7 dní v kocke: Kto tu vlastne vládne? Dúhový kosák a dúhové kladivo

# SEDEM DNÍ V KOCKE

[hudba] Sedem dní v kocke.

V rubrike Sedem dní v kocke komentujeme hlavné témy týždňa.

[hudba] Dúhové kladivo.

Prehľad začneme otázkou, kto tu vlastne vládne. Presnejšie, či je normálne, aby sa tu ešte aj za Ficovej vlády museli povinne financovať spolky, ktoré deťom tlačia do hláv sadomasopropagandu len preto, že na to naliehajú progresívne médiá a Brusel, lebo presne to sa stalo.

Vláda pôvodne zastavila grant pre neslávne známu košickú mimovládku Sapling. Išlo o európske peniaze z fondov na vzdelávanie. Postoj vlády bol celkom pochopiteľný. Spolok Sapling sa nevenuje vzdelávaniu a výchove. Venuje sa LGBTQ propagande. Keďže homosexualita už vyšla z módy, náčelníctvo Splingu si obľúbilo transrodové a queer témy. Vrátane zvrátenosti z kategórie sadomaso či pokusov so zmenami pohlavia. O tom sú festivaly a akcie Splingu.

Jadro problému je v tom, že z týchto deviantov sa robia vzory pre deti a mládež. Nová norma. Má to byť téma vzdelávania a má sa to platiť z našich daní, z vládnych a európskych grantov. Je celkom prirodzené, že vláda Smeru a SNSO odmieta platiť duhové spolky a zapájať ich do vzdelávania detí. Dúhové kampane sú choré, odporujú overeným spoločenským normám a najnovšie odporujú aj ústave Slovenskej republiky. Duhoví propagandisti by mali byť zo škôl a z výchovy detí vykázaní.

Lenže nejde to. Zašlo to príliš ďaleko. LGBTQ kampane sú kostroviky Bruselu a kostroviky progresívnych médií. Národné vlády to vedia občasne brzdiť, no už to nedokážu otočiť z chorého stavu do zdravého.

Po kriku denníka na Brusel sa grant pre Supling uvoľnil. Prevýchova slovenskej spoločnosti má pokračovať a za každej vlády. Koho si ľudia zvolia a s akým programom, to je dnes nepodstatné.

Námietka, že grant sa dostal z európskych fondov a slovenská vláda do toho nemá zasahovať, veľmi neobstojí. Európske peniaze na vzdelávanie sú určené Slovenskej republike, nie nejakej mimovládke. Slovensko ročne platí do rozpočtu únie viac ako miliardu €. Má nárok na európske fondy a rozdeľovať by ich mala slovenská vláda.

Ak na to vláda stráca dosah a ak majú hlavné slovo mimovládky a súkromné médiá, potom si treba položiť otázku: kto tu vládne? Kto zastupuje slovenskú spoločnosť? Kto robí rozhodnutia?

Odpoveď: Dnes už politiku nerobia národné vlády, ktoré majú zastupovať spoločnosť a jej záujmy. Politiku, dokonca režimovú politiku, robia mocenské centrá. Z Londýna sa diktuje bezpečnostná vojenská politika, aj taká, ktorá ide proti záujmom Slovenska. Z Bruselu sa diktuje finančná politika a ideológia. Aj taká, ktorá znásilňuje slovenskú spoločnosť. Na lokálnej úrovni sa potom hrajú na strážcov poriadku progresívne médiá.

Podstatou tejto novej režimovej politiky je potláčať národnú identitu, potláčať pohlavnú identitu, potláčať staré overené hodnoty a normy. Rodiny a národy majú uvoľniť cestu bezpohlavnému občianstvu tejto krajiny. V záujme globálnej spoločnosti, ktorá bude vykorenená, ľahko manipulovateľná, uniformná, poslušná.

Výsledok: Slovenské vlády nedokážu podporiť vydávanie kníh ani o najväčších postavách národných dejín – o Štúrovi, o Hlinkovi alebo slovenskej a slovanskej kultúre. Namiesto toho majú vlády a Národné fondy na podporu kultúry platiť prehnité rozkladné praktiky dúhových kazateľov alebo preklady anglosaských autorov, aby nás poučili, čo si máme myslieť o histórii, o kultúre, o sebe. Mimochodom, to je ďalšia zvrátenosť.

Parlamenty a vlády majú zviazané ruky v tej najcitlivejšej oblasti alebo v tom, čo je ich prvoradou úlohou – v ochrane národných koreňov, tradície, kultúrnej identity, ktorá je jedinečná, nie univerzalistická. V takzvaných kultúrno-etických témach sme pritom mali mať slobodu a národnú suverenitu. Tak nám to sľubovali, keď sme vstupovali do EÚ. Kultúrno-etická politika mala ostať v rukách národných parlamentov a národných vlád. Lenže neostala. Stala sa z toho nátlaková priorita Bruselu a bez toho, aby sa niekto uráčil oznámiť zmenu pravidiel.

