť dôvodov. Tuskova vláda a vláda Českej republiky pod vedením premiéra Fialu mali zásadne iný strategický názor na to, aké riziko predstavuje ruská agresia, ako treba pomáhať Ukrajine.

a Orbán s Róbertom Ficom presadzovali tú svoju známu politiku, ktorá bola založená na tom, že mier bude vtedy, keď nebudeme Ukrajinu podporovať a čím skôr kapituluje, tým skôr budeme mať mier, keď to trošku zjednoduším.

A navyše tam došlo ešte k obrovskej roztržke medzi Tuskovou vládou a Orbánovou vládou bilaterálnej. To znamená, Poliaci dokonca odvolali svojho veľvyslanca z Budapešti, keďže Viktorova Orbánova vláda dala azyl dvom bývalým poslancom Práva a spravodlivosti, ktorí boli odsúdení.

A toto všetko Peter Maďar, táto zmena vlastne zmietla zo stola a Tusk s Maďarom prišli znovu s tou tézou o tisícročnom priateľstve medzi Ukrajinou, medzi Maďarskom a Poľskom. Prišli s tým veršíkom: Polak Vengier dva bratanky do Šablí do sklanky.

A to bol signál, že oni dvaja chcú byť tou rozhodujúcou osou tej obnovnej vyšehradskej spolupráce.

Róbert Fico vzhľadom na tú pošramotenú reputáciu v Európskej únii a vzhľadom na to, v akej je situácii, bol rád, že sa tie staré hriechy nepripomínali a mohol vystupovať na tej tlačovke ako konštruktívny spolutvorca alebo spoluobnoviteľ Vyšehradu a prezentovať tie štyri priority slovenskej presidencia na budúci rok.

Ľuboš, ty si v podstate niektoré z nich pomenoval. K tomu by som dodal ešte to "ľudia k ľuďom" – people to people – to znamená obnovenie tých kontaktov medzi občanmi Vyšehradskej štvorky, pretože to bol veľmi silný faktor jej súdržnosti.

No a teraz samozrejme vznikajú nové podmienky čo sa týka bezpečnosti na európskom kontinente, čo sa týka reakcií na možný vývoj vojny, ktorá je za Humnami. A preto ma zaujala jedna vec, že Donald Tusk povedal, že my máme viacej možností, ako je V4. Spomenul Vajmar, spomenul nordickú spoluprácu, spomenul ďalšie možnosti regionálnej spolupráce so severskými štátmi a tak ďalej. Ale zároveň si spomeňme na jeho výrok krátko po voľbách, keď povedal, že pomôže Maďarsku reintegrovať sa do Európskej únie. To bol veľmi silný výrok a ja som čakal po tejto deklarácii osobitných maďarsko-poľských a poľsko-maďarských vzťahov, že slovenský a český premiér využije túto príležitosť obnovy V4 po februári 2024.

Pamätáte si, v Prahe mali posledné sedenie, kde sa pohádali a potom tá spolupráca bola zmrazená, aby ukázali, že Česká tiež nejaký špecifický vzťah daný históriou – že sme hospodársky previazaní, že sme boli v spoločnom štáte, že tu máme jazykovú kultúrnu blízkosť, že tu máme prepojené rodiny. A ja som čakal, že príde taká nejaká spoločná prezentácia toho, čím by sme my chceli ako súčasť Vyšehradskej štvorky prispieť do toho riešenia problémov nielen v strednej Európe, ale celko v Európskej únii.

Trochu ma to mrzí, pretože keď sme mali obnovené spoločné zasadnutie vlád Slovenskej republiky a Českej republiky, tak ja som čakal, že tam sa zrodí nejaká iniciatíva spoločná, ktorá osloví aj širší regionálny a európsky priestor.

Tak musíme to nechať na kreativitu asi aj slovenskej vlády, ako ste spomínali. Teraz budeme mať to predsedníctvo v rámci V4.

Pán Zor, ak dovolíte, teraz by som sa rád upriamil na Českú republiku. Tam sme videli ústavnú krízu s riešením Ústavného súdu ohľadne účasti na summite Severoatlantickej aliancie v Turecku, o ktorú mal veľký záujem prezident Peter Pavel. Vláda mu to nechcela povoliť. Nakoniec rozhodol Ústavný súd. A teraz čo? Kto pôjde ako vedúci tej delegácie na ten summit? S kým majú spojenci rokovať? Kto bude prijímať rozhodnutia? Ako to vidíte?