O zmenu sa postarali jedným ohavným tríkom. Kultúrno-etické normy sa vyhlásili za oblasť ľudských práv. Pričom všeobecne ľudské práva, ako to vyplýva z definície, nie sú národné, sú univerzálne. Za strašiakom ľudských práv boli vyhlásení progresivisti, hlavne tí bruselskí, a po nich aj tí, ktorí ich poslušne napodobňujú na lokálnej úrovni.

Z toho potom vyplýva nárok progresivistov na vedúcu úlohu spoločnosti. Oni predsa nerobia politiku a nerobia ani ideológiu. Oni len dohliadajú na všeobecné ľudské práva. Ich režimovú politiku teda musí vykonávať každá vláda. Hotovo vybavené.

Otázka, akým právom sa niekto vyhlasuje za vrchného arbitra práva, ich veľmi nezaujíma. Nemajú na ňu odpoveď. Presnejšie, nemajú na ňu odpoveď, ktorá by bola príčetná. Majú len bigotné, v preklade fanatické presvedčenie, že sú povolaní diktovať normy. Vraj tie univerzálne, neodňateľné dané zhora. Odkiaľ zhora, keď neuznávajú Boha? A od koho majú mandát, keď neuznávajú domácu spoločnosť, respektíve keď ňou pohrdajú, keď ju chcú prevychovať?

Zdrojom ich moci je len kosák a kladivo. Na rozdiel od éry komunistov za týmito nástrojmi a zbraňami nie sú pracujúce ruky. Sú za nimi ruky vládnucej triedy. Samozrejme nie tej domácej.

>> Chcete ešte viac obsahu od marker.sk? Stačí odoberať Marker newsletter. Tri kliky a raz týždne vám do emailu pošleme obsah, ktorý na našej webstránke nenájdete. Choďte na marker.sk, kliknite v menu na newsletter a prihláste sa na odber. V redakcii sme si istí, že nebudete ľutovať.

[hudba] Médiá. Kruh sa uzavrel.

[hudba] Nedávno sme písali o tom, ako sa dôvera k médiám zrútila na 23%. Zabudnite na to. Už to neplatí. Všetko sa na dobre obrátilo. Médiám na Slovensku po novom v roku 2026 verí 19% ľudí.

Soto okolností je to rovnaké percento, ako nájdeme za podporou progresívneho Slovenska. Samozrejme, nejde o celkom totožné skupiny. Aj medzi voličmi PS sú predsa bystrí ľudia, ktorí pri pohľade na väčšinu médií krútia hlavou. Sú to však skupiny podobné a s veľkým prekrytím. Médiá na Slovensku sú prevažne progresívne a verí im prevažne progresívny tábor a jeho registrovaní partneri – väčšina voličov PS, časť voličov SAS, demokratov KDH.

Krúte závery Reuters Institute sú vlastne výbornou správou. Všetko ide tak, ako má, tak ako je to správne.

Aktivistické médiá si roky nahovárali, že kampaňovou podporou PS a jeho partnerov a kampaňami proti rivalom PS to otočia. Dúfali, že svoj plošný vplyv využijú na masívnu podporu progresívcov. Istý čas to tak aj bolo. Z mimoparlamentných nešťastníkov vyrástla aj vďaka mediálnemu dopingu 19-percentná strana. No ďalej to už nejde.

Keď sa väčšina médií naplno vrhla do politického boja, teda do boja proti väčšinovej spoločnosti, narazila na limity a začalo sa to otáčať z opačného mediálneho konca. Zákonite. Namiesto prevýchovy spoločnosti sledujeme úpadok dôveryhodnosti médií. Prevážne progresívnym médiám veria prevažne progresívni voliči. Máme tu pekný rovnovážny stav.

Vplyv aktivistických médií na spoločnosť sa tým vlastne končí. Môžu ďalej presviedčať presvedčených.

Povedzme 19 % Slovákov a tých ostatných budú akurát tak provokovať, vytáčať a držať pri alternatívnej mediálnej aj pokryteckej.

Zvyšky vplyvu, ktorý si držia, sú obmedzené na byrokratov a na politickú triedu. V stranách ako PS, SAS a KDH si lídri modelujú mienku podľa toho, čo im servírujú médiá.

Mimochodom, do tretice tu máme ešte ďalší 19 % podiel. Sú to ľudia, ktorí pravidelne vyhľadávajú alternatívne zdroje informácií od mediálnych influencerov.