Tak úplne čerstvá informácia tady v horké Praze – teraz sa objavilo, že minister Macinka povedal, že vedúcim delegácie bude premiér Andrej Babiš. Takže, ale ja jenom by som chcel povedať, aby sme sa nezaobírali tými detailmi tej historky. Tady ide spíš o to, že v Českej republike na sebe narážajú dva rôzne pohľady na zahraničnú politiku. Tady nejde len o spor, kto má kde sedieť a o to, kto bude reprezentovať a kto má autoritu reprezentovať Českú republiku.

A ja by som povedal, že názor, o ktorý ide Babišovi, sa vlastne v niečom blíži tomu, čo hovorí Robert Fico. Ak si dovolím to nájako zhrnúť, Fico dlhodobo hovorí, že tempo zbrojenia a ďalšia eskalácia ho znepokojujú a že Európa podceňuje riziko priamej konfrontácie medzi NATO a Ruskom. To dlhodobo Fico opakuje. Ja nepovažujem za správné, keď niekto upozorňuje na toto riziko eskalácie, tak ho automaticky označovať za proruského a podobne. Skôr je legitímne sa pýtať, kam vedie táto súčasná stratégia.

A tá otázka je: má Európa okrem vojennej podpory aj realistickú diplomatickú stratégiu? Pretože úpadok diplomacie, to je dneska niečo, čo je najzávažnejšie pre to, čomu sme si zvykli hovoriť západ. Vidíme, ako si stojí dneska Trump – ten celkový úplne katastrofe, že áno, v Iráne a v Európe vlastne my podľa mňa tiež de facto žiadnu diplomaciu nemáme.

Vieme, ako teraz dopadla posledná schôdzka. Ako sa ani nie sme schopní dohodnúť, či rokovať alebo nerokovať s Ruskom. Ale väčšina krajín na tej tajnej schôdzke, o ktorej máme nejaké informácie, bola preto, aby sa ten kontakt nadviazal. A je to teraz v spore s tými, ako je třeba práve Nemecko, bola Británia, ktoré sa tomu postavili.

Ale mňa teraz ide o to, že toto je legitímna debata. A v tejto vlastne teraz práve Andrej Babiš vystúpil v Gdaňsku a tam povedal, že práve si položí tú otázku – aký je cieľ toho, čo usilujeme na Ukrajine? Ako má vypadať ten mier, o ktorý usilujeme? Ako ho chceme dosiahnuť? Že to je niečo, čo musí byť súčasťou tej debaty.

Proti tomu stojí napríklad Kaja Kalas, vysoká predstaviteľka, ktorá na poslednom jednání ministrov obrany dokonca povedala vetu – kedy opravila jedného z ministrov a povedala – keď použil slovo "mier" – toto slovo "mier" vôbec tu nepoužívajme.

To dneska do debaty v Európe vôbec nepatrí. My sme tu rozdelení, tie pozície stoja proti sebe.

A keď sme hľadali to, čo môže dneska spojiť Slovensko a Česko, tak hovorím, pozícia Andreja Babiša je v niečom – nechcem detaily, ale v zásade sa blíži tomu, čo hovorí aj Robert Fico. Opakujem: má Európa okrem vojennej podpory nejakú realistickú diplomatickú stratégiu? Nikto mi nevymluví, že pokiaľ nemáte stratégiu ako diplomatickú, tak aj vedenie vojen už podľa Klauzevica sa stáva nezmyselným.

No a napriek tomu vlastne ste pomenovali a rozšírili celý ten problém, ktorý v Európskej únii máme. S kým má teda a kto rokovať? Kto bude našim zástupcom pri tých rokovaniach? Či Česká republika teraz je reprezentovaná jedným alebo druhým najvyšším ústavným činiteľom alebo jedným z tých troch najvyšších ústavných činiteľov. To sú naozaj všetko pomerne zvláštne otázky a keď sa na to pozerá niekto zvonka, tak naozaj sa stále a opakuje tá jedna a tá istá veta.

Komu mám v tej Európskej únii zavolať, aby som sa dopracoval k nejakej odpovedi, aby som rozprával s tým človekom, ktorý môže o niečom rozhodnúť, s ktorým sa má zmysel takto rozprávať?