Influenceri, ich prehľady správ a ich verejné debaty úspešne súťažia o sledovanosť s veľkými médiami. Jedno z najväčších slovenských médií sa volá Eduard Chmelár. Na Facebooku ho denne sleduje viac ako 100 000 ľudí.

Jednotci, ktorí majú čo povedať, sú úspešnejší ako celé redakcie. Platí to nielen na Slovensku, ale pre celú západnú spoločnosť.

A nie, nie je to len rastom sietí a platforiem. Nemýlme si príčiny s následkami.

Dopyt po správach zo sociálnych sietí, áno, dopyt po divočine rastie aj preto, že ponuka veľkých médií je mizerná, jednofarebná, manipulatívna a urážlivá pre ľudí so samostatným uvažovaním.

Navyše katastrofálny prepad dôvery k médiám je prevažne slovenský problém. V severských krajinách, kde médiá nemajú sklony k nátlakovej hystérii, je stav menej dramatický. Médiám tam verí približne 50 % ľudí.

Slovenské progresívne lépreléché patria medzi najslabšie v Európe zaslúžene.

A ak to sa podujmeme hľadať príčiny v publiku, tomu niet pomoci. Kríza médií má podobnú príčinu ako kríza politického systému. Je to kríza zastupovania.

Strany alebo médiá, ktoré nezastupujú domácu spoločnosť, sú pomenované pekným slovenským slovom. Na nič hodné.

Chcete byť medzi prvými, ktorí majú prístup k prémiovému obsahu marker.sk? Začnite odoberať marker newsletter. Choďte na marker.sk, kliknite v menu na newsletter a prihláste sa na odber. Stačí pár klikov a raz týždenne vám do emailu pošleme obsah, ktorý si budete môcť prečítať skôr, než ho zverejníme na našej webstránke.

Biologické laboratória na americký pohon.

Názorný príklad, prečo médiá upadajú, sme mohli vidieť pri novej správe šéfky amerických tajných služieb. Oficiálna úradná správa priznala dve silné veci.

Po prvé: Američania roky financovali sieť zahraničných laboratórií, v ktorých sa nebezpečným spôsobom manipulovalo s patogénmi, hlavne s vírusmi. Išlo o vysoko rizikové a v Spojených štátoch zakázané metódy gain of function. Vírusom sa laboratórne pridávali nové vlastnosti, napríklad vyššia infekčnosť.

Bidenova vláda a médiá podľa správy klamali verejnosť, keď sa snažili informácie o génovej manipulácii vírusov popierať alebo zľahčovať.

Po druhé: Spojené štáty financovali aj sieť biolaboratórií na Ukrajine, vrátane laboratória, ktoré skladovalo vysoko nebezpečné patogény. Medzi sponzormi neboli len civilné výskumné agentúry, ale aj Pentagon. Hlavne po roku 2014 aj tieto informácie sa za Bidenovej vlády potláčali ako konšpiračné.

Ak by sa podobná správa zverejnila pred 30 rokmi, v médiách by prevážila zvedavosť alebo kritický prístup. Novinári ako Seymour Hersh by sa pýtali vlády, či sa platili gain of function výskumy aj v čínskom Wuhane. Pýtali by sa, ako boli ústavy zabezpečené a či nemohlo dochádzať k únikom patogénov. Pýtali by sa, prečo boli tieto programy utajované. Pýtali by sa, prečo ukrajinské laboratória financoval práve Pentagón – či preto, aby sa ukončili vojenské výskumy patogénov, alebo preto, aby sa v nich pokračovalo pod novou vlajkou.

Dnes vo väčšine médií neprevažuje zvedavosť a kritika moci, ale aktivizmus a služba moci. Médiá začali okamžite Gabardovej správu zosmiešňovať a spochybňovať, aby bránili bývalú Bidenovu vládu. Klesli tak nízko, že hľadajú preklepy ešte aj v priloženej mape. Úbohé.

Najnovšie médiá hľadajú za Gabardovou správou ruskú stopu. Tvrdia, že správa vyhovuje ruskej propagande a lámu si hlavy nad motiváciou Tulsy Gabardovej, ktorá v júni končí vo funkcii.

V podstate tým dokazujú, že vysoké dávky odporu k pravde a vysoké dávky konšpiratívneho uvažovania sú práve v korporátnych médiách.

Ruská stopa za Gabardovou len preto, že bola kritická k zaťahovaniu Spojených štátov do vojny o Ukrajinu. Nie, netreba za všetkým hľadať konšpirácie s geopolitickým pozadím, ani ruských démonov.

Gabardovej motivácia mohla byť úprimná a slobodná. Chcela informovať bezpečnostné služby, aby neboli nastavené agresívne, provojnovo a protidomácej spoločnosti. To sa ukázalo ako nepriechodné. Rýchlo narazila a končí.