Eh pán Vaj, u nás je to trochu inak.

U nás sa žiadna bitka o to, kto pôjde na summit do Turecka Severoatlantickej aliancie neodohrala.

Je jasné, že tam ide prezident Peter Pellegrini.

No ale paradoxne vystúpil premiér a dal tej celej delegácii nejaké obmedzenia.

Povedal, že tadeto vlak nejde. Odtiaľto a potiaľto rokovať môžete, ale už o nejakej zvýšenej podpore pre Ukrajinu rokovať nemôžete.

Tak kto je teda v skutočnosti šéfom tej delegácie? Prezident Pellegrini alebo premiér Fico, ktorý tam vôbec nejde?

Eh, najprv k tomu problému Ukrajiny. Eh, ako sa stavať k tej vojne?

Po prvé, ako je neprípustné relativizovať, kto je agresor a kto je obeť tej vojny.

A Európska únia pomáha Ukrajine v súlade s chartou Organizácie spojených národov.

A ten narativ, ktorý som už spomenul, je taký, aby sme mali mier. Tak netlačme na Rusko.

To je ten, ktorý presadzuje už tri roky Róbert Fico alebo dlhšie. Ale tlačme na Ukrajinu, aby vzdala, aby prijala kapituláciu, ktorú na to tlačí Putin.

To samozrejme súvisí aj s tým, aká bude situácia na boiskách. My nemôžeme od nej odhliadať.

Ja nie som až taký super optimista, že tá vojna už skončila kvôli tomu, že Ukrajine sa podarilo teraz zatlačiť na Rusko predovšetkým ekonomicky likvidovaním ropného priemyslu, zásobovania a tak ďalej.

Ale tá bezmocnosť tej Európskej únie nie je až taká, ako sa hovorí.

Po prvé, keď bolo to slávne stretnutie amerického prezidenta Trumpa v Bielom dome s prezidentom Zelenským, tak mu povedal, že nemáte žiadne karty.

A kto zvrátil tú situáciu, keď Spojené štáty americké vlastne chceli tlačiť na Ukrajinu, aby sa vzdala?

No, zvrátili ju európske krajiny, Kanada a ďalšia skupina krajín, ktorá dostala názov Koalícia ochotných.

Kto zvrátil ten pomer síl na bojisku?

No Európska únia tou masovou pomocou. To znamená, nie je až taká bezmocná.

A plus objavila sa tu prvý návrh takého päťbodového mierového plánu, ktorý predložili spoločne Ukrajina, myslím, že Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a ešte jeden štát.

To znamená, je tu istá predstava, ale samozrejme Európska únia je v tomto smere rozdelená.

Ja nepokladám za hriech, že predseda Európskej rady Košta sa pokúšal nájsť nejaké linky na komunikáciu s Moskvou, ale to musí byť komunikácia, ktorá jasne ukazuje: vy ste zodpovední za tú vojnu.

A posledná poznámka, najpodstatnejšia pre národnoštátny záujem Slovenskej republiky a myslím si širšie aj Poľska, Česka, Maďarska a Európskej únie, je najdôležitejšie to, aby Ukrajina vzišla z tejto vojny, akokoľvek bude okloptená územne, ako nezávislý suverénny štát, ktorý sa nestane súčasťou ruskej sféry vplyvu.

O to sa a o tom musia byť aj diplomatické rokovania, nielen o tom, akým spôsobom sa tá vojna ukončí.

A naozaj tu je množstvo širších bezpečnostných otázok. Veď tu sa zrušili odzbrojovacie zmluvy. Tu sa zrušila, Rusi rozbili celú európsku bezpečnostnú architektúru.

Pán veľlanec, aby sme sa držali, prosím, v nejakých rámcoch. Prosím, aby sme sa držali v nejakých rámcoch, lebo naozaj ideme zoširoka a už naozaj začíname riešiť všetky problémy sveta, čo v rámci jednej relácie nie je možné.

Poprosím vás, odpoveď na tú otázku: čo hovoríte na to, že predseda vlády, napriek tomu, že nejde na summit Severoatlantickej aliancie, rámcuje kompetencie našej delegácie vedenej prezidentom Pellegriním?

Urobil to dva dni potom, alebo tri dni po tom, čo minister obrany a podpredseda vlády Róbert Kaliňák sa zúčastnil na vyšehradskom stretnutí v Budapešti ministrov obrany, kde vyhlásili, že pôjdu na summit v NATO so spoločnou pozíciou.

No ja si neviem predstaviť, že to, čo povedal predseda vlády, že to môže byť pozícia, s ktorou bude súhlasiť minimálne Poľsko.

To znamená, je tu akási dvojkoľajnosť aj v slovenskej politike.

Budú nasledovať rokovania najvyšších ústavných činiteľov a tam sa bude zrejme dolaďovať tá pozícia, s ktorou Československá republika pôjde na summit NATO.

A nemyslím si, že ktokoľvek z našich ústavných činiteľov má záujem, aby sme tam ostali izolovaní ako siroty Podhradských.

Akým mandátom tam odchádza česká reprezentácia?

Ja bych jenom chtěl, i když tedy dojde k tomu, že tam zřejmě bude i prezident, tak v České republice je to tak, že podle ústavy je prezident ze své funkce neodpovědný a za jeho vystupování odpovídá vláda.

Já to vím z vlastní zkušenosti, protože jsem ty summity s prezidentem absolvoval.

To znamená i prezident, pokud tam jede, tak ve všem, co řekne, se musí řídit tím zadáním, mandátem, hranicemi a limity, které mu dává vláda.

Nemůže prostě dělat žádnou samostatnou zahraniční politiku, protože prezident se v Česku nemůže zodpovídat ani parlamentu, nikomu.

Není možné ho pozvat na zahraniční výbor ani do sněmovny.

Tam se všude zodpovídá premiér a zahraniční politiku podle ústavy řídí ministr zahraničí.

Takže vlastně tady je jasné, že ten mandát je takto daný a jenom bych rád, jsou-li mohu, tak bych řekl, že já souhlasím bohužel s Petrem Vajem v tom, že ta válka skutečně.

Jenom bych chtěl upozornit, že ona má úplně opačný trend.

Ona se naopak rozšiřuje.

Já jenom upozorňuju, že ty přesné zásahy v poslední době, které dělá Ukrajina na ruském území, jsou, jak vám spravodajci rychle řeknou, způsobeny přímou účastí západních zemí – Německa a Británie.

Dokonce některé ty zásahy, jak se dneska dozvíte, už ani nejsou z území Ukrajiny, dokonce jsou z Baltského moře.

A tady vzniká ten obrovský problém, že vlastně členské státy na to jsou stále více zatahování do tohoto konfliktu.

To je důvod toho, proč Rusko říká, že v tom případě na to bude reagovat.

Jestliže my takto vstupujeme do té války, tak ona tedy skutečně válčí s NATO a může klidně zítra napadnout nějakou základnu tam, kde se, kde prostě odkud se řídí skutečně tyto operace.

Takže úspěchy Ukrajinců jsou z velké míry dané tím, že se stále více pokračuje v tom, že některé země Evropy a NATO stále významněji a zásadněji se podílejí na tom, co se děje, a tohle podle nás zatahuje do války.

Ukrajina o to samozřejmě neustále stojí, stále více.

To by bylo dokonce nejraději, kdyby se fyzicky v tom angažovaly.

A proto je tady ta obava z eskalace. Proto je tady ta obava.

A navíc u Ukrajiny ještě další problém: jak jí narostlo sebevědomí, tak začíná mluvit o identitě způsobem, který pro nás musí být nepřijatelný.

Ten konflikt mezi Polskem a Ukrajinou znamená, že vlastně Ukrajina se dneska hlásí otevřeně a stále více a opakovaně ke změti svých dějin, od kterých se měla naopak distancovat.

A já se domnívám, že jestli v Evropě něco myslíme vážně, tak nemůžeme slevit z toho, aby někdo pojmenovával jednotky po jednotkách ukrajinské povstalecké armády, používal stále více jména Bandera a Melnik na náměstích a ulicích, aby se stále více hlásil k něčemu, co je v přímém rozporu s identitou Evropy.

Takže se říká, že chceme nezávislou Ukrajinu, ale jaká bude ta Ukrajina, o kterou tady dneska jde?

Já se prostě obávám, že to se dneska na Ukrajině děje v řadě věcí hodnotově nemá nic společného s tím, na čem Evropa stojí.