Navyše Gabardová rieši aj rodinné problémy. Jej manžel po pandémii, tak ako mnohí iní, začal trpieť nešpecifickými zápalovými ochoreniami. Nešpecifické sú také, ktoré medicína zatiaľ nevie pochopiť. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval a nakoniec mu diagnostikovali zriedkavú formu rakoviny.

Či je súvislosť s pandémiou a novým koronavírusom náhodná alebo kauzálna, samozrejme nevieme. Takisto stále nepoznáme pôvod nového koronavírusu.

Treba však urobiť maximum preto, aby sa to skúmalo a vyšetrovalo. Zomreli milióny ľudí. Stovky miliónov ľudí po pandémii trpia nešpecifickými zápalovými ochoreniami, neurologickými poruchami a vyčerpanou imunitou. Rastie nadmerná úmrtnosť.

Miliardy ľudí sa nechali očkovať novými biotechnológiami, ktoré prešli len skráteným testovaním a ktoré sa dodnes skúmajú.

Vyšetriť, čo sa stalo, patrí medzi priority 21. storočia.

Gabardová tomu svojou správou a odvahou výrazne pomohla. Patrí jej za to rešpekt a vďaka.

Malá dohoda.

Prehľad zakončíme dobrými správami z Blízkeho východu. Spojené štáty a Irán sa nakoniec dopracovali k mierovej dohode. Presnejšie k memorandu deklarácií, ktorá má viesť k rokovaniam o širšej mierovej zmluve. Je to naozaj len malá dohoda.

Jej súčasťou nie je hlavný vinník krízy – Izrael, ktorý ďalej okupuje južný Libanon.

Treba však oceniť, že Trumpovej vláde sa podarilo aspoň trochu vymaniť z vplyvu izraelskej vlády a vycúvať z vojny.

Irán a jeho spojenci veľmi jasne ukázali, že väčšia vojna by bola neúnosne nákladná pre Spojené štáty a Európu, napokon aj pre globálnu ekonomiku a globálny bezpečnostný poriadok – vlastne pre jeho zvyšky.

Malá dohoda je politickým víťazstvom Iránu, politickou porážkou Izraela a potupou Spojených štátov. Prišli o veľkú časť munície a jej raketovej, o stovky miliárd dolárov, o základne v Perzskom zálive a nedosiahli nič z toho, čo malo byť cieľom vojny.

Irán pootvorí Hormuzský prieliv, no len podmienečne s tým, že si nad ním podrží suverenitu.

Spojené štáty majú Iránu vrátiť zadržané aktíva, zrušiť obchodné sankcie a prispieť na rozvoj krajiny. Je to eufemizmus pre reparácie.

Pre západ a EÚ je to horší stav ako pred vojnou, lenže takto chodí. Za chyby sa platí.

Stále je to však lepší stav ako izraelský scenár.

Izrael sa po útokoch na Gazu, Hizbalách a Sýriu cítil ako hegemón. Chystal sa zlomiť poslednú baštu odporu – Irán – a chystal sa ju zlomiť americkými rukami.

Izrael tlačil na Trumpa, aby vojnu dokončil za každú cenu.

Irán mal byť bombardovaný dovtedy, kým neskončí odzbrojený.

Trump, nech je akokoľvek proizraelsky, to musel odmietnuť.

Američania majú totiž vrcholovú formu dávno za sebou.

A Irán ukázal, že vie ovládnuť Záliv aj bez námorníctva.

Stačili mu na to lacné drony a staré rakety.

Novšie si šetril na prípadnú eskaláciu.

Pri mierovej dohode s Iránom skúsime byť opatrní optimisti.

Optimisti preto, že dohody sú v záujme Spojených štátov a západu, a opatrní preto, že Izrael dokázal už tretíkrát mierový proces potopľ.

V roku 2018 presvedčil Trumpa, aby roztrhal Obamovu jadrovú dohodu s Iránom, tú, ktorá zastavila iránsky jadrový program výmenou za zrušenie sankcií.

V roku 2025 presvedčil Trumpa, aby nerokoval o novej dohode a aby radšej poslal na Irán strategické bombardéry.

Tretíkrát to bolo vo februári 2026, keď presvedčil Trumpa, aby nasadil bombardéry, námorníctvo, rakety a zbrane umelej inteligencie.

Dúfajme, že Američania si podržia v obľube svoje staré dobré pravidlo: trikrát a dosť.

Ak ste dopočúvali až sem, chceme vás ešte poprosiť o podporu.

Vaša finančná pomoc nám dovolí v nahrávaní audio komentárov aj v budúcnosti.

V popise nižšie nájdete číslo účtu, na ktorý môžete vložiť ľubovoľnú čiastku.

Do poznámky prosím uveďte: audiokomentár.

Ďakujeme vám.