A to je to, co je v konfliktu také mezi Polskem — překvapivě hlubokém konfliktu mezi Polskem a Ukrajinou.

Takže ten problém je složitější a není to tak jednoduché, že my prostě musíme, máme pouze zbraně a peníze pro Ukrajinu a nehledíme na to, že to zavléká Evropu do konfliktu, který může skončit strašným způsobem. Zároveň nemůžeme nevidět, že Ukrajina sama se vyvíjí způsobem, který nás nutně musí znepokojovat.

A navíc jsme v tom — když dovolíte — v tom jako kdyby sami, protože prezident Donald Trump už avizoval, že za to, že jsme mu nepomohli s Iránem, tak bude postupně stahovat vojenské jednotky z Evropy.

Měli jsme mu pomoci, nebo je to už prostě to transatlantické spojenectvo, které bylo zárukou bezpečnosti aspoň posledních dvacet let ve střední Evropě?

Pane Vaj, nejprve jedna poznámka.

Luboši, když tě trápi to, co udělal prezident Zelenský, já jsem to jako člen slovenského antifašistického hnutí kritizoval, ale mně trápi to, že Rusko se nedestalinizovalo, že se stávají pomníky Stalina, který byl masový vrah, terorista, přesouvá celé generace a pro Rusko je nyní vzorem.

A Ukrajina navzdory všemu je demokratický stát a Rusko je osobní diktatura jednoho člověka.

A teď k tomu, co se děje na rovině amerikai-ukrajinských vztahů.

Já si myslím, nejprv stručně k tomu, že Donald Trump přes Rubia odmítl tu americkou interpretaci, že oni se na Aljasce dohodli. Oni se jen vyposlouchali a Washington neuznává existenci nějaké aljaské dohody.

Druhý důležitý moment je, že Trump se připojil k G7 v podporě Ukrajiny a veřejně hovořil o Zelenském mnohem příznivěji než předtím. Chválil bojeschopnost ukrajinské armády, že Zelenský je chlapák a mají podporu Skylinku a dalších záležitostí. Ukrajinci, kterým to pomáhá znášet to, že vedou asymetrickou válku o existenci, protože Rusko zase podporuje Čína. Materiálně a technicky bojují na straně Ruska severní Korejci.

Takže je to naozaj velmi složitá situace.

A co se týká Ukrajiny — teď si myslím, že Ukrajina se snaží využít to momentum v létě, aby dotlačila Rusko k tomu, aby si sedlo za rokovací stůl.

Ten, kdo to odmítá, je Vladimir Putin jednoznačně.

No, odmítá to i vojenská taktika, protože přes léto se nerokuje. Přes léto se vždy bojuje. Pokud se rokuje, tak se rokuje až potom, když opadnou listy a ty útoky jsou daleko těžší, a potom když napadne sníh a tak dále.

Takže můžeme očekávat možná nějaké rokovací až koncem roku.

Pane Zahorák, hlásili jste se o slovo?

No, klidně na to mohu jít.

Co se týče té údajné dohody z Aljašky, tak já si myslím, že evidentně bez průběžné komunikace mezi Washingtonem a Moskvou jakákoliv mírová iniciativa rychle začne ztrácet sílu.

A víte dobře, že Trump se začal věnovat Iránu. To znamená, že ta iniciativa i ta energie věnovaná Ukrajině a Rusku ta opadla po významnou dobu. Ten Irán skončil vlastně pro Trumpa fiaskem a já jsem skeptický, protože dneska se už obecně mluví o tom, že po volbách, které čekají na parlament a americký kongres, bude Trump chromou kachnou.

A pokud v těch volbách opravdu zásadně neuspějí republikáni, tak se bude zodpovídat za rozsáhlé obohacování sebe, své rodiny a svých přátel. Takže bude mít úplně jiné starosti. To vlastně už teď někteří říkají — že už se vlastně ta sláva Trumpa blíží ke konci.

Takže já jsem k jeho diplomatickým schopnostem skeptický, podobně jako vidím jako velmi slabé schopnosti evropské.

To je právě ten hlavní problém — že máme kolem sebe konflikty a nejsme schopni ani náhodou si představit strategii, která by vedla k nějaké dohodě a k nějakému míru.

Připadá mi, že problém Ukrajiny — abych se k tomu ještě vrátil — je v tom, co dneska často zaznívá v Polsku. My jsme si mysleli, že ta Ukrajina je jiná než Rusko, ale my vlastně zjišťujeme, že je vlastně strašně podobná.

To znamená, tohle je velmi komplikovaná debata.

Způsob, jak vládne Zelenský na Ukrajině, to je tak diktátorský způsob. Vyřadil politické strany, vyřadil jiné. To se všechno strašně podobá a ta mentalita — to je to, co dnes nejčastěji zaznívá — že to je sovětská mentalita, že to je sovětská arogance.

Takže mně připadá, že my si tady lžeme do kapsy, když mluvíme neustále o tom, jak bojujeme za demokracii na Ukrajině.

Akorát je otázka, že tam stojí možná ti lidi dole, ale ta současná politická elita, kterou my vlastně respektujeme, ta se demokracií nesmírně rychle vzdaluje.

A ta válka bohužel je něco, co opravdu nepřeje ani demokracii ani boji s korupcí. Naopak ty problémy ještě prohlubuje.

A podle mě je falešností Evropy to, že vytváří zdání, že budeme tuto Ukrajinu přijímat do Evropské unie, do NATO a podobně, a zavíráme oči před tím, co se na Ukrajině opravdu děje.

Třeba takové tajemství je, že muniční iniciativa České republiky je velmi nepopulární na Ukrajině a je nepopulární proto, protože je auditovaná a kontrolovaná a neumožňuje rozkrádání. Proto tam jde lidem v některých segmentech velmi na nervy.

To jsou prostě reálné věci, o kterých se nechce mluvit, a bez nich vlastně se nedobereme toho, abychom střízlivě skutečně hledali strategii, která je udržitelná a která by vedla k tomu, že ta strašná válka skončí.

Peter nesouhlasil.

Poslední věty.

Já si myslím, že rovněž bychom se měli věnovat tomu, když tu mluvíme o Ukrajině, kterou podle mého přesvědčení je navzdory všem problémům demokratická země.

To vidíme, jak se reagovalo na korupční skandály a tak dále.

Je to stát, který bojuje za existenci proti třem čtyřikrát většímu nepříteli a musí se posuzovat podle toho.

Rusko šlo dobrovolně do války a jeho demokracie nemůže být vzorem nikde v Evropě.

Dobře.

Samozřejmě, vývoj, vývoj na bojišti ukáže, zda ta vyčerpávající válka z jedné i druhé strany povede k tomu, že i Rusko bude mít vůli si sednout za rokovací stůl.

Protože zatímco poslouchám, tak převahu začínají mít jestřábi, kteří říkají, že by měla Ruská federace jít tvrdšce a stále více se spekuluje o nasazení taktických jaderných zbraní a to by nás mělo naozaj znepokojovat.

Dobře.

Také na jedné i druhé straně, páni — pokud by přišlo k výměně — tak je samozřejmě oprávněná otázka, jaká by ta výměna byla.

Či by napríklad Vladimíra Zelenského nasledoval niekto, kto by bol väčší demokrat ako je on, alebo väčší autoritár ako je on.

A na druhej strane, či by Putina vymenil väčší demokrat.

To je veľmi malá pravdepodobnosť vzhľadom na to, ako sa vyvíja momentálne tá situácia.

Nuž, veľmi pekne vám, páni, ďakujem za to, že ste nám pomohli k trošku širšiemu pohľadu na to, ako sa vyvíjajú aj vzťahy vo V4, ale aj vzťahy v širšej strednej Európe.

Budem veľmi rád, keď budete opäť našimi hosťami.

Želám vám príjemný deň.

>> Ďakujem pekne.

Príjemné popoludnie aj do Prahy.

>> Zdravím Petra Vaja na vzdoru.

Zdravím.

Pekný, krásny deň.

>> Ahoj.

Ahoj.

Pozdravujem do Prahy a prípadne aj trošku predčasná gratulácia.

Vďaka, pán Vaj.

Veľmi pekne ďakujem.

Ešte raz.

Želám príjemný deň.

>> Ďakujem pekne.

Áno.

Budeme mať spoločné.

Dámy a páni, doma pri televíznych obrazovkách vám ďakujem za pozornosť a čas, ktorý ste venovali dnešnej relácii Bielik online.

Sledujte Kanál 1.

[hudba]